Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vampire reality 28. kapitola

06.05.2013 (08:00) • NoemiVolturiCullen, Simiik • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1464×

Vedela som, že stojím nohami na koberci, ktorý som vyberala so Simone, vedela som, že moja rodina je v tejto miestnosti, ale ja som nemala odvahu zdvihnúť hlavu hore. No keď som započula, ako Sim zrazu beží po schodoch, vzhliadla som a dívala sa jej do očí. Nevedela som, čo mám čakať, no ona mi položila otázku, v ktorej bolo iba jediné slovo, meno toho, ktorého sa najviac obávala. Nevedela som, či chce vedieť, čo povedal na to, že som si toto dovolila, alebo chce vedieť, či už proti nám poslal svojich poskokov, no najpravdepodobnejšie bolo, že porozumela tomu o čo som sa celý čas snažila.

„Nie je, sme len my, Sim. Aro ani Caius už naďalej nebudú zasahovať do našich životov.“ Jej oči sa otvorili ako mohli. Cítila som na sebe zrak všetkých. Snažili sa pochopiť moja slová, no nebolo na nich, čo chápať. Žiadny skrytý význam, len čistá pravda.

„Ako, že nie je, mami?“ keď som počula jeho tichý hlások, zarazila som sa. Jeho myseľ chápala toľko vecí, napriek tomu, že mal len tri roky a vyzeral na deväť. Chcela som tie slová vypustiť, čo najskôr, ale neuvedomila som si, aký dopad budú mať na Natea, na môj malý krásny poklad.

Oči Sim boli teraz skôr plné zármutku, zrejme moja tvár vyzeral strašne. Upírskou rýchlosťou som sa k nemu priblížila. Na Rose, ktorej sedel na nohách, som sa nepozrela. Dívala som sa do očí tej najdôležitejšej bytosti na svete.

„Miláčik,“ oslovila som ho a chytila pevne za ruku. „Vieš...“ bolo ťažké nájsť slová, bolo ťažké hľadať ich, keď na mňa pozeralo toľko upírov, ktorí asi ani nechápali, aké ťažké to je. „Caius, tvoj otec...“ Nenávidela som, ak som toto slovo musela použiť, pretože on nikdy nebol Nathanovým otcom. Neľutovala som, že som ho zabila, ani pri najmenšom, no povedať, že ten, kto ho splodil je mŕtvy a že som ho zabila ja... bolo to komplikované. „On už s nami nie je a ani nebude. Ja... ach, Nate...“

Urobila som toľko ťažkých rozhodnutí, zabila som dvoch vládcov, klamala som svojej najlepšej priateľke, opustila som rodinu, zradila Jaspera, ale nič to nebolo v porovnaní s tým, čo som robila teraz. Ako povedať synovi, že som zabila jeho prekliateho otca?! Všade okolo mňa vládlo ticho, všetci potichu počúvali, nemiešali sa do toho, bolo to viac, ako som od nich mohla chcieť, stále voči mne prejavovali úctu. Bola som im vďačná, aj keď necítili ťažkosť, ktorú som cítila ja, súcitili. Jedine Jasper vedel, čo prežívam a tak som dúfala, že tieto pocity mi pomôžu vysvetliť mu, že som to robila pre jeho bezpečie.

„Urobila som niečo zlé, niečo, kvôli čomu Caiusa už neuvidíš.“

Na viac slov som sa nezmohla, dýchala som prerývane a potlačovala vzlyky. Bol to môj syn, moje všetko, no díval sa na mňa tak, ako ešte nikdy, vôbec som netušila, čo sa mu odohráva v hlave. Jeho tmavohnedé oči zvlhli a po líci mu stiekla slza, inštinktívne som načiahla ruku a palcom mu ju zotrela. Svojou rukou si tú moju ešte viac pritisol k lícu a druhá skončila zasa na mojom. Zavrela som oči, pripravená na to, ako ma začne nenávidieť alebo, že utečie.

„Takže už ti neublíži?“ spýtal sa ma s nádejou v hlase. Prisahala by som, že moje srdce vydalo jeden úder. Bol ešte taký mladý a predsa sa o mňa staral.

„Už nikomu z nás,“ odpovedala som mu. Objal ma tak silno, že ak by som bola človekom, už dávno nedýcham, no ja som to zbožňovala. Čím silnejšie ma objal, tým viac mi dával najavo, ako ma miluje. Zodvihla som ho a cítila, ako ho Rose neochotne púšťa, predsa len, vždy túžila po dieťati. S úsmevom som sa otočila, no hneď si uvedomila, že na úsmev čas vážne nie je.

Postavila som Nate na zem, no stále ho držala za ruku. Až teraz som si všimla, že Emmett drží na rukách Liu, išlo mu to prekvapivo dobre a Lia si lebedila v jeho medvedej náruči. Carlisle stál blízko pri Sim, akoby si už stihli niečo vyjasniť. Nadýchla som sa, aby som si dodala odvahu pozrieť na Jaspera. Pripadalo mi, akoby som na pokožke cítila chlad, milión ľadových kociek. No keď sa moja červeň stretla s jeho medom, bolo to akoby som nikdy neodišla. Aj keď nič nebolo povedané, alebo vysvetlené a bol to bol, kedy sa môj sen mohol stať znova skutočnosťou alebo mohol umrieť, cítila som, že som doma, cítila som znova tú vášeň, tú radosť, lásku, šťastie, porozumenie, to, čomu sa hovorí až do smrti.

„Povedz nám, čo sa stalo.“ Emmett bol jediný, kto sa odvážil prelomiť ticho. A, samozrejme, že som im to povedať musela, pripravená som nebola, ale musela som niečím začať, nemohla som len tak sedieť a pozerať sa na nich. Ale nemohla som to všetko rozprávať pred Nateom, to už by bolo priveľa.

„Zoberiem ho.“ Odrazu sa v obývačke zjavil Edward, vedela som, že sa hore nachádzajú ešte dvaja upíri a jedno búšiace srdce, ale neriešila som to, pretože to práve nebolo dôležité. Na Edwarda som však pozerala s rezervou, nie že by som mu neverila, ale Volterra vo mne zanechala opatrnosť a podozrievavosť. „Nič sa mu nestane, veď ma poznáš.“ Pohladila som Natea po vlasoch.

„Volá sa Edward, na chvíľku pôjdeš s ním, dobre? Vie čítať myšlienky, takže si z neho nerob srandu.“ Vedela som, že práve to Nate robiť bude, ale potrebovala som, aby sa zamestnal a nepočúval rozhovor tu.

„Mám zobrať aj Liu?“ opýtal sa Edward. Síce tá ešte ničomu nerozumela, no do tohto rozhovoru deti nepatrili, bol príliš trpký. Sim prikývla.

Mala som pocit, ako keby som bola sama, všetky oči sa upierali na mňa, aj Simoneine. Postavila som sa na nohy a musela prejsť pár krokov ku veľkej presklenej stene, pretože som nevládala pozerať sa do ich očí. Cítila som toľko viny, rozvrátila som celý upírsky svet a ešte aj spôsobila nepohodlie v rodine. Vedela som, že Rose, Emmett, Edward, dokonca aj Carlisle mi odpustia, ale bála som sa toho, že Jasper nie. Samozrejme, že cítil, akú nenormálnu, nadľudskú lásku som k nemu cítila, ale tu išlo aj o iné veci. V prvom rade, ako sa vyrovná s faktom, že som priviedla Natea, ako sa k nemu bude správať a ako ku mne? Teraz tu už hlavnú rolu nehrala láska, pretože sme neboli len mi dvaja, bol tu aj niekto iný, kto, bohužiaľ, nemal s Jazzom nič spoločné.

„Už si im niečo hovorila, Sim?“

„Ešte nie,“ odpovedala.

„Tak začni.“ Popohnala som ju. Na pár sekúnd pozrela na Carlislea, on jej pohľad opätoval.

„Začalo to tým, že som dostala obálku. Aro si ma našiel, vyhrážal sa mi. Nemala som na výber, verte mi, bolo to bolestivé od vás odísť, ale ak to bol spôsob, akým som vás mohla ochrániť, neváhala som. Prosím prepáč mi, za to, čo všetko som ti vtedy povedala, aj keď si prišiel do Volterry... bola som blbá.“ Sim hľadela na Carlislea zmučeným pohľadom. Bola to chvíľa, kedy sa v ňom prejavil starý Carlisle a tak jej svoju ruky priložil k lícu a jemne ju pohladil. Bol to opatrný dotyk, no zároveň taký nežný.

„Ja sa chcem ospravedlniť tebe, Rose, pretože keď si ma videla odchádzať, nechala som všetko vysvetľovanie na tebe a určite si to vtedy nemala najľahšie.“ Rose sa jemne usmiala.

„Urobila by som presne to isté, čo ty, čo vy obidve, chránila by som rodinu za každú cenu.“ Bola úžasná, stavala rodinu na prvé miesto a v tom sme si bolo podobné. Nebol to len Emmett, bola to celá rodina, ktorá pre ňu mala nevyčísliteľnú hodnotu, a rodina bez Emmetta by bolo to isté ako Emmett bez rodiny.

„Caius mi zavolal a oboznámil ma s tým, že všade naokolo sú upíri, ktorí čakajú len na rozkazy, okamžite som sa zbalila a odišla.“

„To preto vtedy Jacob volal, začali sa u nich meniť noví vlci.“

„Verte mi, bolo to strašné. Bolo srdcervúce zabiť prvého, druhého a stále ďalších ľudí a predstavte si to, že mi sme s tým nemohli robiť nič. Týmto spôsobom nás mučili, týrali a keď im už nestačilo to, našli si iné varianty.“ Keď som len pomyslela na to, ako som deň po dni trpela a čakala, že nakoniec tá bolesť pominie, márne. Privrela som oči, aby som mohla pokračovať ďalej. Okolo seba som počula tiché vrčanie a vedela, že Sim spomína so mnou.

„Keď ste nakoniec po nás prišli, na malú chvíľu som si myslela, že niečo spravím, že sa ti vrhnem do náručia, Jasper, ale Caius ma znova držal v hrsti.“ Tento krát som nabrala odvahu a pozrela sa mu do očí, pretože to musel vedieť. Musel počuť, aké ťažké to bolo, nie len cítiť.

„Nathana som tam nemohla nechať. Myslela som, že je mŕtvy. A keď som ho videla po dvoch rokoch, bolo to neskutočné. Caius mi po celý čas klamal, dokonca čakal na správnu chvíľu, kedy mohol vytiahnuť eso z rukávu. Nie som na to hrdá, na to, že som ešte ako človek dovolila Caiusovi dotknúť sa ma. Bola som naivná, hlúpa a cítila som sa výnimočne, bohužiaľ, prišla som neskoro na to, aké to bolo monštrum.“ Verila som, že každý pochopil, aké to pre mňa bolo, zistiť, že osoba, ktorú ste milovali, nakoniec žije.

„Dni ubiehali, viedli sme vždy boje a keď už sa zdalo, že vyhrávame, stále nás dobehli. Vzdali sme to. Potom bojovali znova a zase vzdali. Ale keď sa mi naskytla možnosť nazrieť do Arovej pracovne, využila som to. Ani neviem prečo ma to napadlo, akoby mi niekto šepkal, aby som to urobila. Možno to bola Alice s Esmé.“ Usmiala som sa, pretože som si tie dve statočné upírky vážila a brala za svoju rodinu.

„Našla som jeho denník len náhodou a mal tam aj to, ako zabil svoju sestru, Dydime.“

„Hovoril, že ju zabili deti Luny,“ zhrozil sa Carlisle. „Nebol kultivovaný, bol to obyčajný barbar, ktorý si nevážil života.“ Chápala som Carlisleove rozčúlenie. Práve to, čo kedysi na Volturiovcoch obdivoval, bola iba lož.

„Marcusovi som povedala iba to, že viem kto zabil Dydime a tak mi prisahal, že ak od neho budem niečo žiadať, urobí to. Nepriamo som od neho chcela, aby zabil Ara a až potom mu dala dôkaz, že to bol on. Keď som sa vrátila zo svadobnej dovolenky, na ktorej som zabila Caiusa, bolo to to prvé, čo som urobila. Aro bol dosť šokovaný, ani nezatĺkal. Musela som to všetko stihnúť, pokým bola garda preč, no a keď sa vrátila, bola to veľmi zaujímavá situácia. Marcus ma presvedčil, aby som ako vládkyňa vystupovala najprv ja a potom mu odovzdala moc. Tak som aj urobila, garda porozumela miernej vyhrážke, keď som im povedala, že ak som zabila dvoch vládcov, ich zabiť nebude problém.“ Na chvíľu som sa odmlčala, ale všetci napäto čakali, čo bude ďalej.

„Nikdy som ešte neurobila nič také odporné. No najhoršie bolo, že som musela predstierať lásku k tomu slizkému, odpornému monštru. Oklamala som všetkých na hrade a tvárila sa ako zamilovaná pubertiačka, Caius mi to všetko zožral, jeho posadnutosť mnou bolo taká veľká, že ani nevidel realitu. Ale dúfala som, že môj plán výjde, musel, pretože to bola jediná šanca, ako sa odtiaľ dostať a ako naplno ochrániť vás. Neviete si predstaviť, ako sa mi hnusil a aký to bol úžasný pocit, keď som mu odtrhla hlavu. Ešte stále mi to pripadá nemožné, že to všetko dopadlo dobre. Marcus mi dal slovo, že sa nebude pokúšať zničiť vás, ako to chcel Aro. Je úplne iný, ako boli jeho bratia.“

„Prečo si mi o tom nepovedala, pripadala som si sama,“ vyčítala mi Sim.

„Ja viem, prepáč mi, ale nemohla som, stačilo, aby sa ťa Aro dotkol a bolo by po všetkom.“ Striasla sa pri spomienke na jeho dotyky, ale chápavo prikývla.

„Fíha, Noe. Jasper sa môže ísť zahrabať s jeho taktikami.“ Emmett bol miláčik, mal otvorenú myseľ a bol rád, že sme späť. Musela som sa znova pozrieť na Jaspera, netváril sa nijak prekvapene, či nahnevane, mal nasadenú kamennú tvár.

„Marcus nemá strach, že sa proti nemu garda obráti? Veď je predsa len jeden. A ak nie garda, množstvo klanov sa dozvie, že Volterra má len jedného vládcu.“ Zaujímal sa Carlisle.

„Ako som už povedala, garde som to veľmi jasne vysvetlila. A v skutočnosti nemá len jedného.“ Mala som nutkanie poškrabať sa na čele.

„Čože?“ ozvala sa Sim.

„Marcus nie je jediný, dokonca aj jeho bude niekto kontrolovať.“

„Kto?“ vyhŕkli všetci naraz.

„Ona,“ ozval sa Edward zhora.

„Pochopte to, nechcem sa nijako miešať do chodu Volterry, ale hrá to v náš prospech. Už nikdy sa nebudeme musieť báť toho, že proti nám niekto kuje plány. A na druhej strane, garda sa musela dozvedieť, ako to bolo, aby stále zachovávala rešpekt. Nie som vládkyňou v pravom slova zmysle. A aj keď nerada, ale cítim voči Volterre zodpovednosť a preto som povedala Marcusovi, že ak bude potrebovať pomoc, som tu pre neho, ale zároveň sa zodpovedá mne.“ Všetci na mňa pozerali prekvapene, okrem Jaspera, ten si stále zachovával kamennú tvár.

Odrazu ma objímali pevné, no štíhle ruky. Sim ma držala tak pevne, až ma to miestami bolelo. Boli sme konečne spolu, ale ako priateľky na život a na smrť, ako rodina a nie ako dve osoby, ktoré si prestávali dôverovať. Bola som si na sto percent istá, že to bolo aj dôsledkom moci Chelsea, ale naše priateľstvo pretrhnúť nevedela.

„Toto už nikdy nerob! Myslela som, že si sa zbláznila,“ kričala mi do ucha.

„Aj som sa!“ zakričala som jej späť. V miestnosti sa ozval smiech. Obidve sme sa pozerali na krásny a úprimný zvuk. Dokonca už ani Jasper sa netváril, akoby zamrzol, bol uvoľnený, určite aj dôsledkom toľkej radosti ostatných, ale aj tak, smial sa.

„Nebude ti vadiť, keď na chvíľu odídem?“ opýtala som sa Sim.

„Ideš späť do Volterry?“ s hrôzou na mňa hľadela. Všetci členovia stíchli a taktiež na mňa pozerali.

„Nie! Chcem ísť k jazeru, nechať nech to na mňa všetko dopadne.“

„Budeš v pohode?“ Prikývla som.

„Dáš ešte nachvíľu pozor na Natea?“

„Samozrejme,“ horlivo prikyvovala.

O pár stotín som už bola pri svojom jazere. Bolo zamrznuté a vločky naňho husto padali. Pomalým krokom som sa vydala k nemu. Pred tým, ako som sa dotkla jeho sklenenej hladiny, vyzula som si topánky a bosou nohou prešla po ľade. Cítila som chlad, ale aj tak mi nebola zima. Krôčik po krôčiku som sa pomaly dostala do jeho stredu. Hľadela som na vodopád, ktorý mal teraz podobu obrovských cencúľov a premýšľala, či znova príde niečo, proti čomu budeme musieť bojovať, či znova budeme musieť so Sim tak drasticky brániť našu rodinu. Zabila som, zabila som vedome. Samozrejme, pred tým, ako som prišla ku Cullenovcom som zabila tiež. No bola som novorodená, a nevedela som o inom spôsobe. Teraz to však bolo iné, počujem stále výkriky ľudí, ktorých som zabila, vidím tie bojazlivé pohľady z ktorých sa pomaly vytráca akýkoľvek cit. Prosby o život ma budú prenasledovať ešte mesiace. Je zvláštne, ako sa myseľ upíra vyčistí, keď robí to, čo je správne a nie to, čo sa od neho očakáva. To, že som zabila Caiusa vo mne nevyvoláva nič, možno tak pocit zadosťučinenia. Ale mám pocit, že to, čo som urobila tak malo byť, pretože nikto nemôže žiť večne takým spôsobom, akým žil. Zo sveta si len bral. Mal pocit, že si môže zobrať aj mňa, lenže veľmi sa mýlil. Jediné dobré, čo za celý svoj život spravil bolo, že dal život tomu najúžasnejšiemu stvoreniu. Keby ma Nathan za to nenávidel, bol by to môj koniec. A Aro? To, čo robil so Sim bolo kruté, tváriť sa, že to, čo jej dáva robí pre jej šťastie? Bol to iba ďalší spôsob ako ju mučiť.

Klesla som na kolená, ľad zapraskal a ja som padala ku dnu. Nevadilo mi to, nič mi nemohlo ublížiť, tak prečo sa báť? Už som si zvykla na to, že sa nemusím báť vecí, ktoré sa ľuďom zdajú nebezpečné, či ohrozujúce život. Môj pád predstavoval to, ako som sa v jednej časti duše cítila. Cítila som prázdno, chýbal mi tam Jasper, pretože len on ho vedel zaplniť. Stačilo, aby ma raz pobozkal a ten pocit z toho, čo som tak ukrutne vymyslela a nakoniec dotiahla dokonca, by zmizol.

Jasper:

Vidieť ju bolo devastujúce. Chcel som sa k nej rozbehnúť a objať ju, pobozkať a okamžite sa s ňou milovať. Cítil som, ako ma veľmi potrebuje, ako ma k sebe volá a čaká, kedy jej poviem, že ju milujem. Lenže svoj rozum som ignorovať nemohol. Mala predsa syna... s ním. Jedna moja časť mi hovorila, že ak by ho nezabila, okamžite by som išiel a zabil ho ja. Dotýkal sa jej, bral si ju a všetko neprávom. Bola iba moja, nie jeho, lenže ona vždy potrebovala slobodu a on jej ju zobral! Ako mohol ublížiť tak nádhernej a úžasnej žene? Ako ju mohol takto pošpiniť? Prečo som uveril tomu, čo mi nahovorila?

Predstavoval som si, ako trhám Caiusovo telo na kusy, na menšie kusy ako dokáže človek zachytiť. Tresol som dverami. Vôbec mi neprekážalo, že sa rozlomili na dve polovice. Ako sa len opovážil sa jej vôbec prihovoriť, vydierať ju, zneužiť ju?!

Zlosť sa mi drala von hrdlom, vrčal som, nevedel som sa kontrolovať, hľadel som na jeden pevný bod, aby som sa upokojil, veľmi to nepomáhalo, no musel som, pretože som bol schopný sadnúť do lietadla a vyvraždiť celú gardu Volturiovcov len kvôli tomu, že sa na to celé prizerali. No odrazu sa pred mojimi očami zjavil jej syn. Prekvapením som sa až upokojil.

„Aj!“ vyšlo z neho.

„Čo tu robíš?“ nechápal som.

„Nechcel som, aby si ma videl.“ Jeho hlas sa podobal Noemi. Bolo ťažké vôbec na neho hľadieť, aj keď z Caiusa nemal skoro nič, len vlasy, vedel som, že je jeho. Bolelo ma, že Noemi mala syna a nie so mnou. Pocitéval som k nemu istú rezervovanosť, aj keď z neho vyžaroval len rešpekt a zvedavosť, nič falošné.

„Akože si nechcel? Ako si sa tu vôbec zjavil?“

„Viem to už od narodenia, ale nikto o tom nevie, každý si myslí, že je to len forma hry. Že im proste vždy utečiem.“ Pohodil plecami.

„Vieš to isté čo No... tvoja mama?“ zakrútil hlavou.

„Viem byť neviditeľný,“ povedal hrdo.

„Štít?“ pomyslel som si nahlas.

„Ja nič v ruke nemám,“ odpovedal. Nechápavo si obzeral ruky. Musel som sa zasmiať.

„Takže som prvý, kto o tom vie?“ Prikývol. „Ani mama?“ Pokrútil hlavou. „Prečo?“ Mykol plecami.

„Tak, prečo si ma sledoval?“ dostal som sa k tomu podstatnejšiemu.

„Nechcem aby si bol na mamu zlý,“ povedal nebezpečne.

„Nikdy by som jej neublížil.“

„To ja viem, ale má ťa rada. A keď nie si s ňou, si k nej zlý.“ Bol bystrý a odvážny. A ochraňoval Noemi, aj keď bol ešte len dieťaťom.

„Ja tvoju mamu milujem. Ale nie je to také ľahké. Teraz má teba.“ Snažil som sa mu to vysvetliť, ale nechcel som byť hrubý. Tento chlapec, Nathan, nakoniec sa mi páčil. Prekvapil ma, nemyslel som, že to bude nakoniec on, kto mi bude dohovárať, aby som sa vrátil k Noemi, myslel som, že ma nebude chcieť vidieť po jej boku. Po pár sekundách si ma získal, už som naňho nehľadel ako na nepriateľa.

„Áno, má mňa, ale to znamená, že nemôže mať aj teba? Caius jej robil hrozné veci, nenávidel som ho a stále nenávidím. Ale ty si dobrý. Keď som zistil, že mám mamu, povedal som si, že už o ňu nikdy neprídem. Že urobím všetko, aby som ju nestratil znova. Tak, myslíš si, že by som ju dal len tak niekomu?“ Múdre slová sa miešali s detskými, ale mal pravdu. Jeho mama bola výnimočná a jediná prekážka, on, už nebola prekážkou. Najdôležitejšia pre neho, ako aj pre mňa, bola Noemi a na tom sme mohli začať stavať.

***

Keď som dorazil k jazeru, nikde som ju nevidel. Zbadal som však dieru v ľade a hneď sa k nej rozbehol. Noemi ležala na dne jazera, otriasol mnou strach, vyzerala bezbranne, oči zavreté, akoby ani nežila. Skočil som do vody a plával tých pár metrov k nej najrýchlejšie, ako som len vedel. Vzal ju do rúk a jej bezbranné telo sa kolísalo na mojich rukách. Keby nás niekto videl, pomyslel by si, že držím mŕtvolu, ale ona žila. Prežila toho veľa, potrebovala oddych, potrebovala samotu. Doprial by som jej viac času, ale už som nevládal čakať. Neotvorila oči. Ešte ani pár sekúnd po tom, čo som ju postavil na zem.

„Noemi?“ oslovil som ju. Červeň sa objavovala spod jej dlhých mihalníc.

„Čo tu robíš?“ opýtala sa bolestne. Nechcel som jej nič vysvetľovať, rozprávania už bolo dosť. Chytil som jej tvár do rúk a náhlivo ju pobozkal. Chuť jej pier som necítil dlho, až príliš dlho. Bozkával som ju stále vášnivejšie a vášnivejšie, nemohol som sa od nej odtrhnúť.

Noemi:

Nechcela som, ale musela som prestať. Nemohla som sa s ním bozkávať ak by mi povedal, že Natea nerešpektuje, že ho nechce mať v dome.

„Nate je môj syn, iba môj, Caius s ním nemá a nikdy nemal nič spoločné. Ale napriek tomu, si ochotný rešpektovať ho alebo je to už priveľa, čo od teba žiadam?“ Jeho tvár sa trochu skrivila, no nasledoval široký úsmev.

„Žartuješ? Je úžasný. V podstate ma vykopal z domu a poslal za tebou. Myslím, že je tak trochu manipulátor po svojej mame.“ Zasmial sa. Krútila som hlavou ako zmyslov zbavená.

„Nie je možné, aby to všetko bola pravda, pretože teraz som šťastnejšia ako kedykoľvek predtým.“

„Mrzí ma, čo si prežila. Rád by som ho zabil ja, ale až potom ako by som ho mučil. Trpel by desaťročia a možno potom by som ho bez milosti zabil. Mal som stáť pri tebe a nehľadieť na svoje ego, dokážeš mi, prosím, niekedy odpustiť?“ Tvár mal zvraštenú a pery skrivené od bolesti.

„Netráp sa tým, už je to za nami. Chcem žiť a nie myslieť na minulosť. Bolo, čo bolo.“ Myslela som to vážne, chcela som byť šťastná a nie spomínať na to, aké bolo cítiť nešťastie a bezmocnosť. V objatí som nás preniesla domov.

„Tak to bolo veľmi rýchle. Žiadna bitka? Nič?“ Emmett sklamane zvesil hlavu. Rozbehla som sa po schodoch za Nateom. Sledovala som jeho pach, no stále mi nedalo toľké búšenie sŕdc. Otvorila som dvere. Nate sa ku mne hneď privalil.

„Si poklad.“ Pohladila som ho. Zbadala som aj Sim, ktorá už držala malú na rukách. Ďalej Edwarda a nemohla som uveriť vlastným očiam, ale Bellu. No nie tú krehkú Bellu, ale pôvabnú upírku. Pristalo jej to, po nesmrteľnosti túžila vždy. No keď som uvidela malé dievčatko na jej nohách, neverila som tomu. Vyzerala na rok, takže mala pár mesiacov. Bola nádherná ako Lia.

„Tak aj ty?“ opýtala som sa.

„Mohlo to byť ľahšie, keby si mi povedala ako na to, ale som tu. Živá... a zdravá.“ Zasmiala sa. Dievčatko podala Edwardovi a rozbehla sa ku mne. Bola ešte silnejšia ako ja, bola novorodená, ale objala som ju tak silno ako som len mohla.

„Volá sa Renesmee.“ Jej oči sa rozžiarili, keď sa na Renesmee pozerala. Tento pocit sem veľmi dobre poznala. „Chýbala si mi,“ povedala už pri pohľade na mňa.

„Už sme kompletní,“ odpovedala som jej. Boli sme šťastní, pretože tomu tak bolo.

„A o jedného na viac,“ podotkla Rose, ktorá sa objavila vo dverách. Nechápavo som si zahryzla do pery.

„Jacob sa pripútal k Renesmee,“ povzdychla si Bella. S otvorenými ústami som pozrela na Edwarda, ktorý sa netváril najmilšie a potom na Sim, ktorej ústa boli taktiež dokorán. 

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), Simiik, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vampire reality 28. kapitola: