Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 10. kapitola

16.04.2014 (07:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1579×

10. kapitola

„Čaute,“ zvolala som radostne po otvorení vchodových dverí  od domu a kožený kabát zavesila na háčik. Z obývačky sa ozývalo ťukanie kláves Tanyiinho notebooku a hlasy hercov z voľajakého televízneho seriálu.  S úsmevom som pokračovala do spomínanej miestnosti, kde, rovnako ako v piatok popoludní, mi do oka ako prvá padla postava Edwarda rozvaľujúceho sa na gauči s ovládačom v ruke, unudene prepínajúc programy v televízii, a Tanyii s notebookom na kolenách, zahĺbenej do písania. Nikdy som nechápala trpezlivosti spisovateľov, ja by som s príbehom končila už na strane päť.

„Vidím, že niekomu sa u mňa zapáčilo,“ poznamenala som smerom k Edwardovi, ktorý následne vyvrátil hlavu dozadu cez opierku sedačky, pozorujúc ma opatrným pohľadom. Na tvári sa mu však mihol malý úsmev.

Tanya u mňa mala zostať len na víkend, čo znamenalo, že ma v priebehu dnešného dňa hodlá opustiť a vrátiť sa späť do Denali. Čo sa týkalo Edwarda, od Alice som sa dozvedela, že sa u nich vo štvrtok, keď mi chystali oslavu, zastavil, nakoľko „mal cestu okolo“ a tak teda nakoniec zavolala aj jeho.

Nemala som to srdce ho v piatok hneď potom, čo sa mu po opici polepšilo, vyhodiť, keďže nemal vo Forks zajednané žiadne bývanie, nakoľko odvtedy, čo tu naposledy strávil pár dní kvôli Isabelle, stihol odísť späť do Chicaga, a tým pádom som mu poskytla nocľah u mňa. Na druhej strane to nebolo úplne najhoršie riešenie, pretože som nemusela mať výčitky svedomia z faktu, že som tu včera, keď som šla do práce, nechala Tanyu samu. Tým som nechcela tvrdiť, že by to tu pár hodín nezvládla aj osamote.

„Ehm... Nechcel som tu nechať Tanyu samu.“

Tan zdvihla obočie a prebodla ho vražedným pohľadom. Bolo vidieť, že na Edwarda, respektíve na jeho občasne prapodivné správanie, nebola patrične zvyknutá.

„Edward, vieš, ako sme sa ráno dohodli. Nemáš ma buzerovať,“ precedila pomedzi zuby a pozrela na mňa umučeným a zároveň prosiacim pohľadom.

„Keď ja si neviem pomôcť.“Anjelsky sa na ňu usmial a poslal jej vzdušný bozk. Tanya si povzdychla, otrávene zašomrúc: „Zabiť a vykynožiť skôr, než to nakladie vajcia...“

Edward sa pousmial. „Aj ja ťa mám rád... Už si ma pripísala do príbehu?“

Tanya sa naňho pozrela spýtavým pohľadom. „Vieš, čo napísal Karel Čapek? - Zapomeň...“

„Ale no ták. Nevieš, čo je dobré. Určite by som tomu dodal väčšie grády než ten tvoj José.“

„To je Joshua, Edward. Joshua. Žiadny José.“

„Joshua, José, Juan... To máš fuk. Edward by tomu dodal šmrnc. V každej správnej knihe musí nejaký Edward byť. Ver ty tomu, že po pridaní mojej postavy do knihy, zmiznú všetky výtlačky z pultov kníhkupectiev rýchlo ako teplé rožky, “ odvetil stále pokojným hlasom.

„Akurát tak vo sne, Eddie,“ odvetila Tanya posmešne.

„To znie ako pre psa. A ja nie som psík... Možno skôr nejaký prítulný ryšavý kocúrik. Ktohovie, možno sa ním stanem v budúcom živote. Potom chcem, aby si sa ma ujala ty. Určite by som sa prikotúľal pred tvoje dvere.“

„Si si tým úplne istý?“

„Samozrejme.“

„Vieš, kam by smerovala naša prvá spoločná cesta? K veterinárovi na kastráciu.“

„Prečo si ku mne taká krutá? Ešte ani ako kocúr by som si nemohol užívať.“

„Veru tak. Keby si býval v mojej domácnosti,  za cudzími cicuškami by si rozhodne chodiť nemohol. Bohužiaľ, zvieracie pudy sa nedajú potlačiť, takže dohovoriť by som ti nemohla... Vidíš, zostala jediná možnosť, ako ťa udržať na uzde... “

„A keby som sľúbil, že budem mať srdce iba pre jednu? Iba pre susedovu mačku Cilku?“

Posadila som sa na sedačku k Edwardovi, berúc do rúk časopis položený na stole. Konverzáciu na úrovni mrazených rýb, ktorú medzi sebou Edward s Tanyou stále viedli, som sa snažila ignorovať. Bolo to zvláštne, ale vôbec mi ich doberanie neprekážalo aj keď sa dalo brať dvojzmyselne. Rozhodla som sa však nemiešať sa do ich rozhovoru. Tanya mala vlastný rozum a úsudok, s Edwardom si určite nejako poradí.

Pristihla som sa pri myšlienke, že odvtedy, čo som sa dozvedela tú skvelú novinku o Isabelle a Carlisleovi, mi nevadilo takmer nič. Úsmevu, ktorý sa mi zračil na tvári vo chvíli, keď som sa utvrdila v jej pravdivosti, som sa nemohla - a vlastne ani nechcela - zbaviť. Ak som mala byť úprimná k samej sebe, musela som uznať, že už veľmi dlhý čas som sa necítila tak uvoľnene a... spokojne.  

Silné kvapky dažďa pre zmenu vystriedali minulotýždňový sneh, bubnujúc na sklá okien, prudký vietor roztancoval konáre stromov, zima štípala do líc. Vonku zúrilo počasie, v ktorom by ste ani psa nevyhnali, ale ja som mala pocit, že krajší deň snáď ani nastať nemôže.   

Nevnímala som nič z obsahu módneho časopisu od Alice, jednoducho som len z princípu, aby som nemala prázdne ruky, prevracala stránky. Jediné, čo ma skutočne mrzelo, bolo, že som nemala čas sa pozhovárať s Carlisleom. V noci museli akútne brať pacienta z dvojky na operáciu, ktorá zabrala takmer dve hodiny a keď skončili, nechcela som ho vyrušovať, určite si chcel trochu oddýchnuť a nie strácať čas so mnou.  

Z premýšľania ma vyrušil zvuk prichádzajúceho auta na príjazdovej ceste, pričom mi do nosa udrela Alicina a Jasperova pyžmová vôňa. 

„Esme?“ vytrhol ma zo zamyslenia Edwardov hlas. „Čo má nové naša Krásna Labuť?“

„To je kto?“ spýtala sa Tanya, následne potichu, iba pre seba dodajúc: „To by mohla byť celkom dobrá metafora...“ A už čosi ťukala do noťasu.  

„Bella Swanová. Moja kolegyňa,“ odvetila som a pohľad presunula na Edwarda. „No, ja o nej v podstate nič neviem... Len toľko, že už máš u nej pravdepodobne šancu, je voľná.“

Edwardov pohľad, ktorým ma obdaroval, stál za všetky drobné. Očividne ho stále neočarila. Musela som sa zasmiať.

Do obývačky sa ako veľká voda v okamihu vovalila Alice, ktorá sa na mňa zadívala ako teľa na nové vráta, vďaka čomu som mala možnosť na vlastné oči vidieť výraz, ktorý som s určitosťou vystrúhala na svojej tvári po vypočutí o rozchode Carlislea a Isabelly aj ja. Vypúlila oči a mierne pootvorila pery.  Za ňou vošiel Jasper, ten sa však na rozdiel od nej tváril neutrálne.

„Počkaj! Čože?! Oni sa rozišli?“ vypískla. Iba som prikývla.

„Aleluja! Vedela som, že Carlislea jedného krásneho dňa osvieti,“ pokračovala a spokojne si povzdychla.

„Možno ho pustila k vode ona,“ protestovala som.

„Nechci ma rozosmiať, hej? Isabelle viac než vyhovovalo, že mohla byť s chlapom ako je on. Ver mi, ona by sa ho sama od seba nevzdala. Možno sa vám to zdá nepravdepodobné, ale tá žena nie je úplne blbá... Jáj, v každom prípade, aspoň nejaká dobrá správa za dnešný deň.“

Zamračila som sa. „Prečo? Deje sa niečo?“ Alice si vyzliekla napoly mokrý kabát, podávajúc ho do rúk Jasperovi, ktorý s povzdychom pretočil oči, a ustarane sa na mňa zahľadela. „No, to je vlastne dôvod, kvôli ktorému sme tu.“

„Jasperovi dnes volal Peter a medzi rečou spomenul niečo, čo nás s Jazzom znepokojilo. Keď v piatok nadránom Peter a Charlotte odchádzali z Forks, zdalo sa im, že v neďalekých lesoch niečo je.  Nič nevideli, ale vraj cítili, citujem, neznesiteľný zápach a počuli zvláštne zvieracie... zvuky. Ak sa to teda zvukmi dá nazvať. Okrem toho sa im zdalo, že ich to aj sleduje.“

„To je divné. Na svete niet silnejšej bytosti od upíra. A už vôbec takej, ktorá by ho sledovala, nieto sa doňho sama od seba aj pustila,“ poznamenala Tanya zamysleným tónom.

„Nevieme, či to chcelo zaútočiť... V každom prípade, nemáš úplnú pravdu,“ namietol Jasper. Všetky pohľady v miestnosti sa stočili naňho, vyzývajúc ho k pokračovaniu. „Tak, ako majú takmer všetky živočíchy svojho prirodzeného nepriateľa, tak majú aj upíri. Vlkolakov.“

„Vlkolaci? Myslel som, že sú len výmyslom, príbehom z legiend,“ zašomral Edward.

„Samozrejme, pod pojmom vlkolak si nemôžete predstavovať  vlčie monštrá s obrovskými ostrými tesákmi, ktorým z huby vyteká krv a objavujú sa iba počas splnu mesiaca. Vlkolaci, s ktorými máme možné dočinenie my, sú takzvaní meniči. Potomkovia pôvodných indiánskych kmeňov. Môžu sa meniť na vlka kedykoľvek chcú.“

Edward si posmešne odfrkol. „Ale prosím vás! Hádam nebudeme robiť zbytočné haló kvôli nejakým pošahaným unudeným Indiánom, ktorí sa menia na prerastených vlčiakov!“ pokrútil hlavou. „Nejaký Rexo nám predsa nemôže ublížiť.“

„Edward, vlkolaci sú mohutní, vôbec to nie sú iba nejaké psíky. Ak by si nebol dostatočne opatrný, ľahko ťa môžu aj usmrtiť. Okrem toho sa prevažne pohybujú v skupinách, vo svorkách a ich zuby sú prispôsobené na to, aby bez problémov prenikli aj cez našu pokožku.“ 

„No keď je to teda také veľké zviera, nebolo by v snehu zanechalo stopy? Pochybujem, že by sa všetky tak rýchlo stratili,“ zareagovala Tanya pochybovačne, ruky si krížiac na hrudi. Jasper pokrčil ramenami. 

„Ale veď... S ničím podobným sme sa vo Forks ešte nestretli,“ pokračovala som ihneď nato pre zmenu ja. 

„Samozrejme, nikde nemáme istotu, že tu nejakí vlkolaci skutočne sú. Nemáme žiadny dostatočný dôkaz. Nevieme ani to, koľko ich tu čisto hypoteticky môže byť. Či jeden, alebo desiati... Peter ani Charlotte nevideli na vlastné oči nič konkrétne. Ani žiadne stopy v snehu, na ktoré poukázala Tanya. Stále tu však máme ten nevysvetliteľný zápach. Povedzme si úprimne, koľko je na svete pachov, ktoré sú pre upíra úplne neznesiteľné? - Málo. Dokonca aj na smrad nechutného ľudského jedla si dokážeme zvyknúť... Pach vlkolaka je však pre upíra úplne iná liga, je intenzívna a vyslovene otravná, verte mi, pomýlili by ste si ju so skutočne máločím. Preto sa musíme mať pre každý prípad na pozore a rátať so všetkým.“

„Odkiaľ toho o vlkolakoch vlastne toľko vieš?“ spýtala sa Tanya.

„Mal som tú ‚česť‘ sa s niektorými z nich stretnúť. Bolo to ešte v období občianskej vojny.. Nie je to však stretnutie, na ktoré spomínam rád. Mali skvelú loveckú stratégiu a oplývali veľkou silou. V tom čase som bol v lese sám, prekvapili ma. Keby nebolo Marie, pravdepodobne by ma nakoniec roztrhali na franforce.“  

Alice pri tej predstave striaslo a pritisla sa na Jasperovu hruď. Sklonil sa, tisnúc jej do vlasov bozk.

„Preto odporúčam, aby nikto nelovil osamote. A keďže vo Forks bývame iba my traja,“ poukázal na seba, Alice a mňa, „budeme chodiť na lov spoločne.“

„Je to nevyhnutné?“ frflala Alice.

„Je. Nechcem si ani predstaviť, čo by sa mohlo stať, keby si na nich narazila a bola úplne sama.“

„Utiekla by som.“

„Keby ťa pripučilo také hovädo, asi ťažko. Nie, Alice, nediskutujeme. Sama na lov, kým nezistíme, ako sa veci vlastne majú, jednoducho nepôjdeš a bodka. Skončil som.“

„A na nákupy chodiť môžem?“

Jasper jej otázku odignoroval, pričom sa chytil za koreň nosa, krútiac hlavou.

Nastalo ticho, počas ktorého sa každý pohrúžil do vlastných myšlienok. Mňa tie moje zaviedli opäť  ku Carlisleovi. V mysli sa mi miešali obrazy jeho tváre, ktoré boli však tento raz obohatené aj o prídavok v podobe vlkolakov. Možných príšer, ktoré sa nám rozhodli „spríjemniť“ život. Nedokázala som si ich ani patrične predstaviť, za svoju existenciu som sa ešte s ničím podobným nestretla. Stále sa mi však zdalo viac než nepravdepodobné, že by sa v okolitých lesoch pohybovalo čosi také. Určite by sme si to boli všimli, nie? Prišlo mi zle pri predstave, že by sa s Carlisleom nejakou náhodou, nešťastnou zhodou okolností, stretli. Čo keby mu ublížili? Čo keby...?

Esme, upokoj sa a nestresuj! Okríkla som sa v duchu. Nebolo predsa vôbec isté, či tu vôbec nejakí vlkolaci boli.

„Jasper?“ prelomila som ticho. „Mohli by ublížiť aj človeku?“

Zamyslene sa na mňa zadíval.

„No... oni sú tu vlastne na to, aby ľudí chránili pred upírmi. Čiže by im ublížiť nemali. To ale neznamená, že pre nich nie sú nebezpeční. Hlavne mladí vlkolaci sa nedokážu dostatočne ovládať. Môže sa stať, že ublížia aj človeku, ale to skôr nedopatrením než schválne.“

Jeho odpoveď ma nedokázala dostatočne upokojiť. Z celého srdca som dúfala, že žiadni vlkolaci, meniči či čo to vlastne malo predstavovať, sa v blízkosti Forks ani nikde inde na zemeguli nenachádzajú a že to, čo počuli Charlotte a Peter, bola len vidina či prelud zrodený v mozgu starého unudeného upíra túžiaceho po adrenalíne...

***

„Dovidenia a nezabudnite prísť o týždeň na kontrolu,“ zavolala som na Molly, mladú dvadsaťtriročnú červenovlásku, ktorú k nám priviezol jej priateľ kvôli zlomenine ruky. Pri schádzaní zo schodov sa nešťastne pošmykla a katastrofa uzrela svetlo sveta. Od Jasperovho upozornenia na vlkolakov ubehol už týždeň, za ktorý sme ohľadom ich (ne)existencie nezistili vôbec nič nové. Ak sa tu na okolí skutočne nachádzali, darilo sa im majstrovsky skrývať sa a predstavovali toľkú záhadu ako hrad v Karpatoch.  

Carlisle dopísal Mollinu správu a s hlbokým výdychom si hlavu oprel o stoličku. Obom sa nám končila zmena, takže si to mohol dovoliť.

„Unavený?“ ozvala som sa.

„Inak než si myslíš.“ Otočil sa na stoličke mojím smerom a pozrel na mňa pohľadom, ktorý mi lámal srdce. Nevšímavý človek by ho bol prirovnal k neutrálnemu, druhý by si všimol, že za maskou pohody sa ukrývajú starosti. V jeho očiach sa zrkadlil smútok, ktorý sa však okamžite snažil zakryť drobným úsmevom. No mňa neoklamal. Bol smutný, utrápený a ja som nemohla urobiť nič, čím by som mu pomohla zmierniť bolesť. Tak rada by som ho pohladila po tvári, objala a povedala, že tu budem vždy preňho, že sa na mňa môže kedykoľvek s hocičím obrátiť a spoľahnúť.

Nechápavo som sa zamračila. Carlisle pokrútil hlavou a chcel sa obrátiť späť ku stolu, keď v strede pohybu zastal, otočil sa späť ku mne a bez štipky humoru v hlase sa zasmial. „Vieš, čo mi lezie na nervy? A z čoho som unavený? Už týždeň sa tu na mňa každý  pozerá ako na toho najväčšieho hajzla. Akoby som bol ten najhorší kriminálnik a podvodník na celom svete.“ Pokrútil hlavou a následne si ju schoval do dlaní.

„Kvôli... tomu rozchodu?“ pípla som. Prikývol.

„Pravdepodobne. Vieš... s Bellou to nebolo zlé, ale neklapalo by nám to, neboli by sme spolu šťastní. Obaja sme, povedzme, na inej vlnovej dĺžke, obaja očakávame od vzťahu trochu iné veci... Len keby si videla tie vražedné pohľady, ktoré na mňa všetci kvôli nej hádžu. Nikto mi do očí nič nepovie, ale ani nemusí, lebo jeho vyčítavý pohľad je pre mňa dostačujúci.“

„Prepáč, nechcem ťa s tým otravovať, ja len, že... Vlastne ani neviem, prečo ti to hovorím,“ zašomral si popod nos.

„To nevadí,“ povedala som, pomaly prechádzajúc  k druhému stolu, sadajúc si na stoličku vedľa neho. Carlisle očividne stále úplne neprišiel na to, ako to vo Forks chodí.

„No vieš,“ začala som opatrne, „Bella  je dcérou miestneho policajného náčelníka, takže ju tu pozná každý už od plienok. Vždy bola takým miestnym miláčikom, keďže nikto nestál o to, aby si pohneval Charlieho, ktorý je v tomto mestečku čosi ako autorita. Belle bolo vždy všetko odpustené. Keďže si niečo ako ‚cudzinec zvonka‘, tunajší ľudia ťa nepoznajú, nevedia, koho synom si, nepoznali tvojich starých rodičov, takže si pre nich zaujímavosťou. Čakajú, kým urobíš niečo prevratné, niečo, kvôli čomu ťa budú môcť... odsúdiť. Každý z veľkomesta je pre nich automaticky namyslený sebec.  Horšie to máš v tom, že sa v tvojom prípade jedná práve o Bellu. Obávam sa, že aj keby si sa bol narodil vo Forks, už len z princípu, že o ide o miestnu celebritu, by ťa rozniesli v zuboch...“ bľabotala som, až príliš neskoro si uvedomujúc svoje prepísknutie. Esme, zatvor už konečne ústa, stačilo!

Carlisle sa však netváril pobúrene ani dotknuto, ale skôr zamyslene.

„To je teda fantastické. To by som nebol ja, keby som sa do niečoho nenamočil,“ zašepkal ironicky. Po chvíli, kedy bol zahĺbený do vlastných myšlienok, sa na mňa usmial. „Ale ty nie si ako ostatní.“

„Prečo si to myslíš?“

„Viem to.“

Usmiala som sa. „No, veď ja ani nepochádzam z Forks, keď už sme pri tom.“

Carlisle zdvihol obočie. „Vážne? To som nevedel. Odkiaľ teda?“

„Z Ohia, presnejšie, narodila som sa v meste Columbus. Do Forks som sa dostala neskôr, ale to je na dlhšie.“ Korčuľuješ na tenkom ľade, Esme! Téma o minulosti nie je práve najbezpečnejšia zóna, v ktorej by si sa mala pohybovať! Lenže tak nejako mi slová z úst vybiehali bez premyslenia samy, keď som bola v jeho blízkosti. Niekde v hĺbke svojej duše som cítila, že mu môžem dôverovať. Aj keď ten pocit mohol byť omylný, nie správny.

„Je to na dlhšie, alebo sa ti o tom len nechce hovoriť?“ záhadne sa usmial.

„Nie je to zaujímavý príbeh,“ protestovala som.

„Rád by som si ho vypočul... Vieš čo? Mám nápad. Mohli by sme ísť niekam na pohárik... Ak máš teda čas, nerád by som ťa nútil, lebo...“ stíchol, zahanbene hľadiac do zeme. Bojovala som s nutkaním pretrieť si oči, v domnení, že ma moja chorá myseľ spoločne s perfektným zrakom už vážne klamú. Očividne ten zrak nebude úplne v poriadku, návšteva očného by neprišla v žiadnom prípade na škodu. Lenže Carlisle stále hľadel do zeme a... skutočne sa červenal?

„Pôjdem rada,“ odvetila som a vdýchla veľké množstvo kyslíka, dúfajúc, že mi poriadne prekysličí mozog a dnešný večer nedopadne ako úplné fiasko či faux pas.  

***

„... no a po rozvode som sa rozhodla, že sa presťahujem. Chcela som začať od začiatku a keď som na internete našla ponuku práce v nemocnici vo Forks, povedala som si ‚Prečo to neskúsiť‘ a tak som teda tu.“ Do ruky som v ľudskom geste chytila pohár s nedotknutým  vínom a krúživým pohybom ho premiešavala. Carlisleovi som vylíčila svoj príchod do Forks pomerne pravdivo, len s menšími zmenami v rokoch a občasných situáciách. V krátkosti som mu povedala o detstve na farme, kde som vyrastala a o štýle života, akým sme s rodičmi žili.

Zmienila som sa aj o manželstve s Charlesom - vynechávajúc Henryho -, samozrejme, rozvod som hodila na jeho pracovnú vyťaženosť, kvôli ktorej si na mňa nedokázal nájsť dostatok času a touto cestou sme sa neskôr odcudzili a zistili, že nám bude lepšie oddelene. Bolo to lepšie, akoby som mu mala hovoriť, že som roky žila s tyranom. Viedlo by to k ďalším otázkam, kvôli ktorým by som sa len zbytočne zamotala do pavučiny plnej klamstiev. A ja som Carlisleovi nechcela klamať viac, než bolo nevyhnutné. Chcela som, aby ma poznal aspoň natoľko pravdivo, ako sa len dalo a bolo možné. Ponúkla som mu toľko nevinnej pravdy, koľko som mohla.

„Na to, že žiješ vo Forks tri roky, vieš o ňom pomerne dosť. Myslím aj o minulosti, miestnych pomeroch a podobne,“ poznamenal a odpil si z vína.

„Stačí len pozorovať ľudí. Z ich správania sa toho dozvieš dosť,“ pokrčila som ramenami.

„Nemyslím, že to je také ľahké,“ pokrútil hlavou. „Človek  môže občas pozorovať koľko len chce, ale nedozvie sa dokopy nič. Často získa mylný názor. Skôr ty máš dar vidieť, akí sú ľudia v skutočnosti. Či im možno veriť, alebo nie.“

„Pochybujem. Keby to bola pravda, nikdy by som sa nebola vydala.“

„Bola si mladá a...“

„Naivná?“ doplnila som ho, keď hľadal správne slovo.

„Nechcel som to povedať takto. Ale v podstate áno.“ Carlisle mal aj nemal pravdu. Keď som sa vydávala za Charlesa, nemala som na výber, nejestvovala iná možnosť. Mala som dvadsaťdva rokov, všetky kamarátky dávno vydaté, s druhým dieťaťom na ceste, len ja som bola tá divná, ktorá čakala na svojho princa, dúfajúc, že sa vydá z lásky. Charlesa mi našiel otec a či som chcela a či nie, so sobášom som súhlasiť musela. Vtedajšia doba bola iná než dnešná. Ani princ neprichádzal a mojim dievčenským snom nastal koniec. Pritom nemusel vlastniť ani krásneho lipicana...

 Darmo by som však čakala, keď princ, momentálne sediaci oproti mne, nebol v tom čase ešte ani v pláne.    

„Riadim sa heslom, že všetko zlé je na niečo dobré,“ povedala som, opäť krčiac ramenami. „A Forks vlastne nie je zlé miesto na bývanie. Keď sa naučíš nezapájať sa do miestnych sporov, zistíš, že sa tu dá nájsť svätý pokoj.“

Carlisle prikývol. „V tomto máš pravdu. Občas mám pocit, akoby som sa ocitol v úplne inom svete. V Seattli to vždy žije, naučil som sa zaspávať pri zvuku áut z neďalekej diaľnice, hudba hrá odniekiaľ takmer nepretržite, vo vzduchu sa nesie vôňa dažďa a kávy... Vonku je vždy toľko ľudí, že jeden do druhého sáču. Ale najmä, nikto sa o teba extra nezaujíma, každý sa stará hlavne sám o seba. Vo Forks je to naopak, aj keď musím uznať, že to ticho, ktoré tu panuje, je občas božské.“

„Takže sa do Seattlu raz plánuješ vrátiť?“

„Pravdepodobne hej... Určite by si si ho obľúbila. Bola si už napríklad na Space Needle?“

„Nie.“

Carlisle sa na mňa neveriacky zahľadel. „Čože? Nehovor mi, že keď bývaš takto, pomerne, blízko Seattlu, si ešte nepochodila jeho pamiatky,“ poznamenal naoko vydeseným hlasom. 

Pohodila som ramenami. „No už to tak vyzerá.“

„A čo káva zo Starbucksu?“

„Zase ťa sklamem...“

Carlisle sa s prekríženými rukami oprel o stoličku a pokrútil nado mnou hlavou. „Nevieš, o čo prichádzaš.  Môžem... Musím ťa tam niekedy vziať na výlet a urobiť podrobný výklad k pamiatkam. Nechcem sa nijako vyťahovať, ale som v tom fakt dobrý,“ poznamenal, vykúzliac na tvári anjelský úsmev. Musela som sa zasmiať.

„Nepochybne...“

V rozhovore nás vyrušilo zvonenie Carlisleovho mobilu. S ospravedlním a kajúcnym pohľadom ho vytiahol z vačku. Keď sa zadíval na displej, pousmial sa.

„Áno, Emm?“

„Čau, Karči, tebe je umenie dovolať sa,“ ozval sa na druhej strane hrubší mužský hlas.

Carlisle sa usmial. „Už viackrát som ti vravel, že je riskantné mi volať, keď som v práci. Ale kvôli počutiu môjho hlasu mi asi nevoláš, čo?  Tak o čo ide?“

„No, neboj, nezdržím ťa dlho, lebo Rose chytá nervy, že jej nepomáham s malou. Prerezávajú sa jej zuby, takže si vieš predstaviť, ako je u nás veselo... Dobre, k veci. Už ťa poznám ako svoje topánky, takže ti idem čosi pripomenúť.  Vieš, čo je na budúci týždeň?“

„Dvadsiateho prvého?“ pípol Carlisle.

„Hej, a...?“

Carlisle sa zatváril premýšľajúco, no nakoniec potichu odvetil: „Prepáč... Nemám ani poňatia.“ Na druhej strane sa ozval hlboký povzdych. „Človeče, nechcel by som mať tvoju hlavu. Ale fajn, budem sa tváriť, že som ti to ešte nikdy nehovoril. Takže, Karči, na budúcu sobotu si vezmi dovolenku, lebo ideš na koncert.“

Carlisle si plesol dlaňou po čele. „Koncert! Jasné!... Emm, prepáč, že mi to nedošlo skôr. V poslednej dobe je toho na mňa dosť a akosi mi to vážne vyfučalo z hlavy. Určite sa na teba prídem pozrieť, veď by som si predsa nenechal ujsť tvoje prvé vážnejšie predstavenie, nie?“

„No len aby... Radšej si daj pripomienku do mobilu. Takže o siedmej v Hudson House, jo? Budem ťa netrpezlivo očakávať.“

„Neboj, budem tam. Šetri si hlas, nieže nám urobíš hanbu,“ zachechtal sa Carlisle.

„O to sa ty neboj, takú radosť ti nespravím, ale nezabudni priniesť transparent,“ podotkol Emm s istotou v hlase. „Uf, dobre, Rose zase zúri, musím bežať. A vážne nezabudni prísť. Čau.“

Carlisle zložil a s úsmevom pokrútil hlavou. „Môj kamoš,“ vysvetlil, keď odkladal mobil späť do vačku.  „Venuje sa spevu už asi od šestnástich a konečne to začína vyzerať nádejne.“

„Bude mať koncert?“ spýtala som sa.

„Hej, niečo také, ak sa to tak vôbec môže nazvať. Okrem neho vystúpia, samozrejme, aj iní začiatočníci, ale je to dobrá príležitosť, ako sa trochu zviditeľniť,“ odvetil. Následne prižmúril oči, akoby sa mu v hlave zrodil nejaký nápad a pozrel na mňa spýtavým pohľadom. „Hm, tak mi napadlo, nepôjdeš so mnou?“      

Máme tu prvé guľatiny!  Pre mňa je to dosť veľký úspech, pretože nápad na túto poviedku prišiel len tak z ničoho nič ako blesk z jasného neba, keď som bola takmer úplne presvedčená, že tu končím a že nič, čo sa týka Twilightu, už viac nenapíšem. A predsa len áno, stále tu otravujem.  Vôbec som si však netrúfala dúfať, že si táto poviedka nájde svojich verných čitateľov a ja som za každý jeden názor, aj len za obyčajné otvorenie kapitoly, neskutočne vďačná.

Viem, že som vám minule sľúbila, že táto kapitola bude venovaná iba Esme a Carlisleovi, ale musela som spomenúť aj vlkolakov, aby som na nich mohla potom raz, keď budú potrební, v pokračovaní nadviazať, tak sa dúfam príliš nehneváte.        

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 10. kapitola: