Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Už nie som dieťa 4. kapitolka

29.11.2009 (17:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 795×

4. kapitolka

Smutne na mňa hľadel. Mal lásku v očiach. Ale nie takú ako ostatný.  Bolo to zvláštne. Cítila som že mám povinosť ho chrániť, milovať, obetovať sa ked bude treba. Nešlo mi to do hlavy.

Toto všetko som cítila a hlavne že som nevedela ani jeho meno. Jeho tvár sa mi nevedela vybaviť.

„Nessie, prosím spomeň si.“ Šepol a pri tom zavrel oči.

Pomaličky som k nemu pristúpila. Pohladila som ho po tváry. A on sa pod mojím dotykom jemne usmial.

„Prepáč.“ Tvár sa mu stiahla do bolestného úšklebu.  Ustúpil odo mňa a pozrel sa na Ara.

„Chcem vstúpiť do gardy.“ No pri tom sa pozeral na mňa. To mu nemôžem dovoliť. Môže sa mu hoci čo stať. NIKDY mu to nedovolím.

„Nie.“ Zavrčala som na Ara a zazerala. Cítila som aký ma strach. Pred pár minútami videl ako som spálila na popol Jane. Kto by sa nebál.

„Toto je moje rozhodnutie Nessie.“ Jeho oči hovorili niečo iné. Ostáva kvôli mne. Ale to nesmie.

„Aro prosím prijmi ma. Ale mám podmienku. A to takú že odídem kedy budem chcieť.“ Výhražne som sa pozrela na Ara.

„Samozrejme milý Logan. Si tu výtaní. A tvoja prosba bude splnená. Erik ti ukáže  komnatu. Bude vedľa Nessienej.“ Usmial sa. Ja som sa len usmiala. Aro nebol zlý. On bol nútení takým byť. Ale tak čo už.

„Dakujem Aro.“ Erik sa s ním zoznámil a odvádzal ho preč. Takže sa volá Logan. Krásne meno. Len keby bol môj. Čo to vlastne hovorím ?

„Aro. Chcem späť svoje spomienky.“

„Je mi to ľúto. Na to budeš musieť dojsť sama ako ich získať naspäť.“ Smutne sa usmial.

„Na to ti kašlem!“ zvrieskla som. So všetkými hostami, ktorých poznám som sa rozlúčila.

Išla som von. Nasadla som na svôjho koňa. Bol čierny a volal sa Arko. Kedysi bol divý ale raz ked som bola v lese tak som na neho natrafila.

Bežal  po lúke. Jeho hriva plápolala vo vetre. Na jeho strsť dopadaly lúče slnka. Jeho srsť sa leskla. No zrazu sa  okolo neho zjavili vlky. Snažil sa brániť. No márne. Nemohla som tak krásne stvorenie nehať tým obludám. Zachránila som ho. Ako som sa na neho išla otočiť. Nestál tam. Bola som smutná. Každí deň som sem chdoievala a čakala či sa sem príde pásť ale márne. Vtedy som sa cítila plnšia. Niečo moju samotu zaplnilo. Aspoň kúsok. Ked už som bola zúfalá  sadla som si do okna čo máme na hrade. A zbadala som ho. Prisahala by som že sa pozeral do mojho okna. Usmiala som sa a bežala na náš veľký dvor. Bol to môj kôň. Moja jediná záchrana v tomto mori samoty. Môj Arko.

Prečo si nejde na všetko spomenúť takto lahko? Plakala som a cválala na koni do lesa. Logan sa na mňa pozeral z okna. A aj ocko a tá žena.  Začalo prsšať a ja som si to vychutnávala. To jak ma studené kvapky dažda hladia po tváry. Bolo mi to jedno. Cválali sme cez potom preskakovali padnuté kmene stromov. Robili sme si čo sme chceli. Oddávali sme sa slobode.

Prestalo pršať a už aj začalo svitať. Bolo ráno. Ani som si neuvedomila že sme vonku tak dlho. Arko musel byť už unavený. Docválali sme domov. Domov HAHA.  Odviedla som Arka do stáje a dala ho do poriadku.  Bolo vidieť aký je utahaný. Ale niekedy to treba. Bude pokojnejšie spať.

Celé moje šaty boli pothané a bola som bosá.  Musela som prejsť cez obývačku. Všetci tam boli. Aro sa rozprával s nejakým blondiakom a držala ho nejaká žena obaja boli najstarší z tej rodiny. Ocko džal tú druhú ženu a hladil ju po vlasoch.  Cítila som že mi to niečo pripomína a zrazu dnu vletel ten velký chlapec. Vyzerá ako medved. Medved!!

Stála som v lese. A Emmet utekal za mnou.

„Mňam tak sa teším na pumy.“

„Ja na medvede.“ Smial sa.

„Nessie pozor!“ kričal na mňa. Ked som sa otáčala  útočil na mňa medved. Zhodila som ho na chrbát.

„Emmet budeš tam len tak čakať alebo ti ho zjem ja.“ Smiala som sa.

„Zješ?“ smial sa.

„Ako chceš!“ išla som sa zakusnúť no to už som mala v rukách koreň stromu. Začala som ho vypluvať.

„Emmet!“ vrčala som.

Usmievala som sa ako slniečko. Spomenula som si na Emma. On už sedel na sedačke. Bol nejaký smutný. Nesmial sa.

„Emmet ty medved.“ Smiala som sa.

Začali mu žiariť očká.

„Ty si si spomenula.“ Kričal a držal ma vo vzduchu a točil sa so mnou.

„Jasné. Na teba sa nedá zabudnúť ty šťastko.“ Ostatný mali v očiach nádej. No len som záporne zakrútila hlavou. Zmocnila  sa ma nejaká zvláštna bolesť. V hrudníku. Začala som kričať bolesťou a zvalila sa na kolená.

Premietali sa mi pred očami najbolestnejši chvílky. No nebol tam nikto z rodiny.

„Už dosť!“ kričala som.

„Zastavte to.“

Nemohla som sa na to pozerať. Cítila som všetko a naraz! Ten jeden chlapec  utiekol z miestnosti.

Držal ma niekto v rukách. Logan.

„Nessie. To prejde. Dýchaj.“ Ukludnoval ma. Vrčala som od bolesti. Vedel že to nie je mierené nemu.  Prestalo to. Z ničiho nič to skončilo. Bola som šťastná. Len Logana som v tých snoch videla.

V lese. On ma nemiluje. Miluje Tanyu.

Odstrčila som ho od seba. Začala plakať a utekala z miestnosti. Zavrela som sa v izbe puustila si moju obľúbenú pieseň. Veľa krát mi niekto klopal na dvere. Volal ma. No ja som si spievala. Nechcela som nikoho počuť. Vyčerpaná a špinavá som zaspala na zemi pod hifi vežou.

Na tvári ma  šteklili moje vlasy. Zobudila som sa do krásneho rána. Dala som si sprchu. Obliekla si legíny a dlhé biele tričko na ramienka. Zlaté balerínky a zlaté hodinky. Spravila  som si make-up a išla do spoločenskej  miestnosti. Boli tam zase všetci. Emmet sa na mňa škeril a ocko bol smutný.

„Dobré ránko.“ Usmiala som sa. Logan tu nebol. No zrazu sa vo dverách zjavila Tanya.

„Kde je Logan.“ Vrčala. Vyzerala strašne komicky. Vo vlasoch mala  lístie fučala a vrčala. Začala som sa smiať.

„Ty si zase tu. “ Vrčala a stavala sa do bojovej pozície.

„Nemyslím si že je to dobrí nápad Tanya.“ Celá rodina sa na mňa pozrela. Viem že ich bolelo že na ňu som si spomenula a na nich nie.

Chystala sa ku skoku no ja som ju uveznila v ružovej bubline.

„Nebud taká nervózna, však on za chvíľu vstane. Dobre vieš ako rád sa sprchuje.“ Usmievala som sa že sa mi všetko to pekné vrátilo späť tiež. Vrčala a narážala do bubliny.

„Esme? Robila si raňajky ty či služobní.“ Ona sa na mňa usmievala ako slniečko na hnoji.

„Stalo sa niečo ?“ pozerala som na ňu ako puk.

„Spomenula si si.“ Vážne som si spomenula! A nechtiac. Takže  to je super. Vždy si spomeniem na to čo mi ich trochu pripomenie. Emmet bol vždy ako medved a aj ich rád pije, ocko si vždy povie svoje a Esme mi vždy varila.

Už už ma obíjmala. Zaškvŕkalo mi v bruchu. Začala sa smiať a utekala z miestnosti kuchtiť. Sadla som si ku všetkým.

„Ako sa vám páčila prvá noc?“ Tá blndínka sa začala červenať. Ocko smiať. Uch viem si predstaviť ako sa páčil večer Emmovi. Smiala osm sa tiež. Tanya bola stále v bubline.

„Hmm... čo sa tu deje?“ pýtal sa Logan ked prišiel do miestnosti. Počul nás smiať no nevšimol si Tanyu.

„Prišlo ti dievča.“ Povedala som a mykla na ňu hlavou.

„Tanya? Čo tu chceš? Jasne som ti všetko vysvetlil. “vrčal,. Čo jej vysvetlil? Ncehápem.

„Ale ja ťa chcem Logan. CH C E M!!!“ hláskovala.

„Máš smolu.“

V mojom nesústredení bublina pukla a Tanya sa bozkávala s Loganom. No čo ma prekvapilo bolo to že on sa nebránil on SPOLUPRACOVAL!!

Toto bola rana pod pás...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Už nie som dieťa 4. kapitolka: