Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Útočisko - 3. kapitola

17.12.2012 (08:45) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1759×

3. kapitola

Udýchane som padla do ešte stále rozostlanej postele. Prsty som si vnorila do vlasov a jemne za ne zaťahala, za cieľom dosiahnuť prebudenie z tejto nočnej mory. Krv mi mohutne búšila v spánkoch a povzbudzovala myšlienky v chaotickom hmýrení. To vnútorné bodanie iritovalo a dotieravé kladivká skutočnosti trieskali do bubienkov. Nemohla som zatvárať oči pred hysterickou mamou ležiacou na pohovke, plne nadopovanou diazepamom. Dlaň ma ešte stále pálila od uštedrených faciek, ktoré ju vytiahli z bláznivého, bezradného škrekotu.

S prázdnym pohľadom hľadela na to, ako skáčem k Dannymu a dvíham mu hlavu. Krv mu v tenkých pramienkoch stekala kútikmi úst a miešala sa s mojimi slzami, ktoré pravidelne dopadali na jeho tvár. Nevedela som, čo robiť a panika mnou nechcene prestupovala. Bála som sa. Tak neskutočne som sa bála. Dlhé minúty som ho len tak držala v náručí, pritláčala jeho líca k divoko sa zdvíhajúcej hrudi a jemne kolísala. S nervóznymi slovami som ho hladila po hlave a presviedčala samú seba, že to raz skončí.

Bublavé stony sa mi navždy vryli do pamäte. Rukami rozhadzoval okolo seba a na malú chvíľu nemohol popadnúť dych. Akoby sa topil vo vlastných telesných tekutinách. Ja som len sedela, pevne sa ho držala a upierala oči na smejúcu sa mamu. Tá hľadela kamsi cez nás, naťahovala sa za čímsi neviditeľným a nekontrolovateľne usmievala. Vtedy ma napadlo jediné. Ona zošalela.

Vtedy Danny utíchol a prestal sa hýbať. Upadol do hlbokého spánku statočných. Horko-ťažko som ho preniesla do kúpeľne a umyla. Manipulovať s pavúčími končatinami sa zdalo príliš nebezpečne krehké. Bol porcelánovou bábikou, pri ktorej stačilo urobiť jeden neuvážený krok a celá sa rozpadla na milión kúskov, ktoré naspäť už nikdy neposkladáte. Jeho pokojná tvár ,bez akéhokoľvek príznaku života, desila. Iba občasné zatrasenie viečok dávala najavo, že bytosť vo vani dýcha. Už oblečeného som ho čo najopatrnejšie položila na matrac a poriadne poprikrývala. 

Mama už ležala na zemi so zavretými očami a jemne stočenými perami. Pri mojom dotyku splašene cúvla a s vytreštenými očami cúvala do najzadnejšieho rohu. Drkotali jej zuby a neustále opakovala dve slová. On nemôže... Vzhľadom k situácii, som sa pokúsila zachovať si chladnú hlavu. Takmer celú kuchyňu som obrátila hore nohami, len aby som našla pár svetlomodrých piluliek. Dnes sa dali zohnať v takmer každej odľahlej uličke. Stačila jedna bankovka a vy ste sa mohli vyslobodiť.

Napriek maminmu horlivému vzpieraniu som jej ich natískala do úst, zapchala nos a prinútila ju tak prehltnúť obsah dutiny. Po pár minútach odpadla takmer do bezvedomia. Prehodila som si jej ľahké telo cez rameno a uložila na pohovku.

Takto to nemôže pokračovať. Čas je príliš prelietavým priateľom. Práve v momente, keď ho priam nevyhnutne potrebujete, naberie neskutočné obrátky a my už len pláveme so strhujúcim prúdom. Niekedy sa zdá byť tak jednoduché poddať sa mu a prestať konečne vzdorovať. No, potom príde jedna nepatrná sekunda, ktorá zmení všetko. Vykričí vám vaše stagnovanie a upustenie od vytúženého cieľa. Až potom si uvedomíte, že napriek nepokorenej prítomnosti, vy chodbu s nápisom Exit nájsť musíte. Vaše svedomie si to vyžaduje a nedá vám pokoj, pokým jej nevyhoviete.

Bez rozmyslu som prudko vstala. Vytiahla som spod postele zabudnutý notes a vytrhla z neho zdrap zažltnutého papiera. Načarbala som naň pár ospravedlňujúcich viet, ktoré aj tak nič nevyriešia, no boli akousi potrebou srdca. Natiahla som na seba bundu, vytrhla parketu a vzala mobil, ktorý som si strčila do vrecka.

K dverám som doslova utekala. Zvláštne. Pocit déjà vu sa nedostavil. Zabuchla som dvere a zanechala za sebou minulosť. Iba pokrčený papierik pohodený na stole v obývačke prezrádzal, že som tu pred chvíľou bola.

Mami.

Keď sa zobudíš, už tu nebudem. Ty vieš, že som to urobiť musela. Prepáč, že som nedokázala byť lepšou dcérou. V tvojich očiach som nespočetne krát zahliadla to bolestivé sklamanie, ktoré ma tak neskutočne zraňovalo. Chcela som sa s tebou rozlúčiť dôstojnejšie, ale oni čakajú. Pozeraj ma a ver mi. Daj Dannymu za mňa pusu a staraj sa oňho. Potrebuje to. Ľúbim ťa a nikdy neprestanem.

Tvoja Bella.

Pete

Nervózne som prešľapoval z nohy na nohu a vyhliadal ju. Roh ulice piatej Avenue sa postupne zvažoval, čo zaručovala skoré zahliadnutie jej vetrom rozhádzaných vlasov. Gregory so svojou skupinou „černoodencov“ mal doraziť čoskoro a prial som si, aby sme na nich počkali spolu. Ak by ju stretli len tak samú na ceste, mohli by jej ublížiť. Iba vďaka mastným peniazom boli ochotní spolupracovať so špinou, za ktorú nás považovali. Ich kontá na dnešné pomery siahali príliš vysoko a bezchybná profesionálnosť bola ich svetoznámou značkou. Stali sa paradigmou podsvetia, ktoré v týchto rokoch zažilo rozsiahlu expanziu. Iba ono dokázalo ako-tak garantovať úspech.

Uvedomoval som si ich dominanciu, ktorá kedykoľvek mohla prerásť vo vražedné nepriateľstvo, zaručujúce istú smrť. Nebola by vykúpením, ktorá by ma konečne vyslobodila z tejto diery osirelej ničoty. Ich počínanie by nemalo konca a od jeho okrajov by ma neustále odtŕhali neustálymi výpadmi mučenia. Boli to praví gurmáni, ktorí si svoju koriť s charakteristickou gráciou vychutnávali plnými dúškami a jej utrpenie bolo tým najväčším požitkom ich mysle. Až keď ste sa nachádzali na tom úplne poslednom útese síl, keď podvedomie nedýchalo, srdce každým úderom zlyhávalo a hlasivky prezentovali mrmlavé stony, jedným jediným švihom vašu púť peklom ukončili. Žiadaná tma tunela vás nenávratne uzavrela vo svojom chlácholivom objatí a vy ste dali zbohom. Už navždy.

Výpady mrazu mnou nepríjemne prestupovali. Hrejivosť zlatosti dopoludňajšieho slnka sa zbabelo skryla za pobelavé krivky rozľahlých oblakov. Na ulice Manhattanu pomaly padala tma a okolité tiene sa hrozivo predlžovali. Ešte viac som sa zakrútil do tepla bundy. Hladina strachu sa nebezpečne zvyšovala a nútila zuby hlasno drkotať. Už som sa začal zmierovať s pádom jej odhodlania, ktorý pre mňa predstavoval príliš veľké problémy, keď som ju zahliadol. Nápor vetra ju výrazne spomaľoval a jej začervenené líca s bledosťou pokožky zvláštne kontrastovali. Hnedé vlasy jej ledabolo tancovali okolo tváre. Neusmievala sa. Prečo aj.

Po zbadaní moje postavy pobehla, hoci sa nekontrolovateľne triasla. Bez zvyčajného privítacieho bozku podišla ku mne. Bojazlivo som ju chytil za ruku a stisol. Prekvapene na mňa pozrela a napriek hnevu som pod jej nevinným pohľadom zmäkol. Chystala sa vykonať obrovskú hlúposť s fatálnymi následkami, ale vo mne oporu nájde kedykoľvek. Nesnažil som sa odporovať tomu silnému ochranárskemu inštinktu, ktorý ma nútil udržať ju v stabilnom bezpečí.

Chodníkom sa ozývali ťažké kroky skupinky osôb. Štrk im výstražne praskal pod nohami a ich celková zahalenosť pôsobila odstrašujúco. Ktokoľvek rozumný by sa pred ich vyžarujúcou autoritou skrčil a s kajúcne sklonenou hlavou, čo najtichšie odišiel. Dlhé, čierne kabáty im voľne viali vo vzduchu, hlboko posadené klobúky skrývali ich hladné oči. Majestátne bytosti sa čoraz rýchlejšie približovali a ja som nasadil kamenný, nič nehovoriaci výraz. V ich spoločnosti ste sa bázni mnohokrát vyhnúť nemohli. Práve ona bola ich vábidlom, pohonom a životodarným krmivom.

Vyhli sme sa zdvorilostným gestám zoznamovania. Žiadne formálne podávanie rúk, pozdravy, či ostýchavé otáľanie. Iba latentnosť a otázky horúco visiace v okolitom prostredí.

„Pete.“ Odmerane pokýval hlavou.

„Pán Vance.“ Hlas sa mi nechcene zatriasol. Pousmial sa.

„Si tu na čas. To oceňujem. Tá malá.“ Prstami ukázal smerom k Belle. Chytil ju za bradu, načo sa ona ihneď dotkla jeho ruky. Zhnusene od nej odskočil a ústa sa mu stočili do neindifikovateľného úškľabku. Toto posrala na plnej čiare.

„Neučil si ju všeobecným konvenciám?“ Podvihnuté obočie neznačilo nič príjemné. Dvaja sa rozišli a nesnažili sa skryť ich karmínové oči. Krv mi divoko pulzovala telom, už-už som sa chystal pred ňu skočiť, keď Gregory oboch zastavil dlaňami.

„Ale, ale chlapci. Nie tak zhurta. Ide o kšeft, na lahodnú večeru máme kopu času. Na tejto si aj tak čoskoro pochutnajú ostatní. Nebuďme tak sebeckí a nechajme im niečo na zub.“ Nepatrne vyceril ostré zuby. Bella ma nechápavo prepaľovala pohľadom, ale teraz som jej odpovedať nemohol.

„Pete. Bol by som rád, aby si klienta nabudúce oboznámil so všetkými pravidlami. Ak samozrejme, nejaké to nabudúce bude.“ Preblesknutie obáv v ňom vyvolalo iskrivé pobavenie. Opäť nasadil výraz životom ostrieľaného fachman. Čas jednostrannej diskusie skončil. Pokorne som prikývol, presne tak, ako si to v duchu prial.

„Už dosť prázdnych rečí, ktoré vedú iba k vaším splašeným úderom srdca. Meriam únosnosťou a sadizmus nedosahuje výšku seba dráždenia, no v tejto situácií výrazne kolíše. Ani ja, ani vy nechcete, aby sa to otočilo na niečo celkom indiferentné a kompletne nevyhovujúce. Samozrejme pre tých dýchajúcich.“ Nechutne žmurkol a opäť nepatrne blysol perfektne udržiavaným chrupom. Kto by sa aj čudoval. Bola to jediná časť tela, ktorou sa dokázali uživiť. Jej hodnota chniapala po tých najdôležitejších priečkach prežitia. Ich vydržiavanie ľudskej rasy prekypovalo egoizmom a osobným profitom. Mnohí si ani len neuvedomovali, že prežívajú v uzatvorenej klietke, v ktorej o život bojovať musia, ale ten aj tak raz skončí v bielych, mramorovo chladných rukách.

Despotickým pokývaním prstov ma k sebe privolal. Bolo prinajmenšom varovné, ako sa osoby v jeho spoločnosti automaticky transformovali na stroje, ktoré bez rozmyslu vykonávali jeho príkazy. S dvíhajúcou sa vlnou znepokojenia som sa k nemu obozretne približoval a očami, čo najpresnejšie skenoval každý pohyb. Však ich okamžitá schopnosť defenzívnej, či už ofenzívnej reakcie na situáciu rozličného typu, stavala stranu vetchosti do značného znevýhodnenia. Naše zmysly sa ani len štipkou nevyrovnali ich mozgovému procesoru, ktorý bol schopný za neuveriteľne krátky čas spracovať obrovské množstvo informácií. Ich myseľ bola priveľmi výkonnou a smrtiacou technológiou, ktorú vedel úspešne využiť v nejaký ten prospech, iba jej majiteľ. No, dopad jeho zúžitkovania dosahoval skôr negatívny charakter.

Ruku vnoril do hlbokého vrecka lesklého plášťa a vytiahol ju spolu s tmavo šedým, podlhovastým puzdrom. Ladne si ho popretáčal pomedzi prsty, až potom mi ho vložil do dlaní a odstúpil. Jemne som uchopil jeho krehké veko a zľahka pootvoril. Odtiahol som matnú fóliu, ktorá pod sebou ukrývala obsah a spod nej sa vynorilo asi to najmenšie zariadenie, aké som kedy videl. Sieť oceľovo sivých, miniatúrnych drôtikov sa skvela pod priesvitným, na pohľad plastickým obalom. Celá konštrukcia nedosahovala veľkosť polovice plochy bruška prsta. V technickom obore som výrazne nevynikal a tak som si podobu veci predo mnou, nevedel s ničím porovnať. Spýtavo som sa zahľadel do Gregoryho karmínových očí. Zjavne nevyrieknutú otázku pobadal a na tvári sa mu usadilo nehrané vzrušenie.

Vzal mi škatuľku z rúk, prstom prešiel po dokonale hladkej štruktúre obalu a usmial sa, akoby objekt, ktorého sa práve dotýkal, bol jeho jediným dieťaťom. V zreničkách sa mu zalesklo čosi neznáme.

„Toto je nami špeciálne vyvinutý prototyp prenosného lokalizátora. Jeho výnimočnosť spočíva v tom, že čiastočne ruší elektromagnetické vlnenie, ktoré sa šíri okolitým vákuom. Táto časť však nepatrí k tým dych vyrážajúcim faktom.“ Otočil hlavu smerom za mňa a ja som hneď vedel, komu tá zmes pátravého a súčasne karhavého pohľadu patrí. „Pevne dúfam, že nie si natoľko naivná, aby si si myslela, že ťa počas hry nebudú sledovať prostredníctvom rôznych stopovacích prístrojov. Ich prvou úlohou je ťa vydarene napichnúť bez tvojho vedomia, čo im nasledujúce úkony spejúce k tvojej rýchlej smrti, značne uľahčí. Jednou z funkcií aparátu v mojich rukách, je zabezpečiť hluché, nič netušiace tápanie.“ Napätá atmosféra sa s jeho zapálenými slovami vytrácala a okolie teraz zapĺňala moc nefalšovaného zaujatia. Švihol som zrakom za svoje plece a stretol som sa s hypnoticky hľadiacou Bellou, ktorá s nepotláčanou fascináciou hltala Gregoryho očami fary roztopenej, horkej čokolády.

„Isabella, pristúp ku mne.“ Zmätene zažmurkala, akoby do tejto chvíle bez výčitiek driemala. Potriasla hlavou, prípravne sa nadýchla a o pár stôp prikročila. Keď sa dostala na moju úroveň, venovala mi pochabý úsmev, ktorý naznačoval jej nepravú, nedostatočne silnú odvahu. Ruky sa jej nepokojne mykali a pri dotyku s puzdrom sa jej ešte viac roztriasli. Svoje pocity som v tejto chvíli nevedel rozlúštiť. Uvedomoval som si, že ten jednoduchý pohyb smeruje k nenávratnosti a množstvu problémov. Zároveň som mu nedokázal vzdorovať. Uchopiť ju za predlaktie, strhnúť ju k sebe a presvedčiť ju, aby to celé nevykonala. Aby tu spolu so mnou ostala, zahodila nepotrebné ďaleko za hranice dôležitosti a nehazardovala s nevyspytateľnými okolnosťami. Zlyhanie som považoval za prehru nad samým sebou.

Vždy som sa riadil jasnými signálmi srdca, ale teraz, keď sa situácia zdá byť bezvýchodiskovou, si rozum urputne zaberá miesta nasledovania. Zdarne plnil vyrukovania Kanta a uzurpoval logické.

„Vidíš ten číry obal? Je vyrobený zo syntetickej látky, ktorá zľahčuje prehltnutie, či zabraňuje zaseknutiu v hrtane. Po pár minútach ju žalúdočné šťavy bez akýchkoľvek komplikácií rozložia a alergickej reakcie sa báť nemusíš. Zmes prešla mnohými testovacími procesmi, ktoré sú absolútne bezchybné. Po jej rozpade sa úspešne uloží v žalúdku. Všetok mechanizmus pracuje na princípe hromadných dílerov, ktorý prenášajú tovar takisto vo svojom tele. Práve to je tým najspoľahlivejším úkrytom. Zariadenie už ďalej neputuje, čiže sa zažívacích ťažkostí báť nemusíš. Hneď po dokončení vyčíňania enzýmov začína rušiť vlnenie oscilátora, čiže jeho zdroja. No, práve tá výhoda sa nachádza v transformácií permeabilnosť vákua. Okolo seba vytvorí jeho špecifický protiklad a tak ho bude takmer nemožné vystopovať. A v tejto fáze progresu na scénu nastupujeme my. Je samozrejmé, že vlastníme aparát, ktorý ako jediný bude schopný dešifrovať zmeny tvojej polohy, z čoho vyplýva, že celistvosť nášho spojenia sa nenaruší. Za každých okolností budeme vedieť, kde sa nachádzaš.“ Prísny pohľad na chvíľu zmäkol. Na nepatrné sekundy zahodil masku stoického chladu a vpíjal sa do Bellinej tváre. V tomto momente som k nemu pocítil rýdzu nenávisť.

Keď ho opatrne oblapila okolo zápästia, neodtiahol sa. Túžil som medzi nich vtrhnúť a nakopať tomu kamennému zmrdovi riť. Napľuť mu do tváre, rozbiť tú dokonalú fasádu neomylnosti a vyrvať už dávno nefunkčné srdce z hrude. Predstavivosť si vychutnávala svoju krátkodobú slávu a produkovala to najlepšie z najkrutejšieho. Na vlastné počudovanie, som si len odkašľal.

„Prehltni to.“ Zašepkal jej tesne pri uchu. Erotický nádych hlasu bol viac ako zjavný. Ona opantaná kúzlom toho pravého, zdvihla oceľovú sivosť do rúk, mučivo pomaly ju položila na jazyk a ústa zatvorila. Tvárou jej prebleskla okamihová bolesť. Pravou rukou ju objal okolo útleho pása, pritisol čo najbližšie k sebe a ruka mu zablúdila k jej okrúhlemu zadku. Medzi perami stisol jej ušný lalôčik, na čo ona slastne zastenala. Belostné prsty sa skoro neviditeľne mihli okolo ľavého, zadného vrecka nohavíc.

Hnev vo mne šialenou rýchlosťou zvyšoval level čírej hladiny. Gregoryho úzke pery sa súbežne rozťahovali do potešeného, provokujúceho úsmevu. Schválnosť jeho skutkov bola jasne značná. Bella omámene zatvárala oči, nezrozumiteľne mrmlala a hmatala po dlhočiznom plášti. Usilovne som zatínal dlane do pästí, ventiloval vzdúvajúcu sa paru a snažil sa ovládnuť plne rozbúrené zmysly.

„Čo je to?“ Konečne prehovorila. No význam jej otázky som vôbec nepochopil.

„Svojský typ VIP karty.“ Za krk si ju premyslene priťahoval čoraz bližšie k perám. Vzdialenosť sa dala merať už len v milimetroch, ale to švihnutie po mne pred ich dotykom, prerazilo medze. Rozpínavosť toho silného citu prekročila hranice únosnosti a ja som po ňom bez rozmyslu vyštartoval.

Schmatol som ho za šmykľavý golier, čo znamenalo jednu obrovskú chybu. V preňho charakteristickej rýchlosti si ma ľahko pretočil a prirazil k protistojacej, tehlovej stene. Chrbticou mi prestúpila neznesiteľná bolesť.

„Máš peniaze, ty úbohá bábka?“ Rozzúrene mi syčal do tváre a prskal leptavý jed okolo seba. Hĺbavá červeň jeho očí už dávno zmizla a vystriedala ju bodavá čierňava, ktorá vami búrlivo presakovala a miešala pretekajúcu krv adrenalínom. Otvoril som ústa, no on trýznivo zatlačil ohryzok do krku a ja som šokovane zalapal po dychu. V pľúcach sa mi rozprestieral žeravý požiar. Potľapkal som po vrecku bundy, kde sa nachádzal hrubý zväzok zeleno skvejúcich sa dolárov. Časy, keď sa horibilné sumy na stretávania s mocnosťou podsvetia nosili v teple kožených, luxusných kufríkoch, boli preč.

Vytrhol patentku a vytiahol ho. V ľavej ruke si ich starostlivo prerátal a keď sa jeho ukazovákom premiestnil posledný kus papiera, zamračil sa. Tlak na mojom krku sa výrazne zvýšil a ja som s cieľom nájsť použiteľnú dávku kyslíka, rozhadzoval rukami okolo seba. Dusivo som chrčal, zatiaľ čo on svoje zuby výhražne priblížil k mojej pulzujúcej, krčnej tepne. Gurmánsky olizol tenučkú pokožku na nej a uznanlivo mľaskol.

„Veľmi dobre vieš, že je to len nechcená trištvrtina z požadovaného. Dohodli sme sa na dvadsať tisíc, odovzdal si pätnásť.“ Frekvencia hlasitosti sa pomaly znižovala. V ušiach mi mohutne dunelo a obraz prostredia strácal na svojej intenzite. Pred očami sa rozprestieralo rúško slepoty. Niekde v diaľke som začul šepot latentnosti. „Černocha som ešte nemal.“

Pozbieral som posledné zvyšky síl, vzoprel sa v tvrdom náručí a z plného hrdla zakričal.

„Isabella, uteč!“

Bella

Splašené dunenie rýchlych krokov sa ozývalo tmou ulíc a prerývaný dych bol mojím jediným sprievodcom. Chcela som sa otočiť a presvedčiť sa, že tí šialení blázni nechali Peteho nažive. No, niečo vo vnútri na mňa hrmotne kričalo a prikazovalo, aby som sa neobhliadala, nespomaľovala. Svaly protestovali, čoraz viac zadrhávali v nútených pohyboch a stagnovali. Každým úderom nohy o zem sa chtivosť po záchrane zmršťovala a nechávala ma samú. Na rohu ulice, keď už len stačilo prebehnúť cez cestu a nachádzala by som sa pred mohutnou budovou IBC, som jednoducho prestala. Únavne som zastala, zošmykla sa po slizkej klzkosti priľahlého múru a zvesila plecia. Po lícach sa mi kotúľali slzy bezmocnosti, razili si cestu červenými lícami, stekali oblou krivkou krku.

Triasla som sa od zadúšajúcich vzlykov a búchala hlavou o stenu. Čo sa to tam stalo? Celý priebeh konverzácie mi absolútne nedával zmysel a už vôbec som nechápala tie vystrašené pohľady. Do čerta Pete, akú bláznivú spleť si to so mnou a ostatnými rozohral? V hlave som si premietala chladné pery, ktoré sa na mňa pahltne pritískali, majetnícke dotyky rúk, ktoré ma pripravovali o zdravý úsudok. Ale, potom prišiel Pete. Jeho prirazené, svalnaté telo, ktoré sa nemohúco vzpínalo.

Pri pomyslení na jeho smrť mi stískalo srdce a vyvolávalo ešte koncentrovanejšiu salvu nekontrolovateľného plaču. Vedela som, že musím ísť ďalej. Či s ním, alebo bez neho. Bez jeho návratu, upokojujúceho objatia a žiarivých úsmevov. Napriek omračujúcej bolesti, ktorá podkopávala základy pevne postaveného predsavzatia napredovania.

Ako na povel ma vo vrecku na zadku zatlačila plastová karta. Jasnozrivosť ma predsa len neopustila a svojím pomyselným ukazovákom nasmerovala naspäť na líniu vytýčenej trasy. Už som presne vedela, čo urobiť.

Postavila som sa, uhladila si do všetkých svetových strán stojace vlasy, napravila pokrkvanú bundu a zamierala smerom k skleneným, fotobunkou riadeným dverám. Výška mrakodrapu akoby vrcholom prerážala masu sivých, kvapkami dažďa obťažkaných oblakov a dávala tak najavo nikým neporazenú majestátnosť, dominanciu bez akéhokoľvek odporu, neobmedzenú moc.

Rad pred ňou sa neustále predlžoval dušami bezhlavo rozhodnutých ľudí. Presne tak, ako ja. Plán A sa mi zrútil pod nohami, vec skomplikoval a hodil na krk skupinu podivných osôb, pri ktorých som si bola istá, že ich identitu a pôvod už čoskoro zistím. Vrhám sa do situácie, v ktorej iba smrť predstavuje únik do raja.

Bez obzretia po ostatných prístojacich, sprevádzaná ich nesúhlasnými výkrikmi a obviňujúcim šomraním, som s pyšne podvihnutou bradou prekročila prah. S rukami voľne ovisnutými popri trupe, som obišla nervózne čakajúce postavy v otrhanom šatstve a pristúpila k železnému pultu. Zaklopala som na sklenené okienko, zahatané oceľovými žalúziami, ktoré sa vzápätí roztvorili a spoza nich vykukla prekvapená tvár s podvihnutým obočím.

„Ako vám môžem pomôcť?“ Odpoveďou na jej zvedavosťou podfarbený hlas, bolo strčenie karty cez malú škárku na okne. Uchopila ju do rúk, prečítala jej skromný obsah a so značne šokovaným výrazom zodvihla najbližší telefón. Očami tekala medzi mnou a mäkkými tlačidlami, po ktorých jej rýchlo pobehovali prsty. Priložila si mikrofón k uchu, nervózne podupkávala nohou a potom sa nepochopiteľne jemne zapýrila.

„Dobrý deň. Áno, áno viem, že teraz nemáte času nazvyš, ale vyskytlo sa tu niečo výrazne dôležité. Nemusíte mi to opakovať, ja len...“, zahryzla si do pery, akoby to následne vyrieknuté bolo čímsi závažným, „máme tu VD-čko.“ 

Viem, že nehorázne meškám, ale vyskytlo sa množstvo problémov, ktoré všetko skomplikovali. Za posledné dva týždne sa vrece s písomkami, testami a rôznymi prácami do školy akoby roztrhlo a ja som nemala čas ani chuť vrátiť sa k tejto kapitole a skontrolovať ju. Ale už som opäť tu.

Keďže už mám napísaných viac ako desať kapitol, môžem sľúbiť, že odteraz už budem pridávať pravidelne, bez nejakých výrazných odchýliek. Chcem vás len upozorniť, že táto kapitolovka nebude presahovať dĺžku dvadsiatich kapitol, kedže tie jednotlivé sú dostatočne dlhé. Bola by som rada, ak by ste sa predsa len rozhodli vyjadriť, aby som vôbec vedela, ako na tom vlastne som.

Aby som nezabudla! Pre tých, ktorých zaujíma, ako vyzerá Pete, tak je práve tu. :)

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útočisko - 3. kapitola: