Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírska bolesť - 3. kapitola

20.02.2011 (20:45) • Mija • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1064×

3. kapitola

Sen – Záchranná prísada

„Bojím sa!“ povedala som tichým hlasom.

„Bojíme sa všetci,“ odvetil Carlisle a prechádzal sa po svojej kancelárii.

Nebolo ľahké sledovať všetkých, ako sa kvôli mne trápia. Od vtedy, čo som všetko Rose povedala, zo mňa nespustili oči. Nemala som ani trochu súkromia, a to mi trochu vadilo. Neumývala som sa už dosť dlho a ani neprezliekala, čiže som určite smrdela – ale aspoň som si mohla hovoriť, že to nie je moja vina.

„Nemohla si vedieť, že si zabila jej otca,“ upokojovala ma Rose, ale nejako sa mi to napáčilo a ani ma to nepovzbudzovalo – skôr mi to iba viac vyvolávalo strach.

Bolo samozrejmé, že som o tom nemohla vedieť. Nikto mi to nepovedal a vôbec som nevedela, že mal aj deti, a nieto upírske deti. A ani by som to nečakala. Upír má deti. To je teda niečo. Čo by na to povedali doktori? Boli iba dve možnosti: deti premenili, alebo urobili domáci pôrod. Možné však je, že žena nie je upír. Vlastne, bolo veľa dôvodov, aby som to mohla čakať. Ale nečakala som to. Wendy ma však prekvapila omnoho viac, lebo mala schopnosti, a bola veľmi silná. Slovo „silná“ ju ani nevystihovalo.

„Cítim sa vinná,“ potvrdila som si nahlas a bola to pravda. Vinná som bola. Zabila som jej otca a ona má právo robiť to, čo robí, a ja by som jej v tom nemala brániť, ale musím, lebo zabíja tých, ktorých mám rada, a zabíja tým aj mňa a moje kladné pocity.

„Nie si vinná,“ upokojovala ma Alice, ktorá sedela a snažila sa pozerať do budúcnosti. „My to vieme, a ja som si tým úplne istá. Bolo to v sebaobrane. Navyše to naozaj nebola tvoja vina. Donútil ťa k tomu. Zmenil ťa v upírku a na to nemal žiadne právo.“

Aj to bola pravda. Wendyn otec nemal právo premeniť ma na upírku – ale urobil to, a nič na tom nezmenia. Mala by mu byť aj vďačná, veď vďaka nemu som tu, so svojou sestrou a upírmi, ktorí ju majú radi.

„Možno máš pravdu a vinná nie som,“ vzdychla som po chvíli. „Ale aj tak: zabila som ho. Keby som ho nezabila-“

„Keby ťa on nebol premenil,“ zastavil ma Carlisle.

Posledné dni boli pre mňa utrpením a oni mi to iba sťažovali. S Jasperom som od toho večera nerozprávala, lebo som sa neodvážila. Chcela som o tom povedať aj Rosalie a aj Alice, ale bála som sa. Rose by to dokázala udržať, ale bála som sa, aby sa nerozosmiala, alebo aby ma nevyhrešila. Ale najviac som sa u nej bála toho, že pôjde za Jasperom a vybaví si to s ním. Alice som sa bála však viac, lebo si myslela, že Jasper stále ľúbi iba ju. Mohli by sme sa znovu pohádať, a to by bolo na mňa priveľa.

„Iste mal na to dôvod,“ bránila som ho, aj keď som nemala aliby a nemala som prečo ho brániť. Vedela som, že na to musel mať dôvod, ale vedela som aj, že by to nebola iba moja vina ale aj jeho.

„Neviete ako sa volal?“ spýtala sa Rosalie, aby prerušila náš rozhovor o vine a nevine.

„Nie!“ odpovedala som a pozrela na Alice, ktorej mi bolo ľúto, lebo už dlho nič nevidela a nevedela si rady so svojím darom, ktorý nám teraz iba všetko zťažoval.

Do izby vošiel Emmett s nádherným, veľkým, vypasením a živým zajacom v ruke. Zajac bol biely ale okolo chvostu, na labkách a okolo malých čiernych očiek mu vyrastala aj hustá sivá srsť. Trhal sa a mykal ale márne, lebo Emmett bol silný a držal ho na nepríjemnom mieste – za uši.

Bolo mi ho ľúto, lebo o chvíľu ho čakala smrť. Nevedela som prečo, ale bolo mi ho ľúto. Nikdy mi nebolo ľúto žiadneho človeka, žiadneho vtáka ani žiadneho zvieraťa, ktoré sa mi dostalo pod ruky, ale teraz mi bolo tohoto obyčajného zajaca ľúto. My, upíri, sme boli krvilačné beštie, ktoré by bolo potrebné pozabíjať, nech už nemučia ľudí ani zvieratá. V minulosti by som povedala: My, upíri, sme síce krvilačné beštie, ale bez nás by bol svet zamorený ľuďmi a zvieratami.

„Dá si niekto?“ spýtal sa Emmett a pozrel po okolí. Rosalie sa zadívala najskôr na veľkého zajaca, a potom na nás ostatných, a najmä na mňa. Keď ale zistila, že odmietavo krútim hlavou so slzami na krajíčkoch očí, odviedla Emmetta do vedľajšej izby.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Carlisle vystrašene, ako som ho počula málokedy. Naozaj sa o mňa všetci báli a nepochybne sa báli aj o iných, ale určite všetci vedeli, že sú v nebezpečenstve.

Strach. Do vtedy som nepoznala význam toho slova, lebo som si bola istá, že ja som ten strach pre ostatných, ale teraz to tak nebolo. Teraz som sa ja bála o ostatných a pre ostatných. Ten strach ma úplne pohltil a cítila som sa ako keby sa odo mňa všetko vzdaľovalo až ma tma úplne pohltila.

„Si tu?“ započula som známy hlas. Otočila som sa a pozrela na Wendynu postavu stojacu vedľa mňa. Bola tu tma a videla som iba ju a seba.

„Čo sa to so mnou deje?“ spýtala som sa vystrašene a prezrela si tmavé okolie.

„Spíš,“ odpovedala, ako keby to bola najnormálnejšia vec pod slnkom. „Ak si prekvapená, je čierny rok. Stáva sa to raz sa 350 rokov. Tento rok sa môžete pokojne správať ako ľudia, lebo nimi vlastne ste.“

„Čo?!“

„Počúvaj ma, ty naozaj nič nevieš?“ Wendy si vzdychla a začala vysvetľovať: „Čierny rok, je raz za 350 rokov ako som povedala. Nazýva sa čierny rok, kvôli temným bytostiam. Temné bytosti – ako sme my upíri – sa stanú na rok poločlovekom. Takže: Môžete jesť normálne, pokojne aj behať, skákať, spať, oddychovať a podobné veci. Avšak, našťastie, svoju moc máte: Môžete sa rozhodnúť, či budete piť počas tohoto roku krv, alebo nie. Môžete používať svoje schopnosti a podobne. Ale keď nechcete, nemusíte. Už chápeš?“

„A prečo mi to vysvetľuješ?“

„Lebo to nevieš. Nevysvetľovala by som ti to, keby si odpoveď poznala, taká hlúpa zase nie som. Ale vráťme sa do reality. Alice konečne ovládla svoje schopnosti. Odpoveď na otázku: prečo jej to do teraz nešlo, samozrejme, poznám. Je čierny rok a potrebujete omnoho viac sústredenia a krvi na používanie schopností. So zvieracou krvou vám to dlho nevydrží. Rosalie, tá sa háda s Emmettom, lebo doniesol zajaca domov. Má o teba strach. Gratulujem! Zatiaľ som zabila iba pár ľudí, ktorým by na tebe záležalo. Ale samozrejme, pár sa ich našlo. Upír však nebol ani jeden z nich. Carlisle ide zošalieť, lebo je unavený a ty spíš. Nehnevaj sa na neho, aj ty by si tak zareagovala. Esmé si práve dala čokoladový jogurt a je prekvapená, že má aj chuťové bunky na jogurty. Vystresovaná, bojí sa a náramne šalie. Emmett sa snaží vyriešiť malý problém so zajacom. Zatiaľ mu napadlo iba jedno riešenie: zabiť a vysať. Rosalie ho o chvíľu predbehne, tak čakaj ešte jednu hádku. Edward je pri Belle a Bella s ním na pláži.

Trochu sa vráťme do minulosti, lebo nemám veľa času, a musím ti toľho veľa vysvetliť, skôr než niekoho znova zabijem. Tvoj otec skúmal upírov a mystycké bytosti už dávno. Práve riešil môjho otca, lebo mu naozaj vyhovovalo na niekom skúmať, a keď zistil, že je môj otec upír, trochu sa stiahol a prestal sa s ním kamarátiť. Neskôr však prišiel v preoblečení, lebo zistil, že to tvoj otec už vie, a chcel ho tiež premeniť, kvôli istým nezhodám medzi upírmi a ľuďmi. Ale skončilo to tak, že mu dal ten najväčší trest a zabila si ho ty. Urobila si zločin, vraždu. Pár rokov po tom si môjho otca vyhľadala a zabila pred mojimi očami. Vedel, že si po neho prídeš, lebo tak ako Alice, videl budúcnoť, ale už aj s rozhodnutiami, a tak neváhal a skryl ma do skrine, nech ti to oplatím, a nech ťa sledujem. V tom čase som už bola upír, a tak nebolo ťažké za tebou behať a hľadať ťa. A teraz sme tu. Tvoji rodičia sú mŕtvi a tvoj brat tiež. Zabila si ho, keď si zabila svoju matku, ktorá čakala dieťa. Pamätám si ich vystrašené tváre. Zabila si ich až po tom, čo si zabila môjho otca. Tak... a to je snáď všetko.“

Do očí sa mi hrnuli slzy a nechápala som, ako môže byť niekto tak krutý. Neverila som jej, ale cez to som musela plakať a zrazu som bola zasa niekde inde. V normálnom svete ale vedela som, že je to iba sen.

Na ceste ležali purpurové črepy, ktoré patrili nádhernej váze. Bolo to nádherné a smutné. Chcela som tie črepy chytiť do rúk a držať ich, ako keby boli malé dieťa. Boli trochu vlhké a kvapky vody z dažďa, ktorý omáčal celé moje telo, sa leskli na ich povrchu. Práve som sa za jedným z nich načahovala, keď som sa zrazu ocitla niekde inde.

Všade bola tma. Vyslovená tma. Ale vedela som, že som v izbe a že sedím na nejakej posteli, pri človeku. Cítila som pod rukami hebkú látku, ktorá sa mi ovíjala okolo prstov. Neskôr tenké nitky, ktoré boli klzké a hebké – najskôr vlasy. Zrazu sa človek posadil a otvoril oči. Fialové oči svietili ako maják do tmy a mňa trochu oslepovali. Bolo to dievča a kričalo o pomoc. Tak veľmi som jej chcela pomôcť, ale zrazu som bola znova niekde inde.

Tiež som bola v izbe. V nádherne vyzdobenej svetlej izbe. Na jednej strane bola postieľka a v nej spalo malé dieťatko. Čierne vlásky mu padali do tváre, a tak strašne mi pripomínali Alice.

Znovu som sa ocitla na ceste pri purpurových črepoch. Všetko sa prekrútilo a ocitla som sa naspäť pri dievčati s fialovými očami, ktoré svietili do tmy. Nestihli mnou prebehnúť zimomriavky a bola som späť pri malom dieťatku s čiernymi vlasmi.

Purpurové črepy.

Fialové oči a kričanie o pomoc.

Čierne vlasy.

Purpurové črepy.

Fialové oči a kričanie o pomoc.

Čierne vlasy.

Točilo sa to dookola až sa mi z toho začala točiť hlava. Ale neustále dookola, ako keby to do seba zapadalo a bola to krížovka, ktorú treba vyluštiť a slovo, ktoré z krížovky vzíde, bude prísada do polievky, ktorá ma zachráni.

Purpurové črepy.

Fialové oči a kričanie o pomoc.

Čierne vlasy.

Purpurové črepy.

Fialové oči a kričanie o pomoc.

Čierne vlasy.

Purpurové črepy. Fialové oči a kričanie o pomoc. Čierne vlasy...

Zobudila som sa s krikom a spotená. Videla som, že všetci Cullenovci aj s Bellou stoja okolo mňa a vystrašene sa na mňa dívali.

„Purpurové črepy. Fialové oči a kričanie o pomoc. Čierne vlasy,“ zopakovala som a prehrabla si rukou vlasy.

4. kapitola

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírska bolesť - 3. kapitola: