Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 5. kapitola

14.02.2014 (16:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1757×

5. kapitola

Pravidlo číslo jeden pre nešťastne zamilované ženy: Nikdy, nikdy a ešte raz nikdy sa neobjímajte s mužom, do ktorého ste úplne paf, keď vás berie iba ako kamarátku a občasnú spoločníčku na skrátenie dlhej pracovnej zmeny pri káve. Nikdy!

Opäť raz som sa utvrdila v domnienke, že to nemám v hlave úplne v poriadku. Kde som, došľaka, postávala, keď rozdávali rozum?! Ako som mohla byť taká hlúpa a súhlasiť s Carlisleovým objatím?

Vraví sa, že skúsenosťami sa človek učí. Skúsenosti idú s vekom. O chvíľu oslávim stodvadsiate narodky - ale na to nevyzerám, čo? -, kedy by sa predpokladalo, že je človek už dostatočne inteligentný a skúsený, „zbitý“ životnými situáciami, aby sa do budúcna vyvaroval sprostostiam. Pokiaľ sa, samozrejme, takého úctyhodného veku dožije. Pre mňa však roky okrem ľahkých matematických počtov nič neznamenali.

Prakticky som však bola vo veku prababky, ktorá by mala so stopercentnou, poprípade deväťdesiatdeväť percentnou, istotou vedieť poradiť svojej pravnučke ohľadom prvých lások a chovania, aké sa v danej situácii vyžaduje. Opäť som bola výnimkou z pravidla. Skúsenosti sa na mne očividne zabudli dostatočne podpísať, keď som sa dopustila takej neospravedlniteľnej chyby, akou bolo objať Carlislea Cullena a zotrvať prilepená na jeho hrudi celú minútu a dvadsaťštyri sekúnd.

Jedno som ale musela uznať - aspoň na tú malú, za iných okolností bezvýznamnú chvíľu som sa cítila spokojne a šťastne. Ako v krásnom sne, v ktorom sa vidíte na lúke posiatej sýto farebnými kvetmi, slnečné lúče jarného slnka vám ohrievajú pokožku a vy sedíte na čerstvo pokosenej voňavej tráve v objatí vášho milovaného. Jeho pery vás hladia vo vlasoch, neskôr na krku, popričom načúvate neďalekému spevu cvrčkov.

A odrazu, tak rýchlo, že ani len nestihnete žmurknúť, zmizne. Vyparí sa ako ranná rosa napoludnie. Dotyk pier a rúk, spoločne s pocitom bezpečia, sa stratí, zrazu necítite vôbec nič, iba chlad pomaly sa vsakujúci pod kožu. Opäť sa ocitnete v krutej sivej realite, ktorá má bližšie k nočnej more než k aspoň priemerne príjemnému snu. 

Cítila som sa mizerne. Akoby ma priviazali k autu a celý deň za ním ťahali. Túžila som byť opäť v jeho objatí, počúvajúc jeho upokojujúci hlas. Bol to však len sen, ktorý sa nikdy nemal splniť. Napriek neutíchajúcemu nutkaniu zaliezť na tmavé opustené miesto a užierať sa smútkom, som sa donútila k úsmevu a pokračovaniu vo svojej práci.

 Carlisle sa nachádzal v ambulancii a počula som, ako čosi ťuká do počítača. Zhlboka som sa nadýchla a úsmevom hodným hollywoodskej hviezdy, no s pocitom, že sa zvnútra totálne rozpadám ako socha až na prach, som otvorila dvere vedúce k mojej osobnej záhube.  Ihneď, ako som vstúpila dnu, sa Carlisle otočil mojím smerom a ustarane sa na mňa zahľadel.

„Už ti je lepšie?“

„Už hej,“ rýchlo som sa usmiala a pobrala sa k svojmu pracovnému stolu, aby mi nevidel do tváre a neprekukol moje klamstvo. Cítila som sa ešte horšie než predtým. Ako dieťa, ktoré dostane vysnívanú hračku, chvíľu sa z nej teší, a potom mu ju rodičia vezmú. Mala by som konverzácie s Carlisleom obmedziť na minimálny počet.                

„Mimochodom, budúci týždeň ideš na tú párty?“ zmenil tému po chvíli, kedy v miestnosti panovalo ticho.

„Akú párty?“

„Suzanne oslavuje narodeniny, určite si o tom počula. Bella sa už dva týždne zaoberá tým, aké šaty si oblečie.“

„Aha,“ chápavo som prikývla, spomínajúc si na Suzannino pozvanie, „no, ešte neviem, či pôjdem.“  Sledovať Isabellu, ako sa celý večer vešia Carlisleovi okolo krku a vrtí tým svojím chudým zadkom, mi naozaj nebolo príliš pochuti. Ale Carlisle ju mal rád a to bolo hlavné. Muselo.

Na druhej strane, nebola to Isabella, kto robil oslavu, ale šlo o Suzanne, s ktorou sme spoločne dobre vychádzali. Nechcela som jej skaziť radosť kvôli Isabelle, no pohľad na ňu a Carlislea by bol pre mňa až príliš bolestivý. V duchu som si povzdychla. No uvidíme, na rozmyslenie som mala ešte týždeň.

***

Sahara. Tak by sa dal opísať stav môjho hrdla. Na love som bola naposledy pred takmer tromi týždňami, čo sa na mne začínalo podpisovať. Hrdlo som mala suché a nepríjemne pálilo. Počkala som, kým slnko zašlo za obzor, lovenie v tme som mala najradšej. Ľudia prichádzali o toľko krás, ktoré sa vyskytovali iba v noci. Les, zvieratá, dokonca i stromy, jednoducho všetko naberie akoby iný rozmer.

Vbehla som do lesa, ubezpečujúc sa, že žiadny zblúdilý človek sa v najbližšom okolí nenachádza. Nemala som v úmysle nikomu ublížiť. Keď som sa presvedčila, že je vzduch čistý, vtiahla som do nosa ešte raz veľké množstvo kyslíka a „nastražila“ uši. Tri kilometre smerom na severozápad sa nachádzali dva jelene. Dnešná večera bola tým pádom zaistená.

Po love som si skutočne vydýchla, pálenie v hrdle sa zmenšilo - i keď sa ho nedá úplne zbaviť, upíri fungujú na inom princípe než ľudia, ktorí sa pri pocítení smädu napijú vody a viac vo svojom hrdle nič necítia.

Domov som sa neponáhľala, veď som na to vlastne nemala žiadny dôvod. Nikto a nič ma tam nečakalo a ku knihe si môžem sadnúť skutočne hocikedy, keď práve nepracujem. Starosti mi robila aj Alice, o ktorej som už takmer tri dni nič nepočula.

Vôbec sa neozvala a ja som nadobúdala čím ďalej tým väčší pocit, že sa niečo stalo, poprípade stále deje. Možno som ju však len v piatok svojím neslušným správaním urazila. Vyčítala som si, že som sa zachovala tak hrubo. Možno som jej mala svoj nesúhlas s plánom o Edwardovi a Belle vysvetliť o niečo diplomatickejšie. V tom prípade by to ale mohla zobrať na ľahkú váhu. V každom prípade by som sa s ňou však mala čím skôr udobriť, nestála som o „tichú domácnosť“.

Rozutekala som sa k jej a Jasperovmu domu, dúfajúc, že ich pri ničom... ehm, intímnom, nevyruším. Pre každý prípad som vo výhodnej vzdialenosti spomalila a započúvala sa, pevne rozhodnutá pokračovať smerom domov, keby mali niečo rozrobené. Bože, pripadám si ako úchylák.  

Avšak to, čo som započula, bolo skutočne tým posledným, čo by som očakávala. Čo robí, doparoma, Edward Masen u Whitlockovcov o trištvrte na dvanásť v noci?!

Narástla vo mne zvedavosť. Nachádzala som sa vo vzdialenosti, kedy by ma ani upírie uši, ak sa dostatočne nesústredia, nemali započuť.

„Skutočne si urobil všetko, čo bolo v tvojich silách?“ pýtala sa Alice.

„Áno, samozrejme. Veď vravím, že som sa jej prihovoril, kúpil som jej dokonca niekoľkokrát aj drink podľa vlastného výberu - ten najdrahší, podotýkam - a ešte si šla so mnou aj zatancovať,“ odvetil Edward a začula som zvuk prstov prehrabávajúcich sa vo vlasoch.

„Bol si k nej milý?“ zamiešal sa do rozhovoru Jasper.

„Rómeo bol oproti mne úplný nevychovanec.“

Alice si povzdychla. „Ja to nechápem, veď... Čo si mal oblečené? Hádam nie toto biele tričko.“

„Nie, normálne klasiku. Košeľu a gate. Ti poviem, že som vyzeral ako zo škatuľky. Don Juan by sa v porovnaní so mnou mohol ísť zahrabať.“ 

„Tak potom je tu už len jedna možnosť - nepáčia sa jej ryšavci,“ zhodnotila Alice akoby unaveným hlasom.

„Hej! Moje vlasy nie sú ryšavé, sú bronzové! Nemýľ si, láskavo, pojmy.“      

„Dobre, dobre, kľud... No ale čo budeme robiť, keď ho odmieta?“ uvažovala Alice ďalej.

„Skôr než tu predložíte svoje návrhy,“ poznamenal Edward, „by som vám obom rád oznámil, že s Isabellou Swanovou nechcem mať viac čo dočinenia. Veď ma normálne využila! Kupoval som jej a jej kamarátkam samé drinky, skákal som ako pískala a nakoniec to viedlo k tomu, že bez rozlúčky zmizla. Uvedomuješ si, Alice, že si mi takmer zlomila nos kvôli žene, ktorú by som za normálnych okolností zvysoka okašľal? Veď som sa tam totálne znemožnil a ponížil. To veru nemám za potrebu. Mohol som tam v tom bare včera zbaliť nejakú úplne inú babu, ktorá by mi s veľkou radosťou aj dala.“ 

„Rovno priznaj, že svojím odmietnutím uštedrila ranu tvojmu egu,“ odvetil Jasper naoko ľútostivo.

Viac som počuť nepotrebovala. Všetko do seba zapadlo ako puzzle a pochopila som, prečo sa mi Alice neozývala. Takže oni sa predsa pokúsili zrealizovať ten debilný nápad a to napriek môjmu nesúhlasu. Rozhodli sa konať vo veci zasahujúcej i do môjho života. Už od samotného začiatku bolo jasné ako facka, že im to nevyjde, Bella nebola sprostá, dávala si pozor. Rozhodne by sa nenechala pretiahnuť v bare v tomto malom meste, kde ju každý pozná. Bola som rozzúrená a až príliš neskoro som si uvedomila, že dosť hlasno vrčím.

„Počuli ste to? Znelo to ako... Esme,“ poznamenal Jasper neisto. Ešte v tej sekunde som začula buchot dverí a následne Alicine rýchle, no tiché kroky, keď sa ku mne rozutekala. Nemala som náladu sa s ňou viac baviť, zradila ma. Stočila som sa na päte a rozutekala sa preč. Alice zahrešila. 

„Esme, stoj, vysvetlím ti to!“

„Teraz mi môžeš  akurát tak fúkať práškový cukor do... vieš kam!“

„Nebuď urazená, veď sa nič hrozné nestalo!“

V okamihu som zastala, otočila sa smerom, odkiaľ za mnou utekala a ruky si prekrížila na hrudi. O štyri sekundy vybehla spoza stromu a s ustaraným výrazom sa na mňa zahľadela.

„Aha, takže zrada kamarátky ti nepripadá ako vážnosť. No super!“ vyhŕkla som nahnevane a zaťala zuby.

„Nezradila som ťa, nikdy som to ani len nemala v úmysle,“ naliehala.

„Tak prečo vždy ignoruješ moje požiadavky? Prečo robíš niečo za mojím chrbtom? Skutočne si si myslela, že sa nikdy nedozviem, čo ste s Edwardom spravili?“

„V podstate sme nespravili nič zlé,“ nevinne pokrčila ramenami. Odfrkla som si. „Okrem toho,“ pokračovala, „mysleli sme to obaja v dobrom, chceli sme ti pomôcť.“

„Očividne, súdiac podľa Masenových slov, vám to dvakrát nevyšlo.“

Alice si povzdychla. „To je fakt, Bella je nakoniec ťažšia korisť, než som si pôvodne myslela. Podcenila som ju.“

S ovisnutými plecami som sa posadila na mokrú zem. Alice nepokojne prekročila z pravej nohy na ľavú. „Vieš, šla som do toho iba z dôvodu, pretože som vedela, že ty sama by si sa do ničoho nepustila, tak som to chcela skúsiť z iného konca,“ zašomrala.

„Čo to nechápeš, Alice? Carlisle si musí sám uvedomiť, či to s ňou má zmysel. Aj keby vám ten váš plán náhodou vyšiel a rozišli by sa, čo by sa tým získalo, keby ku mne nič necítil? S Bellou by to ukončil, ale časom by si mohol nájsť nejakú inú. Láska sa nedá naplánovať. Nedokážeš sa do niekoho zamilovať nasilu. Jednoducho to príde.“

Stíchla som s pohľadom upretým na koruny stromov. Alice sa posadila vedľa mňa. „Bol by hlupák, keby sa rozhodol pre niekoho iného, keď môže mať ženu ako si ty. On to ešte len nevie, ale...“

„Žiadne ale, Alice,“ skočila som jej do reči. „Prosím ťa, sľúb mi, že už s Edwardom nebudete podnikať nič podobné.“ Alice skrivila tvár a hodila na mňa psie oči. Môj pohľad bol však nekompromisný. Nakoniec si skľúčene povzdychla a kapitulovala. „Fajn, fajn. Sľubujem.“ A potom, tak ticho, že i ja, čo som sedela tak blízko nej, som mala problém začuť jej šepot. Znelo to však ako: „Veď sa to dá aj bez Edwarda.“ 

***

„Tak, čo bolo také neodkladné, že som musela okamžite prísť?“ vyzvedala som, keď mi Jasper otvoril dvere. Alice mi volala so slovami, aby som všetko, čo mám rozrobené, odložila a prišla k nim.

Bola sobota a ja som stále nebola úplne rozhodnutá, či večer zavítam na Suzanninu párty. Keď už však bytosť nad rozhodnutím musí premýšľať, obyčajne sa uchýli k zápornej odpovedi.

„Alice je v spálni, už ťa netrpezlivo očakáva,“ odvetil Jazz a obdaril ma povzbudzujúcim úsmevom.

„Mám pre teba niečo špeciálne,“ spokojne sa usmiala Alice hneď, ako som vstúpila do miestnosti, otvárajúc dvere od šatníka a na okamih sa za nimi stratila. Keď  sa vrátila, cez ruku mala prehodené čosi čierne . „Toto si dnes večer oblečieš,“ vyhlásila nekompromisne a podala mi ten zvláštny zdrap do rúk.

„Ja niekam idem?“

„Na párty, predsa. No tak, prezri si ich.“

Priliehavé  šaty s hlbokým výstrihom do V mohli siahať približne do polky stehien, povrch tvoril satén prekrytý čipkovanou vrstvou, ktorá siahala pod lakte. Vypúlila som oči a neveriaco sa na ne dívala. Po chvíli, ktorú som potrebovala na reštartovanie mozgu, som zavrtela hlavou.

„Ty si sa zbláznila,“ vydýchla som.

„Ale u mňa to musíš chápať, veď ako tínedžerku ma strčili do blázinca. Čiže ja mám na svoju diagnózu papier,“ zazubila sa. Prevrátila som nad jej slovami oči. Dnes si z pobytu v blázinci robí veľké srandičky, ale vtedy jej to určite vtipné neprišlo. Nikdy som nepochopila, ako ju vlastní rodičia mohli strčiť na také ohavné miesto. Iba kvôli tomu, že mala predtuchy. No a čo, všetci máme občas tušáka, ktorý sa nakoniec vyplní. 

Absolvovala niekoľko elektrošokov. V ústave sa však spoznala s Jasperom, ktorý tam pracoval ako strážnik a zaľúbili sa do seba. Raz jej podali taký silný elektrošok až bol hotový zázrak, že ju nezabili. Jasper ju ešte v tú noc vzal a utiekol s ňou. Bál sa, že by nemusela prežiť, preto ju zmenil na upírku. Predtuchy sa zmenou úplne vytratili, dnes po nich nezostala žiadna pamiatka.    

„Toto si neoblečiem, Alice, nehnevaj sa na mňa. Aj tak nikam nepôjdem.“

„Ále pôjdeš, zlatíčko. A nejeduj ma! Veď sú pre teba ako stvorené. Sú ľahko provokatívne, ale pritom nie vulgárne. To, čo má byť odhalené, zostane odhalené a to, čo majú možnosť uvidieť len niektorí v tvojej spálni, zostane pred zvedavým mužským očkom skryté,“ pohýbala dokonale upraveným obočím.

„Pokojne by som sa v nich mohla postaviť na výpadovku!“ zvýšila som hlas. To som skutočne vyzerala ako žena ľahkých mravov? „Nie je to môj štýl,“ naliehala som už značne pokojnejšie.

„No prepáč, ale v mníšskom rúchu Carlislea nezbalíš.“

„Ja ho baliť ani nebudem, je zadaný, ak si zabudla. Už si nespomínaš, čo som ti minulý týždeň o tom povedala?“

Alice prevrátila oči. „Neboj sa, spomínam si, ale proste s tým nemôžem súhlasiť. Dievča, ty si stratený prípad. Haló,“ zamávala mi dlaňou pred tvárou, „vstávame. Pokiaľ si si nevšimla, žijeme v 21. storočí. A ďalšia vec, je zadaný s Isabellou, tvojou úhlavnou nepriateľkou number one!“

Povzdychla som si a posadila sa na posteľ. „Ja viem, Alice. Ale očividne je s ňou šťastný. So mnou by byť nemusel, čo je na tom ťažké pochopiť?“ Pohľad som uprela na drevené parkety. Láska predstavovala aj obetu, ktorú sme boli ochotní pre toho druhého dať. Isabella nemusela byť najúžasnejšou ani najcudnejšou ženou na svete, ale pokiaľ s ňou bol šťastný, nemohla som ich vzťah zničiť. Za ten čas, čo s ňou chodí, ju už predsa musel lepšie spoznať, vedel, aká je, i to, čo od nej čiastočne môže očakávať.

„Všetko. Ako vieš, že by s tebou nebol šťastný? Veď ste to spolu ešte ani neskúsili. Swanovej stačilo raz zavrtieť riťou a mala ho tam, kde chcela. Omotala si ho okolo prstu. Ale skutočne si myslíš, že ho miluje?“

Neplánovala som odpovedať, no keď som zbadala Alicin vražedný výraz, svoje rozhodnutie som si rozmyslela.

Zhlboka som sa nadýchla. „Ja neviem. Možno ju zmenil.“

Alice sa hystericky zasmiala. „To určite... Tvoj problém, Es, spočíva v tom, že vidíš v každom len to dobré. A keď narazíš na negatívnu vlastnosť, snažíš sa ju ospravedlniť, aj keď v hĺbke duše si myslíš čosi iné. Neveríš ani tomu, že by ju dokázal zmeniť, ale bojíš sa priznať to nahlas. Stavím sa, že keby som dokázala čítať myšlienky, našla by som v tvojej hlave adekvátnu odpoveď... Pretože sa líši od tej, ktorú si vypustila z úst.“   

Nevedela som, čo povedať, či ako zareagovať. Z istého hľadiska mala Alice pravdu, občas sa moje slová líšili od myšlienok. Za svoj život som sa však naučila dávať si pozor na jazyk a rozmyslieť si, čo vypustím z úst. Jeden nikdy nevie, kedy a kto jeho slová úplne obráti.

„A ďalšia vec - hneď sa vzdávaš. Máš o niekoho záujem, no kým sa spamätáš a začneš konať, niekto ťa predbehne.  No namiesto toho, aby si si nenechala šťastie len tak uniknúť pomedzi prstami, sa prikrčíš, odídeš a dáš od toho ruky preč,“ pokračovala naliehalo, sadajúc si vedľa mňa.

„Je to zložité. Vieš, keď... ja sa bojím, že sa opäť spálim. Je to... akoby sa vo mne bili dve polovice. Jedna chce o Carlislea bojovať, ale tá druhá ma od neho odhovára, aby som sa opäť nesklamala,“ zašepkala som a mala pocit, že sa mi stiahlo hrdlo. Pokiaľ by som bola človekom, pravdepodobne by sa mi do očí drali slzy.

„Nie všetci sú muži sú ako Charles. Dokonca ty sama si povedala, že keď ťa vtedy Carlisle objal, cítila si sa skvele. Okrem toho sme upíri, nezamilujeme sa len tak jednoducho, nedokáže nás niekto ohúriť iba tak. Esme, na muža ako je Carlisle, si čakala veľmi dlho. Postretávala si stovky mužov, ale sama vidíš, že ťa žiadny z nich extra nezaujal. Až on. Skutočne, aj po tom všetkom, si myslíš, že nie je tým pravým?“

Pokrčila som ramenami, načo Alice pokračovala. „Pozri sa, láska sa nevyvíja vždy jednoducho, to nie je žiadna novinka hodná televíznych správ. Už len nájsť tú pravú lásku je častokrát ťažké. Tvoja druhá polovička nikdy nepríde len tak, sama od seba, keď sa ani nepoznáte, a nezazvoní ti pri dverách so slovami, že ťa miluje a odteraz budete stále spolu. O lásku treba bojovať, Esme. Riskovať. Robiť  veci, ktoré sme doposiaľ nerobili a keď je to potrebné, zájsť aj do extrémov. Pretože keď je to pravá láska, oplatí sa to. Nikde nie je napísané, že prvý človek, do ktorého sa zaľúbime, je pre nás tým správnym. Tak to bolo u teba. To však neznamená, že tvoja spriaznená duša neexistuje. Máš výhodu v tom, že si upírka. Tá sa nezamiluje do nikoho iného, len do toho pravého.“ 

Nesmelo som sa na ňu pozrela. Usmievala sa na mňa s nádejou vpísanou v očiach. Alice chcela, aby som začala bojovať sama, keď jej plán nevyšiel. Chcela, aby som v sebe našla odvahu ukázať Carlisleovi, aká skutočne som, aby som mu umožnila spoznať ma bližšie.

Konečne som pochopila všetkému, čo pre mňa robila. Nikdy nemala v úmysle ma nijako uraziť ani nahnevať, práve naopak, snažila sa ma nakopnúť tým správnym smerom vedúcim k možnej výhre. Svojimi slovami mi aj otvorila oči. Mala vo všetkom pravdu. Chcela mi naznačiť, že nie som o nič horšia než Isabella, že mám aspoň takú šancu ako ona. Že aj ja som mala Carlisleovi čo ponúknuť. Že pred ním musím byť sama sebou, na nič sa nehrať.  

Nemala by som sa tak ľahko vzdávať. Vedela som, že v sebe mám potrebnú silu, iba bola zatlačená hlboko v mojom vnútri. Bolo načase ju vytiahnuť opäť na povrch. Naskytla sa tu však otázka - dokázala by som to? V tejto chvíli som odpoveď nepoznala. No ako sa hovorí - risk je zisk.  

Silno som Alice objala. Ďakovala som Bohu, že mi dožičil takú skvelú kamarátku, akou bola ona. Nezáležalo na počte priateľov, ale na tom, či ste si spolu rozumeli, či ste sa dokázali poradiť a vždy stáť pri sebe. Niekto by mohol tvrdiť, že upíri sú bezcharakterné bytosti bez štipky súdnosti a citov, no Alice bola anjel bez krídel.      

„Ďakujem ti, Alice, asi som skutočne potrebovala počuť čosi takéto. Nakopla si ma.“

„Veď vieš, že som tu vždy pre teba.“

„Dúfam, že vieš, že to platí aj opačne.“

Alice sa zasmiala a prikývla. „Takže to znamená, že si tie šaty oblečieš?“

Opäť som si ich prezrela a pery stisla do tenkej linky. „Nemám k nim žiadne doplnky,“ zašomrala som. Alice zdvihla obočie, počastujúc ma unudeným pohľadom. Lenivo sa zdvihla, otvorila dvere do šatníka,  v ktorom sa na chvíľu opäť stratila. Von vyšla ovešaná asi dvadsiatimi kabelkami od výmyslu sveta, ktoré v strede izby hodila na zem, následne priniesla asi desať párov topánok - všetky zabalené v škatuliach - a tri malé truhličky so šperkmi.

„Bude ti to stačiť?“  

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 5. kapitola: