Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 16. kapitola

17.07.2014 (07:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1629×

16. kapitola

Odrazu som si nebola taká istá správnosťou svojho rozhodnutia ísť za vlkolakmi dobrovoľne. Nečakala som, že budú takí... obrovskí. Ešte vyšší než susedove kone, na ktoré som si z detstva matne spomínala a vždy dúfala, že ma na nich naučí jazdiť. Vlkolaci boli však o poznanie mohutnejší, určite silnejší... a strašidelnejší. Týčili sa priamo nado mnou a keď ako na povel všetci traja naraz sklonili svoje hlavy nižšie, moju tvár delilo od ich tesákov sotva pár centimetrov. Bledosivý vlkolak stojaci za mnou mi bol tak blízko, až ma na šiji pošteklila jeho srsť. Nechuťou ma priam striaslo.

Prvýkrát od momentu, čo som zaregistrovala ich prítomnosť na pláži, som sa odvážila nadýchnuť. Uvedomenie, že tento nápad nebol najšťastnejším učinením, prišlo okamžite. Ich pach mi v jednej sekunde podráždil snáď všetky zmyslové bunky a mala som pocit, že ani nie som schopná dýchať. Bolo to ako baranidlo, ktoré vám po udretí do hrude vyrazí dych. Nikdy vo svojej existencii som čosi také odporné necítila. Žiadna vôňa či pach sa tomuto svojím účinkom rovnať nemohla.  

Mala som nutkanie tvár si skryť do dlaní a zmiznúť ako gáfor. Na okamih sa ma dokonca zmocnili pochybnosti o tvrdení, že upír nie je schopný zvracať. Kto kedy vyriekol toľký nezmysel, že pre upírov je neznesiteľný cesnak? Ak by mi teraz hocikto zaručil, že už nikdy viac nebudem musieť cítiť pach vlkolakov, obložila by som sa aj stovkami cesnakov, ktoré by boli v porovnaní s vlkolačím zápachom parfumom od Diora.  

Vlkolaci sa vrčiac priblížili ešte bližšie k mojej tvári. Z úst sa mi vydral varovný sykot. Všetky svaly na mojom tele sa napli, pripravené v stave potreby zakročiť. Nervozita sa ma stále držala, avšak strach som nepociťovala. Bola som si totiž vedomá faktu, že ak by som sa bránila, nezdolali by ma tak ľahko. Mohli byť silní, veľkí, v prevahe. Ale aj ja som mala pár es v rukáve - rýchlosť a svižnosť.   

„Odstúpte od nej, možno je nakazená, “ spoza našich chrbtov sa znenazdania ozval pre mňa pomerne známy, tentokrát pobavením podfarbený hlas. Spoznala som, že sa jedná o indiánskeho chlapca z pláže. Nakazená?! Taký tu bude jedine on, keď sa moje zuby zaryjú do jeho krku a onedlho si doňho červy nájdu cestu.

Dlane som zaťala do pästí.

Vo vlkolačej hierarchii ale predstavoval pravdepodobne autoritu, nakoľko sa vlkolaci - so zvýšenou dávkou neochoty - skutočne o čosi stiahli do úzadia a postavili sa pred neho v znamení ochrany. Odľahlo mi, keď sa odo mňa vzdialili, vzduch sa javil ihneď čistejší. Ich pohľady mi však do tváre stále vŕtali dieru a v očiach sa blýskala čistá nenávisť.

„Nebudeme si svoje územie špiniť nechutným telom upíra... aspoň nie hneď,“ pokračoval a prenasledovaný svorkou sa zastavil pár krokov predo mnou. Výraz v jeho tvári sa od toho, čo vystrúhal na pláži, vôbec nelíšil. Odpoveďou mu bola ďalšia várka vrčania a fŕkania zo strany jeho ‚poddaných‘. Opäť na mňa všetci do jedného vycerili svoje zubiská.

„Čo robíš v La Push?“ vyštekol tónom akoby mu patril celý svet a ja som bola tou najposlednejšou špinou, ktorá sa mu postavila do cesty. Zachovaj pokoj, nerozčuľuj sa, pripomínala som si.

„Nič,“ pokrčila som ramenami, zahajujúc rovnaký postoj, aký mal on. K ľuďom som sa prevažne správala milo a s úctou, z celej svojej duše som však nenávidela, keď sa do mňa niekto navažoval a myslel si, že je niečo viac než ostatní, pričom sa tváril ako pán sveta, ako ten najväčší boss.   

„Nič? Tak hovoríte zabíjaniu nevinných?“

„Videl si, že by som niekoho zabíjala?“ povzdychla som si akoby unavene. Dobre, možno nebol tak ďaleko od pravdy, ale čo on vedel o tej túžbe? Veľké guľové. Pravdepodobne som sa k nemu i tak mala chovať slušnejšie, avšak výsmešný tón v jeho hlase mi skutočne brnkal na slabú nôtu.

„Tak videl som, že obed si si priniesla... Stále tam na teba čaká, chudák asi netuší, aký osud ho čaká. Alebo si ho najprv plánuješ vykŕmiť?“

Sarkazmus. Fajn. Ako chce.

„Načo vykŕmiť? To sa nevyplatí, tuk sa dostane aj do krvi, potom nechutí tak dobre,“ neodpustila som si rypnutie, usmievajúc sa tak sladko, div mi med nekvapkal z úst. „Ale aby sme tu zbytočne nestrácali čas hlúpou konverzáciou,“ pokračovala som, „dostanem sa rovno k merítku veci...“

„Upíri dokážu viesť aj iné než hlúpe konverzácie?“ skočil mi do reči.

„Prispôsobujeme sa intelektu osoby, s ktorou sa zhovárame. A so zvieratami sa nedá bohvieako konverzovať, preto tento náš rozhovor vyzerá tak, ako vyzerá.“

Všetci vlkolaci do jedného zavrčali a ja som sa neubránila zachechtaniu. Trafené husi zagágali...

„Ále, pozrime že, aká odvážna... Dúfam, že si uvedomuješ, že roztrhať ťa tu ani jednému nerobí problém. Žiadny z nás tu nie je fanúšikom nechutných pijavíc, ktoré pre krv vraždia nevinné obete.“

„Hm... Vy zase nazývate zabíjanie zvierat pre potravu vraždením?“ Takže aj môj otec, keď zabíjal sliepky do polievky, bol, podľa slov tohto životom skúseného chlapca, vlastne vrah.

„Och, a pre vás sú ľudia zvieratami?“

Pokrútila som hlavou. „Nie, ľudí ešte rozoznáme. Človek vyzerá ako ty,“ ukázala som naňho, „a zviera napríklad ako oni,“ pohodila som rukou smerom k vlkolakom. „Aj keď my sa živíme iným druhom zvierat než sú vlci.“   

Chalan pozdvihol tmavé obočie a pozrel na mňa tebe-už-vážne-haraší pohľadom.

„Upíri živiaci sa zvieratami? To som ešte nepočul... A koho si mala na mysli tým ‚my‘?“ Bolo očividné, že som ho vyviedla z miery.

„Seba a svojich priateľov... A áno, upíri sa môžu živiť krvou zvierat. Môžeme si zvoliť cestu, ktorou sa vydáme. Vždy máme na výber.“ Najlepšie by sa to dalo vysvetliť na viere. Bolo to čosi také, ako keď si človek vyberá či bude nasledovať Boha, alebo Diabla. Poprípade sa nerozhodne ani pre jedného.  V upírom živote bolo rozhodnutie sa pre zvieraciu krv čosi ako nasledovanie Boha. Nebola to cesta najľahšia ani najkratšia, ale bola správna. No tak, ako takmer na každej ceste k cieľu, aj na ceste správnosti číhali priam diabolské pokušenia. Pred nimi nejestvovalo úkrytu. Samu ma dnes postretlo sladké pokušenie, ktorému bolo ľahšie sa poddať než odmietnuť. Napriek tomu som zabojovala. Lákavé pokušenia, ktoré nevyžadovali žiadnu prácu, viedli nakoniec vždy k záhube. 

„A preto,“ pokračovala som, „by som vás chcela požiadať o to, aby sme si navzájom neznepríjemňovali život. Ja a moji priatelia tu naozaj nie sme preto, aby sme ubližovali ľuďom.“

Zamračil sa. „Je to veľký risk... Ako ti môžeme veriť, že hovoríš pravdu? Upíri sú známi svojou... presvedčivosťou. Radi sa zahrávajú, zavádzajú ostatných.“

„Upíri, ktorí sa živia krvou zvierat, majú oči sfarbené dozlata. Ostatní ich majú červené. Myslím, že toto je ten najhlavnejší znak. Pokojne sa môžeš presvedčiť sám.“

Chlapec stisol pery do tenkej linky a chvíľu si ma s prižmúrenými očami starostlivo prezeral. Nakoniec urobil pár váhavých krokov smerom ku mne a pozoroval ma zbližša. Pre každý prípad som nedýchala. Bol vážne dosť vysoký, asi o desať centimetrov vyšší než Carlisle, pričom už on meral takmer meter deväťdesiat. V duchu som si neustále pripomínala, aby som zachovala pokoj a nedovolila strachu zmocniť sa ma. Zatiaľ sa neprejavoval, za čo som bola vďačná.

Keď sa chlapec dostatočne vynadíval a presvedčil, že moje oči sú naozaj zlaté, odstúpil späť. Bol ticho, premýšľal. Ja som pre zmenu premýšľala nad tým, čo urobím, ak mi na moju požiadavku neprikývne. Vzdať som sa rozhodne nehodlala a v hlave sa mi rodil nový plán, ako z toho v každom prípade vykorčuľovať ako víťazka.  

„Nehovorí sa mi to ľahko, ale dobre. Dostanete šancu. Tebe a tvojim priateľom zatiaľ neublížime,“ povzdychol si o pol minúty neskôr, s dôrazom na slove zatiaľ, za čo si od vlkolakov vyslúžil nechápavé a ihneď nato nesúhlasné pohľady.

Pousmiala som sa. Ďakovať som mu rozhodne nehodlala, nebolo totiž za čo. Aj ja som si teraz mohla povedať, že mi ich existencia prekáža a pokúsiť sa ich zabiť. Poprípade vyhlasovať, že Forks je od dnešného dňa mojím územím a hrať sa na kráľovnú.

„Ale mám dve podmienky,“ zvýšil hlas. „Niektorí miestni obyvatelia stále veria na upírov a poznajú aj miestne legendy. Tiež príliš nefandia upírom. Upíri nikdy nemali v La Push čo robiť a tak to aj zostane naďalej. Preto vás na našom území viac nechceme vidieť. Ak nejaký upír od dnešného dňa prekročí hranice La Push, nebudeme sa s ním babrať, jednoducho sa ho bez milosti zbavíme.“

„A čo druhá podmienka?“

„Ak jeden z vás niekedy ublíži človeku, to jest ho nejakým spôsobom zraní, vysaje z neho krv alebo ho premení na bytosť, akou ste vy, dohoda medzi nami sa ruší. Opäť budeme mať plné právo zniesť vás z povrchu zemského. Tak si dávajte sakra veľký pozor na všetko, čo hodláte spraviť.“   

„Mám u vás záruku, že ak vaše požiadavky neporušíme, dáte nám pokoj?“

Prikývol. „My vždy svoje slovo dodržíme.“

S kyslím výrazom ku mne natiahol ruku, ktorú som s rovnakou ‚chuťou‘ prijala. Vyzeralo to, že lepších podmienok sa nedočkám a keby som sa aj nejaké pokúsila vyjednať, nemuseli by sa stretnúť s pochopením, poprípade by zabrali väčšie množstvo času, ktorým som však neoplývala.

„Platí.“ Potriasli sme si rukami na znak dohody. Spoločenskú etiketu spočívajúcu v pevnom stisku sme s určitosťou nespĺňali, no bola som rada aspoň za to, že pomerne ľahko, bez väčších protestov, súhlasil s našou malou dohodou.

„Esme!“ ozval sa z diaľky Carlisleov hlas. Nebola to však diaľka, akú by som si bola predstavovala a v tej chvíli mi už skutočne nebolo všetko jedno. V duchu som ho prosila, aby nešiel bližšie. Nechcela som, aby sa k vlkolakom čo i len priblížil... Alebo aby sa oni priblížili k nemu.      

„Rada by som povedala, že ma tešilo, ale... nerada klamem,“ poznamenala som pri odchode.  Odpoveďou mi bolo zlostné vrčanie a poznámka podobná tej mojej zo strany chalana, ktorého meno som stále nevedela. S potešeným úsmevom som sa svojou prirodzenou rýchlosťou vybrala smerom, odkiaľ znel Carlisleov hlas, snažiac sa vlkolakom viac nevenovať pozornosť. Nebolo to jednoduché, pretože nepochybne mi ich vrčanie a tento ‚zážitok‘ celkove bude mátať v mysli ešte dlho.

O štyri sekundy ma od Carlislea delil už len jeden strom. Upravila som si vetrom rozcuchané vlasy, oprášila tričko a vyšla spoza kmeňu.

„Tu som,“ ohlásila som sa. Carlisle sa otočil za mojím hlasom a s úľavou si vydýchol, pričom sa vydal ku mne.

„Toto mi už viac nerob. Vieš, aký som mal strach? Päť minút už pradávno uplynulo.“     

„Prepáč, nechcela som ťa vyľakať.“ Objala som ho okolo pása, počúvajúc tlkotu jeho srdca a vdychujúc vôňu jeho pokožky. Ešte pred pol hodinou by som sa čosi také odvážiť neurobila, pripadalo by mi to ako veľký risk. Avšak po stretnutí s vlkolakmi som si opäť pripomenula svoje životné priority, ktorým kraľoval Carlisle. Nech sa dialo čokoľvek, vždy bol na prvom mieste. Nezáležalo na tom, čo by sa mohlo stať mne, vždy mi šlo najmä oňho - či je v bezpečí, spokojný a nič mu ku šťastiu nechýba. Túžba po jeho krvi bola iba chvíľkovým skratom, ktorý bol však z upírskej stránky prirodzený, a bola len otázka času, kedy mi táto prekážka vojde do cesty. Chlácholila som sa myšlienkou, že som ju prekročila a rovnako dúfala, že to bolo naposledy.

Ak sa ma doteraz zmocňovala nervozita či akýkoľvek iný, nie stopercentne pozitívny pocit, v momente, keď som sa ocitla v Carlisleovom náručí, vyprchala. Na druhej strane, ako sa odo mňa do tej chvíle strach a obavy držali ďalej, teraz si u mňa našli svoje miesto i oni.

Uvedomila som si, ako veľmi som riskovala a balansovala na tenkom ľade. Panebože, čo keby to všetko dopadlo úplne inak? Čo keby ma tam boli skutočne roztrhali na franforce? Už nikdy viac by som Carlislea nevidela, necítila...

Moje drzé správanie mi taktiež príliš nepomáhalo. Čo to do mňa, dokelu, vošlo? Takáto predsa obvykle nebývam.

No, koniec-koncov, môj plán sa s vlkolakmi nejakým spôsobom dohodnúť, vyšiel. O to predsa šlo. Nechajú nás na pokoji. Alice s Jasperom si viac nemusia robiť starosti, stačilo ich s podmienkami už len oboznámiť. Mne zostávalo jediné - dúfať, že vlkolaci svoje slovo mysleli úprimne.

***

„Už si vymyslela program na dnešný večer?“ spýtal sa Carlisle, kým sme aj s plným nákupným vozíkom smerovali k autu. Začínalo popŕchať.

„Nečaká nás nič výnimočné. Navaríme večeru, kukneme si nejaký film a pôjdeme spať,“ odvetila som. To, že som úplne schopná iba jednej z troch vymenovaných vecí, bolo už predsa o inom. Čím dni postupovali, na srdci ma začínalo ťažiť moje tajomstvo a na mysli sa zjavovali otázky, či by nebolo lepšie vyjsť pred Carlisleom s pravdou von. Nemusela som nad nimi dlho premýšľať - samozrejme, že by to bolo lepšie. Prehovárala som sa k priznaniu aj niekoľkokrát za deň, no vždy, keď som bola odhodlaná začať, slová sa stratili v hrdle a viac som zo seba nebola schopná vydať ani hlásku.

 Carlisle si zaslúžil vedieť, čo som zač. Ale bála som sa. Ľúbila som ho, dôverovala mu, on ľúbil mňa... No nevedela som, ako by správu, že som upírka, prijal. Čo keby mu zo mňa prišlo zle a nikdy viac by ma nechcel vidieť? A to, z čoho som mala najväčší strach - čo keby ma kvôli tomu naozaj opustil?

Každý normálny človek by to predsa v takom prípade s najväčšou pravdepodobnosťou urobil. Veď kto by chcel chodiť s krvisajúcou príšerou?

Aj tak to nič nemenilo na tom, že raz mu to povedať musím. Ak mi na ňom skutočne záleží, musím byť k nemu úprimná, nech ma to stojí čokoľvek. Naivná časť môjho ja si nahovárala, že mu to vadiť možno ani nebude. Že to pochopí. Táto časť však mala asi mikroskopickú veľkosť, z ktorej vyplývala aj rovnako veľká šanca, že by mu to vážne neprekážalo.

No skutočne by bolo lepšie aj naďalej zotrvať bezohľadným sebcom, ktorý sa neprizná k niečomu tak dôležitému, akoby mal poskytnúť človeku, na ktorom mu najväčšmi záleží, možnosť výberu?

Carlisle, spoločne s jeho túžbami a potrebami, bol dôležitejší než moja túžba a moje potreby. Musel byť... Ach, celé to bolo až príliš komplikované a riskantné.

Jediná dobrá správa bola, že vlkolaci dodržiavali svoje slovo. Od našej dohody prešli už štyri týždne a skutočne sme na nich počas lovu ani nikde inde nenarazili. Občas to dokonca vyzeralo tak, že sa po nich zľahla zem, čo mi však v žiadnom prípade neprekážalo.

Pomohla som Carlisleovi vyložiť nákup do auta a chystala sa ísť odniesť nákupný vozík na miesto, keď ma Carlisle objal okolo pása a následne zdvihol na ruky. Nechápavo som naňho zazrela, ale on sa iba zaškeril a položil ma do vozíka.

„Toto snáď nemyslíš vážne,“ zasmiala som sa, keď ho začal tlačiť. Carlisle sa zasmial.

„Nehovor mi, že ti to vadí. Pohodlne sa usaď a čuš, srdiečko.“ Poslal mi vzdušný bozk.

„Všetci na nás zízajú,“ podotkla som, keď som sa stretla s pohľadom staršej panej prechádzajúcej neďaleko nás, ktorá nad nami len krútila hlavou, a pár ďalších okoloidúcich. Bolo to pochopiteľné - nie každý deň sa tu premávali dvaja šibnutí dospelí ľudia s rozumom desaťročných detí. Nebolo vylúčené, že niekto zalarmuje psychiatriu a o chvíľu nás odvedú v kazajkách.  

„Jáj, to myslíš až tých troch ľudí? Vieš, ako mi to trhá žily,“ pousmial sa. Iba som pokrútila hlavou a na pomery, ktoré sa mi naskytovali v tomto mierne stiesnenom priestore, som sa snažila pohodlne sa usadiť. Parkoviská vo Forks nikdy nepraskali vo švíkoch a presne tak tomu bolo i dnes, takže sme mohli bez problémov brázdiť po celom vybetónovanom priestore. Carlisle si odrazu zmyslel, že by si ma rád odfotil v tejto póze, ale keď zistil, že si mobil zabudol v aute, ‚odstavil‘ ma pri obrubníku a nechal osamote. Sledovala som, ako smeruje k autu a následne na ňom otvára dvere.

Povzdychla som si a pomrvila sa, čo nebol práve najlepší nápad. Keďže sa terén, na ktorom bolo vybudované celé parkovisko, na niektorých miestach zvažoval mierne dolu, svojím pohnutím som dala do pohybu aj kolieska vozíka, takže sa celý pustil dolu k ceste.

Ďalej som vnímala už len to, ako sa mi Carlisle, práve zamkýnajúci auto, vzďaľuje a pohybujúcu sa krajinu okolo seba. Zato Carlisle si moje neplánované ubziknutie vôbec nevšimol, stále sa venujúc mobilu. Popravde mi to ale veľmi neprekážalo, bez problémov som mohla kedykoľvek vyskočiť, ale ak som mala byť úprimná, bola to vcelku sranda. Keď však vozík ihneď nato narazil na kameň, ktorý porušil moju dovtedy dokonale rovnú trajektóriu, od prekvapenia som vykríkla, čím som si konečne získala Carlisleovu pozornosť.

„Preboha, Es!“ vyhŕkol a už aj sa rozbehol za mnou. Nakoľko som sedela chrbtom k ceste, ku ktorej som sa valila, mala som naňho dokonalý výhľad. Vyprskla som smiechom. Pripomínal mi Mitcha Buchannona z Pobrežnej hliadky, keď utekal zachrániť topiaceho sa človeka.

„Neflákaj sa, rýchlejšie!“ popoháňala som ho so smiechom. „A odfotiť si ma v takejto polohe nechceš?“ pokračovala som ironicky.

Zasmial sa. „Počkaj, dobrý nápad!“ Zastal a začal si vyťahovať mobil z vrecka.

„Carlisle!“

„No veď len srandujem...“ Zdvihol ruky v obrannom geste a pokračoval v mojej záchrane. Niekde na pol ceste sa kvôli smiechu potkol - našťastie to ustál -, to sa mu už však podarilo zachytiť vozík a pomáhal mi z neho von. Objala som ho okolo krku, zatiaľ čo ma jednou rukou zachytil okolo pása a druhou držal vozík. Pozreli sme na seba a obaja v ten istý moment vybuchli do hurónskeho smiechu.

„Ja viem, Carlisle, že by si sa ma rád zbavil, ale mohol si si zvoliť nejaký lepší spôsob,“ podotkla som naoko urazene, keď som sa ako-tak upokojila. „Aj keď smrť v nákupnom vozíku znie vcelku zaujímavo...“

„To by som predsa nikdy nedovolil,“ vtisol mi bozk na líce. „Ale vážne si v poriadku? Nič ti nie je? Človek ju nechá na minútu osamote a už vymýšľa...“ kýval hlavou.

„Ja som v tom nevinne!“ štuchla som ho do hrudi. Stíchol, ale za dve sekundy mu bolo opäť veselo.  

„Povedz mi,“ dychčal pomedzi smiech, „môže sa toto stať ešte niekomu inému okrem nás? Môže toto byť?“

„Pri nás? Kedykoľvek.“ 

Hlavu si oprel o moje rameno a stále som cítila, ako sa mu celé telo natriasa smiechom. „Ty... keď nás niekto videl... stavím sa, že si nás aj natočil. Dúfam, že si sa dostatočne usmievala, aby si zaujala, keď nás budú sledovať na YouTube.“

S úsmevom som pokrútila hlavou a pustila sa ho. Kým šiel Carlisle odniesť vozík na svoje miesto, ja som sa usalašila v aute na sedadle spolujazdca. Keďže sa spustil poriadny lejak, pobrali sme sa rovno ku Carlisleovi domov. Večery sme občas trávili aj u mňa a myslím, že pokiaľ by som mala ľudskejšie vybavený dom, bolo by to i častejšie. Ale Carlisle si nesťažoval, že sme prevažne nasáčkovaní uňho, preto som dúfala, že ak by s tým mal nejaký problém, nebál by sa ozvať.

Carlisle navaril na prípravu pomerne ľahkú večeru - bolonské špagety. Vyhovorila som sa na bolesť žalúdka a že dnes mi k večeri postačí len jablko, aby som žalúdok zbytočne na noc viac nezaťažovala. Neviem, či mojej výhovorke skutočne uveril, ale neprotestoval a na nič sa nepýtal. Povedal iba: „No dobre,“ a čistý, pre mňa pripravený tanier odložil späť do skrinky. Určite mu už muselo byť podozrivé, že takmer nič nejem ani nepijem. Povedz mu to! Kričalo na mňa podvedomie. Opäť som sa bála. Nie vysloviť to, ale reakcie, ktorá by nastala potom. A preto som opäť zbabelo vycúvala.

Keď sa Carlisle navečeral, rozvalili sme sa v obývačke na gauči a pozerali voľajaký akčný film, ktorý práve vysielali. Nakoľko som nebola veľkým fanúšikom filmov, v ktorých sa postrieľalo sto ľudí v priebehu dvoch minút, príliš ma nebavil. Carlisle sa tiež choval zvláštne. Bol podivne mĺkvy, akoby bez nálady a zahĺbený vo vlastných myšlienkach. Pohladila som ho po tvári. Utrápene na mňa pozrel.

„Es?“ pípol nesmelo. „Ľúbiš ma?“

„Samozrejme,“ odvetila som opatrne. Netušila som, kam tým mieri.

„Veľmi?“

„Carlisle, čo sleduješ týmito otázkami?“

„Veľmi?“ zopakoval svoju otázku.

„Áno, jasné, že ťa veľmi milujem.“

„Prepáč,“ vydýchol smutne.

Zdvihla som obočie a nechápavo naňho pozrela. „Za čo sa mi ospravedlňuješ?“

„Lebo som totálny hlupák, s ktorým len zbytočne strácaš čas.“

„Nemáš náhodou teplotu? Trepeš úplne z cesty.“

Posmešne si odfrkol, v jeho hlase však bolo počuť bolesť. „Kiežby to bola len teplota.“

„Desíš ma, Carlisle...“

„Vieš, ja... Musím ti niečo povedať. Priznať sa ti s niečím, čo máš plné právo vedieť a mal som ti o tom povedať už dávno.“

Ženy, súhlasíte s budúcou kapitolou z Carlisleovho pohľadu? Alebo radšej zostaneme pri Esme? 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 16. kapitola: