Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 12. kapitola

04.05.2014 (11:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1590×

12. kapitola

Esme

Dni ubiehali rýchlejšie než divé kone a výlet v Seattli už nepredstavoval žiadnu novinku, iba úsmevnú spomienku spred takmer mesiaca. Do stereotypného spôsobu života, akým som žila doposiaľ a ktorý pozostával z lovenia, chodenia do práce či stretávania sa s Alice a Jasperom, sa primiesili aj občasné „mimonemocnicové“ stretnutia s Carlisleom. Rozprávali sme sa takmer o všetkých bežných témach; o všetkom i o ničom, no naše stretnutia nikdy nepresiahli rovinu priateľstva.

Nemohla som sa, samozrejme, sťažovať, bola som vďačná vôbec za možnosti, ktoré mi naskytovali tráviť čas v jeho blízkosti, spoznávať ho bližšie. No tak, ako som pred ním ja skrývala svoje tajomstvo, som každým dňom nadobúdala väčší pocit, že i jeho život je sčasti opradený niečím tajomným. 

Starosti mi však začínal robiť kolega Josh Nelson, ktorý ma čím ďalej, tým viac častoval riadne intenzívnymi pohľadmi a úsmevmi od ucha k uchu. Josh bol síce sám o sebe priateľský človek, miestny vtipkár, no jeho zvýšená pozornosť o moju osobu v posledných dvoch týždňoch začínala byť značne nápadná.

Rád sa so mnou počas obedňajších páuz, či len pri náhodných stretnutiach na chodbe, pohrúžil do rozhovoru, ktorý sa niesol iba na úrovni ‚Ahoj, ako sa máš?‘, plus podobné zdvorilostné frázy na začatie konverzácie, avšak napriek tomu som cítila, že som získala nového ctiteľa. V našej nemocnici pracoval vyše roka a od začiatku sa ku mne správal milo. Náš vzťah bol však vždy čisto profesijný a ja som si mohla zaprisahať, že to tak naveky vekov aj zostane.

„Esme!“ zakričala Alice znenazdania v jeden neskorší piatkový večer z mojej kuchyne. Dnes sme boli hromadne - čiže ja, ona a Jazz - na love, po ktorom som ich zavolala k sebe, nakoľko sa mi nechcelo byť doma samej. „Ide ti návšteva.“

„Návšteva?“ prekvapene som zdvihla obočie, následne sa zamračujúc. Okrem Alice a Jazza ku mne nikdy nikto iný nechodil. Vlastne na to ani nemal dôvod, nakoľko  som neoplývala veľkým počtom priateľov.  

„Dokonca je to Carlisle...“ pokračovala udiveným hlasom. Ihneď, ako vyslovila jeho meno, v žilách mi stuhol jed a časopis, ktorý som do toho momentu zvierala v rukách, sa z ich zovretia vyšmykol, dopadajúc na  huňatý koberec, pričom som pohľadom zavadila o Jaspera, ktorý mohol byť iba o štipku menej prekvapený než ja.   

„Carlisle?!“ vypískla som so značnou dávkou prekvapenia a zároveň zhrozenia v hlase, keď mi doplo, že dva a dva sú štyri, chvatom si rozpustila vlasy z gumičky a prstami si ich začala prečesávať.

„Hej, zazvoní za tri, dva, jeden...“ Domom sa rozhostilo hlasité ding-dong. Alice pokojne vošla do obývačky, obdarujúc ma zvedavým pohľadom, pričom sa usadila vedľa Jaspera, opierajúc sa o jeho hruď. Ďalšie zazvonenie. „Ty mu nejdeš otvoriť?“ pokračovala aj naďalej pokojným hlasom.

Nemo som prikývla a neisto sa zodvihla zo sedačky. Hlas som mala zaseknutý niekde hlboko v hrdle a obočie od údivu prilepené takmer na plafóne.

Stále prekvapená som otvorila dvere a stretla sa s Carlisleovým zahanbeným pohľadom. Na sebe mal tepláky a čierne tričko, ktoré si s určitosťou pamätalo aj lepšie dni.

„Ahoj, prepáč, že vyrušujem, viem, že nie je najvhodnejšia doba...“ zašomral, mierne sa červenajúc.

„Ahoj, to je v pohode, stalo sa niečo?“ spýtala som sa pomaly, snažiac sa čo najrýchlejšie spamätať, nakoľko som sa nesprávala práve najslušnejšie.

„Ehm... No, je to strašne trápne, tak sa, prosím, nesmej, ja len... Vymkol som sa a potreboval by som zistiť číslo na zámočníka.“

Moje obočie, ktoré sa medzičasom vrátilo na svoje pôvodné miesto, sa opäť pozdravilo s plafónom.

„Poď ďalej.“ Ustúpila som od dvier, aby mohol vstúpiť. „Ako sa ti to, prosím ťa, podarilo?“ spýtala som sa, kým som sledovala, ako si vyzúva tenisky.

„Ale, išiel som vyniesť smeti a keď som sa vracal späť do bytu, zistil som, že nemám kľúče. Pritom som bol celý čas v tom, že ich mám vo vačku... V každom prípade, pre istotu som sa poobzeral ešte raz po výťahu, samozrejme, neboli ani tam, takže som ich určite nechal položené na skrinke,“ povzdychol si, krútiac hlavou. „Emmett mal pravdu, keď raz povedal, že mám dutú hlavu,“ zašomral si popod nos. Chcela som mu odporovať, ale nakoniec som si uvedomila, že by to vyznelo pravdepodobne zvláštne a vyvolalo zbytočné otázky.

Zaviedla som ho do obývačky, kde Alice v okamihu, ako sme vstúpili do miestnosti, vyskočila  zo sedačky a uháňala smerom ku Carlisleovi, aby sa mohla predstaviť. Nemohla by robiť pomalšie pohyby, doparoma?! Zavrčala som tak ticho, že to mohli počuť iba nadprirodzené bytosti.  Vedela som, ako sníva o stretnutí s Carlisleom, napriek tomu som sa však snažila ich zoznámeniu čo najväčšmi vyhýbať. Predsa len, Alice dokázala byť občas riadne šidlo.

„Ahoj, ja som Alice, veľmi ma teší,“ dokonale ignorovala moje vrčanie, podávajúc Carlisleovi ruku, ktorú, mierne vykoľajený, prijal a zašomral: „Carlisle Cullen, rád ťa spoznávam.“

Jasper bol, chvalabohu, zmierlivejší než jeho manželka. Kým sa zoznamoval s Carlisleom, Alice mi ukázala zdvihnutý palec v znamení, že mi chlapa ako je on schvaľuje.    

„Ospravedlňujem sa, že som takto narušil vás spoločný večer, stačí, ak mi, Esme, zistíš číslo na toho zámočníka a hneď odídem,“ ospravedlnil sa Carlisle, keď sme sa všetci usadili na sedačke, a opatrne pokukoval po Alice a Jasperovi. Nečudovala som sa mu, pri nich dvoch by aj slepý človek videl, že sú trochu iní, výnimoční... zvláštni. Na nich sa upírstvo podpísalo viac než na mne, aspoň čo sa výzoru týkalo. Keď sedeli vedľa seba, predstavovali priam rozprávkový pár, dokonalého princa a pôvabnú princeznú.  

„Najbližší zámočník je z Port Angeles, takže kým príde do Forks, potrvá to aspoň hodinu,“ poznamenala Alice. „Okrem toho, je už dosť neskoro, začína pršať a podľa predpovedi to má byť poriadny lejak, čo určite v takejto tme sťaží zámočníkovi cestu a jeho príchod sa tým ešte väčšmi predĺži... Možno by bolo výhodnejšie, keby si mu zavolal až ráno, Esme by určite neprekážalo, keby si u nej prespal. Veď má veľký dom. Však, Es?“

Trikrát som v rýchlosti zamrkala s pohľadom nalepeným na Alicinej usmiatej tvári. Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Alice sa už načisto zbláznila. „No...“

„Nie, ja nechcem byť nikomu na obtiaž,“ vykrúcal sa Carlisle, prerušujúc ma v zamotaných myšlienkach.

„Nebol by si,“ vyhŕkli sme s Alice unisono, načo sa Jasper potichu zachichotal. Carlisle sa mi zadíval do tváre a keď sa naše pohľady stretli, dokonale som sa začala topiť v oceáne jeho očí. Mala som pocit, že sa na chvíľu zastavil čas; akoby sme sa v miestnosti nachádzali iba my dvaja.

 Alice si významne odkašľala, čím ma prebudila zo zasnenia. Zhlboka som sa nadýchla, prerušujúc náš očný kontakt a odvetila: „Alice má pravdu. Zámočníkovi sa o takomto čase volať neoplatí, pokojne môžeš zostať tu, ak chceš.“ 

Odpoveďou mi bol Carlisleov mierne prekvapený výraz, ktorý následne vystriedal vďačný úsmev a prikývnutie. Takmer ihneď nato, ako Carlisle súhlasil s prenocovaním, Whitlockovci opustili priestory môjho domu, vyhovárajúc sa na „ťažký pracovný deň, po ktorom  sú neuveriteľne unavení“. Vedela som, že mi touto cestou iba chceli dopriať súkromie s Carlisleom, nakoľko času stráveného v jeho spoločnosti osamote nebolo nikdy dosť. 

„Naozaj ti neprekáža, že som tu?“ uisťoval sa, keď som vyprevadila svojich priateľov a vchádzala späť do obývačky. Výraz, ktorý vystrúhal na svojej tvári, sa mohol rovnať s prosiacim výrazom kocúra zo Shreka.

 S úsmevom som pokrútila hlavou. „Jasné, že nie... Nedáš si niečo?“ 

„Nie, ďakujem... Alebo vodu, keby som mohol poprosiť.“

„Aj keby si nepoprosil,“ zašomrala som si popod nos, rozchádzajúc sa do kuchyne. Raz do mesiaca, poprípade podľa potreby, som praktikovala nákupy rýchlo sa nekaziacich potravín, ako boli nápoje, chipsy, káva a podobne.  Sama som ich síce nevyužila, ale jeden nikdy nemohol vedieť, kedy ho prekvapí nečakaná návšteva, ktorú by sa patrilo čímsi obslúžiť. Hra na človeka musela byť dokonalá.  

Do obývačky som vkročila s miskou na chipsy a dvomi pohármi, do ktorých som následne naliala džús, aby Carlisleovi nebolo divné, že nič nepijem. Premýšľala som aj nad alkoholom, ale keď som si spomenula na jeden z našich rozhovorov, v ktorých sa zmienil, že sa od dvadsaťsedmičky snaží z pre mňa neznámych príčin vyhýbať alkoholickým nápojom najviac ako je len možné, rozmyslela som si to.

„Mohli by sme si kuknúť nejaký film, čo povieš?“ navrhla som, kým som „so zapchatým nosom“, nakoľko vôňa, či skôr smrad, ľudského jedla môjmu čuchu naozaj nelahodil, vysýpala chipsy do misky a Carlisle prepínal programy v televízii.

„Rád by som, ale okrem trápnych bulvárnych relácií nedávajú nič. Takže, pokiaľ ťa nezaujíma, kto s kým chrápe v Hollywoode, vidím to skôr na nejaké DVD.“

Poslúchla som Carlisleovu radu a vymenovala mu pár DVD-čiek, ktoré som vo svojej domácnosti skladovala. Nakoniec sme sa zhodli na Pánovi prsteňov, pretože Carlisle odmietol buď všetko romantické, alebo katastrofické, čo sa končilo smrťou.  Keď sa začali úvodné titulky sprevádzané typickou hudbou, zhasla som svetlo, podala Carlisleovi deku, keby mu bola náhodou zima, pretože v mojom dome sa z pochopiteľných dôvodov nekúrilo, a usalašila sa na sedačke vedľa neho.  Alice mala s počasím pravdu. Vonku sa rozpútal poriadny lejak sprevádzaný silným vetrom, ktorý bolo počuť aj cez steny.

V duchu som sa na Carlisleovi pousmiala, pretože deku, ktorú som mu poskytla, zužitkoval a zakryl sa ňou takmer až po krk. Keď na mňa vykukol pohľadom chlapca, ktorý vyparatil čosi zlé, no pred mamou sa snažil tváriť ako najväčšie neviniatko, a do úst si pomaly vložil jeden chips,  musela som sa zasmiať nahlas.

„Čo sa bojíš, Carlisle? Neboj, je to len fikcia, žiadny Smígl ťa neukradne,“ uťahovala som si z neho.

Carlisle si iba odfrkol, zaksichtil sa na mňa a obaja sme sa začali venovať filmu.      

„Nevedel som, že si fanúšikom Pána prsteňov, väčšina žien ho veľmi nemusí,“ poznamenal znenazdania.

„Vidíš to, som plná prekvapení. Okrem toho, vždy som patrila medzi menšinu,“ zaškerila som sa a pokrčila ramenami.

„Plná prekvapení, hej? Tak to som teda samé ucho. Počúvam, čím ma ešte môžeš prekvapiť.“

„Keby som ti to povedala, už by ťa to neprekvapilo. Chápeš, to musí vyplynúť zo situácie. A nerada by som ťa vystrašila,“ povedala som naoko smrteľne vážnym tónom.

„Vystrašila?“ zdvihol obočie. „Také nežné a milé žieňa ako ty ma teda vystrašiť nedokáže.“

„Tak nežné a milé hovoríš?“

„Presne tak, v mojich predstavách by si ani muške neublížila. Určite si bola poslušné dieťa, rodičia z teba museli mať radosť.“

Zachechtala som sa. „Pokiaľ si myslíš, že som sa ako dieťa hrala s bábikami a piekla buchtičky, si na obrovskom omyle. Ja som bola šidlo,“ podotkla som a prekrížila si ruky na hrudi.

Carlisle s hraným prekvapením v hlase zhíkol. „Tak o tomto mi teda musíš prezradiť viac.“ Narovnal sa, približujúc sa bližšie ku mne. Na pravom líci som takmer cítila jeho dych. Otočila som hlavu smerom k nemu a keby to bolo možné, srdce by sa mi divoko rozbúchalo. Naše tváre delilo len pár centimetrov.

„Čo keď je to tajomstvo?“ zašepkala som takmer nečujne, pohľadom blúdiac k jeho perám.

„Môžeš mi ho pošepnúť.“

Nervózne som prehltla a naklonila sa k nemu ešte bližšie. Jeho vôňa mi podráždila zmysly, odrazu som nedokázala myslieť. Dokonale ma omámil. Bola som ako bytosť, ktorá bola väznená v jaskyni a potom prvýkrát v živote uvidela slnko. Jeho žiara ju priťahovala.

Stačil by len malinký kúštik a bola by som ochutnala jeho pery, keď sa práve v tom momente obývačkové okno, ktoré som zabudla zavrieť, príčinou silného vetra s rachotom zabuchlo a spoločne s Carlisleom sme lakom nadskočili. Bola som síce upírka s úžasnými zmyslami, ale toto prekvapilo aj mňa. Rýchlo som sa postavila na rovné nohy a odišla zatvoriť to sprosté okno, ktoré som mala chuť holými rukami porozbíjať. Našťastie som sa ovládla. Oprela som sa o radiátor a vzhliadla na Carlislea, ktorý s prekríženými rukami a vážnou tvárou sledoval film. 

Vtedy akoby sa bol môj mozog resetoval a mne došlo, čo sa pred malou chvíľou takmer udialo. Potrebovala som čerstvý vzduch.

„Ehm... Idem ti pripraviť izbu,“ zašomrala som, dúfajúc, že moje mrmlanie započul a rýchlo uháňala preč z obývačky. Keď som vstúpila do hosťovskej izby, priam unavene som sa oprela o dvere a zhlboka dýchala.  Rukami som si zašla do vlasov, jemne ich ťahajúc. Dokelu, veď my sme sa skoro pobozkali. Ale to je...

Nie, to musí byť hlúposť, určite ma nechcel pobozkať, veď prečo by aj mal chcieť? Stavila by som sa, že sa skôr, než treslo s oknom, neodtiahol len preto, že bol v šoku z môjho prapodivného správania a tých kravín, čo som vypúšťala z úst. Aj keď možno... Nie, Esme, nefandi si! Zahriakla som sa v duchu okamžite. Keby ma predsa túžil pobozkať, okno-neokno, urobil by to...     

Posmutnela som. Nemohla som si namýšľať, že sa týmto takmer bozkom medzi nami čosi zmenilo.  Bolo by to hlúpe a od pravdy malo asi tak ďaleko ako Slovensko od švajčiarskeho finančného systému. Všetko bolo presne také, ako aj posledné týždne. Carlisle ku mne nič výnimočné necítil. Chytila som si hlavu do dlaní a priala si zmiznúť.

***

Zmiznúť sa mi nepodarilo, nakoľko som neoplývala žiadnymi nadprirodzenými schopnosťami ani v šatníku neskrývala Harryho neviditeľný plášť. Keď som Carlisleovi pripravila čisté periny a potom päť minút vykúkala von z otvoreného okna, musela som sa vrátiť za ním do obývačky. Posadila som sa do kresla - čo najďalej od neho - a snažila sa sústrediť iba na film. Slovné spojenie „Pán Frodo“ sa mi za ten večer asi aj vypálilo do mozgu. Carlisle sa asi v tretej štvrtine filmu s ospravedlním, že je unavený, pobral do izby. O chvíľu som počula zvuk tečúcej vody v kúpeľni a o necelých desať minút nato šušťanie prikrývok.

Presne o šiestej som stepovala pred obchodom, čakajúc na predavačku, kedy konečne otvorí. O pár minút sa moje prianie, aby už konečne prišla, splnili. Kúpila som rožky, croissant, nejaký ten salám a jogurty, nech si Carlisle vyberie, čo bude raňajkovať.  Vedela som, že to, čo mu pripravím, nebude bohviečo, ale švédske stoly snáď neočakával.  

Keď som mu pripravila provizórne raňajky, zavolala som zámočníkovi, aby prišiel čo najskôr a nebolo naňho treba čakať pol dňa. Carlisle vstal pár minút po siedmej. O včerajšku sa ani jeden z nás nezmienil, z čoho som vydedukovala, že na to pravdepodobne už aj zabudol.

Ježišmária, Plattová, samozrejme, že na to zabudol, ani ty by si to nemala brať tak vážne!

Bohužiaľ, aj keď som to neplánovala, dotklo sa ma, že sa potom o nič viac nepokúsil. Cítila som sa vážne mizerne, aj keď som na to vlastne nemala vôbec žiadny dôvod. Veď mi nikdy nič romantickejšie neprisľúbil, nepovedal... Vždy sa ku mne správal iba ako kamarát, preto som celkom netušila, prečo sa ma to, že ma nepobozkal, keď mohol, tak veľmi dotklo.

 Zámočník mal prísť približne o dve hodiny, čo nám s Carlisleom zahralo skvele do karát, nakoľko to bol čas, kedy som odchádzala do práce, takže som ho zo svojho skromného príbytku nemusela „vyhodiť“ skôr než bolo nutné. Soboty sme s Carlisleom pracovali spoločne iba vtedy, ak si niekto prehodil služby, takže dnes nastupoval v čase, keď som ja práve končila. Popoludňajšie zmeny neboli počas víkendov natoľko hektické. Skontrolovala som stav pacientov, podala im lieky a uistila sa, že ich nič nebolí a nič nepotrebujú.

Vo Forks opäť vytrvalo pršalo a neprestávalo ani v čase, keď som šla domov. Našťastie mám v kabelke vždy odložený dáždnik, pomyslela som si, keď som sa prezliekla a vyšla na chodbu. Spozorovala som Josha, ktorý mi v okamihu, keď si všimol, ako za sebou zatváram dvere, so širokým úsmevom zakýval a pobral sa mojím smerom.  Niečo, možno podvedomie alebo nejaká vyššia sila, mi napovedalo, že tento rozhovor nebude dvakrát príjemný.

„Konečne fajront, čo?“ začal, keď sa pri mne zastavil. Prikývla som a spoločne sme sa rozišli k východu. Aby som zakryla svoju nervozitu, hrala som sa s prstami.

„Aký si mala deň?“

V duchu som si povzdychla a pohodila ramenami. Josh bol, z pochopiteľných dôvodov, naozaj tým posledným, koho som chcela stretnúť. Dnes skutočne nebol deň, kedy som mala náladu sa s niekým baviť. „Celkom fajn. Ale na dnes už stačilo.“

„Hej, len škoda, že je takéto nanič počasie. Najideálnejšie je ležať v posteli... najlepšie s niekým.“

Nasilu som sa pousmiala, zrýchľujúc krok.

„Teraz ideš kam? Domov?“ pokračoval.

„Hej.“

„Zlá odpoveď!“ vypískol. Zastala som v pohybe a keď som naňho so zdvihnutým obočím pozrela, v jeho hnedých očiach som zračila staré známe iskričky. Iskričky, ktoré máva v očiach väčšina mužov, keď... Ó, nie. Všetci svätí, Ježiško, Pánbožko, Panenka Mária, stojte pri mne, prosím!  Stalo sa presne to, čomu som sa dva týždne snažila vyhnúť a o čom som úporne dúfala, že sa nestane.

Zasmial sa. „Pretože ideš so mnou na rande!“ vysvetlil a svoju dlaň si priložil na môj chrbát. Ak som mala byť úprimná, neprekvapilo ma to. Očakávala som, že jedného dňa nastane chvíľa, kedy ma pozve na rande. Jeho správanie tomu dlhšie nasvedčovalo. Ja som však bola od včerajšieho večera tak trochu psychicky v kýbli, aj keď sa mi to sakramentsky ťažko priznávalo.

 Bola som však bytosť, ktorá nerada ubližovala druhým ľuďom, no ani tak som v tomto momente celkom netušila, ako Josha čo najjemnejšie odmietnuť. Koniec-koncov, bol milý, vtipný a príjemný, každá žena by si priala muža ako bol on. Ibaže ja som ho brala ako kamaráta, ibaže to bol môj kolega a... Ibaže to nebol Carlisle. A aj keď ma ten neľúbil a nič, snáď okrem priateľstva, ku mne necítil, ak teda priateľstvo možno považovať za istý druh pocitu; aj keď ma včera nepobozkal, ani pri lúčení neobjal, aj tak bol pre mňa jediným mužom na svete. 

„Josh,“ povzdychla som si, zhlboka sa nadychujúc, „si fajn chlap, naozaj. Ja len... nemôžem to prijať. Prepáč.“

„Ak ti to dnes nevyhovuje, nič sa nedeje, môžeme ísť aj inokedy.“ Pohladil ma po ramene, čím mi psychicky spôsoboval ešte väčšiu bolesť. Prečo nemohol stáť na jeho mieste Carlisle? Prečo to nemohol byť on, kto by ma pozýval na rande a kto by mal o mňa záujem? To som naozaj až taká neznesiteľná a odpudzujúca?

Presne som si vedela predstaviť, akoby tento rozhovor dopadol, pokiaľ by sa jednalo o Carlislea. Ak by stál na Joshovom mieste s rovnakou požiadavkou on, bola by som najšťastnejšou ženou pod slnkom.  

„Alebo... Ty niekoho máš?“ pokračoval.

„Nie, to nie. Ide o to, že...  Nie som si istá, či momentálne túžim po nejakom vzťahu a nechcem ti dávať žiadnu falošnú nádej.“ Josh stisol pery do tenkej linky, premýšľajúc nad mojimi slovami. Po chvíli prikývol. Naozaj som mu nechcela ublížiť, no ísť s ním na rande a pritom vediac, že z toho nikdy nič vážne nebude, by odo mňa bolo viac než neľudské. Povzdychol si.

„No, tak s tým sa nedá nič robiť. Samozrejme, nebudem ťa do ničoho nútiť...“

„Nehneváš sa, však nie?“ uisťovala som sa.

„Na teba, Esme, sa hnevať nedá. Neboj sa. Iba som skúsil šťastie, to ma však nemá veľmi rado, ako sa zdá.“

„Josh...“

V duchu som zaúpela a automaticky položila ruku na jeho rameno, snažiac sa ho utešiť. „Ver mi, ja nie som tá pravá. Naozaj ma to mrzí.“

„To nič, nemusí ťa to mrzieť, veď sa nič nedeje. Môžem ťa aspoň odviesť domov, aby si sa nemohla trmácať v takomto daždi?“ počastoval ma pohľadom vyhodeného psa.

Prikývla som a snažila sa na tvári vykúzliť čo najpresvedčivejší úsmev. Než som sa nazdala, priateľsky ma objal. Nebola som však schopná odtiahnuť sa, napriek tomu, že jeho dotyk so mnou nič výnimočné nerobil. Jednako som vedela, že mi nič nehrozí;  že Josh sa o nič viac nepokúsi a jednako som objatie aj tak nejako potrebovala. Josh nepatril k chlapom, ktorí sa silou mocou snažili získať si ženu, ktorá o nich nestojí.

V tej chvíli sa mi do uší doniesol najdôležitejší zvuk v mojom živote. Zvuk, ktorý by som spoznala kedykoľvek a kdekoľvek. Mohla som byť hocijako smutná, stále ma jeho prítomnosť tešila. Tentoraz však Carlisleovo srdce bilo rýchlejšie, do stien hrudného koša narážalo prudšie. Moje mŕtve srdce taktiež pookrialo, keď som ho mala nablízku. S úsmevom som odvrátila hlavu ku vchodu a všimla si, ako Carlisle rýchlym pohybom smeruje naším smerom. Na malinkú chvíľu som sa stretla s pohľadom jeho krištáľovo modrých očí, v ktorých sa odzrkadlilo niekoľko emócií. Mala som pocit, že mi na ten mizivý moment videl až do duše a na pokožke sa z neznámych príčin objavili zimomriavky. Mračil sa a na ešte kratší okamih, trvajúci snáď menej než sekundu, sa na mňa zahľadel akosi... ublížene?

Stále usmiata som odstúpila od Josha, čakajúc, že sa u nás pristaví. Môj úsmev však zostal neopätovaný. Carlisle bez zmeny výrazu v tvári, hľadiac do zeme, len tak, bez pozdravu, prihovorenia sa a čohokoľvek iného, čo by naznačovalo, že sme priatelia, v absolútnej tichosti prešiel okolo, ani sa na mňa neohliadnuc.   

Holky, v prvom rade sa chcem poďakovať všetkým, ktorí hlasovali za Miláčika v ankete, vďaka čomu sa dostal do tabuľky. Veľmi, veľmi si to vážim, ďakujem! Budem sa vás snažiť poviedkou nesklamať, snáď sa mi to podarí. Rovnako sa chcem poďakovať za komenty k prechádzajúcej kapči, obrovitánsky ma potešili. Ste super.     

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 12. kapitola: