Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 14. kapitola

02.06.2014 (15:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2003×

14. kapitola

Bolo ťažké uveriť realite, v ktorej som sa tak znenazdania, doslova z hodiny na hodinu, ocitla.

Je až neuveriteľné, aký  nevyspytateľný dokáže život byť. Jeden moment neviete, pre čo, či pre koho vlastne žijete, alebo aký je zmysel ľudskej existencie, no druhý moment, ktorý sa veľakrát dostaví čo i len pár minút po prvom, obráti váš svet o stoosemdesiat stupňov.

Prekvapenia, ktoré život ponúkal, boli priam neskutočné a za svoju existenciu som sa už párkrát zamyslela nad systémom, ktorý ich určoval. Boh, osud alebo len obyčajná zhoda náhod?

Rozhodne som sa však stopercentne nestotožňovala s tvrdením, že každý je strojcom svojho  osobného šťastia. Aspoň nie z celej časti. Človek sa mnoho ráz môže pokúsiť čosi dokázať, slepo nasledovať zaužívané cesty, o ktorých si myslí, že mu prinesú šťastie, až si sám neskôr uvedomí, že v podstate nikam nevedú a mal by sa vydať iným smerom. Veľakrát sa stane, že si svoj zlý smer ani neuvedomí, ale aj tak sa nejakým spôsobom dostane na správnu cestičku. No kto alebo čo je v takom prípade pôvodcom spôsobu, ktorý ho usmerní?    

Nech už to v živote chodilo ako chcelo, nikdy by som si netrúfala tvrdiť, že nadíde deň, v ktorom Carlisle opätuje moje city a už vôbec, že by človek ako on mohol čosi cítiť ku mne. A predsa.

Čo nevidieť to bude  mesiac, čo sme sa dali dokopy a čo mi každodenne pripomína, ako veľmi mu na mne záleží, pričom vždy nadobúdam pocit, že od samého šťastia vyskočím z kože. Incident s Joshom sme postupom času začali brať viac-menej s humorom, obaja tak trochu vediac, že práve on nás spojil dohromady.  Ako to však chodí, s pocitom šťastia sa dostavili aj zvláštne, nevysvetliteľné pochybnosti vyvierajúce ani neviem odkiaľ. 

„Vieš, že by som takto vydržal ležať stále?“ zamrmlal Carlisle napoly rozospatým hlasom v jedno nedeľné aprílové ráno, keď sme ležali v posteli a neprítomne mi prstom kreslil na nahom chrbte nezmyselné obrazce.

„Stotožňujem sa s tvojím názorom,“ odvetila som a pobozkala ho na hruď. Zdvihla som pohľad k jeho tvári a nedokázala sa od nej odtrhnúť. Mal zatvorené oči a tak krásne sa usmieval. Na svete nejestvovalo miesto, kde by som sa v tom momente nachádzala radšej. Jemne som ho pohladila po líci s vyrasteným štvordňovým strniskom. Ale on s ním bol tak strašne sexi!

„Vieš, že si mi ešte stále nedopovedala o svojom detstve?“

„Tebe to očividne nedá pokoj,“ zaškerila som sa. Carlisle pokrčil ramenami, prstom mi prechádzajúc od krížov až k ramenám a naspäť. Prosím, nikdy neskonči, pomyslela som si, spokojne zavrnela a pritisla sa ešte tesnejšie k jeho telu. Kto si kedy dovolil tvrdiť, že na svete neexistuje raj, rozhodne nespoznal lásku... a Carlislea Cullena.   

„Zaujíma ma všetko, čo sa týka tvojho života, vrátane tvojho detstva. Ja si totiž neviem predstaviť, že by si bola schopná vystrájať a neposlúchať. Navonok pôsobíš ako taká porcelánová bábika, človek sa ťa bojí čo i len dotknúť, aby ti náhodou nejakým spôsobom neublížil,“ zašepkal a vtisol mi bozk na spánok.

Zachechtala som sa. Keby len vedel, ako ďaleko mám od krehkej bábiky, s najväčšou pravdepodobnosťou by vzal nohy na ramená a nikdy v živote by sme sa viac nevideli. Samozrejme, bola som si vedomá faktu, že sa mu jedného dňa budem musieť priznať so svojím tajomstvom, určite si už na mne všimol isté zmeny, no mala som strach. Z toho, že skutočne utečie, že ho stratím...

Áno, priznávam, bola som sebec a nenávidela som sa za to. Ale nebola som pripravená oňho prísť. Ešte nie. Nie, keď som ho len získala a konečne bola šťastná. Vedela som však aj to, že deň, kedy by som sa ho nabažila, nikdy nenadíde. Láska, ktorú k nemu cítim, nikdy nevyhasne ani nevybledne. City nevyprchajú.     

Bolo by však toto správanie od teba čestné? Bolo by férové nútiť ho zostať s tebou aj proti jeho vôli? 

Svedomie mi čoraz častejšie kládlo podobné otázky. Carlisle vravieval, že ma ľúbi a skutočne mu na mne záleží. Avšak, kde sa končili hranice ľudského pochopenia a tolerantnosti?

Človek dokáže intenzívne milovať. Dokáže však jeho láska prekonať všetky prekážky, ktoré sa mu ako tajfún vrútia do života? Skutočne je taká čistá, aby odpustila či prijala ťažko uveriteľné a pochopiteľné fakty v takej podobe, v akej  sa nachádzajú?

Nevedela som. Nie naisto. Nie v tej chvíli. Ľudské city boli prchké, nestabilné, veľakrát dočasné. Občas postačil najmenší podnet a zmenili sa na hnev a nenávisť.

Ale Carlisle ťa naozaj ľúbi,  dôveruj mu, presviedčalo ma podvedomie.

„Mračíš sa. Stalo sa niečo?“ pozrel na mňa ustaraným pohľadom, hladiac ma po líci. Vždy, nezáležalo na situácii ani na okolnostiach, ma jeho dotyk dokázal upokojiť, a načas zahnať všetky chmáry či pochybnosti.

Pokrútila som hlavou a pousmiala sa. „Nič sa nedeje, iba tak premýšľam, že ak chceme dnes všetko, čo máme na pláne, stihnúť, mali by sme sa začať chystať a nie preberať moje nezáživné, ničím výnimočné detstvo,“ zaklamala som. Nechcela som zbytočne zakladať oheň na streche, keď jediný môj problém vlastne spočíval iba v mizernom sebavedomí, ktoré stále celkom nepredýchalo fakt, že ma Carlisle, môjho srdca šampión, naozaj miluje... alebo to aspoň tvrdí. 

Carlisle sa pozrel na hodinky spočívajúce na nočnom stolíku za mojím chrbtom.

„Ale mňa zaujíma. Aj tak ešte nie je veľa hodín. Okrem toho, La Push nám neutečie,“ poznamenal so zdvihnutým obočím.

„Dobre,“ pripustila som, „poviem ti o tom v aute, ale len pod podmienkou, že do pol hodiny vyrazíme.“ Občas bolo potrebné urobiť kompromis. Za ten čas, čo sa s Carlisleom poznáme, som si všimla, ako nehorázne sa občas dokáže šuchtať. Povedzte mi, čo môže robiť jeden chlap v kúpeľni vyše pol hodiny?

Dnešný deň sme sa rozhodli venovať výletu do La Push, indiánskej rezervácie neďaleko Forks, na ktorú sa viazalo snáď milión legiend, a potom, ak by nám vyšiel čas, zájsť do Port Angeles, len tak z nudy, do kina. Odkedy som tu bývala, ešte som do La Push nezavítala, takže sama som bola celkom zvedavá, čo okrem indiánskych potomkov ponúka.   

Carlisle nakoniec mierne neochotne súhlasil a vygúľal sa z postele. Kochala som sa pohľadom na jeho nahé telo, v mysli si premietajúc dnešnú dokonale premilovanú noc. Bola som si vedomá, ako veľmi riskujem, a to hneď z dvoch dôvodov. Prvý, pre človeka nemusí sex s upírom dopadnúť bohvieako priaznivo, a druhý, ľahko som mohla prezradiť svoju identitu. Čo sa týkalo prvého a vlastne aj druhého prípadu, bola som opatrná najviac, ako sa len dalo. Carlisleovi by som nebola schopná ublížiť - aspoň dúfam -, rovnako ako som dávala pozor na to, aby nespozoroval, že mi nebije srdce.

Moje telo bolo síce tvrdé a studené ako ľad, lenže Carlisleovo bolo presný opak. Navzájom sme sa chladili a zohrievali. Okrem toho som si bola istá, že sa jeho myšlienky v čase intímností uberali úplne iným smerom než teplotou môjho tela, na ktorú sa ma už, mimochodom, tiež pýtal. Vyhovorila som sa na chabé prekrvenie končatín, načo ma poslal viac športovať...

Netušila som, či mojim výhovorkám vlastne uveril, ale viac sa ma na to už nepýtal, nevyzvedal.               

Takisto som sa nedokázala zbaviť pocitu, že aj on mi niečo tají. Tiež som však nechcela vyzvedať, ak bude chcieť, povie mi to, nebudem ho do ničoho nútiť.

„To som až taký pekný?“ vytrhol ma zo zamyslenia Carlisleov pobavený hlas. Všimol si, ako naňho zízam, kvôli čomu som svoj pohľad rýchlo sklopila na obliečky a pokiaľ by sa dalo, očervenela by som hádam až za ušami.

„Tak ty si ma poslala pripravovať sa nie kvôli tomu, aby sme čo najskôr vyrazili, ale preto, aby si mohla obdivovať moje... telo,“ zasmial sa Carlisle.

Pokrčila som ramenami, anjelsky sa usmiala a s výrazom najväčšieho neviniatka naňho zamrkala.    

„Ty si taká beťárka... Ale vážne mi imponuješ. Ak by si chcela, som ochotný ti večer predviesť striptíz,“ zahýbal obočím.

S hraným prekvapením som zhíkla a ruku si priložila na srdce. „To by si pre mňa urobil?“

„Za peniaze čokoľvek.“ Zamykalo mu kútikmi úst.

„Ty tupelo,“ zasmiala som sa a hodila po ňom vankúš, ktorému sa však stihol uhnúť. Zasmial sa a odbehol za dvere, spoza ktorých následne vystrčil iba rozcuchanú blonďavú hlavu.

„Prachy, prachy, cmuk - cmuk.“

Keď videl, ako siaham po ďalšom vankúši, opäť sa zachichotal, rozchádzajúc sa do kúpeľne. Povzdychla som si a s úsmevom pokrútila hlavou. Jednou z Carlisleových zábaviek sa stalo aj doberanie si mojej osoby.

Ďalších pár minút som len tak, bezmyšlienkovite, ležala v posteli, sledujúc malého čierneho pavúčika spočívajúceho v rohu steny, ktorého sme s Carlisleom dnes v noci slávnostne pomenovali Svetozár a tým pádom sme sa vzdali nároku zabiť ho. Predsa, ak raz niečo pomenujete, vytvoríte si k tomu vzťah. Preto sa kurencom nemôžu dávať mená, keď ich jedného dňa plánujete podať ako nedeľný obed.  

Vstala som z postele a prešla ku skrini, na ktorú mi stačil aj ten najmenší pohľad a musela som sa zachichotať. Nebolo to až tak dávno, čo som sa v nej skrývala a predsa sa mi zdalo, že odvtedy ubehli už roky. Ak by ste mi v ten večer boli povedali, že o pár mesiacov budem mať na tomto mieste uložených pár svojich vecí, vysmiala by som vás a považovala za totálnych bláznov, pričom by som si ťukala po čele.  

Nebola som si istá, či sme s Carlisleom náš vzťah neurýchľovali. Nechodili sme spolu dlhú dobu, napriek tomu som uňho bola sčasti, nazvime to, nasťahovaná. Ale keď sme boli spolu, nezdalo sa mi, že by na našom vzťahu bolo niečo neprirodzené. Dokonca Carlisle mi raz povedal: „Nie je na čo čakať, Es, nikdy nevieš, čo sa ti môže v živote prihodiť.“ Mala som pocit, že jeho slová v sebe niesli hlbší význam, ktorý bol však pre mňa stále skrytý, nepoznaný. Ale nehádala som sa, mal pravdu.

Do La Push sme vyrazili okolo desiatej. Bolo pod mrakom a naozaj som dúfala, že nezačne pršať, aj keď v televízii hlásili deň bez zrážok. Čakala nás približne polhodinová cesta, tak som sa rozhodla Carlisleovi splniť ‚zbožné prianie‘ a čo to mu povedať o svojom detstve.

„A čo by si chcel vlastne počuť? Ako som svojmu nápadníkovi nasypala do piva soľ?“ spýtala som sa.

„Soľ v pive?“ čudoval sa Carlisle. Pokrčila som ramenami. Náhodou, nebol to zlý nápad.

„Tak to si rád vypočujem. A vidím, že aj ja sa mám na čo tešiť, keď ťa naštvem.“

„Neboj sa, teba to nečaká...“ Načiahla som k nemu ruku a pohladila ho po vlasoch.

„Odľahlo mi,“ vydýchol.

 „Minule som ti už spomínala, že sme vlastnili farmu, takže sme nežili typickým mestským životom. Mali sme len zopár susedov, ktorých deti boli prevažne synovia, preto som sa väčšinou hrávala s nimi. Jedného z nich som veľmi nemusela - Jacka. Keď som mala sedem či osem, otec mi urobil z dreva prak. Chudák, až neskôr prišiel na to, akej chyby sa dopustil... Ale našla som si novú zábavku, všade som hľadala nejakú ‚muníciu‘, ktorú som potom strieľala na náhodných okoloidúcich. Najprv to bolo len ovocie - maliny, egreše, zriedkavo aj čerešne a tak...“

Carlisle sa pousmial. „Musela si byť zlatá.“

S hanblivým úsmevom som pokrútila hlavou a pokračovala: „Keď som získala cvik, pritvrdila som. Prešla som na žalude, tie mali veľký potenciál,“ pousmiala som sa pri spomienke na detstvo.

„Jack sa chcel sa pridať do môjho ‚prakového‘ tímu - v ktorom som bola, samozrejme, iba ja -, no ja som ho nechcela prijať za nič na svete. Stále za mnou chodil, proste otravoval, napriek tomu, že som mu viackrát povedala, že sa s ním nechcem hrať. No a raz som mu náhodou trafila do oka... Vtedy nastal koniec mojim dobrým časom. Otec sa na mňa nahneval, vzal mi prak, neviem či ho vyhodil, spálil, alebo čo s ním porobil, no odvtedy som ho nevidela.“

„Jasné, náhodou... Prežil to ten chlapec vôbec?“

„Hej! Naozaj to bolo náhodou, aj keď ma štval, neublížila by som mu... Aspoň nie nijako vážne,“ pripustila som a neubránila sa zachichotaniu. Jackovi sa dokopy nič nestalo, nebola to silná rana. Postačil studený obklad a bol fit. Dobre, možno viac studených obkladov, ale to je detail.

„A vlastne, aj tak to nepomohlo, začal za mnou chodiť ešte častejšie.“

„Podľa všetkého si bola jeho prvá láska,“ podotkol Carlisle so smiechom.

„Stavím sa, že keby bolo v okolí viac dievčat, mňa si ani nevšimne.“

„Prečo sa...“

„Chceš, aby som pokračovala?“ skočila som mu do reči. „Zatiaľ som ti len ozrejmila, kto je Jack.“

Carlisle nakoniec prikývol, ďalej sa venujúc šoférovaniu.

„Keď sme už boli starší, mohli sme mať šestnásť-sedemnásť, Jack sa začal pokúšať o čosi viac, chcel ma zbaliť, chápeš. Keby si videl, ako sa začal strkať môjmu otcovi do zadku s tým, že mu pomôže s domácimi prácami. Zrazu sa z neho stala stelesnená ochota. Otec ho jeden večer pozval na večeru, po ktorej mu ponúkol pivo. Vtedy som zakročila. Plná polievková lyžica soli sa v Jackovom pohári tak krásne stratila...“ Áno, aj z toho najkvalitnejšieho českého piva by som dokázala urobiť hotovú brečku. V tom čase som bola na seba hrdá.

„Vypil to?“ spýtal sa Carlisle a pobavene pokrútil hlavou.

„Jasné, nechcel pred otcom pôsobiť ako padavka. Ale zabralo to. Potom prišiel už iba raz. Aby som sa presvedčila, že to bola jeho posledná návšteva, namiesto kúskov čokolády som do koláčikov pridala mŕtve muchy.“

„To je nechutné,“ zaksichtil sa Carlisle.

„Ďakujem,“ spokojne som vydýchla.

„A čo je s Jackom vlastne teraz?“

Nepríjemne som sa na sedadle pomrvila. Jack už musel byť pár desiatok rokov mŕtvy. Netušila som, čo sa s ním vlastne stalo a ako prežil svoj život. Ako dvadsaťročný sa oženil, ale so ženou sa rozhodli bývať v jej rodnom meste, takže odvtedy som o ňom nemala vôbec žiadne správy. Netušila som ani to, či mali deti a ako sa im vodilo.

Jack bol vlastne jediným chlapcom, ktorý o mňa prejavil záujem sám. Vo svojom živote som sa už zamýšľala aj nad tým, ako by môj život vyzeral, keby som sa bola zaňho vydala ja. Nebol by žiadny Charles ani bolestivé spomienky. Dokonca by som sa s ním mohla mať dobre, pretože v podstate nebol zlým mužom. Dokázal by sa postarať o rodinu. Pravdepodobne by som prežila typický život, aký sa viedol začiatkom dvadsiateho storočia. Ale nikdy by som sa nespoznala s Carlisleom. Kvôli nemu sa oplatilo prežiť všetky tie roky bolesti.

„Keď dospel, tuším sa presťahoval do Chicaga, ale neviem, čomu sa venuje,“ odvetila som nepravdivo, čo som si však ihneď ospravedlnila tým, že sa jednalo o milosrdnú lož.

O pár minút nato sme prechádzali okolo tabule vítajúcej nás v La Push. Zneďaleka k mojim ušiam doliehal zvuk oceána, ktorého vlny silno narážali do skalných výčnelkov a vlhkosť vzduchu nabrala na intenzite. Popri hlavnej ceste postávalo pár menších obytných domčekov, obchod s potravinami a improvizované zablatené ihrisko, na ktorom hrala hŕstka približne dvanásťročných chlapcov futbal. 

Carlisle zaparkoval pravdepodobne niekde v strede rezervácie, pred útulne vyzerajúcou reštauráciou. K pláži to bol len kúsok, ktorý sme sa rozhodli prejsť peši. Vystúpili sme z auta, Carlisle sa zhlboka nadýchol a následne ho striaslo. Povzdychla som si a načiahla sa späť do auta, kde mal na zadnom sedadle pohodenú mikinu, ktorú som mu s veľavravným úsmevom podala.

Ruka v ruke sme sa pobrali bližšie k pláži, obaja si pozorne prezerajúc okolie. Vyzeralo to tu takmer ako vo Forks, La Push malo iba jednu výhodu navyše - výhľad na oceán. Naokolo sa nachádzalo iba pár ľudí, ale aj tí nás častovali zvláštnymi pohľadmi.  Pod ich vplyvom som sa cítila takmer nahá. Carlisle ich zaregistroval tiež, pretože mi pustil ruku a pevne ma objal okolo pása, čím ma pritlačil k svojmu boku. Neubránila som sa pousmiatiu. Milovala som jeho starostlivosť.

„Hm, ten trápny moment, keď tu ako jediní pripomíname farbou pokožky snehuliakov. Cítim sa tak... bledo,“ podotkol Carlisle sucho.

„Ale funkciu vedúcej vápeniek si beriem ja,“ odvetila som s úsmevom. „A inak, ľudia naokolo sú potomkovia Indiánov, takže je pochopiteľné, že sú tmavší. My tu veru aj zastupujeme bledé tváre.“

„Indiáni neboli kanibali, však nie?“ uisťoval sa.

„Nie, nie... Bojíš sa, že si náš opečú?“ zachichotala som sa.

„Tak ja ti neviem, ale ich pohľady sú dosť desivé, cítim sa, akoby som vstúpil na nepriateľské územie.“     

„Vzrúšo predsa musí byť... Mohli sme doniesť nejakú deku, aby sme si mali na čo sadnúť,“ povedala som, keď sme zastali. Stačil kúsok a nohami by sme sa boli dotýkali vody.

„Môžeš si sadnúť aj na moje nohy, keď budeš chcieť.“

Nastalo ticho. Obaja sme sledovali tmavomodré vlny rozbúreného a určite poriadne studeného oceána a mohutné skaly vytŕčajúce z vody. Carlisle si oprel hlavu o moju a začal ma hladkať po chrbte.

„Ale je tu pekne,“ poznamenal a vtisol mi bozk do vlasov.

„To áno.“

„Ale keby si tu nebola so mnou, nebolo by to ani zďaleka také krásne. Nie je nič, čo by som na tebe menil, Es, chcem, aby si to vedela,“ zašepkal.

Pokiaľ by to bolo možné, vyschlo by mi v hrdle a srdce vynechalo úder. Možno si to ani neuvedomoval, no každým podobným slovom ma doslova nútil milovať ho ešte viac. Opäť raz som si uvedomila, že bez neho nie som schopná žiť, že by som sa zbláznila, keby som mala byť bez neho. Nedalo by sa to. Nedokázala by som to. Tvár som si pritlačila k jeho hrudi.

„Milujem ťa,“ vydýchla som a pevne ho objala. Počula som, ako sa jeho srdce rozbúchalo a dych o čosi zrýchlil. Nič nehovoril, tak som zdvihla pohľad k jeho tvári a pozrela mu do očí, ktoré sa zvláštne leskli. Zamračila som sa a v mojich očiach sa zračila otázka.

„Stalo sa niečo?“ zašepkala som takmer nečujne. Carlisle iba pokrútil hlavou a pokúsil sa o úsmev.

„Nie, nič. Všetko je v pohode. Aj ja ťa milujem.“ Opäť mal v tvári ten zvláštny výraz, keď som si bola takmer stopercentne istá, že predo mnou niečo tají. A tak, ako vždy, aj tentokrát som sa rozhodla nevyzvedať. Zase som sa oprela o jeho hruď. Trápilo ma však, keď bol smutný a tichý, preto som sa rozhodla trepnúť hocijakú blbosť.

„Ja by som na sebe zmenila čelo. Pozri, aké je vysoké,“ odhrnula som si z čela ofinu a zdvihla hlavu k nemu. Premýšľajúco sa zamračil, našpúlil pery a následne sa mu na tvári zračil šibalský úsmev. V duchu som sa chvályhodne pobúchala po pleci, že môj pokus o aspoň čiastočné zlepšenie nálady vyšiel.

„Aspoň sa naň zmestí viac pusiniek,“ podotkol a aby pridal svojim slovám na dôraze, začal mi čelo obsypávať motýlími bozkami. Zasmiala som sa a šťastne si povzdychla.

„Okrem toho, hovorí sa, že vysoké čelo je znakom inteligentnosti,“ pokračoval s perami stále pritisnutými na zdroji inteligentnosti. Neubránila som sa ďalšiemu smiechu, tentokrát však v sebe niesol sarkazmus.

„Keď máš ten pocit,“ zachichotala som sa mu do hrude, krčiac ramenami.

„Nie, Es, teraz vážne,“ začal, jemne sa odo mňa odťahujúc, a zadíval sa mi priamo do očí.

„Si dokonalá presne taká, aká si. Ako som už povedal, nie je nič, čo by som na tebe menil, pretože aj tá najmenšia zmena by mohla porušiť tvoju osobnosť. Milujem na tebe všetko. Tvoj úsmev, tvoje oči, pery, vlasy, smiech, hlas a najmä tvoj charakter,“ vydýchol. „Tvrdíš, že sa ti nepáči tvoje čelo a berieš ho ako nedokonalosť. Ale práve ono ťa robí výnimočnou... A vieš čo?“

„Čo?“ hanblivo som sa pousmiala.

„Práve čelo na tebe milujem najviac.“

Musela som sa zasmiať. Bol zlatý.

Nosom som mu následne začala prechádzať po hrdle a následne naň pritlačila svoje pery. Vždy, keď som ho pobozkala na krk, začal vydávať zvláštne vtipné zvuky pripomínajúce drhnúceho sa medveďa. Hovoril, že ho to šteklí.

Rukou som mu zašla do vlasov, začala ich jemne ťahať a perami ho stále dráždila na krku. Zhlboka som sa nadýchla jeho vône, čo som rozhodne robiť nemala. Bolo však neskoro, ale nedokázala som tomu viac zabrániť. V hrdle sa mi rozhoreli stovky plameňov. Všetko naokolo odrazu prestalo existovať, ocitla som sa v zvláštnom tranze, neschopná myslieť. Monštrum sa prebudilo.

Pod perami som cítila pulzovanie jeho krčnej tepny, krvi, ktorá sa mu pod kožou divoko valila a vôňa, ktorá ma odrazu obklopila, bola priam nebeská. Ako je to už dlho, čo som nepila ľudskú krv? bleslo mi mysľou.

Zviera v mojom vnútri, doteraz bezpečne spútané pod zámkou, ktorá však tej chvíli povolila, divoko zrevalo a zavrčalo. Túžilo po krvi. Ľudskej krvi. Po Carlisleovej krvi.

Po tej, ktorú som mu bola dokonca s radosťou ochotná poskytnúť.       

Ospravedlňujem sa za nudnejšiu kapitolu, ale do deja bola napriek tomu potrebná a taktiež som chcela jednoducho našim hrdličkám dopriať aj trochu pokoja a spoločne stráveného času, tak trochu im to dlžím, keďže... Keďže.

Rovnako by som sa chcela opäť z celého srdca poďakovať všetkým čitateľkám, ktoré ma stále tešia svojou prítomnosťou, a úžasnými komentármi, vďaka ktorým viem, že tu moje poviedky ešte aspoň ktosi číta. Ako tak pozerám, každou kapitolou nás tu ubúda, ale povedala som si, že aj keby tu mal byť čo i len jeden človiečik, ktorý to tu bude ochotný čítať, budem to sem pridávať aspoň kvôli nemu. Takže ešte raz ďakujem.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 14. kapitola: