Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 19. kapitola

05.09.2014 (16:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1674×

19. kapitola

Príslovie hovorí, že trpezlivosť ruže prináša. No aký dlhý časový úsek jej má človek - upír - venovať svoju pozornosť? Kedy si uvedomí, že nie vždy toto pravidlo platí a pochopí, že čakanie je zbytočné? Na svete fungovali iné zákony, nie každý mohol mať to šťastie, aby ho čakanie a trpezlivosť priviedli k vytúženému cieľu. Pretože aký je vlastne vytúžený cieľ?

„Ty len pekne buď trpezlivá a čakaj,“ zahriakla ma Alice, keď som sa s ňou podelila o svoje myšlienky. „Sama si povedala, že sa na teba dnes usmial,“ zachichotala sa a pomädlila si dlane.

Carlisleov úsmev bol síce len letmým, takmer nebadaným pohybom pier, no i tak ma naplnil neočakávaným šťastím a vnútri rozlial známe teplo, ktorým ma dokázal zohrievať jedine on. A vďaka pohľadu, ktorým ma obdaril, som vedela, že mu nie je jedno, čo sa medzi nami deje. Našťastie.

 V očiach mu síce prevládala bolesť, ale aj značná starosť ukrytá vo väčšej hĺbke. Viem, že by som sa nemala tešiť zo starostí ostatných, ale tá Carlisleova mi dodala nádej, že ešte nemusí byť všetko úplne stratené. Na druhej strane, stále to neriešilo moju otázku trpezlivosti. Jeden úsmev či pohľad predsa ešte nič významné nemusel znamenať.

„Sme na najlepšej ceste k úspechu, ženská, muhahaha.“

„To bolo čo za smiech?“ zašomrala som, krútiac hlavou, keď sa na nás pár ľudí pozrelo nie práve najprívetivejším pohľadom.

„Diabolský. Musíš uznať, že mi ide dobre.“ Pokrčila ramenami, zastavujúc sa pri ďalšom z výkladov v nákupnom centre - tentokrát v ňom bola vystavená kolekcia letných šiat.

Pousmiala som sa. „Ty nie si normálna, vieš o tom?“

„Vďakabohu za to! Kto by ti potom dával také úžasné rady?“ položila rečnícku otázku. Pokiaľ by pri mne Alice nestála, skutočne si niekde hodím slučku. Keby som mala byť zatvorená sama doma, na stodesať percent by som sa užierala ešte väčším zúfalstvom. S tetou Depkou sme si celkom dobre rozumeli.  

Alice ma aspoň na chvíľu vedela primäť k iným myšlienkam. Dnes vymyslela nákupy v Port Angeles, nakoľko Jasper odišiel na dvojdňovú návštevu k Peterovi a Charlotte do Kanady. Alice ísť odmietla - nemala Charlotte príliš v láske a pokiaľ jestvovala šanca na vyvlečenie sa z ich spoločného stretnutia, brala ju všetkými desiatimi. Ihneď, ako sa Jazz ocitol v dostatočnej vzdialenosti od domu, Alice vyhŕkla: „Keď kocúr nie je doma, baby nakupujú.“ A tak sme teda tu. Keď sme obehali takmer všetky obchody s oblečením a Alice sa zhrozila nad šatami marhuľovej farby s potlačou zeleného kosoštvorca v oblasti pása, obom nám stačilo.

Alice bola odjakživa zažraná do módy a isté ‚kúsky‘, ktoré si málokedy mohli hovoriť vkusnými, sa jej občas až bytostne dotýkali. Vybrali sme sa teda do kníhkupectva, pomaly sa motkajúc medzi plnými regálmi najrozličnejších kníh.

Keď som začula zvuk prichádzajúcej sms-ky, vytiahla som svoj mobil z kabelky. Čakala som správu od operátora - pretože kto by už len mne písal -, ale, na moje najväčšie prekvapenie, na displeji svietilo Carlisleovo meno. V hrdle mi navrela hrča a oblialo ma pomyseľné teplo. Musela som sa zhlboka nadýchnuť. Ozval sa. Po skoro týždni. Trpezlivosti bol zahájený koniec.   

„Alice, prečítaj to, prosím, za mňa. Je od Carlislea.“ Zamávala som jej mobilom pred tvárou. Samozrejme, že som bola zvedavá na obsah správy, ale bála som sa toho najhoršieho. Ak sa pripravíte na horšie varianty, nebudete nakoniec až natoľko sklamaní.   

Alice s povzdychom prevzala môj mobil a pretočila oči. „Ty narobíš...“ Mojím vnútrom lomcovala nervozita a strach. Pozorne som sledovala, ako otvorila správu a na tvári sa jej takmer okamžite rozlial úsmev.

„No? Čo píše?“ pípla som nesmelo, hryzúc si spodnú peru.

„Ja som hovorila, že sme na najlepšej ceste! Od dnešného dňa ma volaj veštica.“

„Alice, nenapínaj ma!“ Takmer som zavrčala.

„Dobre, dobre, sorry,“ opäť pretočila oči. „Chce sa s tebou stretnúť. Dnes večer.“

***

Mohli by sme sa večer stretnúť? Ak súhlasíš, o ôsmej pred Lordom - znenie Carlisleovej sms-ky, ktorú som neustále videla pred očami. Po Alicinom oznámení, že sa so mnou chce stretnúť, som si ju musela prečítať aspoň štyrikrát, aby som skutočne uverila, že celá situácia nie je len vysneným výplodom mojej chorej mysle. Samozrejme, že som s jeho návrhom súhlasila. Ale na rozdiel od Alice som v sebe nechovala toľko optimizmu.

Bola však pravda, že moje vnútorné rozpoloženie sa nachádzalo naozaj v zlom, domýšľajúcom stave, keď mi bol podozrivý už aj susedov pohľad, ktorým ma počastoval cestou do práce.

O trištvrte na osem som vyrazila z domu - pešo, aby som natiahla čas. Bol príjemný podvečer, celkom teplo, pofukoval len jemný vetrík. Prichádzalo leto. Dokonca i do Forks.

Keď som z diaľky zbadala svietivý nápis klubu Lord, napäla som sa. Prvým dôvodom bol Carlisle, ktorý sa opieral o múrik pred vchodom, tváriac sa neurčito. Zatiaľ si ma nevšimol. Na sebe mal  krátko-rukávové čierne  tričko s červeným nápisom a tmavé džínsy. Druhým dôvodom boli niekoľkomesačné spomienky na toto miesto, keď tu Suzanne oslavovala svoje narodeniny. V duchu som si povzdychla. O koľko iné to bolo v tom čase medzi mnou a Carlisleom.

Od momentu, ako ma zahliadol prichádzať, odo mňa neodtrhol pohľad, čo bola v podstate menšia výhra. O necelé dve minúty som už so srdcom v krku stála priamo pred ním. Jeho bilo tiež veľmi prudko. Pár sekúnd sme na seba  bez jediného slova hľadeli. Pocítila som nutkanie skryť sa mu do náručia, cítiť jeho teplo...

Na podobný čin som však nemala právo. Prišlo mi ako večnosť, čo sme takto stáli naposledy, aj keď to bolo v podstate len pár dní. Lenže bez neho boli akési prázdne, nezaujímavé... bez farby. Neuplynula v nich minúta, kedy som nemala chuť prihovoriť sa mu. A teraz, keď sa mi naskytla možnosť, som odrazu netušila, čo povedať.

„Ahoj,“ prelomil ticho ako prvý, „vďaka, že si prišla.“ Nepatrný úsmev.

„To je samozrejmosť.“ Pokus o rovnaký úsmev.

Carlisle si skryl ruky do vačkov na džínsoch a začal sa jemne pohupovať na špičkách dopredu a dozadu. Očividne som nebola jediná s nervami v kýbli.

„Ehm... No... Chceš si ísť sadnúť dovnútra, alebo sa pôjdeme radšej prejsť?“ Pohodil hlavou len tak do neurčita.  

„To je jedno. Ako chceš ty... Ale môžeme ísť aj dnu.“

Mlčky prikývol a rukou ako správny gentleman pokynul, aby som šla pred ním. Po celý čas, čo sme smerovali ku vchodovým dverám, som na chrbte cítila jeho spaľujúci pohľad. Výber stola som nechala na ňom, keďže som netušila, do akej miery sa so mnou túži ocitnúť osamote, či aký (ne)príjemný náš rozhovor bude.

Ako náhle sme sa usadili pri jednom zo súkromnejších stolov, ani jeden z nás opäť netušil, čo povedať. Ako najvhodnejšie začať. Nastala známa trápna chvíľa ticha, počas ktorej sme mali obaja pohľad prišpendlený na svojich rukách.

Keď som úkosom oka pozrela na Carlislea, všimla som si, že robí to isté, čo ja. Obom nám v rovnakom momente zamykalo kútikmi úst. Decentne si odkašľal.

„Ako sa máš, Esme?“

 Neveriacky som párkrát zamrkala a na tvári sa mi zračil mierne nechápavý úsmev. Skutočne sa ma pýta, ako sa mám? Naozaj mi položil túto čisto zdvorilostnú, veľakrát situáciu zachraňujúcu - len aby reč nestála - otázku? Očakával, že mu aj odpoviem zdvorilostne - dobre, ďakujem za opýtanie a čo ty? - alebo pravdivo?

Pozrela som mu do tváre, stretnúc sa s jeho pohľadom. Jeho oči sa podivne zaleskli.

Smutne som sa pousmiala. „Mala som sa aj lepšie,“ pripustila som. Stisol pery a pohľadom preskenoval povrch stola.

„To aj ja,“ zašomral. „Aj ja...“

Pri našom stole sa znenazdania objavil mladý čašník, ktorého príchod som zaregistrovala skutočne sťažka. Nemalo by ma to prekvapovať, veď vždy, keď som bola s Carlisleom, som celú pozornosť venovala hlavne jemu. Dotyčný si objednal iba kolu, a aj to z dôvodu, že sme nemohli sedieť v bare len tak naprázdno.

„Carlisle?“ začala som potichu vo chvíli, ako sa od nás čašník vzdialil a ja som uznala, že vzduch je čistý. „Ja... predpokladám, že si ma nezavolal von kvôli tomu, aby si sa ma spýtal, ako sa mám, tak...“

„Máš pravdu,“ prikývol. „Ale...“ sklonil hlavu a potom na mňa zmučene pozrel. „Netuším, ako začať. Od poobedia nad tým premýšľam a stále si nie som istý...  Popravde mám strach.“

Srdce mi bolesťou stislo. Viac povedať ani nemusel, pochopila som. Za toľké roky života sa človek veľa veciam priučí. Naučí sa čítať v ľudských tvárach, gestách, mimike...

Chcel mi oznámiť, že je medzi nami koniec. Bál sa však mojej reakcie, preto váhal. Vedel, že som v podstate vrah. Nevidela som iný dôvod jeho strachu a obáv. Vždy sme si predsa hovorili všetko - vynechajúc naše tajomstvá - a boli k sebe úprimní. Ako to, že mi to nenapadlo skôr? Prečo som pohľadu v jeho očiach, tomu, ktorým ma obdaril v nemocnici, pripísala starosť, keď to v skutočnosti mohla byť iba ľútosť?

Mne trpezlivosť namiesto ruží priniesla len ich tŕne. Mala som sto chutí zaliezť do tmavého kúta a schúliť sa do klbka. Bez hocakých svedkov, rád či chlácholení.     

„Predtým, než čokoľvek povieš, chcem, aby si vedel, že ma to všetko nesmierne mrzí,“ vydýchla som a smútku v hlase zabrániť nedokázala. „Nechcela som, aby to takto dopadlo, Carlisle. Naozaj nie.“

„To ja by som sa mal ospravedlniť tebe, Esme. Ty predsa nemôžeš za to, že som debil.“

„Nie si debil,“ namietala som, krútiac hlavou. „Jednoducho sa s tým všetkým nedokážeš vyrovnať. Ale čo, je to úplne pochopiteľné...“ Bolo to pochopiteľné. Každý, kto by bol na Carlisleovom mieste, by konal ako on. Utekal.

„Ale tak to nie je, Esme,“ naliehal.

„Tak ako to je?“ spýtala som sa o niečo prudším hlasom než som pôvodne zamýšľala a okamžite to oľutovala. Avšak z celej situácie som bola  unavená a najmä zmätená.

Čašník priniesol kolu, opatrne nás oboch s Carlisleom sledujúc. „Prinesiem ešte niečo?“ opýtal sa smerom ku mne. Iba som zavrtela hlavou, načo sa pousmial a odišiel. Bezvládne som sa oprela o semišom potiahnuté kreslo. 

Carlisle si povzdychol. „Nezachoval som sa správne. Konal som naozaj ako bez rozmyslu, už dávno sme mohli mať všetko vyriešené.“ Áno, takto to začína vždy.

„Prečo mi rovno nepovieš, že to chceš medzi nami definitívne ukončiť?“ spýtala som sa relatívne pokojne. Nemala som rada hry s naťahovaním času. Načo odkladať nevyhnutné?

Zdvihol obočie a zatváril sa nechápavo. „Prečo by som ti to mal hovoriť?“ Pozorne sa na mňa zahľadel. „Ty si myslíš, že som ťa zavolal kvôli tomu, aby som ti povedal, že je medzi nami koniec?“

Odvrátila som pohľad a pokrčila ramenami. Carlisle sa zhlboka nadýchol a dlaňami si prešiel po tvári - v jeho prípade znak nervozity.

„Prečo si musíš stále niečo domýšľať, Esme? Prečo hľadáš vo všetkom vždy to najhoršie a robíš zbytočne unáhlené závery?“ V jeho hlase sa ozval podtón hnevu, ktorý ma pichol pri srdci a na nebadaný okamih vyrazil dych.

Takže iba ja som hľadala vždy to najhoršie? Iba ja som robila unáhlené závery? Iba ja som si vždy domýšľala?

Zaškrípala som zubami. Jeho slová boli ako impulz, spúšťač útoku. Tónom svojho hlasu vyslovene pichol do osieho hniezda.

„Pretože ty sa hráš celý týždeň na urazeného, ty sa na mňa ani len nepozrieš, nepozdravíš ma, neozveš sa... Myslíš, že pre mňa je to ľahké?! Myslíš, že mne to neubližuje? Myslíš, že keď som tým, čím som, nevnímam bolesť?“ prskala som. „A okrem toho, nie som jediná, čo si tu domýšľa. Alebo ti mám pripomenúť tvoje divoké chovanie kvôli kamarátskemu objatiu s Joshom?! Vtedy si sa vyznamenal, len čo je pravda.“   

„Prečo sa musí v každom našom rozhovore vyskytovať Josh?“ rozhodil rukami. Niekoľko ľudí sa obzrelo naším smerom, kvôli čomu Carlisle stíšil hlas a načiahol sa cez stôl bližšie ku mne. „Fajn, priznávam, že som sa vtedy nezachoval najlepšie. Ale už by stačilo. Čo sa stalo, stalo sa.“

„Nevyskytuje sa v každom našom rozhovore,“ namietala som.

„Ale vždy, keď je príležitosť, to vytiahneš.“ Prižmúril oči.

„Vieš, prečo mám Josha rada?“  

Spýtavo sa na mňa pozrel.

„Pretože ako jeden z mála ľudí v nemocnici moju spoločnosť vyhľadáva sám od seba, pri ňom nemám pocit, že by som sa niekomu vtierala. A okrem toho, dá sa s ním dobre kecať.“ A, okrem iného, nespal so Swanovou, no to Carlisleovi vravieť nebudem. Bublal vo mne toľký hnev až som mala nutkanie niekomu vraziť.

„Oh, aha, takže so mnou si asi tento pocit nemala.“

„To som nepovedala...“

„Očividne ti na ňom dosť záleží. No ale keď je taký senzačný a prima, mala by si mu to povedať, som si istý, že sa poteší. Možno ti k tej kávičke, čo ti celý týždeň s toľkou láskou nosí, prihodí aj nejaký zákusok. Hm, možno kokosovú pusinku. A možno nakoniec ani nebude z kokosu, však?“

 „Možno nie,“ neubránila som sa rypnutiu. „Len škoda, že si srdce nevyberá, do koho sa zamiluje. A čo je ešte väčšia škoda, je to, že to moje je už naveky obsadené. Tam nepomôže ani milión kokosových, snehových či kdejakých pusiniek!“ zavrčala som, potláčajúc vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Odrazu som nemala silu tu dlhšie sedieť, vzduch mi pripadal až príliš ťažký a žalúdok sa mi divne obracal.  

V rýchlosti som zdrapila kabelku a uháňala ku dverám. Bojovala som s nutkaním teatrálne pohodiť vlasmi. Takmer som vyvalila dvere a naštvane s dupotom pochodovala neznámo kam. Avšak v okamihu, ako ma ovial čerstvý vzduch, som akoby precitla. Hlava sa mi prečistila, už som nevidela červenú hmlu a hnev vo mne prestal bublať. Stále bol na mieste, ale už o poznanie tichší. Tvár som bolestne skrivila a z hrdla sa mi vydral vzlyk.  

Prečo mi to robíš, Carlisle? Prečo si neustále ubližujeme?

Poznáte ten nepríjemný pocit ľútosti, ktorý sa vás zmocní po nezmyselnej hádke s milovanou osobou? Keď to, čo vyrieknete, vlastne ani nemyslíte vážne, len to z vás jednoducho v tej chvíli bez rozmyslu „vyletí“? A následne je už príliš neskoro, aby ste to vzali preč.

Rozplakala som sa. Síce bez sĺz, ale to na mojich mizerných pocitoch nič nemenilo. S rukami prekríženými na hrudi a hlavou sklonenou k zemi som sa rýchlou chôdzou len tak rozišla dopredu. Bez cieľa či určeného smeru. Duševne som nevládala. Hádka s Carlisleom ma bolela. Priveľmi. Nebola som ten typ, čo sa vydrží hnevať dlho. Skôr ten druhý, ktorý to hneď ľutuje a veľakrát až priveľmi prežíva. V hlave mi neustále zneli posledné vety, ktoré som mu povedala. Škoda, že si srdce nevyberá, do koho sa zamiluje. A čo je ešte väčšia škoda, je to, že to moje je už naveky obsadené.

Bolestne som stisla viečka a neubránila sa ďalšiemu vzlyku. Ako som mohla vyriecť toľké klamstvo? Carlisle bol najlepším človekom, ktorý mi prišiel do života. Bol ako požehnanie po toľkých rokoch trápenia a bolesti.  

Nepredstavovala som si, že naše stretnutie bude prebiehať takto. Vedela som však, že som za našu výmenu názorov z veľkej časti zodpovedná. Carlisle mal pravdu, keď tvrdil, že si veľakrát domýšľam. Prečo som nebola ticho a nenechala ho dopovedať? Prečo som sa zase musela brániť a obrniť?

Aby si si ešte väčšmi neublížila, šeplo moje podvedomie. Svoj hnev som pripisovala psychickej vyčerpanosti. Lenže tým som prestrihla aj posledné nitky, na ktorých sa držala nádej v našu spoločnú budúcnosť.   

Na moste týčiacom sa nad riekou Sol Duc som zastala a oprela sa o kovové zábradlie. Pohľadom som zablúdila k vodnej hladine a predstavovala si, ako sa sčerí, keď sa do nej vnorí moje telo a následne ho pokojne unesie do diaľav. Bohužiaľ, mne by sa nestalo nič, iba by som si zaplávala. Načo mi bola nesmrteľnosť, keď som ju nemala s kým prežívať? Keď som si sama dupala po šťastí a zatracovala ho?

Chrbtom som sa oprela o zábradlie a následne sa zviezla k zemi. Niekoľko minút som sedela bez pohybu na chodníku s hlavou zloženou v dlaniach. Prečo som to všetko musela tak kvalitne pohnojiť? Prečo všetko, čoho som sa chytila či do čoho som bola zaangažovaná, končilo ako úplné fiasko? Prečo som Carlislea nenechala, aby mi vysvetlil, čo má na srdci, bez toho, že by som zase dopredu filozofovala?

Samé otázky, žiadne odpovede. Len nekončiaca bolesť.

Vnútro na mňa kričalo, aby som sa mu šla ospravedlniť, že ešte nie je všetko stratené. Že obaja sme nejednali s čistou hlavou, nechali sme sa ovládať emóciami. Musím nás predsa zachrániť. Musím o nás bojovať. Prečo som sa nechala premôcť hnevom a zlosťou? Prečo som jednala tak... ľudsky? Urobila som hlúposť, keď som odišla z baru, už dávno sme mohli mať naše nezhody vyriešené. Snáď.

Pozbierala som sa na nohy a chystala sa vydať späť k baru, keď som v diaľke zbadala približujúcu sa postavu. Okrem nej sa na okolí nikto iný nenachádzal, ale na forkské pomery to bolo normálne. Stačilo, aby som sa raz poriadne nadýchla či len zapozerala a hneď bolo nad slnko jasné, kto sa ku mne približoval.

Hlavu mal sklonenú k zemi, ruky vo vačkoch džínsov a bezmyšlienkovite kopal do kamienka pred sebou. Netrvalo dlho a všimol si ma. Nevyzeral prekvapene, musel ma hľadať. Toto poznanie urobilo uzlík na jednej odtrhnutej nitke nádeje. Niekoľko sekúnd sme na seba - dnes už druhýkrát - len bez slova hľadeli. Túžila som vymazať všetky škaredé slová, ktoré som mu kedy adresovala. Hlodali vo mne ako krysy.

„Hľadal som ťa,“ oznámil. Vnútri som sa zachvela.  

„Tiež som sa za tebou plánovala vrátiť,“ začala som a hneď nato tvár skrivila do bolestnej grimasy. „Ani si nevieš predstaviť, ako ma to mrzí...“ Zastavil ma zdvihnutím dlane, skľúčene si povzdychnúc.

„Mohli by sme sa ísť prejsť?“ Prikývla som. Smutne sa pousmial, pomaly sa rozchádzajúc po moste smerom k miestnemu parku. S dušičkou neistoty som ho nasledovala, čakajúc, kým sa rozhovorí. Mala som jedinečnú príležitosť napraviť chyby, ktoré som pred chvíľou napáchala.

„Nebudem ťa dlho zdržovať, ale chcem ti to všetko vysvetliť.  To, čo som mal v pláne ti dnes povedať  a kvôli čomu som ťa zavolal von. Venuj mi, prosím, chvíľu a potom ťa nechám na pokoji.“

Slová o pokoji ma na srdci zaboleli, napriek tomu som však vyslovila len jedno tiché: „Dobre.“

„Priznám sa, že som dosť nervózny, tak neviem zaručiť či budú moje slová dávať aspoň trochu zmysel, no v podobných priznaniach som nováčik.“

„To je v pohode,“ pípla som.

„Ale aj tak začnem radšej od začiatku. Naozaj nebolo v mojom úmysle sa hádať, Esme. Myslel som si, že to všetko vyriešime, že sa porozprávame ako dvaja dospelí ľudia. Teda, ako dospelý človek a dospelý upír, aby som bol presný. Tušil som, že to nebude prebiehať úplne ako po masle, ale hádku som vážne nečakal. A už vôbec nie kvôli tomu nezmaru Nelsonovi,“ zašomral.

 Keby bolo upírom umožnené červenanie sa, v tejto chvíli by sa zo mňa stala čerešnička. „To je moja chyba, bola hlúposť do toho Josha ťahať, keď s tým, čo sa medzi nami deje, nemá aj tak nič spoločné. Prepáč, prosím...“ v hrdle mi navrela hrča.

„Neviem, z čoho si vyvodila, že sa s tebou chcem rozísť, pretože či tomu veríš a či nie, na to som ani raz nepomyslel. Potom mi napadlo, že to tak chceš možno sama,“ snažil sa o pevný hlas, ale počula som v ňom triašku. Začala som záporne krútiť hlavou.

Nenechal ma odpovedať, jednoducho pokračoval: „Viem, že som sa neraz správal ako totálny idiot. Či už predtým dávnejšie, posledný týždeň, alebo len pred pár minútami. Vidíš, ako ľahko sa nechám vyprovokovať. Priznávam, že som mal ísť za tebou už hneď vtedy, keď som si uvedomil, že si si zbalila veci a povedať ti, že sa na teba za nič nehnevám a že ťa rešpektujem takú, aká si. Nie,“ pokrútil hlavou, „mal som to urobiť ešte v to ráno, keď si sa mi priznala so svojím tajomstvom. Už vtedy som si ťa mal stiahnuť do náručia a povedať, že na tom, kým si, predsa nezáleží. Ale neurobil som to a už je neskoro,“ povzdychol si utrápene.  

„Neviem prečo som vlastne čakal. Keď poviem, že som len človek, nedokonalý hlúpy tvor, pochopíš ma? Nechal som sa zvierať zbytočnými obavami a úzkosťou. Mal som chuť si ťa vyhľadať celý týždeň, ale priznám sa, dostatočnú odvahu som nabral až dnes. Vlastne až pred chvíľou, keď som ťa videl odchádzať a uvedomil si, že...“ na chvíľu stíchol a zhlboka vydychoval.

„Esme, viem, že už je na tieto slová asi neskoro, viem, akú chybu som urobil a napriek tomu, že toto, čo ti hovorím, už asi nič nezmení a že stále budeš ľutovať, že si sa do mňa zaľúbila, chcem, aby si vedela, že ma to, čo sa medzi nami udialo a stále sa deje, strašne mrzí a... naozaj som si to takto nepredstavoval. Kiežby som ti mohol vrátiť všetok čas, ktorý si so mnou strávila.“ Stisol pery a zahľadel sa do zeme. Panebože, on si fakt myslí, že mi na ňom dostatočne nezáleží.

„Ale ja predsa neľutujem, že som sa do teba zaľúbila, Carlisle,“ zašepkala som so stiahnutým hrdlom. „Ako by som mohla? Veď ty si tá najdôležitejšia osoba v mojom živote.“ Cítila som neuveriteľnú potrebu mu povedať všetko, čo sa preháňalo mojou hlavou a neskrývať pred ním žiaden zo svojich citov. Nikdy som nebola majsterkou v ich vypovedaní ostatným, ale vnímala som ich veľmi intenzívne.

„Povedala si to,“ zašomral a pokrčil ramenami. „Nepriamo, ale predsa...“

„Ty vieš, že som to tak nemyslela. Musíš to vedieť,“ naliehala som. Carlisle mlčal, nakoniec len ticho zašepkal: „City sa menia. Stať sa mohlo všeličo.“

Zaúpela som.  „Bola som iba nahnevaná. Bála som sa.“

„Čoho?“

Hryzla som si do pery. „Že som ťa nadobro stratila,“ priznala som nesmelo. Zastali sme. Konečne na mňa pozrel, jeho pohľad bol však plný obáv.

„Myslela som si, že nestojíš o také monštrum, akým som ja a že preto sa mi vyhýbaš. Keď si sa mi dnes konečne ozval, nevedela som, čo čakať. A potom si povedal, že máš strach, lenže nedokázala som pochopiť, prečo. Veď ja by som ti predsa nijakým spôsobom nikdy nedokázala ublížiť. A jedinou rozumnou alternatívou mi prišlo to, že chceš náš vzťah definitívne ukončiť, lenže sa mi to bojíš povedať kvôli tomu, že som... upír,“ vysvetľovala som a po celý čas mu hľadela do očí, snažiac sa ho primäť k uvereniu mojich slov. Na rovných osemnásť sekúnd zavládlo ticho.

„Ehm... fakt?“ vydýchol vykoľajene s mierne nadvihnutým obočím. Rýchlo som prikývla a ruky si v stresujúcom geste prekrížila na hrudi.

 „Tak... to potom,“ zakoktával sa. 

„Asi prišlo k nedorozumeniu,“ stisol pery a prižmúril oči. S ďalším prikývnutím som neisto pohodila ramenami. „Vyzerá to tak.“

Carlisle sa poobzeral okolo seba a bez slova sa vybral k najbližšej lavičke, na ktorej potom zadumane hľadel pred seba. Prstami si klopkal po kolene. Neisto som sa vybrala za ním a neodvažovala sa ani nadýchnuť. 

„Vieš, keď si začala s tým, že prečo ti rovno nepoviem, že sa rozchádzame, okamžite mi napadlo, že to tak chceš. Že už so mnou nechceš byť a že ľutuješ všetko, čo sa medzi nami udialo. A keď si do nášho rozhovoru zatiahla aj Josha, všetko mi začalo dávať zmysel. Celý týždeň sa okolo teba motká ako bernardín, prihovára sa ti, nosí ti tie kávičky... A tak som si myslel, že by si to chcela skúsiť s ním. Preto som sa začal chovať ako totálny chuj,“ povzdychol si zničene a rukou si prehrabol vlasy. „No a nakoniec si povedala, že je škoda, že je tvoje srdce už naveky obsadené, čomu celkom nechápem, ale v konečnom dôsledku to pre mňa znamenalo, že si oľutovala celý náš vzťah.“

Ak poznáte pocit výčitiek svedomia po hádke, musíte poznať aj ten, keď máte chuť vyskočiť meter päťdesiat do výšky a víťazoslávne vykríknuť: „Hell yeah!“ Alice mala skutočne pravdu, keď tvrdila, že je to s nami na najlepšej ceste. Po tvári sa mi rozlial široký úsmev a v mojom vnútri sa rozhostil pokoj. Miluje ma. Stále.

„Naozaj som to nikdy neľutovala, Carlisle. A to, že moje srdce je už naveky obsadené, je pravda pravdúca. Upíri sa totiž zamilujú iba raz za existenciu. Je to prvý a zároveň poslednýkrát. Ja milujem teba a tak to aj navždy zostane,“ uisťovala som ho. „Nemohla by som si začať s nikým iným, to je pre mňa už úplne tabu. To, čo som povedala v bare, bolo najväčšie klamstvo, aké som kedy vyriekla. Ale skutočne som sa bála, že už o mňa nestojíš. Z pochopiteľných dôvodov.“ Bezmocne som sklonila hlavu, cítiac sa hlúpo. V záchvate hnevu si človek veľakrát ani neuvedomí, ako veľmi ubližuje ostatným. Hanbila som sa za svoje správanie.     

Carlisle si povzdychol. „Keď si mi povedala, že si upírka, nebudem klamať, naozaj ma to prekvapilo. A popravde, na chvíľu som sa aj možno trochu bál,“ pripustil a krátko, bez humoru, sa zasmial. „Ale tu sa ma, prosím, snaž pochopiť, bolo to pre mňa nové zistenie, pripravila si mi fakt dosť veľký šok.“

„Ja to chápem. Naozaj. Nečudo, že si sa bál a bol si sklamaný. Na tvojom mieste by som sa zachovala rovnako. Je to normálne.“ V tomto ohľade som mu skutočne nemohla nič vyčítať.

„Ale aj tak to neospravedlňuje moje celotýždňové chovanie. Nie po tom všetkom, čo som ti povedal a čo sme spolu zažili. Nie po tom, ako si sa k mojej diagnóze postavila ty, Esme.“

„Opakujem, že si sa zachoval normálne. Dobre, aj ja som si myslela, že to vezmeš inak, ale nakoniec som si uvedomila, že si sa zachoval čisto ľudsky. Riadil si sa rozumom.“

„Ani to ma v žiadnom prípade neospravedlňuje,“ namietal, krútiac hlavou. V tvári mal vpísaný smútok. Mala som vyslovenú potrebu ho utešiť, pohladiť po líci a povedať, že všetko bude fajn.

Chytil ma za ruku a chvíľu na ňu premýšľajúco pozeral, pričom sa mi bezmyšlienkovite hral s prstami. Nakoniec  ich preplietol so svojimi. Jeho dotyk vyslal do celého môjho tela elektrický impulz a pocit, že sa zosypem na kolená. Bol taký intenzívny. Horúci a silný.

„Tak strašne ma to mrzí, fakt nechcem, aby si čokoľvek, čo sme spolu zažili, ľutovala,“ zašepkal a následne sa z neho slová začali doslova sypať.

„Milujem ťa, Esme. Ale vôbec som sa tak nezachoval,“ zaúpel. „Až príliš neskoro som si uvedomil, že na tom, kým si, predsa vôbec nezáleží. Milujem ťa predsa takú, aká si. Zamiloval som sa do upírky, i keď som to do minulého týždňa vlastne vôbec netušil. No potom som si uvedomil, že tvoje priznanie by predsa na našom vzťahu nemalo absolútne nič zmeniť. Našu polovičku máme milovať presne takú, aká je a nechcieť ju zmeniť. A pokiaľ by si nebola upírkou, pravdepodobne by sme sa nikdy nestretli a už len táto predstava mi spôsobuje strašnú bolesť. Kým som ťa nespoznal, Esme, netušil som, aké to je, skutočne niekoho takto milovať. A už vôbec som si nemyslel, že v živote poviem tieto slová nejakej žene. Až ty si ma to naučila.“

Nebola som schopná ani poriadne premýšľať, iba pomaly vstrebávať jeho slová. Načúvať im, vnímať ich. Každé jedno sa mi zarývalo do srdca, liečiac rany, ktoré na ňom boli napáchané za poslednú krátku dobu. Priložil si moju ruku k perám a vtisol mi bozk do dlane. Z úst mi vyšiel roztrasený, avšak šťastný a tichý vzlyk.

„Chýbaš mi. Veľmi,“ šepkal mi do dlane. Ruku si ostýchavo priložil na môj pás. Cítila som, ako sa mu trasie. Automaticky som sa pritiahla bližšie k nemu. Bol ako magnet, ktorý ma priťahoval; ako svetlo pre mušku.

„Aj ty mne,“ odvetila som nežne a dlaňou, do ktorej do toho momentu vtískal motýlie bozky, som ho jemne pohladila po líci. V jednej sekunde na mňa láskyplne pozrel, v tej druhej ma už pevne zvieral vo svojom náručí. Čelo si oprel o moje rameno a dlaňami mi prechádzal po celom chrbte. Pritúlila som sa k nemu najviac, ako sa len dalo a nos si pritlačila k jeho krku. Zhlboka som vdychovala vôňu vychádzajúcu z jeho pokožky a konečne sa cítila plná. Nakoniec som sa mu oprela o hruď, načúvajúc tlkotu jeho srdca.

Tak veľmi som potrebovala cítiť blízkosť tohto muža. Len pri ňom som sa cítila bezpečne. Mohla som byť fyzicky silnejšia než on, ale z psychickej stránky ma dokázala držať nad vodou len jeho prítomnosť. On poskytoval môjmu srdcu domov a bezpečný prístav.

Keď mi vtisol bozk do vlasov, spokojne som sa usmiala a privrela viečka. Vonku vládla tma, čo dodávalo celej atmosfére na intimite. Nikde naokolo ani živej duše, iba my dvaja. Ja a on. On a ja. Odteraz už len my.  

„Vieš, prečo si občas domýšľam?“ zašomrala som mu do hrude po chvíli ticha, keď sme si užívali vzájomnú blízkosť, a v dlaniach žmolila látku jeho trička.

„Prečo?“ zamrmlal mi do vlasov. Zhlboka som sa nadýchla.

„V živote som sa už veľakrát popálila. Nikdy som nepatrila k ľuďom, ktorí mali hŕstku obdivovateľov. Hej, našli sa aj pre mňa takí, ale to som bola pomerne dieťa a o živote nič nevedela. Odmalička mi bolo hovorené, že za nič nestojím, že nikdy nič nedosiahnem. Že som nič, len ďalšia ovca v stáde. Nemám žiadny talent. Neviem spievať, hrať na žiadny hudobný nástroj, maľovať... A občas som si naozaj na svete pripadala navyše. Mala som pocit, že sem nepatrím...

S nikým som si poriadne nerozumela. Dlho som snívala o tom, že príde niekto, kto ma ‚zachráni‘. S kým budem konečne skutočne šťastná. Ale láska sa mi dlho vyhýbala, a keď sa už aj niečo rysovalo a svitla pre mňa štipka nádeje, bolo po všetkom. Pre toho druhého sa našiel niekto lepší a ja som zase zostala niekde vzadu.  Trvalo dlho, kým si prišiel ty.“ Jemne som sa od neho odtiahla a pozrela mu do očí. „Kým som si uvedomila, že to na teba som toľko čakala. Až pri tebe som si našla svoje miesto. To k tebe patrím,“ zašepkala som takmer nečujne. Láskyplne ma pohladil po líci a usmial sa.  

„Miláčik, z toho, čo ti voľakedy ktokoľvek povedal a nebolo to podľa tvojich predstáv, si nič nerob. Hold, ľudia sú už raz takí. Raz si budeme závidieť ešte aj smrť... Nezáleží na tom, čo si myslia ostatní. Ani ja nie som dokonalý. A áno, je pravdou, že sa na svete vždy nájde niekto lepší. Je jedno, či sa jedná o obyčajného robotníka, alebo o speváka, herca, spisovateľa, maliara... Vždy bude niekto lepší. Či už správaním, alebo vo svojej profesii. V láske je to podobné. Keď sa úprimne zamiluješ, musíš prestať hľadať ďalej. Ja síce pochybujem o tom, že by som našiel niekoho lepšieho než si ty, ale myslím, že keby si ešte hľadala ty, určite by si pre seba niekoho lepšieho našla. No pre mňa, Esme, si všetko. Všetko.“ Oprel sa čelom o moje. Chytila som mu hlavu do dlaní a palcami ho hladila po lícach.

„Milujem ťa,“ povedala som pevným hlasom a pritlačila svoje pery na jeho. „Najviac na celom svete,“ šepkala som medzi bozkami. „A je mi jedno, či sa nájde niekto lepší, pretože aj tak by som ho nechcela.“ Objala som ho okolo krku a držala sa ho ako kliešť. Už nikdy oňho nechcem prísť.   

„Aj ja ťa milujem, Esme, ale ty nie si iba moja láska,“ odvetil jemne. Odtiahla som sa a zamračene sa naňho zahľadela. Usmial sa a zastrčil mi pár prameňov vlasov za ucho.

„Ty si spoločníčka mojej duše.“    

Rovno sa priznám, že táto kapitola sa mi na začiatku písala naozaj veľmi ťažko, k čomu sa ešte primiešalo i to, že ma opustila múza a nálada a na pár dní som stratila úplne chuť v poviedke pokračovať. Jednoducho som mala pocit, že je to zbytočné a nedokážem to.  Možno to bolo aj tým, že Es s Carlisleom na mňa vždy pôsobili ako ten súdržný pár, ktorý sa neháda a drží rodinu pokope. I keď ju v tejto poviedke nemajú...  Každopádne, nálada a chuť sa, našťastie, vrátili, z čoho vzišla vyše 5 000- slovná kapitola. Prepáčte!  

Neviem, či bola čitateľná, rozhodne ale ďakujem za komenty pri minulej kapitole, v mojich krízových časoch ma vážne nakopli.  Takže, pre tentokrát skutočne menovite: Seb, A.Whitlock, daslli141, Iva, kiki, kala, Simiik, ďakujem vám, ženušky!

Najväčšie poďakovanie však patrí Kate3!   

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 19. kapitola: