Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V okovách moci

11.08.2009 (10:30) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3282×

Zhrnutie

Hudba

1.Je bláznivá...

„ Belli, tak už si hotová?“

Kričala zadýchane mama  spod schodov ,keď odtiaľ ťahala  ďalší kufor. Nechápem, prečo ma tak ženie... Schádzala som dole schodmi, za sebou vliekla svoj vlastný kufor, ktorý bol podstatne menší než by sa jej pozdávalo. Otec sa stále prehraboval v zásuvkách v spálni a čosi si nezrozumiteľne hundral. Chvíľu som ho pozorovala a keď to vzdal, otočil sa ku mne: „ Bells, zlatíčko, nevidela si moje čierne ponožky? Vieš tie s tou rybou?“ a prosebne na mňa hľadel. Musela som sa zasmiať.  Ide ma zaviesť len do prístavu a on potrebuje svoje ponožky, ktoré symbolicky nosieval na rybačku?!

„ Ale oci! Veď nejdeš na severný pól.“ Pohla som sa ďalej a vliekla kufor za sebou. Veľa vecí mi nebolo treba. Prevažnú časť obsahu kufra tvorilo pár tričiek, nejaké šortky, šľapky a sandále, ale predovšetkým knihy. Konečne sa mi ho podarilo dotiahnuť až k autu, ale vyložiť ho na sedadlo, to už nezvládnem. Trpezlivo som stála pri aute a čakala. Z domu sa stále ozývali rýchle kroky, otváranie šuplíkov a bolo počuť dokonca aj pár rozbíjajúcich sa vecí. Potom už otec nahnevane vybehol z domu a postavil sa ku mne. Prekvapene pozrel na môj kufor: „ Tam máš všetky svoje veci?“ spýtal sa neveriacky. Mlčky som prikývla a prevrátila očami smerom k domu. „ René! Ak si nepohneš, Bella nestihne lietadlo, čo odlieta o štyri hodiny!“ no dobre to trošku preháňal, ale mama je mama.

„ CHARLIE!!!! KDE JE ISABELLIN PAS?!?!?!“ zvrieskla mama a zastala vo dverách. Tento deň sa mi naozaj začína páčiť. Začala som sa smiať a otec sa na mňa zamračil, hoci len predstierane. Bolo vidieť, aký je rád, že ma znova vidí s úsmevom, bez ohľadu na dôvod.

„ Zlatko, upokoj sa, mám ho pri sebe.“ Neviem síce na čo PRESNE budem potrebovať pas, ale teraz to riešiť nebudem. Veci som mala naložené mohli sme vyraziť. Vyrazili sme z Ríma na letisko do susedného mesta, práve bola na diaľnici špička. Dosť ma prekvapil môj narodeninový darček od rodičov. Zrejme si mysleli, že zmena prostredia mi prospeje. Možno aj áno. Cesta loďou až do Ria, do Brazílie bude zrejme pekné odreagovanie. Aspoň podľa mojich rodičov...

Pred očami sa mi mihali budovy, záhrady, obchody, pekárne, naposledy som zbadala to slávne rímske koloseum a zaspala som. Cesta na letisko cez celé mesto uprostred dňa trvala nekonečne dlho. Prebudil ma šum hlasov a trieskanie dverí na autách. Rozospato som otvorila oči, už sme boli na parkovisku pred letiskom. Hneď pri našom aute parkoval nablýskaný tmavomodrý kabriolet, ktorý bol jednoznačne neprehliadnuteľný. Zozadu oň ,stála opretá vysoká blondína. Keď som si ju prezrela lepšie, moje malé sebavedomie kleslo pod bod mrazu. Najviac výrazné na jej dokonalej bledej tvári boli jej oči. Boli zvláštne modré. Nie tak normálne, niečo na nich bolo iné. Mali farbu čistého a zároveň hlbokého oceána. Kým ja som vystupovala, otec vyberal z kufra môj kufor a pár ďalších tašiek. Keď sa mi tá blondína prihovorila, div mi oči nevyliezli z jamôk.

„ Ahoj. Som Rosalie a ty?“ prihovorila sa tónom, akoby sme už dávno boli kamarátky.

„ Ja...Bella.“ vysúkala som prekvapene zo seba. Isteže to nešlo bez toho aby som sa začervenala. Bolo zvláštne, že bola taká priateľská- vôbec tak nepôsobila. Usmiala sa na mňa a pokračovala: „ Letím do Anglicka a odtiaľ na plavbu až do Ria. Aj s manželom, ako svadobná cesta.“ Pochválila sa hrdo. Ja som až zabudla zavrieť ústa. Mohla byť sotva dva roky strašia odo mňa. Dvadsať ročná a vydatá?

„ Teda..ehm...gratulujem...ja tiež idem do Anglicka a ďalej loďou...“ hovorila som potichu a celý čas som bola nervózna. Stále mi nešlo do hlavy, prečo by sa niekto ako ona, bavil práve so mnou. Mama ma už začala náhliť, aby som “náhodou“ nezmeškala odlet.

„ Tak, to sa ešte možno uvidíme.“ Prehodila veselo a začala si z auta ťahať svoj kufor. Nesmelo som jej zakývala a kráčala za rodičmi. Už sme boli v hale, keď ma mama odtiahla kúsok bokom od otca a ticho sa mi začala prihovárať. „ Belli, tak... viem, že ty na takéto veci neveríš, ale prosím, sprav mi radosť a vezmi si toto...a dávaj na seba pozor...prinesie ti to šťastie...“ Zvesila si z krku retiazku, na ktorej sa hompáľal prívesok v tvare písmena M. Bol to krásny prívesok, zlatý, na pár miestach vykladaný rubínmi alebo niečím tomu podobným. Pamätám si na deň, kedy sa k mame ten prívesok dostal, akoby to bolo len včera...

S mamou sme boli na nákupoch. Chceli sme si zájsť aj na pizzu, tak sme si to zamierili na námestie, skratkou pomedzi poschodové domy. Kráčali sme prázdnou uličkou, olupujúce sa budovy mi vždy trochu naháňali hrôzu ale mama ma vždy upokojovala, že za bieleho dňa sa tu nikdy nič nestalo. Bol to jeden z tým dní, keď vonku nepražilo slnku, pofukoval slabý vánok a v uličkách nebolo počuť ani živáčika. Odniekiaľ zblízka sme začuli zvuk blížiacich sa krokov. Samozrejme, že mňa to hneď vyplašilo, ale mama sa zdala pokojná. Spoza rohu vybehla mladá, takmer biela  žena, so zdeseným výrazom v tvári. Dlhé, kučeravé červené vlasy jej povievali okolo tváre. Čierne oči prosebne uprela na mamu, v ruke jej visela retiazka s príveskom. Rýchlo retiazku mame zavesila na krk, potom sa už trochu upokojila. „ Prosím, veľmi vás prosím, vezmite si túto retiazku, majte ten prívesok vždy pri sebe. Keď bude správny čas, budete to cítiť, dajte ho svojej dcére. Je výnimočná...bude výnimočná.... Jedine človek ho môže ochrániť, a on ochráni jeho nositeľa. Oni... oni ho nesmú dostať...“ znova vystrašene preskakovala pohľadom z mamy na mňa. To už ani len mama nebola pokojná. Chcela som sa tej ženy spýtať, čo je zač, načo toto všetko, ale jedno žmurknutie a bola preč.

Neviem z akého dôvodu, ale odvtedy mama tú retiazku nedala dole z krku. Bola dosť poverčivá, verila, že prívesok má nejakú skrytú moc. Podľa mňa tá žena, čo jej dala retiazku s príveskom musela byť pomätená. Teraz ma však mama žiadala, aby som si tú retiazku vzala ja. Ja som k poverčivým rozhodne nepatrila, ale čo som mala robiť. Ak to chce, tak si to vezmem a budem to nosiť. Mama sa s dojatím usmiala a objala ma na rozlúčku. Rozlúčila som sa aj s otcom, pošepkal mi len Nerob prosím hlúposti, a nasadla som do lietadla. Miesto som mala zabezpečené v prvej triede. Sedadlo vedľa mňa bolo voľné, sadla som si a čakala na pokyn kapitána. Všimla som si, že neďaleko stojí Rosalie a máva mi. Kráčala smerom ku mne a sadla si.

»

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V okovách moci: