Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírska bolesť - 2. kapitola

18.02.2011 (11:15) • Mija • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 850×

2. kapitola

Wendy – stelesnenie diabla

„Liss!“ kričal na mňa Ed, Rose, Emmett, Bella, Jazz, Carlisle a nanešťastie aj Al – na tie ich prezývky som si už zvykla. Čo odo mňa chcú? pýtala som sa sama seba. Skákala som zo stromu na strom – nad nimi – a oni ma hľadali na zemi. Samozrejme, že prvý nápad: bude v lese – zabral, veď kde inde by som bola?

„Ahoj!“ zo zadu som začula neznámy hlas. Takmer som spadla z vetvy, ale otočila som sa, aby som skontrolovala, kto ma vyrušuje pri sledovaní hľadačov stratenej.

Zaujímavý upír, pomyslela som si. Kto to len môže byť? Volturiovci? Tí tu nie sú. Vicky? Ach jaj! Tá snáď nemá čierne vlasy s červeným melírom – alebo áno?

„Kto si?“ spýtala som sa šeptom, no upírske dievča ma počulo. Priskočilo ku mne s úsmevom a pozrelo dole na Cullenovcov, ktorí nás už našli.

„Wendy!“ odpovedala.

Prečo sa mi len jej úsmev zdal taký... neúprimný a falošný? Prekrížila som si ruky na prsiach a prehliadla som si jej výrazné oči farby krvi. Prehliadla som si ju celú – jej hnedé vlasy po plecia s červenou ofinou, jej pery, na ktorých mala zaschnutú krv, červené veselé oči a ostré tesáky.

„Smiem vedieť, čo odo mňa chceš?“ spýtala som sa. „Mám aj inú prácu. Práve sledujem hľadačov stratenej. Vlastne: stratená som ja a tí dole sú hľadači, alebo Cullenovci. Nazývaj ich ako chceš. Mne je to aj tak jedno.“

„Lizzie!“ povedala pokojne a ztreteľne. Ale o chvíľu som visela dolu hlavou a ona sa hrala s mojím jediným drahoceným šperkom – po mame. Strhla mi ho a pustila ma dole. Zasmiala sa.

„Vieš, Liss,“ povedala a zoskočila na nižší konár, zatiaľ čo mne pomáhala Alice vstať. „Ja som tá, ktorá ťa prenasleduje od začiatku. Od začiatku, čo si zabila svojich rodičov a môjho otca – toho, ktorý ťa urobil takou, akou si. Sledujem ťa a starostlivo zabíjam každého, ktorý sa s tebou zblíži. Urobila som z tvojich kladných pocitov najväčšiu bolesť. Nanešťastie si ju iba nahováraš, lebo máš strach zo spomienok. Ale ako vidím, tak tvoju terajšiu rodinu nezabijem. Ale jedného možno áno. Čo tak Alice? Alebo teba? Koho si vyberieš?“

Odmiestnila som sa ku nej a ona po mne skočila. Ja som sa odmiestnila naspäť na konár ale ona tvrdo dopadla na zem. Zadívala som sa na ňu a cítila som už na hrdle môj šperk. Nemala som síce dobrý pocit, ale ledva som udržala smiech.

„Ja hore a ty dole,“ povedala som a ona utiekla. Bola rýchla. Rýchlejšia než ktokoľvek z nás. A prefíkaná. To som vedela. Čo môže mať za dar? A čo odo mňa vôbec chce? Prečo?

Pozrela som na Cullenovcov dole. Alice už sedela pri mne na konári a ja som všetko pochopila – zabila som jej otca, a ona sa mi chcela pomstiť, a tak zabíjala rad-radom všetkých, ktorí sa so mnou čo i len trochu zblížili. Alice ma tuho objala a ja som bola vtedy rada, že ju mám, lebo som si nevedela predstaviť, čo by som bez nej robila.

Alice bola ako môj anjel. V pravú chvíľu vždy vedela, čo treba urobiť a ako ma utešiť. V minulosti, keď sme sa hádali, tak bola prvá, ktorá sa prišla ospravedlniť – aj keď som na vine bola ja. Alice nikdy nevadilo, keď som jej robila zle, alebo keď som jej prenechala robiť veci, ktoré som mala robiť ja – aj keď ona bola unavená. Mala ma rada, a ja som ju mala rada tiež. Všetko sa zomlelo až v roku 1863, keď Alice záhadne zmizla. Rok potom som sa stala upírom aj ja a vydala som sa ju hľadať, lebo som ju mala rada. Alice ma mala rada, aj keď ma nehľadala, a to som vedela.

Pri spomienkach sa mi tlačili slzy do očí a Alice ma objala ešte tuhšie a šepkala mi do ucha dlhé ale zároveň tiché: „Šššššš...“ Jej hlas sa mi zdal upokojujúci a príjemný, a tak som sa do neho započúvala. Neuvedomila som si, že už spolu kráčame k domu Cullenovcov, pred ktorým nás už čakala nervózna Esmé a pohrávala sa s pramienkami vlasov.

„Drahá,“ povedala a pribehla ku mne. „Si v poriadku?“

Esmé bola prekvapujúco milá, dobrá a starostlívá žena, ktorá dokázala vykúzliť príjemný pocit aj v tej nejpochmúrnejšej chvíli – tak ako to urobila aj teraz. Síce som sa nerada odtrhávala od staršej a o trochu vyššej sestry, ale nechala som sa odtiahnuť Esméinou rukou do domu.

„My s Edwardom ideme loviť,“ informoval nás Emmett a pobozkal Rose.

Ja som ich nevnímala, lebo som bola príliš zaujatá chôdzou, ktorá ma teraz obťažovala – lebo ma Esmé ťahala a Alice objímala. Keď ma konečne zložili na gauč, ja som si musela oddýchnuť. Na upíra som bola vyčerpaná až priveľmi a mala som pocit, že zaspím – aj keď upíri nespia. Zavrela som oči a predstavovala si normálny život ešte v 19. storočí.

„Alice!“ kričala som na sestru, lebo mi vzala knihu a už sme sa asi päť minút naháňali. Teraz sa mi dobre ukryla, a ja som ju nevedela nájsť. Potichu a pomaly som prezerala všetky naše ukrýty v obrovskom dome.

„Dievčatá, nebehajte tu,“ upozorňovala nás mama a objala ma. Na líce mi vtiskla bozk a ja som sa od nej odťahovala – lebo som zistila,  kde je Alice ukrytá.

Keď ma mama pustila, ihneď som sa rozbehla tým smerom. Odrhnula som záves a Alice sa na mňa usmiala. Objala som ju okolo brucha – lebo som jej ledva siahala po krk – a vzala som si od nej knihu. Síce som nevedela čítať, prezerala som si obrázky.

„Chceš aby som ti to čítala?“ spýala sa a chytila ma za ruku. Alice bola odo mňa o 3 roky staršia. Ja som mala úbohých 5 a ona perfektných 8. Hltavo som prikývla a pevne jej stisla prst.

Keď sme došli do mojej izby, posadila som sa na posteľ a ona vedľa mňa. Ľahla som si a položila si hlavu na jej kolená. Ona si položila knihu na moju hruď a začala mi čítať príbeh o Popoluške, a ja som hltavo počúvala jej príjemný hlas.

Keď som otvorila oči, všimla som si, ako sa na mňa všetci pozerajú. Alice sedela vedľa mňa a držala ma za ruku. Jasper sa nad nami skláňal a ostatní na nás iba mlčky hľadeli. Síce som nevedela, čo som robila počas tej chvíle, vedela som, že mali právo sa takto zdesene na mňa pozerať.

„Liss.“ Alicine hebké ruky mi hladili vlasy a ja som z hlboka dýchala, aby som sa aspoň trochu ukľudnila. „Čo sa deje?“

Rada by som jej odpovedala, ale sama som odpoveď nepoznala. Stávalo sa mi to už od roku 1980. Pár rokov to prestalo, a potom to začalo a čoraz častejšie. Každá spomienka bola teraz pre mňa nočná mora.

„Neviem,“ odvetila som dívajúc sa do prázdna.

Zdalo sa mi, ako keby som videla všetko inak. Všetko bolo pre mňa zvláštne a iné. A to od vtedy čo som prišla ku Alice.

„Ako to, že nevieš čo sa deje?“ spýtal sa vystrašene Jasper.

Niekedy sa mi zdalo, ako keby mal rád mňa a nie Al. Bál sa o mňa a opravoval ma. Nevadilo mu, keď niečo urobila Alice, ale keď som urobila niečo ja, tak ma opravil a ešte sa aj usmial. Záležalo mu na mne a ja som nevedela prečo.

„Jednoducho neviem,“ odpovedala som a nahnevane na neho pozrela. „A čože sa vy pane o mňa tak zaujímate?“

Jasper sa usmial a pozrel na Alice. Sadol si ku nej a pobozkal ju na vlasy.

Mňa to upokojilo. Nevedela som prečo, ale vedela som, že ma to upokojilo. Uvoľnila som sa a vzdychla si. Potrebovala som byť sama. Sama, nepozorovaná, nehľadaná a bez stresu – a samozrejme poznám jedno miesto.

„Lizzie.“ Rose ku mne pristúpila a čupla si. Chytila mi ruky do svojich a zadívala sa do mojich očí.

„Všetkých nás prenasledujú spomienky, ale už sme na to zvyknutí. Raz si na to zvykneš aj ty a nebudeš ich vnímať. Všetko bude v poriadku, sľubujem,“ povedala Rosalie upokojujúcim tónom a ja som sa usmiala. Mlčky som prikývla a postavila sa.

„Potrebujem byť na chvíľu sama,“ informovala som ich. Carlisle prikývol a zaviedol ma do mojej novej izby, ktorá patrila Emmettovi, keď ešte Rose a Emmett spolu neboli.

Sadla som si na hebkú posteľ a pozrela okolo. Bolo to tam priestranné, tiché, útulné ale prázdne a smutné. Nebolo tam veľa nabýtku: veľká ale hebká a príjemná posteľ, ktorú som si na prvý dotyk zamilovala – aj keď som nechápala na čo tu bola; malý nočný stolík so šuflíkom a malou skrinkou; jedna veľká skriňa s posuvnými dverami; a obyčajná knižnica, ale úplne prázdna. Pár obrovských plastových okien ma ohromovali a vedela som, že cez ne – v noci – bude žiariť mesiac, ktorý tak rada obdivujem.

Ale vráťme sa do reality.

Moje srdce búšilo ako keby ho zelektrizovali a dych bol plachý a sekaný. Triasla som sa ako osika – a to nie od zimy ale zo strachu. Bála som sa každého pohybu v okolí kilometru. Cítila som všetok pohyb do veľkej diaľky a to ma teraz strašilo.

„Znova sa vidíme,“ povedal strašidelne známy hlas. Rýchlo som sa prretočila a pozrela na postavu stojacu v tme. Videla som ju jasne a zreteľne, ale desila ma.

„A-a-ako... Ako si sa sem dostala?“ spýtala som sa koktavo a dívala som sa, ako sa hýbe.

„Ako asi? Dverami,“ odpovedala a vystúpila z tmy. Sadla si na posteľ vedľa mňa a ja som počula jej ľahký dych. Mala som z nej strach a chcela som kričať, ale nedokázala som otvoriť ústa.

Kto si? spýtala som sa jej telepaticky. Ona sa rozosmiala a ja som rozmýšľala, kto ma zachráni. Sama ju určite nezvládnem.

„Vravela som ti to,“ povedala a prestala sa smiať. „Volám sa Wendy Thopiesová. Môj otec bol ten, ktorého si zabila na moje pätnáste narodeniny, 23. februára 1869. Síce som od teba mladšia, ale som aj múdrejšia.“

„Ak toto naývaš múdrosť, musím priznať, že si naozaj dobrá. Zabíjaš všetkých mojich priateľov a prenasleduješ ma viac než než sto rokov. Priznávam: si naozaj múdra,“ priznala som.

Musela som jej to potvrdiť. Bola to jedna odporná a hrozná diablica.

Stelesnenie diabla.

Bála som sa jej.

Bola som slabšia.

„Prečo ma nenecháš?“ spýtala som sa zo záujmom.

Vedela som prečo, ale nechápala som, prečo ma nezabila skôr. Nechala ma žiť a ani ma neplánuje zabiť. Ale prečo to robí?

„Ty to vieš,“ odpovedala. „Pre teba by mala byť väčšia otázka: čo mám za schopnosť. Keby som schopnosť nemala a bola by som slabšia, asi by som to nerobila. Takže, moja schopnosť je veľmi silná. Dá sa povedať, že mám všetky schopnosti. Môžem si ich privlastniť.“

Takže bola omnoho silnejšia než ja. Nemala som ani tušenia, ktoré teraz ovláda, ale vedela som, že by som ju neporazila. Mohla si všetky schopnosti meniť a nevedela som, ktorú teraz používa.

„Čo máš v pláne?“ spýtala som sa, ale ona už bola preč.

Niekto zaklopal na dvere a ja som pochopila, prečo odišla. Pozrela som na ne a uvidela Jaspera.

„Môžem?“

Prikvýla som. Zavrel za sebou dvere a sadol si ku mne. Sledovala som jeho pohyby a dívala som sa ako sa nadychuje.

„Chceš vedieť o čo tu ide?“ spýtal sa.

Chcem to vedieť, povedala som si v mysli. Mala som však zlý pocit z toho, čo sa teraz dozviem. A navyše tu teraz bola Wendy a nevedela som, či mu to mám povedať alebo nie. Bála som sa toho, čo mu poviem, čo sa dozviem, a čo sa stane. Jednoducho som mala strach z neznáma.

„Jasper,“ oslovila som ho jemne. „Chcem to vedieť ale teraz nemôžem. Ja...“

„Čo sa deje?“ spýtal sa vystrašene a to ma desilo. Desil ma ten jeho hlas a starosti.

Nevedela som, či mu to povedať alebo radšej mlčať. Bála som sa toho. Nevedela som čo na to povie Wendy. Či mu ublíži alebo nie.

„Liss,“ povedal vľúdnym tónom a objal ma okolo pliec. „Prvýkrát, keď som ťa uvidel, som si uvedomil, že určite budeš mať niečo spoločné s Alice. Strašne sa podobáte, vieš? A neverím, že by Alice nebolo ľúto, že ťa nehľadala. Určite jej to je ľúto. No nechcem hovoriť o nej. Ide mi o teba. Na prvý pohľad som vedel, že ku tebe budem niečo cítiť. Milujem Alice to áno ale teba-“

„Jasper, mlč!“ prikázala som mu, lebo som to ďalej nedokázala počúvať. Potrebovala som byť sama, ale nikto mi ani chvíľu ticha a osamelosti zatiaľ nedal.

„Chcem Rose,“ povedala som. Jazz prikývol a odišiel. O pár minút dnu vošla Rosalie a sadla si ku mne.

„Čo sa deje?“ spýtala sa.

Dialo sa toho až priveľa. To som jej chcela povedať. Diali sa jej veci, o ktorých som nedokázala nikomu povedať.

3. kapitola

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírska bolesť - 2. kapitola: