Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V okovách moci 6

26.08.2009 (08:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1866×

Mala som pocit, akoby som sa prebudila v horore. Na zemi sa zvíjal nejaký muž, a to čo sa sním stalo potom bolo...strašné...bolo to horšie ako strašné...

Rose kričala na Emmeta, aby dal tomu mužovi dole medailón. Kým on k nemu prišiel, on už stál na nohách a nekrčil sa na zemi. Namiesto neho tam stálo vysoké monštrum. Tmavé oči, dlhé bledé vlasy, odporné, ostré ,čierne nechty a na hrudi mu žiaril rubínový medailón- retiazka s príveskom, presne rovnakým, ako je ten môj, ibaže jeho mal tvar písmena C. Napadlo mi, že už mu chýbajú len nejaké rohy, a bol by dokonalý diabol. Vydesene som sledovala, ako Emmet preletel cez celú izbu, aj cez sklenenú stenu a pristál až vzadu na terase. Ostával ležať, nehýbal sa. Panebože, čo sa to tu deje?! Kto je to?!

Tým som viac nemala čas sa zapodievať. S otvorenými ústami som hľadela na Rosalie. Vzniesla sa do vzduchu a tiež sa začínala meniť. Ibaže ona vôbec nebola taká strašná ako tá...osoba..tá bytosť, kúsok odo mňa. Vlasy jej viali na všetky strany okolo dokonalej tváre, podivne modré oči žiarili, z celého jej tela vychádzala jemná modrastá žiara, na predlaktiach sa jej  začali objavovať tmavomodré symboly a ťahali sa až k ramenám. Trochu ma striaslo, ako náhle ten..ten...nedokážem to ani opísať, prehovoril:

„ Uhni z cesty Hemera! Ten človek nebude žiť! Ukradla medailón skazy, nemá právo ďalej žiť!“ skríkol na Rosalie. Prečo ju oslovil Hemera? Hemera bola predsa...snažila som sa spomenúť si na hodiny dejepisu, ešte zo základnej školy, kde sme preberali grécku mytológiu, ale neustále sa mi v hlave vynárali rôzne iné mená bohov, polobohov alebo titanov.

„ Pokľakni a možno ťa nechám nažive.“ Prikazoval jej znova. Dúfala som, že sa niekomu takému neskloní. Mýlila som sa, ale možno vedela prečo to robí...

„ Erebos, vypočuj ma. Ona medailón neukradla. Nevieme odkiaľ ho má, ale ani len netuší akú má moc. Nevie o ničom. Nevie ani o tom, kto v skutočnosti je. A nevieš to ani ty! Nemôžeš ju zabiť! Nemôžeš zabiť Nyx!“  padla na kolená a prevravela neprirodzene vysokým hlasom.

Prosím, spomaľte niekto čas! Musím si to dať všetko dokopy... Erebos...staroveký boh temnoty, Nyx- jeho manželka, bohyňa noci. Vtedy mi doklaplo na svoje miesto aj meno Hemera- bohyňa denného svetla. Vždy v tieni Erebosa.

„ Ona nie je Nyx, je len úbohý ľudský červ!“ skríkol Rose do tváre, ale pohľad nebezpečne uprený na mňa.

Musela som niečo spraviť. Hocičo. Vezmi ten medailón! Spásonosná myšlienka...by to bola, keby nie som len obyčajný človek. Ja toho veľa nezmôžem. Vrhla som sa medzi nich a snažila som sa mu z krku strhnúť retiazku- neúspešne. Chvíľu som sa ho držala, ale bola som slabá. S ním som sa nemohla zrovnávať. Na tvári som zrazu pocítila tupú bolesť. Ležala som na zemi, horúce pramienky krvi mi stekali po líci až ku krku. Odtiaľ ma začala prebodávať šialená bolesť. Skôr, ako som si to vôbec uvedomila, som vykríkla. Bolesť naberala na intenzite, rana rozpálená dobiela. Želala som si, aby ma niekto zabil, urobil hocičo, len aby to prestalo. Odniekiaľ z diaľky som začula Rose ako kričala, že mám chvíľu vydržať a nekričať. Jej sa to ľahko hovorí... potom kričať prestala a chvíľu bolo počuť len zvláštne zavýjanie vetra. Nebolo ho len počuť- v izbe bolo malé tornádo. Potom už len výkrik. Pomaly som prestávala vnímať, bolesť otupovala všetky zmysli, ale stále som ju cítila rovnako intenzívne.

Rosalie ležala bez pohnutia na zemi, už vo svojej normálnej podobe, na ruke hlboké škrabance. Zahmlievalo sa mi pred očami, blížila sa ku mne hrôzostrašná, vysoká postava. Zavrela som oči a čakala na istú smrť.

Začula som lapanie po dychu a zúrivé vrčanie. Bolesť začala ustupovať, myseľ aj zrak sa mi vyjasňovali. Nado mnou sa skláňal ten netvor, vrčal a prskal. Nechápala som, čo sa deje. Cítila som sa priveľmi ľahko. Prívesok na krku žiaril, vytváral silný lúč svetla, ktorý smeroval priamo ma prívesok na hrudi toho monštra. Nemohol sa pohnúť. Nebol schopný ani najmenšieho pohybu. Snažila som sa rýchlo spamätať a začať racionálne uvažovať. Čo teraz, čo teraz čo teraz???????????

Dúfala som, že to bude fungovať. Natiahla som ruku k tomu netvorovi, uchopila prívesok v dlani a prudko trhla. V tom momente vrčanie ustalo, bledé vlasy začali tmavnúť až nabrali bronzový odtieň, vlasy aj nechty sa skracovali a chlapec asi v mojom veku s buchnutím dopadol na zem. V ruke som stále zvierala prívesok. Vtedy už bolo toho na mňa priveľa, znova som zatvorila oči a nechala som sa unášať prázdnotou zabudnutia.

Prebudilo ma pošteklenie ľahkého vánku na tvári. Zvonka sa ozýval dosť hlučný rozhovor. Rozpoznávala som len hlas Rose, ten druhý, nádherný, jemný medový hlas som počula iba vo svojich snoch.

„ Nepôjdeš dnu! Už si jej ublížil dosť! Nepotrebujeme ďalšie problémy, kým jej všetko nevysvetlíme.“

„ Tak ja som jej ublížil?! Už len ako,  prosím ťa?! Veď som ju ani v živote nevidel! Čo mi je ona?! Idem dovnútra, nebudem tu stáť a diskutovať tu s tebou ako idiot.“

Otvorili sa presklené dvere a dnu vošla tá najkrajšia bytosť, akú som kedy videla. Vysoký chlapec so smaragdovými očami, tmavo-hrdzavé rozstrapatené vlasy, plné pery, výrazné lícne kosti mramorová pokožka. Pozrela som mu do očí a srdce sa mi rozbúchalo zbesilou rýchlosťou, akoby chcelo vyskočiť zo svojho miesta v hrudníku. Keď na mňa pozrel a zamračil sa, zabolelo ma to. Nemala som na to žiadny dôvod, ale bolelo ma, že mu nestojím ani len za jeden normálny pohľad. Za ním so zvesenou hlavou kráčala Rose v sprievode Emmeta.

„ Rosalie, kto jej to spravil?“ otočil sa k nej a šepkal. Nesnažila som sa počúvať ale počúvala som. Vtedy sa už Rose naozaj rozohnila. Takú som ju ešte nikdy nevidela.

„ KTO? TY SA PÝTAŠ MŇA? MŇA SA PÝTAŠ KTO JEJ TO UROBIL?!?! Nebol to nikto iný ako vaša uveličenosť pán Edward! Ale samozrejme, ty si na nič nespomínaš pravda? Ako si takmer zabil Emmeta, ako si takmer zabil mňa, ako si sa pokúšal zabiť Bellu ale jediné čo si zmohol bolo zanechať stopu na jej tvári. Netušíš koľko si ona vytrpela a pritom sa nevzdala! Zachránila ťa! Ktovie čo by sa stalo keby ťa nezbaví toho prekliateho prívesku!“ vychrlila zo seba jedným dychom a teraz ho už len prepaľovala pohľadom. Zaťala dlane do pästí a vypochodovala von.

Nemohla som tomu uveriť...on..on bol to..to monštrum... Mala som pravdu prebudila som sa v horore. Blížil sa ku mne. Vyzeral ako stelesnenie mužskej krásy, ale z hlavy som nemohla dostať obrázok tej príšery, ktorá driemala v jeho vnútri. Postavila som sa na rovné nohy, najprv sa mi trochu zatočila hlava ale rýchlo som začala cúvať čo najďalej od neho.

„ Nepribližuj sa ku mne!!!“ precedila som cez zaťaté zuby. Musel mi zbadať v očiach ten ochromujúci strach, ďalej som sa nemohla pohnúť.

„ Nechcem ti ublížiť. Prosím, ver mi.“  Šepkal s čudným podtónom v hlase.

Dnu vbehla Rose a hneď sa postavila predo mňa.

„ Daj jej pokoj. Vari nevidíš, čo si jej spôsobil?!“

Zvesil hlavu a odkráčal von. Niečo si stále mumlal.

„ Prestaň s tým Edward!“ skríkla naňho znova a už nebolo počuť ani slovo.

Vydýchla som si a nohy ma viac neudržali, skĺzla som na zem a rozplakala som sa. Rose si kľakla ku mne, objala ma a snažila sa ma utešiť. Ako to, že ho nemôžem nenávidieť, aj keď sa ho tak bojím?? Prečo sa to muselo stať práve mne?? Môžem milovať niekoho, kto sa ma snažil zabiť??

« »

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V okovách moci 6: