Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 8. kapitola

28.08.2012 (15:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 3770×

8. kapitola 

Sledovala som Alistaira a snažila sa upokojiť. To, čo sa pred chvíľu stalo, mi vyrážalo dych. Prešli sme cez stanicu a ľudia sa mu zdravili, akoby bol najpopulárnejší a najmocnejší človek v meste. Nie, omyl. Bol to upír. Aj tak som však nemohla uveriť, že ma len tak zobral z policajnej stanice a nezaplatil za mňa ani dolár, nič. Pripadala som si ako neposlušné dievčatko, ktoré sa stratilo v meste a teraz si ho prišiel vyzdvihnúť jeho otecko. Lenže Alistair nebol môj otec. Bol to upír bažiaci po mojej krvi. Uvedomovala som si to každú sekundu, keď sa nám náhodou stretli pohľady. Mal to napísané v očiach.

„Kam to ideme?“ opýtala som sa, keď sme nasadli do jeho auta ako z minulého storočia a minuli pár domov. Rútili sme sa na druhú stranu mesta, preč od Edwarda aj policajnej stanice. Ach, Edward. Ak by som si teraz mohla vybrať, volila by som jeho. Pretože jeho urážky a podpichovanie bolo nič v porovnaní s Alistairom.

Opäť sa nám stretli pohľady a mňa zamrazilo. Cítila som, ako mi tuhne krv v žilách a vzduch je akýsi riedky.

„To miesto sa ti bude páčiť, uvidíš,“ odvetil neurčito a pery roztiahol do širokého úsmevu. Pritom odhalil dva ostré tesáky, ktoré boli dokonca ostrejšie než Edwardove. To ma desilo.

Pozrela som na cestu pred sebou, ale dlho som ten pohľad nevydržala. Išli sme prirýchlo, až sa stromy okolo nás strácali v šmuhe a akosi lietali nad zemou. Prehltla som a skúsila to znovu:

„Takže, teraz ma zabiješ?“ Hlúpa otázka. No načo chodiť okolo horúcej kaše? Tajomstvo bolo odhalené.

Schuti sa zasmial. „Ja? A zabiť ťa? Prosím ťa, ja nie som nejaký idiot. Máš neskutočne voňavú krv, tak prečo by som ťa mal zabíjať a mať slasť len na jednu noc, keď ju môžem piť roky?“

Roky? zopakovala som a v hrdle mi vyschlo. Ako to myslel? On si ma chcel nechať roky? Len tak? Bez toho, aby ma niekto hľadal? Jasné, bola som turistka. Okrem mojej sestry, ktorá však teraz bola bohviekde nikto iní nevedel, že som tu. Tak kto by ma hľadal?

„Netvár sa tak prekvapene. Šerif mi povedal, že ťa doviedol do mesta nejaký upír. Ak je tomu tak, musel ti navrhnúť niečo podobné.“

Áno, navrhol. Lenže on nechcel moju krv. Ani ma nechcel nechať žiť roky. Chcel si len užiť a potom ma bez bolesti zabiť. Bola som hlúpa, že som to neprijala. Naivne som totiž verila, že mu uniknem. A podarilo sa mi to. Sčasti.

„Na čom sa tak dobre bavíš?“ opýtal sa ma Alistair, čím prerušil tok mojich myšlienok. Venovala som mu rýchly pohľad a pokrútila hlavou. „Povedz, Isabella, ako sa volal ten upír, ktorý ťa priviedol?“ skúsil to znovu. Zaváhala som. Naozaj som mu mala prezradiť Edwardovo meno? Jedna moja časť hovorila, že to je jedno. Ale tá druhá mi radila, aby som si to nechala pre seba. Aj keď so nevedela prečo.

„Až keď mi povieš, kam to ideme.“

Nadvihol obočie a prepálil ma pohľadom typu: toto si nedovoľuj maličká, ja som tu upír, to ja ťa môžem zabiť.

„Ideme do klubu. Máš dvadsaťdva, zábavu máš rada, nie?“ Nebola to otázka. Moment, on nie len že vie, ako sa volám, ale aj pozná môj vek? Šerif! Bodaj by sa usmažil vo vlastnom tuku.

„Nevedela som, že upíri holdujú takémuto druhu zábavy. Skôr by som typovala nejaké seansy, hroby, rakvy...“ uvažovala som nahlas. Aj keď sa to tak vezme, tak ani Edward nemal v izbe rakvu. Spali sme na posteli. A to som musela uznať, že v takej mäkkej, až som mala pocit, že sa prepadnem na prízemie.

Alistair sa hurónsky zasmial. „Hrobky? Seansy? Preboha, vyzerám snáď, že som stará tetuška. Ó, nie Isabella. Sme mladý a to si chceme užiť. Teda, nie že by sme mohli niekedy zostarnúť, ale nikdy nevieš, kedy sa vyspíš so ženskou nejakého upíra, ktorý ti potom odtrhne hlavu a spáli ťa na popol,“ žartoval. Takže predsa len to mali upíri spoločné – každý sa chcel zabávať a nikto nehľadel na iných. Na ľudí. Boli to sebci, arogantný a namyslený. Mysleli si, že im patrí celý svet a to len preto, lebo boli v mnohých vlastnostiach lepší než ľudia. Ale aj horší.

„Už mi povieš, ktorý upír ťa sem...“

„A môže vás spáliť slnko?“ opýtala som sa skôr, ako stihol dokončiť svoju otázku. Usmial sa.

„Ty si veľmi zvedavý človiečik, však?“ Pozrel na mňa, ale ja som bola pevne rozhodnutá neodpovedať mu na jeho otázky, kým mi sám neodpovie. „Ach, áno, môže nás spáliť slnko. Keď sme na ňom pridlho, naša pokožka stmavne a úplne zhorí ako pečené mäso. Srdce nám splašene bije a ak neumrieme od bolesti, ktorá je príšerná, tak sa zadusíme vo vlastnej krvi, ktorá zovrie v našich žilách a tie vybuchnú. Doslova,“ hovoril. Znelo to hrozne. A už dopredu som si zaumienila, že to nikdy nechcem vidieť.

Najradšej by som na to okamžite zabudla, no ako účtovníčka som dokázala niekedy až priveľmi rýchlo myslieť a teraz sa moja predstavivosť okamžite chytila príležitosti. Zaskučala som a zavrtela hlavou, aby som to vyhnala z myšlienok. Bolo to nechutné. Už som chápala, prečo Edward tak veľmi zreval, keď sa jeho ruky dotkol slnečný lúč. Toto si naozaj nezaslúžil.

Nezaslúžil? Ani po tom, čo ti urobil? Bella, vzchop sa a prestaň už na neho konečne myslieť. Edward je minulosťou. Teraz máš oveľa závažnejší problém.

„A to je jediný spôsob, ako vás človek môže zabiť? Sotiť vás do slnka?“

„Áno, ale neskúšaj to. Ak by som to náhodou prežil, spravil by som si peklo zo života,“ pousmiala som sa. Obľúbená veta upírov, čo? Peklo zo života, bože, kdeže som to len počula? „Najskôr to však bolo tak, že upíri mohli zabíjať len jeden druhého. Ale bohom sa to asi nepáčilo. Zabíjali sme ľudí a nič nás nedokázalo zastaviť. My sami sme boli bohmi na každom kontinente. Lenže potom sa to zmenilo a my sme sa stali otrokmi vlastného prekliatia. Za takú veľkú moc platíme krutú daň, Isabella. A tým je slnečné svetlo.“ Na okamih sa odmlčal, akoby sa vrátil do čias, keď to ešte tak nebolo. Žeby bol až taký starí. Nevyzeral. Mohol mať najviac dvadsať päť.

„Alistair? Koľko máš rokov?“ opýtala som sa zvedavo a prebrala som ho z myšlienok. Veľmi dobre som vedela, že upírsky vek sa delí na ľudský a nesmrteľný. Taký Aro vyzeral na tridsať, no v skutočnosti mal niečo vyše tritisíc rokov, ak ma pamäť neklame. Žeby Aro patril medzi najstarších upírov na svete?

„Sedemsto. Presnejšie sedemsto dvanásť. Premenili ma ako dvadsať ročného. Ale dosť bolo o mne. Ešte stále si mi neodpovedala na otázku. Kto ťa sem doviedol? Kto ti povedal o upíroch?“ Všetka milosť z jeho hlasu vyprchala. Už som nemohla zahovárať, musela som si rýchlo vymyslieť nejakú uveriteľnú výhovorku.

„No, ja...“ koktala som. „Nepoznám jeho meno, ale má dlhé čierne vlasy a hranatú tvár. Oči má čierne ako havran.“ Pribrzdil a ja som skoro vyletela predným oknom. Nebyť bezpečnostného pásu, už by som nebola medzi živými. Zhrozene som pozrela na Alistaira, ale skôr, ako som stihla čo i len pípnuť naklonil sa ku mne a porezal ma na krku. Vykríkla som bolesťou a vystrašene sledovala, ako jeho jazyk líže moju krv a slastne vrčí.

Pripadalo mi to ako celé storočie, keď sa odtiahol a oči mu blčali túžbou. Vyľakalo ma to a mechanicky mi dlaň pristála na rane.

„Tak havranie oči, čo? A nebol to náhodou muž z románu od Lindseyovej? Nesnaž sa mi klamať, Isabella, klamstvo rozpoznám na kilometer ďaleko. Vieš, jedna z výhod u upíra je, že keď sa napijeme ľudskej krvi, spoznáme celý jeho život. Svoje spomienky máš vo vlastnej DNA, tak ma nenúť ublížiť ti už teraz a povedz mi, kto to je,“ vyhrážal sa. Meravo som sedela na sedadle spolujazdca a vyvaľovala na neho oči.

„Volá sa Edward. Ale neviem ako ďalej,“ šepla som.

„Oh, to si snáď robíš žarty. Tak náš stratený synáčik sa vrátil do rezidencie. Edward Cullen,“ smial sa, čo mu hrdlo stačilo. A ja som nevedela rozoznať, či od radosti, alebo od hnevu. No mienila som na to čo najskôr prísť.

„Poznáte sa?“ Moja otázka sa stratila v buchnutí dverí. Alistair vystúpil, čo mohlo znamenať jediné; boli sme na mieste. Obzrela som sa.

Svetlá auta osvetľovali čiernu tmu a vytvárali dva lúče, vrhali hrozivé tiene na vysoké šedé kamene zoradené v pravidelných rozostupoch do niekoľkých radov, ktoré sa strácali v tme. Nevidela som, čo je na nich napísané, no keď som vystúpila a prizrel sa bližšie, zaúpela som hrôzou. Boli sme na cintoríne. Tak predsa len sa upíri venujú morbídnostiam.

„Nemali sme ísť náhodou do baru?“ zakričala som cez plece Alistairovi a v duchu si neodpustila otázku, či aj pre mňa náhodou už nemá pripravený jeden z takých hrobov.

„Veď ideme. Milady,“ chytil ma za ruku a ťahal preč. Ani som si neuvedomila, kedy vypol svetlá na aute a my sme sa ocitli už v úplnej tme.

Po tele som mala zimomriavky. Jediným pevným bodom bola jeho chladná ruka a to mi pripomínalo detstvo. Keď som mala sotva päť a zachcelo sa mi v noci ísť na horúcu čokoládu. S Rose som mala izbu na poschodí, rodičia nás nechceli nechať spávať samé, pretože som sa bála tmy. A ešte viac som sa bála, keď som otvorila staré dvere, ktoré vydali škripľavý zvuk a musela sa vydať po dlhej chodbe, ktorá ma vždy desila. Nie, nebolo to tak, že som sa bála tmy. Ja som sa len bála tých príšer v nej. Bála som sa, že z niektorého rohu na mňa čosi vyskočí a ja nebudem mať dosť šikovné nožičky, aby som sa stihla vrátiť späť k Rose do izby. Aj keď som tú chodbu vždy prešla a na konci nej si vychutnala sladkú odmenu, nikdy sa to nezaobišlo bez vzlykov,  bojazlivého mrmlania či cmúľania palca.

Lenže teraz som bola už priveľká na cmúľanie palca, aby som mala aspoň akú-takú istotu, že som v bezpečí. A na druhú stranu som aj tak vedela, že mi to už nepomôže. Preto som sa zmohla len na slabé pohmkávanie si uspávanky v mysli, ktorej slová som však už dávno zabudla.

„A sme tu,“ vyhlásil po chvíli Alistair a vtiahol ma do jednej z hrobiek.

Nebolo kedy myslieť si, že ma čaká smrť. Už pri prvom kroku som cítila smrad z cigary a alkoholu. Pokrčila som nosom, keď sme schádzali dole schodmi a pevnejšie som Alistaira uchopila za ruku. Bola tu tma a od stien sa hrozivo odrážalo bubnovanie. Spočiatku som si myslela, že to mŕtvi sa pokúšajú dostať z hrobov, pretože sme boli asi tri metre pod zemou, no potom som si uvedomila, že je to hudba. Rock, typovala by som.

Stiahol ma k sebe a otvoril široké, železné dvere. Ovalil ma zápach alkoholu, ktorý bol v tom momente oveľa silnejší než čerstvý vzduch, a hlasná hudba, ktorá mi úplne odrovnala ušné bubienky.

„Neboj sa, za chvíľu si na to zvykneš,“ šepol mi do ucha, aj keď podľa jeho pier musel minimálne kričať.

Viedol ma cez ďalšie schody a tam, akoby toho už nebolo dosť, ma oslepili farebné svetielka blikajúce a striedajúce sa s čiernou farbou. Keď som si na to privykla, všimla som si parket, ktorý úplne prikrývali ľudia. Nevedela som rozoznať, či to boli len upíri alebo aj ľudia, ale keď som pozrela k pultu, ktorý bol napravo, na sto percent som mohla povedať, že ten chlapík so škrobeným výrazom nie je upír.

Alistair ma viedol hore schodmi po ľavej ruke a ja som ledva dávala jednu nohu pred druhú. V tme som nič nevidela, no na hornom poschodí – balkóniku – svietilo tlmené biele svetlo a to už bolo oveľa lepšie. Všade naokolo boli upíri. Sedeli v kreslách a necudne si brali krv svojich hosťou. Spočiatku to vyzeralo ako bozkávanie, ale to by pri tom nemohla tiecť krv prúdom. Keď si ma všimlo dievča nevinne oblečené do štýlu lolita, s tmavými vlasmi do dvoch copov – takže nevyzerala ani na pätnásť – odhodilo svoju obeť na zem, pokrčilo nosom a pozorne ma sledovalo. Karmínové oči jej žiarili a ja som musela odvrátiť zrak. Bolo to nechutné.

„Tu ma počkaj. Ak ujdeš, bez milosti ťa zabijem,“ skríkol na mňa Alistair a hodil ma na gauč v rohu chodby. Potom odišiel. Moment, on odišiel? To myslel vážne? Je jediný upír, ktorý ma nechce zabiť (alebo aspoň nie hneď) a on odíde? Len tak ma tu nechá?

„Ahoj, ja som Lolita,“ s úsmevom si ku mne prisadlo práve to dievča, ktoré som si predtým všimla. Prehltla som na prázdno a odsunula sa tak ďaleko ako to len šlo. Dievča sa usmialo.

„Nemusíš sa ma báť. Ja som len chcela... Čo tu robíš s Alistairom? Mohla by som ochutnať tvoju krv?“ Nie, toto sa mi muselo len zdať. Nemohlo to byť skutočné. Alebo, žeby som sa prepočula?

„Čože?“ vysúkala som zo seba. Ešte raz som si ju pozorne prezrela. Naozaj nevyzerala nebezpečne.

Alabastrové líca mala trochu tučnejšie a konček nosa pyšne zdvihnutý dohora. Jediné, čo prezrádzalo, že je upírka, boli tie dve červené jazierka. A možno to bolo tými čiernymi šatami s červeným károvaným korzetom, ktoré ma dokázali obalamutiť a presvedčiť môj rozum, že nie je nebezpečná. Vyzerala v nich naozaj neskutočne. Ako malé dieťa. Nie, ona by mi nič nemohla urobiť.

„No, či sa môžem napiť. Alistair je preč, išiel ti vybaviť nejaké oblečenie. Neboj sa, nebude ťa to bolieť. A ani ťa nezabijem,“ vycerila zúbky.

Milé od nej, že ma nezabije, pomyslela som si. Nervózne som sa obzrela k dverám, kde zmizol môj „ochranca“ a dúfala, že sa čoskoro zase vynorí. Keď som sa otočila späť, Lolita už sedela tesne vedľa mňa a jej oči sa lačne pozerali na môj krk.

„Len raz, prosím,“ šepkali jej pery. Vyľakane som sa postavila na rovné nohy a rozbehla sa do dverí, kde sa stratil Alistair. Bola to ďalšia chodba so železnými stenami, ktorá pravdepodobne lemovala druhú stranu klubu.

Bežala som, čo mi sily stačili a vlastný dych sa mi menil v chlade na bielu paru. Moje kroky sa odrážali od stien a vytvárali akéhosi dvojníka, ktorý bežal za mnou. Pridala som. Vrazila som do dverí a padla na zem. Prerývane som dýchala, netušiac, kde som. Jediné, čo ma v tomto okamihu trápilo, bola ona. Bežala za mnou, ale v strede chodby sa zastavila. Nehľadela však na mňa, lež cezo mňa.

„Lolita, von!“ skríkla akási ženská za mojím chrbtom, až som nadskočila. Lolita zafňukala, ako dieťa, ktoré nedostalo svoju hračku, otočila sa a odišla. Vydýchla som si.

„A ty? Čo tu chceš? Čo si zač?“ zahŕňala ma otázkami tá istá žena. Postavila som sa na nohy a otočila.

Na moje veľké šťastie a prekvapenie predo mnou stál človek. Alebo lepšie povedané obria žena s prísnym výrazom v tvári a malými, prasacími očičkami. Okolo širšieho brucha mala bielu zásteru, z ktorej ešte teraz kvapkala krv a vlasy jej zopínala kuchárska sieťka. Keď sa pod blikajúcou lampou zablysla čepeľ mäsiarskeho noža, srdce mi vynechalo úder. Prosím, len nech to nie je ľudská krv, modlila som sa v duchu. No keď som si pripomenula, kde vlastne som, tá krv mohla byť jedine ľudská.

„Čo nepočuješ? Niečo som sa ťa pýtala. Čo tu chceš?“ skríkla na mňa znovu.

„Pre-prepáčte. Ja... ja, stratila som sa. Prepáčte,“ koktala som a chcela sa otočiť. Jej ťažká ruka mi však dopadla na rameno a ďalej ma nepustila.

„Tak moment. Ty si to dievča od Alistaira? Poď so mnou, ukážem ti, kde je.“ Nedala mi čas premyslieť si to. Strkala ma pred sebou a ja som išla skoro behom, len aby som sa nedotkla jej krvavej zástery alebo, nebodaj, nechtiac nebodla na čepeľ noža.

Strkala ma cez ďalšiu miestnosť oveľa chladnejšiu, než bola tá predtým, zahalenú priesvitným igelitom na viacerých stranách postriekaný krvou. Všade naokolo som cítila hrdzavý pach krvi a aj keď som nechcela poznať odpoveď na vlastnú otázku, pretože s tým pocitom, by som musela žiť navždy, musela som sa opýtať.

„Sú tam ľudské telá?“ zlomil sa mi hlas. Pokrútila som hlavou, do očí sa mi hrnuli slzy, ale nemohla som ich odtrhnúť od toho igelitu.

„Jasné,“ zasmiala sa ženská a mne zamrelo srdce, no pokračovala: „Aj telá škriatkov, lesných víl a čarodejníc. Dočerta, toto je mestská mäsiareň, nie Hostel, tak kráčaj ďalej. Ale ak by si chcela, mám tu aj jednu mŕtvolu, chceš ju vidieť?“ Nebola to otázka. Ťažká žena odhrnula záves a mne sa naskytol hrôzostrašný pohľad na telo zohavenej ženy.

Zavesená nohami nahor, sa ešte sále pohojdávala hore-dole na železnom háku len v spodnej, čipkovanej bielizni. Jej biela pokožka bola špinavá a pokožku mala dotrhanú, akoby ju niekto ťahal po zemi niekoľko hodín. Mala podrezaný krk, no z hlbokej rany, ktorá odhalila hrtan, už netiekla žiadna krv do vedra pod ňou, čo znamenalo, že už jej niet pomoci. Hlavu mala podivne vyvrátenú, akoby jej už ani nedosadala na krk a skoro biele pery pootvorené. Krv, ktorá tam za jej života bola, sa zmenila na čiernu a popraskanú škrupinu. Očné bielka mala vykrútené ku mne. Boli sklenené, bez života. No zároveň akoby sa tam mihal tieň mŕtvej ženy, ktorá sa snažila výnsť na povrch a postrašiť nás za to, čo sa stalo. Čo jej urobili.

Vykríkla som a odvrátila tvár. Pozerala som sa na ňu len chvíľu, no aj tak som ten obraz nedokázala vyhnať z hlavy. Rozplakala som sa. Plakala som aj za ňu, pretože jej to už bolo odopreté. Nepoznala som ju. Ale človeka nemusíte poznať, aby ste mohli prejaviť súcit.

Otriasala som sa vzlykmi a hľadela do steny. Nemohla som zatvoriť oči bez toho, aby som tam uvidela jej tvár. Pôda pod nohami sa mi strácala rýchlejšie ako sa mihal plameň v ohni. Padla som k zemi.

***

„Isabella? Isabella, preber sa. Počuješ ma?“ triasol mnou ktosi a nútil ma otvoriť oči. Ale to bolo to posledné, čo som naozaj teraz chcela. Chcela som umrieť.

Ešte raz mnou zatriasol a dal mi facku. Na to som konečne otvorila oči a zanadávala. Bolelo to.

Predo mnou stál Alistair, alebo lepšie povedané, sedel. Dúfala som, že to, čo som videla, bol len sen. Akási zvrátená nočná mora, ktorú vyprodukovalo moje podvedomie podporené poslednými udalosťami. Ale nebolo. Sedela som opretá o stenu v prvej chodbe, ktorá viedla do mestskej mäsiarene. Dych sa mi menil na hmlu tak ako predtým. Nie, nedovolila som svojim myšlienkam, aby sa vrátili k tej hrôze. Plne som sa sústredila na Alistaira a na jeho slová.

„... nepočúvaš?! Povedal som ti predsa, aby si zostala tam-“

„S Lolitou?“ spýtala som sa okamžite. Zasmial sa a zaklonil hlavu.

„Jasné, tá malá potvora. Je jedno, či je si moja alebo nejakého obyčajného upíra. Ju nič nezastaví. Myslí si, že keď má len dvanásť, je nevinná a môže si robiť čokoľvek. Poď, teraz tam už pôjdeš so mnou.“ Postavil ma na nohy, no ja som rázne odmietla.

„Pusti ma domov. Prosím. Je mi z toho tu zle,“ ťažko som dýchala. Rukami som pevne zvierala jeho ramená v snahe udržať sa na nohách. Chcelo sa mi vracať aj napriek tomu, že som v žalúdku nič nemala. Bože, tie oči...

„Poď. Dám ti niečo, čo ti rozhodne pomôže.“

Nie, ja nechcem pomoc, chcem odtiaľto ujsť, chcela som zakričať, ale to už ma s ľahkosťou bral okolo pása a doslova ma ťahal do baru. Usadil ma do toho istého kresla a pridržal, keď som sa začala vzpierať. Kývnutím ruky privolal čašníčku a v vzal jeden zo sklenených pohárov od whisky. Priložil mi ho k ústam a násilím na donútil napiť sa.

Nemala som ani tušenie, čo to bolo. Malo to tú najsladšiu chuť pod slnkom, sladšiu než jahody. Ale musel v tom byť aj alkohol. Nebolo to síce horké, nepálilo ma to v krku, ale príjemne mi to rozohrialo žalúdok aj všetky vnútornosti. Nohy mi oťaželi a myseľ sa zahmlila. Sama som si vzala pohár a dopila zvyšok. Pozrela som na Alistaira, ktorý si ma skúmavo prezeral.

„Lepšie?“ opýtal sa a ja som prikývala. Vrátila som pohár čašníčke a vzala si nový.

Obrátila som do seba celý jeho obsah a zasmiala sa. Bolo to neskutočné. Akoby zo mňa opadli všetky starosti, všetky zlé predstavy. Cítila som sa ľahká ako vánok a mala som neskutočnú chuť užívať si život. Stiahla som k sebe Alistaira a pobozkala ho. Najskôr neskúsene, no keď prebral iniciatívu on a posadil si ma obkročmo na nohy, náš bozk sa zintenzívnel.

Prešiel mi rukou pod tričko a hladil mi chrbát. Aj jeho chladné ruky mi teraz prišli len ako detail. Keď sa jeho pery presunuli na môj krk, slastne som zamraučala a pozrela do stropu. Toto bol raj. 

Drahí čitatelia, toto je obrázok, ktorý je zodpovedný za vznik tejto kapitoly. On a zbierka poviedok od Stephena Kinga - Bezhviezdna tma. Ja viem, je to trochu morbídne, ale upíri sú upíri. Nie sú to len tí sladučký romantici ako bol Edward v knihe. Ale je to len môj osobný názor, tak ak by ste mali iný, naozaj som sa s touto kapitolou natrápila a písala sa mi dosť ťažko - najskôr to vyzeralo ako na obrázku, ale po zdravom uvážení som to prepísala, inak by som sama do rána nezaspala - tak prosím nezabudnite vyjadriť svoje vlastné pocity. Buď ma nimi podporíte, alebo jednoducho nie. :)

PS: Takto už nebude vyzerať žiadna ďalšia kapitola, pretože ak sa dožijem rána, tak vy sa dožijete ďalšieho sladkého pokračovania s Edwardom z jeho pohľadu. Týmto som len chcela nahliadnuť do sveta za oponou. Pretože nič nie je také ako sa na prvý pohľad zdá.

PSP: Ak by ste mali nejaké otázky, nejaké nepochopené situácie, tak prosím napíšte, aby v tom nebol zmätok a ja som vám to mohla v nasledujúcej kapitole objasniť. VictoriaCullen :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 8. kapitola: