Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vampire reality 20. kapitola

21.09.2012 (07:30) • NoemiVolturiCullen, Simiik • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2171×

Ako náhle sme vyšli von z izby Sim, silno ma schmatol za ruku a otočil si ma tvárou k sebe.

„Máš zariaďovať veci na najúžasnejší deň tvojho života a nie sa opíjať so Simone!“

„Myslel si... tvoj najúžasnejší.“ Opravila som ho. Vytrhla som sa mu zo zovretia a premiestnila sa do našej izby. Ak by som to neurobila, cestou by mi ešte vrčal do ucha a nadával na každom druhom kroku.

Vošiel do izby a už sa mu otvárali ústa na ďalšiu spŕšku vyhrážok, lenže hneď som mu skočila do reči.

„Čo si chcel, pretože kvôli Nathanovi si sa tak pretrhnúť určite nešiel.“

„Chcem ti niečo ukázať,“ povedal s rozžiarenými očami. Odbehol do šatníka, položil niečo na posteľ, niečo biele.

„Dúfam, že to nie sú šaty,“ povedala som mu varovným tónom.

„Sú. Tie najkrajšie, najelegantnejšie a najdrahšie, hodné kráľovnej.“

„Týmto si ma nekúpiš, už nie. Nechcem ich!“ Videla som ako sa mu jemný úsmev mení v rozzúrený.

„Ako sa opovažuješ? Ešte si ich ani poriadne nevidela!“

„Ako sa ja opovažujem? Myslíš to vážne? Donútiš ma k svadbe a teraz mi vyberieš ešte aj šaty? Veď zaberajú celú našu posteľ! Nechcela som šaty, ktoré budú staršie ako ja. Narodila som sa v modernej dobe, tak aspoň jednu jedinú vec, ako sú šaty, si si mohol odpustiť. Ideš mi a nervy Caius Volturi! Zoberieš aj to posledné z čoho som sa aspoň trochu tešila!“ v tom okamihu som sa premiestnila ku Corin, skrz ňu som sa mu chcela aspoň nejako pomstiť.

„Madam?“

„Prestaň sa mi podlizovať, hlupaňa! Týmto si u Caiusa nešplhneš. Podľa neho tu budem naveky, takže v svojej posteli ho neuvidíš dosť dlho.“

„Tým si nie som taká istá.“ Odrazu zmenila tón hlasu, ale hovorila tak potichu, že som aj ja mala problém ju počuť.

„Ale ja, áno. Si úbohá. Bojíš sa toho, že ťa vôbec začuje. Môžeš byť jeho obľúbenkyňou alebo skôr domácim miláčikom, no jedno krivé slovo na mňa a ty veľmi dobre vieš, ako by si skončila. Tak, načo ťa vôbec tu?“ Chytila som ju surovo pod krk a premiestnila sa s ňou na najvyššiu vežu hradu.

„Caius!“ zakričala som. Určite ma hľadal po celom hrade hneď, ako som odišla, ale nechcelo sa mi čakať dokým ma nájde.

„Čo to robíš?!“ hnevom až penil, ak sa to tak dalo nazvať. Pozeral sa na mňa zo záhrady v tom svojom slávnom čiernom rúchu. Asi som ho vyrušila v niečom dôležitom.

„Hrám sa s tvojou hračkou. Zobral si mi, pre mňa dôležitú vec a teraz ti beriem ja tvoju.“

„Okamžite prestaň a pusti ju!“

„To je pre teba až taká dôležitá? Lebo pre mňa vôbec.“ Corin sa snažila dostať z môjho zovretia a aj keď bola dlhšie upírom, jej výcvik nebol na takej úrovni ako môj, jedným slovom, k ničomu.

„Potrebujeme ju. Je členkou gardy.“

„Ty ju potrebuješ, pretože si na jej dare závislí a máš kde chodiť na prietrtky!“

„Žiarliš?“

„Nie! Len ma znechucuje, že ona ma nahradzovala. Atheonodora mala aspoň úroveň, ale táto?!“

„Dobre, dobre. Tak čo chceš?“ rozhodil bezmocne rukami.

„Chcem, aby sa mi vyhýbala, aby som ju už nikdy v živote nevidela a je mi jedno, ako to zariadiš. Odvoláš všetkým svojich poskokov z okolia Cullenovcov, myslím to vážne, žiadne rečičky, teraz to urob!“

„S tým Aro súhlasiť nebude.“

„Tak potom smola.“ Pozrela som sa na Corin a pomaly stláčala ruku, ktorá zvierala jej krk. Snažila sa kričať, ale veľmi jej to nešlo, koža jej praskala a kus z nej sa už odštiepil a spadol na zem.

„Urobím to, len ju už pusti!“ hystericky jačal Caius. Povolila som zovretie a pustila ju. Keď spadla na zem začala sa neťahovať po Caiusovi, asi si myslela, že pre neho znamená niečo viac ako len užitočnú vec. On sa na ňu len pozrel, zvrieskol po nej a odišiel. Chvíľu som na ňu ešte pozerala, ako sa dáva dokopy, ale potom som odišla.

Prechádzala som sa po hrade a rozmýšľala o tom, čo asi tak robí Sim. Či aj ju Aro tak „milo“ prekvapil. Ani som si to neuvedomila a mierila som k nej do izby, aj keď  som ešte bola len pri Arovej pracovni. Započúvala som sa, či v nej niekto nie je, nebol, to som musela využiť. Síce si ju Aro vždy zamkínal, nechápala som prečo, no mne to bolo jedno. Vďaka môjmu daru hrubé dvere neboli prekážkou. Ani som nevedela, čo hľadám alebo, či vôbec niečo hľadám, ale niečo mi hovorilo, že to tu musím prehľadať. Upírou rýchlosťou som premeriavala všetko, stôl, knižnice, glóbusy, obrazy. Ale nenašla som nič, čo by nám so Sim mohlo pomôcť. Hlavou som sa oprela o rám knižnice, keď som zrazu zbadala malilinkú dierku v stene za tými všetkými knihami. Nevšimla by som si ju, ak by som nestála tak blízko. Bol to otvor nejakej skrinky. Nenápadne zamaskovanej. Otvorila som ju, bola v nej hrubá kniha, človek by ju sotva uniesol. Písal si do nej rôzne dátumy, ešte spred nášho letopočtu, udalosti vojen, obsadzovanie krajín a všetko možné. Zastavila som sa, až keď som uvidela meno Didyme.

Ach, moja milá Didyme.

Bola si sestrou, ktorú by si každý človek alebo upír prial. Milovala si ma aj po tom, čo som ťa premenil. Bol som šťastný, keď si si našla oporu a druha v Marcusovi. Ale kto mal tušiť, že sa to takto skončí. Aj keď si nemala dar v ktorý som dúfal, bola si prínosom. Lenže, vedela si, že moc je to, po čom som vždy túžil. Marcus musel ostať, no kvôli tebe nechcel. Nemal som inú možnosť. Neľutujem, že som ťa pripravil o život, pretože mám to o čom som vždy sníval. Som najmocnejšia bytosť na Zemi. Moc je to najdôležitejšie, nechcel som o ňu prísť.

Odpusť, drahá sestra.

Ešte pár sekúnd som neveriacky pozerala na zostarnutú stranu denníka. Prečítala som si to snáď ešte desať krát, ale stále tomu nemohla uveriť. Vedela som, že je Aro sviňa, to bolo nad slnko jasnejšie, ale že bol schopný zabiť svoju vlastnú rodinu... A nám nahovoril, že ju zabili deti Luny. Vďaka jeho klamstvu boli zabité nevinné stvorenia.

Započula som jeho hlas, pár krokov od pracovne. Všetko som dala rýchlo dokopy, v tomto bolo upírstvo viac než užitočné. Za pár stotín som už sedela na posteli vo svojej izbe. Predýchavala som to a niečo mi hovorilo, že túto informáciu musím využiť vo svoj prospech.

Ach, Marcus, ako mi ho bolo ľúto a on ani nevedel, ako to v skutočnosti bolo... po celé tie tisícročia blúdil v tme a obviňoval neprávom vlkolakov, zatiaľ čo ten, ktorého miluje, mu zobral milovanú.

Počula som kroky, no vydýchla som si, keď som zistila, že to je Sim. Vstala som z gauča, keď som videla jej strhanú tvár. Bolo to iné, takto sa ešte netvárila nikdy a ja som sa odrazu bála. Hlavou mi preblesklo to najhoršie.

„Simone?“ oslovila som ju vážne. Pozrela na mňa a pokrútila hlavou, určite vycítila z čoho som mala obavy. Vydýchla som si, ale Sim vyzerala aj tak strašne.

Sadla si na gauč bez slova, prisadla som si k nej.

„Vieš, chcela som deti a v poslednom čase ma to trápilo oveľa viac. Ešte keď sme boli doma... Emmett, Edward, Rose a Bella mi to trochu vynahradzovali, teraz aj Nate, ale vždy ma to mrzelo, že nie sú moje. Musím sa ti priznať, že keď si si myslela, že si Nathana stratila, videla som tovju bolesť, beznádej, vtedy som si povedala, že možno je aj dobre, že deti nemám, že nepocítim tú bolesť, ale ono sa to vrátilo, len neviem, či som to chcela práve takto.“

„O čom to hovoríš Sim?“

„Aro, priniesol jedno dievčatko... poloupírku.“

„Čože?“

„Nechcela som ju, chcela som aby ju odniesol preč, ale on povedal, že ak si ju nezoberiem, zabije ju. Priniesol mi ju ako darček. Nemohla som ju nechať zabiť, došlo mi, že jej musím dať šancu a takisto aj sebe, možno to tak malo byť.“

„Ty si si zobrala len tak poloupírie dieťa?“

„A čo som mala robiť Noe? Zabil by ju. Tak aj keď na nej bude robiť pokusy, neublíži jej.“

„On z nej chce mať pokusného králika? Ach, Sim... je ti jasné, že teraz bude mať ďalší dôvod vydierať ťa?“

„Ja viem, ale je to moja šanca, šanca na dieťa a to dievčatko bude mať mamu.“

„A čo jej biologická matka?“

„Aro ju nechal umrieť, netuším kto to bol, ale o jej dieťa sa postarám.“

„A kde je to dievčatko teraz?“

„Spí, je rozkošná ako bábika, také dieťa som si prijala vždy.“  Oči Sim sa rozžiarili, bolo vidieť, ako to dieťa strašne chce. Bolo jedno, či je skutočne jej alebo nie, no chcela dieťa, ktoré bude vychovávať a ktoré ju bude volať mama.

„Môžem ju vidieť?“ Sim sa hneď zlepšila nálada, aj keď som mala pochybnosti, musela som ju podporiť, snívala o dieťati a možno ho už konečne bude mať.

***

Kolísku mala položenú hneď vedľa postele. Nahla som sa nad ňu a videla krásne dievčatko, ktoré nemalo ešte ani vlásky, mohla mať tak dva dni, ale vyzerala už na pár týždňov, ale aj tak bola ešte malinká. Dlhé mihalnice jej jemne zaklipkali, zrejme sa jej niečo snívalo, bola krásna.

Usmiala som sa na Sim, ktorá šťastne pozerala na malú, pohladila som ju po tvári a odišla. Je to Simina voľba, dúfam, že bude vážne šťastná.

***

Teraz som si musela premyslieť, čo urobím. Musím to nejak ukončiť, ukončiť všetko. Niečo mi hovorilo, že vďaka tomu, čo som zistila sa to vyrieši. Aj keď problém Sim bol veľký, toto bolo ešte väčšie. Premýšľala som a premýšľala, no a zrazu mi všetko doseba zapadalo. Išlo to odrazu tak rýchlo, že som ani nevedela ako. Myšlienky boli také rýchle, že som ich pomaly nestíhala ani zachytiť. Síce sa mi to vôbec nepáčilo, no bol to jediný spôsob, ako žiť.

***

Vzala som si na seba nočnú košeľu, ktorej Caius nemohol odolať. Aj keď sa zajtra vydávam, musela som ho presvedčiť už dnes.

Keď zavŕzgala kľučka od dverí, potlačila som odpor, spomienky, nádeje. Iná možnosť nebola, máš iba jedinú šancu Noémi, nezbabri ju.

„Dúfam, že sa to už nebude opakovať, nezahrávaj sa s mojimi nervami.“ Bol otočený ku dverám, no ja som k nemu pribehla a zozadu ho objala.

„O čo sa pokúšaš? Chceš ma znova napadnúť?“

„Nie,“ zašepkala som mu do ucha.

„Tak, čo?“

„Otoč sa,“ povedal som mu a trochu odstúpila.

„O-čo-ti-ide?“ súkal pomaly zo seba. Oči mu černeli, až na uhoľ.

„Uvedomila som si, že je hlúpe vzdorovať ti. Nechcela som si to priznať, no to ty si ten pravý. Bola to iba moja hrdosť, kvôli čomu som sa bránila. Máme spolu syna, stvoril si ma. Už viac nechcem byť bez teba. Vezmi si ma ako ešte nikdy.“

Díval sa na mňa, akoby hľadal v mojej tvári klamstvo, ale ja som sa snažila tváriť ako zamilovaná pubertiačka. Ako by on bol Adonis.

„Konečne! Konečne, kráľovná moja. Tieto hry ma bavili, ale bol som z toho nešťastný. No teraz si ťa budem môcť zobrať bez odporu každý jeden deň. Už nebudem bozkávať iba ja teba, ale aj ty mňa.“ V ten moment som ľutovala svoje rozhodnutie.

Keď na mňa skočil, začal ma bozkávať a ja som sa nemohla brániť, musela som mu bozky oplácať. Chcela som kričať, ale namiesto toho som ho musela hladiť a vzdychať jeho meno. To teraz som sa cítila zahanbene, vtedy som aspoň bojovala, ale teraz som to vzdala. No a keď mi môj plán nevyjde, budem sa cítiť ako špina celú svoju večnosť.

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), Simiik, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vampire reality 20. kapitola: