Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírska bolesť - 4. kapitola

05.03.2011 (19:45) • Mija • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1116×

4. kapitola

Žlté Lamborghini – nevyriešené zoznámenie

„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Carlisle. Ja som sa zadívala do jeho zlatých očí a prvýkrát som mala pocit, že niekomu na mne záleží. Bol to naozaj príjemný pocit. Ale vtedy som si ho nedokázala užívať, lebo som bola v ozajstnom nebezpečenstve a ohrozovala som aj tých, ktorým na mne záležalo.

„Wendy,“ začala som vysvetľovať trochu otrasene. „Zaspala som a snívalo sa mi o Wendy. Hovorila o čiernom roku, a potom som bola zase niekde inde. Purpurové črepy, fialové oči a kričanie o pomoc a... čierne vlasy.“

„Purpurové črepy? Fialové oči? Kričanie o pomoc a čierne vlasy? S čím nám to pomôže?“ spýtal sa Carlisle nechápavo.

Neviem, odpovedala som si v mysli. Nezodpovedaná otázka.

„Neviem čo to znamená, ale viem, že nám to pri niečom pomôže,“ priznala som trochu zahanbene.

Všimla som si prichádzajúceho Jaspera. Jeho výraz som pochopila. Odvrátila som tvár a radšej som sa postavila.

Smutne som odišla do svojej izby. Cítila som na sebe pohľady Carlislea, Jaspera, Alice, Emmetta, Rosalie a Esmé. Nevšímala som si to a zavrela sa v izbe.

Niečo mi však hovorilo, že Jasper je... úžasný. Zrútila som sa na posteľ a nechala som sa unášať smútkom.

Nevedela som, prečo som smutná. Nechápala som to, čo som cítila. Nechápala som samu seba. Ale vedela som, že sa so mnou niečo deje. Vedela som, že mi niečo vnútorný hlas hovorí. Vedela som, že niečo k Jasperovi cítim – ale nevedela som, či to, čo cítim, je pozitívne alebo negatívne. Vedela som, že...

„Je pekný to áno, ale...“ Alice sa usmievala a pozerala na chlapca, ktorý sa opieral o čierne BMW.

Chlapec vyzeral úplne ako Jasper. To je Jasper!

„Ale?“ pýtala som sa zvedavo a šťuchla jej lakťom do brucha. Trochu zavyla a ja som ju postrčila ku chlapcovi. Ten si ju ihneď, čo vyšla na cestu, všimol. Usmial sa na ňu a potom sa pozrel na mňa.

Zrazu mnou prebehol pocit žiarlivosti, ale aj túžby. Potom sa pozrel znovu na Alice a prešiel k nej ladným krokom. Usmial sa a začal sa s ňou rozprávať. Ja som chcela Al ešte niečo povedať, a tiež som sa chcela zoznámiť, tak som vybehla na cestu. Keď som však uvidela ako sa chlapec skláňa ku Alice zastala som a žiarlivo som sa na nich pozerala. Stála som urpostred cesty a nevšimla si prichádzajúceho auta.

Potom som už počula iba trúbenie z ďiaľky a auto ma zrazilo. Alice kričala a chlapec ku mne prebehol. Mne sa ale zahmlilo pred očami a odpadla som od náhleho prívalu bolesti.

Zobudila som sa v Jasperovom náručí. Sedela som na posteli a on ma objímal. Pevne som sa k nemu pritisla a ešte stále mi srdce bubnovalo ako splašené. Počula som ho v ušiach a bolesť pretekala mojimi žilami. Dýchala som prudko a sekane.

„Kričala si,“ oznámil mi Jasper a ešte tuhšie si ma pritisol. Zavrela som oči a snažila sa nevnímať tú bolesť, kvôli ktorej som zatínala zuby a musela som tu tak sedieť. Do izby vletela Alice.

Keď vošla a uvidela ako ma objíma, zastavila sa. Ihneď som sa odtiahla, ale zaplavila ma ešte väčšia bolesť. Posledné, čo som videla, bola Alicina smutná a žiarlivá tvár.

Bola som na tej ceste s purpurovými črepmi. Zrazu som sa ocitla pri nich. Tentoraz som svoje telo neovládala. Čupla som si k nim a začala ich skladať. Všetko do seba zapadalo a hneď sa to na seba nalepilo. Ale nebola to váza. To, čo som postavila, bolo písmeno. Písmeno W. Nechápala som, čo to má znamenať a na čo mi to bude? Wendy? Web? Will? Môže to byť veľa vecí. Jediné, čo mi k tomu napadalo je, že to boli prvé písmená hádanky.

Všetko sa prekrútilo a ocitla som sa v tej tmavej izbe sediaca na posteli. Svetlo sa zapálilo a do izby vošlo to dievča. Sadlo si na posteľ vedľa mňa a ľahla si. Jej nohy sa cezo mňa iba prešmykly ako keby som bola duch. Svetlo sa zhaslo a čas sa prekrútil.

Ešte stále som bola v tej izbe. Dievča sa posadilo a začalo kričať. Oči jej znovu svietili do fialova. Nechápala som, čo a kto mi tým chce niečo povedať. Nechápala som to vôbec.

O chvíľu som bola pri tom malom dievčatku s čiernymi vlasmi. Moje telo sa ocitlo pri ňom a dvihlo ho do náruče. Usmiala som sa a dievčatko sa zobudilo. O chvíľu som vidala slovo: „Upírčatko.“

Zobudila som sa. Tentoraz som bola v izbe s Rosalie a Emmettom a bolesť ustúpila. Rosalie spala a Emmett sa na nás ustarostene díval. Keď si všimol, že som sa zobudila, ihneď sa spýtal: „Čo sa tu, do čerta, deje?“

„Je čierny rok,“ odpovedala som mu a prešla k Rosalie. „Ak bude mať zlé sny, mal by si byť pri nej. Teraz ostaň s ňou. Potrebujem byť sama.“

Bola som v svojej izbe a s Rose som predtým spala na posteli. Emmett sedel na zemi a sledoval nás. Teraz iba mlčky prikývol a prešiel k Rose. Sadol si k nej a nechal ma vyskočiť von oknom.

Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a vošla do lesa. Zaplavil ma pocit slobody. Ale potrebovala som rozmýšľať nad spomienkou a nad tým snom. Sadla som si na zem a začala som premýšľať.

V tej spomienke bol Jasper a Alice. Najskôr ich prvé zoznámenie alebo niečo také. Žeby Jasper premenil Alice na upírku? Alebo Alice s Jasperom utiekla, keď zistila, že aj ona je upírka? Bolo milión možností, ale vedela som, že ten chlapec zo spomienky bol Jazz, alebo aspoň jeho príbuzný. Spomenula som si, ako vo mne vyvolal pocit žiarlivosti a túžby. Takže to musel byť Jasper, ale už ako upír. To bola jediná možnosť, lebo predtým som k nemu žiadne city neprechovávala. Takže jemu som sa páčila ďaleko predtým, než som sa sem dostala a našla Alice. A ďaleko predtým, než mi to povedal. Alebo mi to povedal aj pred tým a nepamätala som si to?

Ležala som v nemocnici a vedľa mňa sedela Alice. Videla som, že pred chvíľou plakala. Mala uslzené oči a držala ma za ruku. Vedľa nej sedel Jasper a hladil ju po chrbte. Ako prvý si všimol, že som sa zobudila.

„Dobré ráno!“ povedal s povzbudzujúcim tónom. Alice sa na mňa pozrela a vybehla z izby.

„Čo sa jej stalo?“ spýtala som sa ustráchane. „A čo tu robím?“

„Zrazilo ťa auto.“ vysvetlil mi. „A Alice asi išla pre rodičov, ktorí ešte niečo vybavvujú s doktorom. Neboj sa! Som pri tebe. Nikdy ťa neopustím.“

„O čom to hovoríš?“ spýtala som sa prekvapene.

„Liss, milujem ťa.“

Zobudila som sa ale už s menším nátlakom bolesti. Snažila som sa tú bolesť nevšímať a zhlboka som dýchala. Takže mi to povedal aj predtým.

Ako je možné, že niekedy sa mi ukazujú spomienky, ktoré chcem a niekedy také, ktoré nechcem, o ktorých nechcem ani počuť a na ktoré nechcem spomínať. Ako je vôbec možné, že sa mi ukazujú? pýtala som sa.

Už som vedela, že je čierny rok, ale ukazovali sa mi aj predtým. Už som si ani nepamätala od kedy. Stačilo si trochu zaspomínať a vybavili sa mi spomienky, keď som sa po nich zobudila, bola som spotená  a všetko ma bolelo. Tak to bývalo aj predtým.

Bola to jedna veľká a nevyriešená záhada.

V tej predošlej spomienke ma zrazilo žlté Lamborghini. Môže to byť stopa.

V sne som mala ďalší nevyriešený rébus. Takže som mala čo lúštiť.

5. kapitola

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírska bolesť - 4. kapitola: