Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Už nie som dieťa 20. kapitolka

31.12.2009 (18:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 728×

20. kapitolka- posledná KONIEC

Ráno som sa zobudila a vedela som že nastal deň hľadania mojej lásky.  Vstala som z postele a šla do kúpelne. Pred tým než vyrazím si ešte dám jednu poriadnu sprchu. Vliezla somdnu a pustila prúd teplej vody na moju pokožku. Každá kvapka vody ma upokojovala. Bolo to také uvoľnujúce. Ked som z nej vyšla prezliekla som sa do pohodlného oblečenia. Predsa bude veľa cestovať. A hlavne dnes. Neviem kam mám ísť. Neviem kam má Dona s mojim vyvoleným namierené. On mi pripomína kto v skutočnosti som. On vidí svet oveľa lepšie ako ja. Vie na čo myslím. Jeho svet je omnoho lepší než ten môj. Och, láska kde mám hľadať?Každý chce cítiť, že niekomu na ňom záleží, niekto, kto má náš život v rukách. Nemôžem jesť ,nemôžem spať
Chcem mu aspoň podakovať za jeho príchod a za to prečo sa vždy smejeme ked sa rozpravame. Chcem ho videť, pohľadiť a mať. Zliezla som schody a na plecia ch som mala tašku s vecami.

„Už ideš?“ stála mi v ceste mama.

„Musím.“ Zlomene som sa usmiala.

Mama začala vzlykať. Hodila som tašku na zem a objala ju.

„Neboj sa. Čoskoro sa vrátim. Sľubujem.“ Sama viem že to pravda nie je a určite to vie aj ona. Moja mama je veľmi inteligentá žena. Pobozkala ma na čelo a pohladila po tváry.

„Dávaj mi na teba pozor Nessie.“

„Navždy.“ Šepla som a pobozkala ju na líce. Potom som sa otočila za zvukom krokov. Boli to tažké a smutné kroky. Kroky môjho ocka. Rozbehla som sa a zavesila sa mu na krk. Tvár som zaborila do jeho ramena a vydchovala jeho vôňu.

„Ak sa ti niečo stane Nessie...“

„Budem v poriadku.“ Postavila som sa na vlastné nohy a pozrela sa mu do očí. Chytila som ho za spánok a ukázala mu ako veľmi ho ľúbim. Nie vždy všetko sa dá povedať. Usmial sa a pobozkal ma do vlasov.

„Moc vás ľúbim. A pozdravte všetkých.“ Posledný krát som im zakývala a nastúpila do môjho nového autíčka. Viete nejdem lietadlom. Všetko to idem prejsť autom. Chcem prejsť kažé mesto, kažé zákutie kde by mohli byť.  Počula som ako moja matka vzlyká no jej vzlyky prerušil motor môjho auta. Pomaličky sa všetko vzdaľovalo. Aj moja znovu nájdená rodina. Vzdychla som si a pustila rádio. Pospevovala som si aby som nezaspala. Už idem vyše 12 hodín a som vyčerpaná. Nebola som ani na žiadnej zastávke. Nemôžem si to takto skoro dovoliť. Stiahla som okienko a nechala   fúkať sem chladný vietor. Zapletal mi vlasy. Cítila som ako pomaličky padá na okolie ranná rosa. Ako zvieratá pobehujú po lese. Krv. Zatrepala som hlavou a zavrela okienko. Nesmiem sa nechať rozptilovať. Viem už mám úplne čierne oči. Tak nejedla som ani nič ľudské a ani krv. To je čo povedať na to aký ja mám veľký apetít.

Rozprávač

Dni ubiehali ako voda. Nessie ich už ani nepočítala. Bola vyčerpaná. Hľadala na každej zastávke v každom meste no jej snaha bola márna. Práve sa vydala do mesta, do hlavného mesta Veľkej Británie. Do Londýna. Dievča pomaličky strácalo nádej. Zastavila na okraji cesty a vystúpila z auta. Tackala sa až k rieke Temža. Kľakla si na kolená a zahľadela sa do vody. Videla v ňom svoj odraz no niekto jej tam chýbal. Chýbal jej tam on. Ten koho hľadá. Vyčerpaním omdlela.

Dievča ležalo na suchom lístí a pomaličky oddychovalo. Vôbec si neuvedomovalo svoje okolie. Nevedela ako sa jej vyvolený nachádza blízko. Nie, ona tu leží. Ako telo bez duše. Odpočíva a dúfa že sa ešte zobudí.

Nessie

Vyľakane som sa zobudila na hluk. Počula som žblnkotanie? Rýchlosťou blesku som vstala na nohy a obzerala sa okolo seba.

„Do riti!“ stratila som čas! Utekala som do svôjho auta a naštartovala. Toto by mala byť rieka Temža čiže už som blízko Londýna. Tu asi dnes zakotvým a uvidím kam sa potom vydám. Možno ho tu nájdem. No dobre tak asi nie. Smutne som si vzdychla a radšej si pustila rádio.

Melódiu som si vyklepkávala do volantu.

Ked som dorazila do mesta. Bolo tu všetko zasnežené? Zvláštne. Ved pri rieke a v okolí nebol žiadny sneh. No i tak to tu bolo kúzelné. Všade boli ozodby a svetielka. Ľudia sa na seba usmievali. Malé deti pobehovali po uliciach a na záhradách domov stavali snehuliakov. Ked som sa dostala do centra všetko bolo ešte krajšie. Auto som zastavila pri malom hotely a vošla dnu.

„Dobrý deň.“

„Dobrý.“ Obzreal si ma pán za pultíkom.

„Chcela by som si objednať jedno lôžkovu izbu na týždeň.“ Viem chcela som sa tu zdržať krátko no je to tu okúzľujúce a trošku si oddýchnuť neuškodí.

„Nech sa páči. To je váš kľúčik. Izbu  máte na treťom poschodí izba čislo 425.“ Usmial sa a podal mi kľučiky.

„Dakujem.“ Šla som do svojej izby. Hotel bol celkom útulný a izba tá bola tiež pekná. Bola modro béžová. Ako vo Forks. Dobra voľba farieb. Odložila som si veci do  skrine a rýchlo si vytiahla zimnú budnu. Obliekla som sa a šla sa prejsť.

Mesto bolo krásne. Bolo asi po 12 hodine. Všetci boli dom a spoločne obedovali. Ako rodina. Sadla som si na lavičku v jednom parku. Bolo to tu veľmi romantické. Nedaľeko bolo ihrisko. S ľudskou krvou nemám problém. Už od malička som na ňu zviknutá. Od Jaka. Môjho priateľa. Po líci mi stiekla slza no rýchlo som ju zadržala rukou. Nechcem tu plakať. Nepotrebujem aby ma niekto ľutoval. Zvládnem to aj sama. Zvládnem! Stiskla som viečka a nevnímala čas chcela som zabudnúť a aspoň na chvíľu sa vrátiť do minulosti. Do šťastnej minulosti.

O niekoľko hodín neskôr

http://www.youtube.com/watch?v=8LbkxP_UCBQ

Je tma a ja tu stále sedím. Neviem v čom dúfam. Že sa tu len tak objaví? Zakrútila som hlavou a sama sa zasmiala na mojimi úvahami. Som naivná a hlúpa. Ako inak no zrazu mi vrazila do nosa vôňa. Jeho vôňa. Vstala som na nohy a obzerala som no nikde som ho nevidela.

„Sam!“ kričala som a utekala sa jeho vôňou.

„Sam! Kde si! Sam!“ vrešťala som ako zmyslov zbavená no potom som ho uvidela. Nepočul ma lebo sa venoval jej.  Držal ju za ruku a na niečom sa smiali. Teraz ma nezaujímalo že ju chytá. Že sa smeje na tom že niečo ONA povedala stačil mi pohľad na jeho úsmev. Jeho vôňa mi vyfúkla myslenie. Po líach mi tiekli slzy.

„Sam!“ šepla som a vtedy sa otočil. Pozeral na mňa s otvorenou pusou no ona vrčala. Dala som ruky  na znak toho že sa vzdávam no ona ho dala za seba a vrčala.

„Ja chcem sa s tebou porozprávať Sam. Prosím vypočuj ma.“ Šepla som. Stále na mňa bez slova pozeral.

„Nepočúvaj ju!“ kričala.

„Bud ticho Dona!“ pre istotu som teraz vrčala ja. Ona sa rozbehla a skočila po mne. Zrazila som ju na zem a držala pod krkom.

„Nechcem ti ublížiť. Zatiaľ.“ Šepla som to tak aby to počula len ona. Nepotrebujem ho hned na začiatok vyľakať bolo jasné že by veril jej.

„Zlez z nej.“ Vrčal Sam. Zľakla som sa jeho hlasu. Nikdy som ho taký nepočula vždy iba láskavý, nežný a milý. Kde je? Kam zmyzol? Zliezla som z nej ale nepustila som oči zo Sama.

„Musíš vedieť pravdu. Počuješ?“ kričala som a chytila ho za ruku. Vtedy sa mykol ako keby dostam elektrický šok.

„Sam.“ Vyľakane som na neho pozerala. Okamžite som stiahla ruky. Cúvol odo mňa preč. Bolo to ako keby mi vrazil nôž do srdca.

„Vidíš čo mu robíš?“ vyštekla Dona. Zavrčala som na ňu.

„Nič mu nerobím jedíný kto ho klame si ty Dona!“

„Klame?“ prvý krát sa ozval Sam.

„Sam, naozaj sa ti nezdá zvláštne že sa stále sťahujete?“

„Dona vysvetlíš mu to sama?“ zhnusene som sa na ňu usmiala no nikdy by som nečakala to čo spravila teraz.

„Zomrieš.“ Rozbehla sa a vrazila mi nôž do srdca. Presne do srdca. Padla som na zem a cítila ako zo mňa uniká život. Viete pri tom ako som chcela zachrániť moju polovičku prišla som o svoj život. A nešla som sem náhdou s tým rizikom? Áno šla. Som rada že som mohla posledný krát cítiť jeho vôňu. Že som mohla posledný krát vidieť jeho úsmev.

„Milujem ťa Sam.“ Bolo posledné čo vyšlo z mojich úst. Začala som sa drhnúť vlastnou krvou.

„Nesmieš umrieť.“ Vzlykal Sam a držal ma v náručí.

„Nesmieš. Spomenul som si. Milujem ťa Nessie. Neopúšťaj ma prosím.“ Pomaličky som odchádzala. Posledný krát som sa zahľadela do jeho očí a zmyzla tam kam mŕtve duše patria.

Rozprávač

Dievča leží v náručí chlapca, ktorý ju miluje. Drží jej nehybné telo a vzlyká. Vie že zomrela kvôli nemu. Zahodila svoj život aby našla ten jeho. Aby mu ukázala správnu cestu. Vidí jej kamennú tvár, vie že sa už nikdy neusmeje. Nikdy nebude počuť jej zvonivý smiech. Cíti jej pokožku no je iná. Tak chladná a bez citu. No jeho láska je silnejšia. Stále nechce uveriť že jej duša odišla. že nebude s ním. Silne ju zvieral a snažil sa vdychovať jej vôňu, ktorá sa pomaličky vytrácala. Odchádzala spolu s ňou. Láska je sestrou smrti. Ona zobrala krehkú dievčinu niekomu  komu na nej záležalo. Pripravila toľko ľudí o milovanú osobu je jej jedno že ostatný budú umierať žiaľom. To je jej práca, jej povolanie, ktoré musí plniť a práve teraz ho splnila.

Dievča ide ruka v ruke zo smrťou. Ona jej ukazuje cestu. Vidí ako ju jej milovaný oplakáva ako by dal svoju dušu za tú jej no ona musí. Už musí ísť...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Už nie som dieťa 20. kapitolka: