Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V srdci vrahyne - 2. kapitola

13.06.2011 (21:30) • MidnightShadow • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1380×

2. kapitola 

Emmett:

S pocitom viny som si tvár vložil do dlaní a spomínal...

Presne pred dvoma rokmi

Päsťami som znovu a znovu narážal do steny... Omietka sa sypala a ja som sa len ťažko prinútil nezbúrať dom. Ovládalo ma číre zúfalstvo... Musím jej nejako pomôcť! Od Lucy ma delila iba jedny mizerné dvere. Tak prečo nevtrhnem dnu? Bojím sa. Bojím sa, že sa neovládnem. Toľko krvi... Jej krvi! Som preto zbabelec? Strhol som sa. Ďalší jej zmučený výkrik mi na srdci zanechal hlbokú, krvácajúcu ranu. Tú bolesť som nevydržal. Vykopol som dvere a vrútil sa do miestnosti.

„Toľko krvi!" zaúpel som, zatvoril oči a vdychoval svoju drogu. Jej sladká krv mi úplne opantala zmysly. Carlisleov hlas som počul akoby z veľkej diaľky:

„Emmett, vypadni! Si príliš mladý. Nevydržíš to!"

Edward sa ma snažil vytlačiť von z dverí násilím, ale ja som bol pre ňho ešte stále prisilný. Stál som tam ako socha a na tvári sa mi zračil potláčaný smäd. Smäd, ktorý mi tak dlho rozožieral vnútro. Jeho plamene pálili všetok môj zdravý rozum. Z hrdla sa mi dralo zúrivé vrčanie. Moje telo zachvátila túžba. Túžba po krvi... Vytrhol som sa Edwardovi a zaútočil. Rukou som jej jemne pohladil priehlbinku na krku a zuby zaboril do jej odhaleného, ohromujúco voňavého krku. Telo sa jej naplo. Slabo vykríkla a otvorila oči.

„Emmett...," zašepkala.

S jej dokorán otvorených orieškovohnedých očí vyžarovalo spaľujúce utrpenie. No každým dúškom jej krvi, ktorá uhasínala môj smäd, z jej očí unikal život...

Prítomnosť

Tvár som zodvihol z dlaní a zašepkal:

„Prepáč. Prepáč mi to, láska," vzdychol som si. Toto hovorím do prázdna. Ona už nie je...

„Platím!" zakričal som na tmavovlasé dievča. Položil som bankovku na pult a zdvihol som sa na odchod. Vtom mi zrak padol na zem. Na niečo malé a čierne, čo ležalo vedľa stoličky, kde sedela Rosalie. Zodvihol som to. Bola to peňaženka. Napadlo mi, že podľa dokladov vnútri, jej ju budem môcť vráťiť. Otvoril som ju, no neboli v nej peniaze, ani doklady. Bol tam iba jeden jediný lístok. Vytiahol som ho a čítal:

V piatok o ôsmej pred zábavným parkom.

P. S.: Tykajme si.

Uškrnul som sa. Tá ženská má ale guráž. Lístok s peňaženkou som si vložil do vrecka nohavíc a zamieril k dverám. Cestou som sa obzrel. Keď barmanka zbadala môj chrbát, uľahčene si vydýchla. Ach, tí ľudia. Mňa by nedostal ani sud Whisky. No, keď tak nad tým rozmýšľam, možno by mi to zdvihlo náladu. Takto zamyslený som sa ocitol pred svojim Jeepom. Nasadol som a naštartoval. Hlasné pradenie môjho domáceho miláčika ma upokojovalo... Mohol som si utriediť myšlienky, ktoré mi vírili hlavou.

Lucy bola moja jediná životná láska. No zabil som ju. Už nikdy sa nezjaví vo dverách so žiarivým úsmevom na perách a s iskriacimi očami. A za to môžem jedine ja. Pri tejto myšlienka ma stará jazva na srdci zabolela. No je to moje trýznivé svedomie, ktoré ma ubíja. Je to moja bolesť, nie Amyna. Ona si to nezaslúži. Zaslúži si niečo lepšie – šťastný život. Nechcem, aby sa pre mňa trápila... Možno ak by ma párkrát uvidela šťastného, prestala by sa trápiť... A mne by sa žiaľ ľahšie skrýval. Pri Rosalie určite. Ona je ten typ, čo vie vyčariť úsmev na tvári človeka, hoc leží na smrteľnej posteli...

O pár minút som sa už trmácal po príjazdovej ceste k nášmu domu. Zaparkoval som a vypol motor. Vzdychol som si a smutne hľadel na okno Amynej izby. Zamkol som auto a vykročil k vchodovým dverám. Bolo zamknuté. Zvykli si nečakať. Z vrecka bundy som vytiahol kľúč, otvoril som a vkročil dnu. Vnútri bolo cítiť nezvyčajne sladký pach upírov. Ale len jeden bol iný. Celý dom bol mŕtvy, ale len jej bilo srdiečko. V celom dome nebol nikto nevinný, len ona. Zamieril som k jej izbičke a potichúčky som vošiel dnu. Pristúpil som k nej, zohol sa a vtisol jej bozk na čielko. Chytil som jej malú rúčku do svojich dlaní a zašepkal:

„Sladké sny, maličká. Veľmi ťa ľúbim."

 Pomrvila sa, druhú rúčku položila na tú moju a v spánku zamumlala:

„Ocko..."

Rosalie:

Horúce slzy mi stekali po lícach a zmáčali mu košeľu, no on si ma aj tak pritískal k hrudi, kde som sa cítila malá a slabá, no v bezpečí. Sklonil sa a na vlasy mi vtisol bozk.

„Sľúb mi, že to už viac nikdy neurobíš," zašepkal.

„Sľubujem. Pre teba všetko," zavzlykala som.

Usmial sa a pobozkal ma na od sĺz mokré a slané pery...

Pritisla som si svoje nahé telo na to jeho a slastne som si vzdychla.

„Milujem ťa," zašepkala som.

„Ja teba tiež, láska..."

Cez viečka mi prenikali prvé, slnečné lúče. Zamrvila som sa a obrátila som sa na druhý bok šepkajúc:

„Dobré ráno, miláčik.“

Keďže som mala oči od spánku zlepené, rukou som sa snažila nahmatať jeho hruď. No narazila som na niečo studené, mäkké a mokré. Vdýchla som pach krvi. Zdesene som otvorila oči...