Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 15. kapitola

07.07.2014 (16:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1614×

15. kapitola

***

Pod perami som cítila pulzovanie jeho krčnej tepny, krvi, ktorá sa mu pod kožou divoko valila a vôňa, ktorá ma odrazu obklopila, bola priam nebeská. Ako je to dlho, čo som nepila ľudskú krv? bleslo mi mysľou.

Zviera v mojom vnútri, doteraz bezpečne spútané pod zámkou, ktorá však tej chvíli povolila, divoko zrevalo a zavrčalo. Túžilo po krvi. Ľudskej krvi. Po Carlisleovej krvi.

Po tej, ktorú som mu bola dokonca s radosťou ochotná poskytnúť.      

***

Opováž sa nadýchnuť! okrikovala som sa v duchu snáď po tisícikrát. Ruky som držala prekrížené na hrudi, dlane celou silou zvierala do pästí, a divokým pohľadom hypnotizovala diaľavu, neschopná koncentrácie na určitý predmet. Všetky myšlienky sa bez prestania sústreďovali na jedinú spomienku, ktorá sa mi doslova ako kyselina vpálila do mozgu.

Takmer som sa neovládla...

Neunúvala som sa ani odhrnúť vlasy, ktoré mi vietor sfúkol do tváre, obávajúc sa, že čo i len najmenší pohyb mojich končatín opäť zaháji začiatok katastrofy. A tentokrát jej úspešnému priebehu nič nezabráni. 

Ako sa to mohlo stať?

Ako som mohla byť taká neopatrná?

Ako som mohla čosi také čo i len dopustiť?

„Ešte stále ti je zle?“ Carlisleova horúca dlaň ma pohladila po chrbte. Stuhla som ešte väčšmi, hlavu sklonila k zemi a moje útroby zachvátil nával triašky. Pevne som stisla viečka, vďačná za skutočnosť, že mi nevidí do tváre. Na jeho otázku som odpovedala iba prikývnutím, obávajúc sa  vdýchnutia čo i len najmenšieho množstva kyslíka. 

Áno, bolo mi zle. Zo seba samej, z toho monštra - o ktorom som si do tej chvíle myslela, že je dostatočne spútané - ukrytom hneď pod povrchom môjho vnútra.

Monštrum, ktoré ma na okamih takmer úplne ovládlo, zahalilo moju myseľ čiernym závesom temnoty a celým svojím bytím zatúžilo po blahodarnej voňavej ľudskej tekutine. Odrazu každá bunka v mojom tele prahla po krvi, po tom neskonalom pocite slasti, ktorý vás pohltí po ochutnaní čo i len jedinej kvapôčky.  

Ako sa to mohlo stať?!

Myslela som, že som svoje sebaovládanie za dobu, čo po svete chodím ako nesmrteľná bytosť, dostatočne vycibrila. Že ľudská krv pre mňa viac nepredstavovala sebazaprenie a jej vábivá vôňa ma nenútila viesť každodenný vnútorný boj, v ktorom proti sebe stáli odhodlanie a monštrum.

Dala by som ruku do ohňa za to, že som dostatočne silná, že odhodlanie neubližovať ľuďom je nespochybniteľné. A až v dnešnom dni som si uvedomila, ako veľmi by som sa bola popálila.  

Nikdy by som si nebola pomyslela, že moja prítomnosť dokáže ohroziť Carlisleov život; že preňho môžem predstavovať potenciálnu hrozbu.

S ľudskou krvou som sa predsa v nemocnici stretávala dennodenne, no nikdy som po nej nezatúžila tak veľmi ako v tej chvíli... S výnimkou prvých rokov upírskeho života, ktoré však boli pre upírov prirodzenými.

Sama som bola šokovaná zo svojho správania, reakcie, ktorá ma tak nečakane zasiahla.

„Nechceš si ísť sadnúť do auta?“ pokračoval Carlisle ustaraným hlasom. Aj keď som sa naňho nepozrela, presne som si vedela predstaviť vrásku, ktorá sa mu zračila na čele vždy, keď si robil starosti. Nemohla som sa ani otočiť, aby som ho objala, pretože by to predstavovalo risk, hru s ohňom. Bála som sa, že ma opäť tak nečakane ovládne túžba po krvi; že nebudem schopná myslieť na nič iné... že tentokrát mu už skutočne ublížim. Nechcene, náhodou.  

Opäť som len pokrútila hlavou.

Carlisle si skľúčene povzdychol, následne ma zozadu objal okolo pása a tvár si zaboril do mojich vlasov.

V očiach som pocítila slabé štípanie. Slzy, ktoré z nich nikdy nemohli vytiecť, ukázať svetu ľudské emócie, dovoliť mu aspoň na okamih nahliadnuť do duše. Suché slzy. Napriek tomu pravé, naplnené bolesťou.      

Dokáže sa bytosť vyrovnať s faktom, že sklamala samu seba?

Človekom som sa nazvať nemohla, také šľachetné pomenovanie som si nezaslúžila... rovnako, ako som si nezaslúžila Carlislea.

Čo keď to všetko bolo iba znamením, že si nie sme súdení? Že z lásky upíra a človeka nikdy nevzíde nič dobré. Na um mi z nevysvetliteľných dôvodoch pri tejto myšlienke zišiel Edward. V duchu som pokrútila hlavou. Nemala by som o ňom takto zmýšľať, veď aj on bol predsa niečí syn. Pravdou vlastne bolo, že mi neprekážal, mala som ho rada, aj keď to tak občas nemuselo vyzerať. Zvyk bol však železnou košeľou a tak nejako som sa nedokázala zbaviť „doberačných“ myšlienok na jeho osobu. Celý problém mojej skoršej „nenávisti“ voči jeho osobe tkvel v jedinej veci.

Prežil.

Áno, možno to znelo tak trochu smiešne a choro zároveň.

Nebol plánovaný, dokonca naopak, priam zakázaný. Upíri by nemali mať deti, nie je to predsa v súlade so zákonmi a v neposlednom rade ani s prírodou. Kvôli Edwardovi svojho času riskovalo veľa upírov svoj, nazvime to život, pretože len blázon by sa postavil proti Volturiovcom.

Keď som videla, ako si ho Elizabeth v ten večer, keď mali Volturiovci zakročiť, tískala k hrudi, až príliš mi pripomenula mňa a Henryho. Pripomenula mi všetko odhodlanie, ktoré som bola ochotná kvôli nemu podstúpiť. Samozrejme, nikdy som si nepriala, aby sa Edwardovi stalo čosi zlé. Vedela som, aká obrovská bolesť to je, keď matka, či rodičia všeobecne prídu o svoje dieťa. Vtedy som však pocítila zvláštnu krivdu. Ja som nemala šancu o svoje dieťa bojovať. S kým predsa?

Nikto ma dopredu neoboznámil s tým, čo sa mu stane, nemohla som robiť vôbec nič, nijakým spôsobom zakročiť. Iba sa bezvládne prizerať, ako jeho drobné telíčko chradne, ako je čím ďalej, tým slabší... Ako nenávratne odchádza.  

Pri spomienke na jeho odchod sa mojou mysľou prehnala aj myšlienka odchádzajúceho Carlislea a pocit prázdnoty, ktorý sa ma tak nečakane zmocnil, bol takmer odzbrojujúci, priam hmatateľný. Obyčajná myšlienka, že by som mohla stratiť aj jeho a už nikdy viac nevídať jeho tvár, sa stala viac než neznesiteľne bolestivou. Dusila ma ešte väčšmi než hnev, ktorý som pociťovala na samu seba. Akoby mi niekto dupal po hrudníku, snažiac sa o zničenie toho kamenného, nehybného predmetu, ktorý sa kedysi nazýval srdcom.

Ako by som sa asi cítila, ak by, nedajbože, skutočne prišlo ku Carlisleovmu odchodu?

Ako by som sa asi cítila, ak by som zapríčinila jeho... smrť?

Carlisle si položil hlavu na moje plece, tískajúc mi bozk na krk, čím prerušil katastrofický tok mojich myšlienok. „A domov nechceš ísť?“ zašomral. Jeho horúci dych a strnisko ma pošteklili na pokožke. Telom mi prebehla triaška. Bolo až divné, ako intenzívne som naňho reagovala. Na moje obrovské počudovanie vo mne však vzplanul iný druh túžby než bol smäd po krvi. Toto bola skôr... milenecká túžba?

Nemohla som sa však nechať učičíkať touto zmenou, pretože, skrz-naskrz, stále to bola iba túžba... Silná, intenzívna emócia. Stačila sekunda a mohla sa zmeniť na oveľa smrtonosnejšiu.

„Nie,“ zašepkala som, riskujúc prijatie aspoň malého množstva kyslíka. Musela som predsa bojovať. So strachom, s monštrom, so smädom. Pretože aj tá najtichšia myšlienka ukrytá v najmenšom kútiku mojej mysle, tá, ktorá hlásala, že by som mohla Carlislea stratiť doslova z minúty na minútu - a vlastnou vinou - mi spôsobovala neskonalú bolesť. Nútila ma bojovať.

Nie, už nedovolím, aby sa čosi podobné zopakovalo. Už nie. Nie. Nemôžem.

„No sláva! Už som si myslel, že dnes nepreriekneš ani slova.“

„Hm...“

Odtiahol sa odo mňa a prstom, ktorý si priložil na moje líce, ma donútil, aby som sa mu pozrela do tváre. Mračil sa. „Deje sa niečo? Si strašne tichá. Ja viem, že ťa bolí hlava, ale aj tak mám pocit, akoby... Akoby sa niečo dialo. Urobil som niečo?“   

Dovolil si, aby sa do teba zamilovala upírka.     

 Pokúsila som sa o uvoľnený úsmev. „Všetko je v pohode.“

Carlisle zdvihol obočie a podľa výrazu jeho tváre bolo vidieť, že mojim slovám príliš neuveril.  V duchu som zastonala. Zdvihla som sa na špičky, vtisla mu na líce malý bozk a odtiahla sa rýchlejšie, než vôbec stihol nejakým spôsobom zareagovať.

„Raz mi snáď povieš, čo ťa trápi,“ zašomral si popod nos, keď som sa tvárou opäť otočila smerom k oceánu. Raz. A potom ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť... A ja sa načisto zbláznim.

Ani jeden z nás viac neprehovoril. Ak by nás v tej chvíli niekto sledoval z diaľky, zdalo by sa mu, že si len bez premýšľania užívame spoločne strávené chvíle, kedy sú všetky slová zbytočné. Carlisle bol však počas svojej tichej chvíľky zahĺbený do vlastných myšlienok, ktoré podľa zrýchleného tlkotu jeho srdca nepatrili medzi tie najľahšie. Niekde v hĺbke - a možno to ani v takej hĺbke nebolo - som vedela, že je to kvôli môjmu podivnému správaniu. Samozrejme, že tomu nemohol porozumieť.

Nechcela som, aby sa trápil. Moje trápenie predsa nemohlo byť aj tým jeho. Svojmu problému som musela čeliť sama, dokonca ani Carlisle, ktorému som bezmedzne dôverovala, mi nedokázal pomôcť. Chceli sme si spraviť peknú nedeľu a ja som tak nepekne kazila celú atmosféru. No predsa som uvedomenie, že som mu takmer nedopatrením ublížila, nemohla hodiť len tak za hlavu. Celé to mohlo dopadnúť úplne inak a... 

„Poď, odtiaľ budeme mať oveľa krajší výhľad,“ znenazdania prelomil ťaživé ticho. V myšlienkach som mu poďakovala, pretože inak by ma zaviedli na miesta, ktoré som netúžila vidieť.

Chytil ma za ruku a viedol bližšie k vode, z ktorej vytŕčalo množstvo obrovských kameňov tvoriacich akési prírodné mólo. Opatrne sme preskákali až k poslednému a Carlisle zhlboka vdýchol slaný vzduch. Očami som behala po oceáne a celej tej rozľahlej nádhere, ktorá sa predo mnou bez hanby rozprestierala. Oceán tak fascinujúci, studený, tak neskrotný a silný. A predsa ho nazývali Tichým.

Sama som si občas pripadala ako on. Niekomu som sa javila tichá, druhému mohla pripadať vzhľadom k upírstvu fascinujúca  a zviera, ktoré v sebe chová každý upír, sa rovnako ako rozbúrené vlny oceána nikdy nikomu skrotiť nepodarí. 

Pohľad na oceán mi z neznámych príčin vždy pripomenul Titanic, takže som si nevedomky začala pohmkávať pieseň od Celine Dion, My heart will go on. Carlisle sa zasmial. „Takže Titanic, hej?“  Postavil sa priamo za mňa, roztiahol mi ruky a svoje si priložil k mojim, takže sme stáli podobne ako Kate Winslet a Leo DiCaprio pri jednej z najznámejších scén zo spomínaného filmu.

Neubránila som sa smiechu, vďačná za odľahčenie neľahkej situácie. V duchu som si stále pripomínala, aby som sa sústredila iba na jeho hlas a zabudla na to, čo sa (ne)stalo pred pár minútami. Aj tak nič nespozoroval, takže to nemohlo byť až také strašné...

„Máš niečo proti? Je to predsa krásny film,“ brblala som.

„Veď som nepovedal ani mäkké f.“

„Vždy som sa len zamýšľala nad tým, ako by to dopadlo, keby Jack prežil.“

„Keby bol ich milenecký príbeh podľa skutočnej udalosti, ktovie. Vo filme? Podobne. Len by na začiatku vyprávali spoločne, držali by sa za ruky, obdarúvali sa zamilovanými pohľadmi a všetkým by z ich nesmrteľnej lásky ukápla slza.“

„Vidím, že v tom máš jasno,“ s úsmevom som pokrútila hlavou.

„Mňa by skôr zaujímalo, ako by to dopadlo, keby si sa ty bola dala dokopy s tým tvojím nápadníkom Jackom... Mimochodom, nejako sa na teba chlapi na „J“ lepia. Jack, Josh...“

„Chceš tým niečo naznačiť?“

„Že mi s pokojným svedomím môžeš od dnešného dňa hovoriť Jarlisle,“ zazubil sa na mňa.

„Ty si pipi, vieš to?“ Hlavou som sa oprela o jeho hruď.

„Miláčik, nehnevaj sa na mňa, ale sypať soľ do piva tiež nie je dvakrát normálne...“

„Nikdy som o sebe netvrdila, že som normálna,“ zasmiala som sa.

„No vidíš, děvenko, nemáme si čo vyčítať. Okrem toho, základné pravidlo debility spĺňame.“

„To je aké?“ Vyvrátila som hlavu dozadu, takže som sa stretla s jeho pobaveným pohľadom.

„Keď si za debila, nikdy nebuď sám.“ Carlisle pustil moje ruky, objímajúc ma okolo pása a hlavu si sklonil ešte nižšie, kvôli čomu sa naše nosy dotkli. Jeho pery sa približovali k mojim. V mojej hlave sa rozsvietila kontrolka. Bozk by v tej chvíli predstavoval veľký risk, na čosi také som ešte nebola pripravená.  Potrebovala som viac času. Túžba po krvi sa síce stiahla do úzadia, v tom momente som o nej dokonca ani poriadne nevedela, ale to neznamenalo, že nemohla byť v strehu.

Než som však sama stihla voľajako adekvátne zareagovať, smerom zo západu sa ozvalo hlasné vlčie zavytie. Zbystrila som. Carlisle to započul tiež, pretože sa odo mňa odtiahol a s nakrčeným čelom sa zadíval na husto posadené ihličnany a iné kroviny tvoriace väčšinu lesného prostredia.

Pozorne som sa započúvala a konečne začala svoju pozornosť venovať aj okoliu. Zneďaleka, ani nie kilometer od miesta, kde sme s Carlisleom stáli, ku mne doliehal zvuk niekoľkých párov láb, ktoré sa zabárali do premočenej zeminy. Na obyčajného vlka sa mi však zdali akési prisilné. Aj ťažký dych a zvuk niekoľkých zvláštne silne bijúcich sŕdc prezrádzal, že sa jedná o väčšie zviera. Či skôr zvieratá. Pre istotu som sa stále neodvažovala priveľmi dýchať, takže čuchom som sa riadiť nemohla.

Približovali sa.

Kútikom oka som sa poobzerala okolo seba. Nikde ani živej duše. Boli sme tu len my dvaja a to... vedela som, že tam za stromami niečo je. Počula som ich tak dobre akoby stáli priamo za našimi chrbtami. Dýchanie, čudné hĺbavé vrčanie... Netušila som, čo to všetko malo znamenať, moje inštinkty však zastávali názor blížiaceho sa nebezpečenstva.

Napäla som sa. Jediné, čo ma v tej chvíli zaujímalo, bol Carlisle a jeho bezpečie.

„Počula si to?“

Iba som prikývla s pohľadom stále prišpendleným na kmeňoch stromov. Odstúpila som a postavila sa pár krokov pred neho, pripravená ho kedykoľvek obrániť. Carlisle ma napomenul, aby som nešla bližšie. Neodpovedala som. Sústredila som sa len na zvuky, čakajúc. Pretože niečo prísť muselo, cítila som to v kostiach. Boli veľmi blízko. Kroky odrazu ustali, mierne vrčanie však zotrvalo. Krovie zašumelo a zatriaslo sa. Spoza stromov sa znenazdania vynoril... chlapec. Indián.

Od samého prekvapenia mi takmer spadla sánka. Čakala som všeličo, len nie toto... Viac než dvadsať rokov mať nemohol. Havranie vlasy mal zostrihané nakrátko, pleť tmavšiu, akoby opálenú, vypracovanú hruď nahú a na pravom pleci sa mu skvelo výrazné tetovanie. Oblečené mal len obnosené šortky. Výraz jeho tváre bol zamračený, spočíval však výhradne na mne. Prepaľoval ma. Cit, ktorý v sebe niesol, som poznala viac než dobre. Nenávisť.

Ničomu som dosiaľ nerozumela.  

Znova sa ozvalo vrčanie. Okrem toho chalana som ale nikoho iného nevidela. Nepatrne pootvoril pery a pomedzi zuby, nečujne pre ľudské uši, precedil: „Zostaňte tam, kde ste.“ Vrčanie, ktoré nastalo potom, ma prekvapilo. Nebolo besné, ale skôr... netrpezlivé? Znelo to, akoby sa s tými zvieratami zhováral. Akoby mu rozumeli a on vedel, čo od neho chcú ony. „Nepribližujte sa,“ pokračoval rovnakým tónom.

Stačili tri sekundy na to, aby som porozumela ja. La Push. Potomkovia Indiánov. Meniči...

V mysli sa mi opätovne prehral rozhovor s Jasperom spred niekoľkých mesiacov: „Tak, ako majú takmer všetky živočíchy svojho prirodzeného nepriateľa, tak majú aj upíri. Vlkolakov.“  

„Samozrejme, pod pojmom vlkolak si nemôžete predstavovať  vlčie monštrá s obrovskými ostrými tesákmi, ktorým z huby vyteká krv a objavujú sa iba počas splnu mesiaca. Vlkolaci, s ktorými máme možné dočinenie my, sú takzvaní meniči. Potomkovia pôvodných indiánskych kmeňov. Môžu sa meniť na vlka kedykoľvek chcú.“

Oplývajú veľkou silou, sú mohutní... sú pre mňa nepriateľmi. Ale čo je dôležitejšie - existujú. Takže predsa...

V tej sekunde mi došla jedna nepríjemná skutočnosť - nachádzala som sa priamo na nepriateľskom území. Možno som mala cítiť nervozitu, ale opak bol pravdou. Chlapec sa pohol naším smerom a ja som automaticky ustúpila krok dozadu, bližšie ku Carlisleovi. Avšak kamene, na ktorých sme stále postávali, nepredstavovali práve najideálnejší terén, preto som dúfala, že sa ten zvláštny chalanisko o nič nepokúsi. Respektíve sa nepremení alebo čo vlastne tieto tvory robia. Bála som sa jedine o Carlislea. Jasper tvrdil i to, že vlkolaci by ľuďom ubližovať nemali. Kde som ale mohla nabrať istotu, že rovnako ako ja, aj oni nemôžu taktiež náhodne stratiť sebaovládanie?  

Chlapec však bez slova prešiel okolo nás, jeho pohľad neustále visel na mne. Ale nepristavil sa. Jednoducho pokračoval v ceste. Počula som, ako sa zhlboka nadýchol a následne s kyslím výrazom nakrčil nos.  

„Divný chalan,“ zašomral si Carlisle popod nos. Vitaj v mojom svete, pomyslela som si. Divné bolo skôr to, že okolo nás len tak prešiel. Bolo to akoby si ma prišiel iba obhliadnuť. Akoby som bola voľajaký zaujímavý, avšak nevítaný, nechcený exemplár. Žeby som bola prvou upírkou, ktorá vstúpila na „ich“ územie? Žeby som aj ja pre nich predstavovala takú novinku, akú oni predstavovali pre mňa?   

Spoza stromov ku mne neustále doliehalo vrčanie. Tentoraz už tlmené. Stále tam boli. Čakali. Ale na čo? Na toho chalana, po ktorom sa doslova zľahla zem?

„No čo? Ideme domov?“ spýtal sa Carlisle a dotkol sa mojej ruky. Vrčanie sa zintenzívnilo. Pozorovali nás. Vzplanula vo mne nevídaná zvedavosť. Žeby vlkolaci naozaj ochraňovali ľudí pred upírmi? Bolo by riskantné ísť za nimi, keď som bola ich úhlavným nepriateľom? Zabili by ma? Myslia si, že sa živím ľudskou krvou? Musia vedieť, že som upír.

Vedela som však, že odísť len tak, keď už o sebe navzájom vieme, by bola chyba. Zabiť by nás mohli v podstate hocikedy počas lovu. V tejto hre nešlo len o mňa, ale aj o Alice a Jaspera. Musela som sa ísť s vlkolakmi pozhovárať, povedať im, že my sa neživíme ľudskou krvou. Zaklamať, že nás ani neláka. Pokiaľ by sa jednalo len o mňa, kašľala by som na to. Ale Alice s Jasperom si zaslúžili žiť v čo najväčšom pokoji.

Naskytovala sa tu však otázka či by ma vôbec vypočuli a nepokúsili sa okamžite zniesť z povrchu zemského. Urobili by to aj v prípade, keď vedia,  že som tu s Carlisleom, ktorý je človek? Riskovali by, že by ma určite začal hľadať?

Ja som ale riskovať musela. „Ehm... nepočkal by si ešte chvíľu? Ja... musím ísť cikať,“ trepla som prvé, čo mi zišlo na um a poukázala na stromy.

Carlisle zdvihol obočie. „Nenájdeme na to radšej nejakú kaviareň?“

„Netreba, to je zbytočné.“

„Neviem, či je dobrý nápad vkročiť do tohto lesa. Počula si toho vlka, plus ešte henten divný chlapec, ktorý rozhodne na niečom fičí...“

„Ale veď nepôjdem ďaleko.“  

„Ja neviem, Es, nepáči sa mi to... Naozaj už nevydržíš?“

Pokrútila som hlavou. „Obávam sa, že nie.“

„Nemám ísť s tebou?“ nevzdával sa. Neubránila som sa pretočeniu očí.

„Nemáš. Bude to len chvíľka, hneď som späť.“

„Fajn,“ povzdychol si neochotne. „Ale keď sa do piatich minút nevrátiš, idem za tebou.“

„Neboj sa.“ Ale skutočne sa nebolo čoho báť? Možno boli jeho obavy na mieste. Lenže nemala som veľmi na výber.  Zoskočila som z kameňa a rozišla sa priamo do jamy levovej. Nervozita, ktorá sa odo mňa do tej chvíle držala ďalej, sa na mňa odrazu nalepila ako žuvačka na chodník. Pokiaľ by sa dalo, srdce by mi bilo divo ako zvon. Cítila som na chrbte Carlisleov pohľad. Zastala som v pohybe a opäť sa k nemu otočila.

„Carlisle? Ľúbim ťa.“ Chcela som, aby to vedel. Potrebovala som, aby to vedel. Čo keď som mu to povedala poslednýkrát? Čo keď už nebude viac príležitostí? Radšej som sa rýchlo, kým som si to nestihla rozmyslieť, opäť otočila a pokračovala v ceste. Každým krokom, ktorý som učinila, vrčanie silnelo. Zmocňoval sa ma neblahý pocit. Konečne som vošla pomedzi stromy a kráčala ďalej, stále som sa však neodvažovala nadýchnuť. Pozrela som do zeme, kde som spozorovala obrovské odtlačky láb. Okolo mňa sa ozývalo hlasné fučanie a vrčanie.

Sú tu. Predo mnou. Za mnou. Zdvihla som hlavu a stretla sa s pohľadmi troch obrovských vlkov, ktorí stáli dva kroky odo mňa a cenili na mňa svoje ostré zuby. Preboha. Automaticky som ustúpila dozadu, to sa však priamo za mojím chrbtom ozvalo hlasné cvak zubov ďalšieho z nich. Už pre mňa nejestvovalo úniku...      

Miláčikovia, viem, že kapitola pribudla po dosť dlhej dobe, ale skôr som naozaj nestíhala, je mi to ľúto. Snáď si tu na túto poviedku ešte niekto spomenie. Sľubujem, že na ďalšiu kapču už tak dlho čakať nebudete. Opäť sa chcem poďakovať za komenty k minulej kapitole, rovnako aj za vašu trpezlivosť. Naozaj ma teší, že má Miláčik svojich čitateľov a ja si ich veľmi vážim. Čo sa týka tejto kapči, patrí medzi tie slabšie, ale bola takým nutným zlom. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 15. kapitola: