Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V okovách moci 2

16.08.2009 (07:30) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1854×

„ Vyzerá to tak, Bella, že sa znovu stretávame.“ Priateľsky sa usmiala. Neviem odkiaľ sa vo mne vzala tá odvaha alebo trúfalosť, ale nemohla som sa nespýtať.

„ Rosalie, áno, a čo tvoj manžel? Nemala by si sedieť s ním?“ napodiv sa rozpačito zasmiala a hľadela niekam neurčito dopredu.

„ No vieš..on...asi by som nemala veľmi pokojný let, keby sedím vedľa neho. Dohodli sme sa, že on bude radšej niekde vpredu.“ A zachichotala sa. zmätene som zdvihla obočie ale už som sa tým nezaoberala. Ona chvíľu zamyslene hľadela pred seba a potom sa mi znova prihovorila.

„ A čo ty? Žiadny manžel? Či svadba bude až v Riu? Alebo ideš na výlet?“ Bola milá. Nechcela vyzvedať ale zdalo sa, že je zvedavá. Možno budeme kamarátky. To bolelo. Každá spomienka na moju najlepšiu kamarátku.

„ Kdeže..žiadny manžel...no ja...darček od rodičov k osemnástke...ale hlavne aby...proste z osobných dôvodov...“ uzavrela som. Snažila som sa nebyť drzá, ale nechcela som o tom hovoriť. Zápästie ma nepríjemne zaštípalo. Trochu sa zamračila ale pochopila.

„ Aha, samozrejme, nechcem byť vtieravá prepáč. Bola by som rada, keby sme boli kamarátky. Nikoho iného tu nepoznám.“ Smutne sa rozhliadla okolo seba a povzdychla si. Celou cestou sme sa rozprávali. Vlastne nechala som rozprávať hlavne ju. Rozprávala mi o svojej rodine- bola adoptovaná, mala dvoch súrodencov a z toho jej sestra už tiež mala manžela, ale jej brat vraj stále nenašiel nikoho. Hovorila, že by ma rada niekedy zo všetkými zoznámila. Za tých pár hodín som si ju obľúbila. Keď bol čas vystupovať, rozdelili sme sa- ona šla za svojím manželom a ja som si vyzdvihla batožinu. Pri letisku som si stopla taxík, aby ma zaviezol rovno do prístavu. Angličania sa zdali milí ľudia. Medzi nimi a Talianmi bol nezameniteľný rozdiel.

V prístave už kotvila veľká loď- pravdepodobne tá moja. Pri nástupnom mostíku už stáli nejaké ženy, ktoré uvádzali cestujúcich. Bolo tam krásne. Voda bola pokojná, vzduchom sa niesol škrekot vtákov, ktorý ale náhla prehlušilo trúbenie lode. Len čo som nastúpila, pribehol ku mne nejaký muž a zaviedol ma do mojej kajuty. Keď som osamela, poobzerala som sa po kajute. Bola pomerne veľká a luxusná. Otvorila som kufor začala som sa prehrabovať vo veciach. Prezliekla som sa do letných šiat a vzala som si svoju obľúbenú knihu. Vyšla som hore na palubu, loď už dvíhala kotvy a my sme vyplávali.

Neverila som, že jediný pohľad na tú nádheru by mohol aspoň na chvíľu zahnať chmúrne myšlienky. Okolo mňa nebolo nič iné len naširoko- naďaleko oceán. Nad hlavou sa mi bláznivo naháňali čajky. Podchvíľou sa jedna z nich vrhla do vody a vyletela už s rybkou v zobáku. Ľahla som si na lehátko najbližšie pri mne a pustila sa do čítania knihy- už znova. Ani si presne nepamätám, koľkokrát som už čítala príbeh Terry Painterovej. Niečo ma na tej knihe fascinovalo. Nebolo to odhalenie, že Terry nie je taká, ako sa zdá. Skôr už len ten názov- Šepot a lži- všetky tie lži a tajomstvá, časom odhalené ale naďalej utajované. U Terry sa práve konala večera ku dňu Vďaky vzdania, keď lehátku vedľa mňa zaprašťalo pod váhou chlapca- alebo skôr muža, ktorý sa vyvalil vedľa mňa a pobavene sa usmieval.

„ Čauko Belli! Ako sa máme?“ Čože to hovorí so mnou?!?! Kto to preboha je?! A odkiaľ vôbec vie, ako sa volám? Väčšieho chlapa som v živote nevidela. Vystrašene som si ho prezerala- tmavé nakrátko ostrihané vlasy, takmer čierne oči, vyšportované telo samý sval, ale na tvári detský úsmev a jamky v lícach.

„ Sorry, že som ťa vystrašil.“ Zaškeril sa a pokračoval. „ Som Emmet.“ Pozrel mi do očí a podal mi ruku. Trochu som zaváhala, ale podala som mu ruku tiež.

„ Odkiaľ vieš ako sa volám?“ spýtala som sa ho začudovane. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu som nemala najmenší problém sa s ním rozprávať. Na chvíľu som odložila knihu a dali sme sa do reči. Práve som sa bavila na nejakom jeho ďalšom vtipe, keď stočil hlavu doprava a hľadel na prichádzajúcu postavu.

„ To je kočka čo? Niežeby aj ty nie si pekná...ale toto je fakt bohyňa.“ Zasnene privrel oči. Blížila sa k nám Rose. Potláčala som úsmev, kým som mu povedala niečo, z čoho asi nebude nadšený.

„ Emmetko, počuj, veď to je Rosalie. Dnes som sa s ňou zoznámila. A vieš ty čo? Už má manžela.“ Pozrela som naňho, ale on stále hľadel na ňu. Rosalie prišla k nám a zastala.

„ Ahoj Bella.“ Pozdravila s úsmevom a vtom si ju Emmet strhol na seba a pobozkal. Lehátko sa pod nimi prelomilo a obaja sa začali smiať. Ja som len nechápavo na nich civela, až kým mi detaily nezačali zapadať na svoje miesto.

„ Toto, Bella, je môj manžel Emmet, s ktorým si sa už ako vidím zoznámila. Teraz už asi chápeš, prečo som vedľa neho v lietadle nechcela sedieť.“ Áno, teraz som to pochopila a začala som sa smiať s nimi. Dnes som sa smiala toľko, ako za posledný rok nie. Možno mi táto plavba naozaj pomôže, ako určite naši tajne dúfali. Až do večera sme sa s Rose a Emmom bláznili v bazéne. Zašli sme ešte na večeru a ja som sa pobrala do svojej kajuty. Prezliekla som sa, zložila som si z rúk hrubé náramky ,takmer som necítila, že loď sa zľahka vznáša na vode a upadla som do hlbokého spánku. Vo sne som plávala, plávala...vlny mnou ale lomcovali zo strany na stranu a začínala som sa topiť. Potápala som sa pod hladinou, upadala som do bezvedomia, nemohla som sa nadýchnuť. Už som sa rozlúčila so životom, keď prívesok na krku sa zrazu rozžiaril a vyšla z neho tlaková vlna. Všetko naokolo sa roztriaslo a mňa nad hladinu ťahali desiatky rúk. Prudko som sa posadila na posteli a snažila som sa upokojiť. Na krku som pocítila chladivú retiazku. Vytiahla som si ju spod nočnej košele a prezerala som si prívesok. Vydýchla som si, bol to len sen. Len sen. Prívesok vyzeral stále rovnako, ako keď mi ho mama dala. Nič sa na ňom nezmenilo. Ani jediný detail. Nachvíľu sa mi zazdalo akoby jeden kameň slabo zažiaril a zhasol. To už ale určite zapracovala paranoja a moja bujná fantázia. Rozopla som si retiazku a položila ju na stolík. Hodnú chvíľu som na ňu hľadela, kým som sa znova načiahla a zavesila si ju na krk. Len čo som ju znova pocítila na krku, akoby sa mi uľavilo. Zahnala som tieto myšlienky a vyhrabala som sa spod prikrývky. Asi naozaj začínam byť paranoidná a poverčivá. Ako ma mohol nejaký prívesok na retiazke ochrániť pre niečím, ani neviem čím? Pomaly som vstala z postele, na stole som si všimla položený malý papierik s úhľadným rukopisom. Budeme Ťa čakať hore na raňajkách R+E . Je to od nich veľmi milé. Aspoň tu nie som sama. Vzala som si so sebou aj plavky a šla hore.

« »

zhrnutie

______________________

P.S: Nazbudnite tie komenty ;-)

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V okovách moci 2: