Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vampire reality 6. kapitola

08.01.2011 (17:15) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1593×

Potrebovala som rozmýšľať, oddychovať, byť sama. Nebavilo ma už nič. Vyčítala som si všetko. Len kvôli mne sa toto udialo, sklamala som Jaspera, Carlisla, a aj Sim. Vždy sa pre mňa obetovala. Sebeckosť bola moja charakteristická črta. Alebo, žeby nie? Čo by mi povedala Sim? Určite by sa ma snažila utešiť, nejako rozveseliť, vyviesť ma z omylu, lenže, to bol omyl iba podľa nej a ostatných. Vedela som pravdu, sľúbila som, že si to nebudem nikdy vyčítať, ale všetko zlé sa udialo kvôli mne. Umrela Alice a Esmé, teraz sa od nás Jasper a Carlisle vzdialia. Všetko som pokazila. Chudák Sim. Je na tom omnoho horšie a ona utešovala mňa. Obdivujem ju v každom smere!

No, možno som urobila dobre. Možno sa zachovajú inak a zo mňa spadne to bremeno. Zodvihla som zo zeme kamienok a hodila ho do vody, rozprskla sa na všetky strany a potom žblnkotom vytvorila zväčšujúce sa kruhy. Milovala som to tu. Pokoj, tmavé jazero uprostred lesa, nad ním skala, voda, ktorá sa po malých pramienkoch púšťala strmhlav po skalách. Bolo to tu čarovné. Jazero nebolo veľké, aj človek by bez problémov dovidel na druhú stranu, kde sa týčili tie skaly. Okolo tmavé lesy a podo mnou tráva s malými kvetmi. Hralo to tu rôznymi farbami, akoby sa prostredie chcelo prispôsobiť mne. S veľkou obľubou som sa premiestňovala pár metrov nad jazero a padala, padala, padala. Po každý raz som zavrela oči, aby som si vychutnala vietor, ktorý oblizoval celé moje telo. Rozpažila som ruky, a tak bol ešte prudší.

Keď som sa už prstom dotkla hladiny, premiestnila som sa zas do výšky. Pár krát som sem zobrala aj Jaspera, premiestnila som ho so mnou a obidvaja sme cítili tú voľnosť, ten vietor, ktorý okolo nás prúdil. Naučila som ho chodiť po vode, pravdaže, tiež pomocou mojej schopnosti. Niekoľko ráz som sa v ňom kúpala, bolo hlboké, tmavé, ale čarovné. Na dne boli malé ploché kamienky. Bolo čistejšie ako obloha za letného dňa. Nikto sem nechodil, nemal prečo. Akoby čakalo iba na mňa, kedy ho objavím a prídem sa mu vyžalovať. Väčšine ľudí pripadá bláznivé, šialené, ak sa človek rozpráva sám so sebou. Myslia si o ňom, že je blázon. Podľa mňa, nie. Myslím si, že vždy je pri vás niekto, kto vás počúva, vníma, chápe vás. Či sú to už stromy, zvieratá, duchovia alebo niekto úplne iný. Hocikto si vás môže vypočuť. To, že vám neodpovie, tak to je už nepodstatné. Niekedy ani nechceme počuť nič, pretože sa bojíme odpovede, názoru. Chceme len, aby to niekto vedel, aby s nami zdieľal naše pocity.

Možno som ten magor ja, ale kašlem na to. Najhoršie je, ak sa o svoje pocity nechcete podeliť ani so stromami, vodou, lesom, pôdou. A preto nechcem prísť o Jaspera, on je jediný, ktorý vie pochopiť do detailu moje pocity, a ktorý o všetkom vie, spolu so Sim. Jasper je láska môjho života, tým som si istá. Ale Carlisle mal v jednom pravdu, čo ak sa raz dozvedia, že žijeme? Čo ak Caius ublíži mojej rodine? Jasperovi? V tom prípade by som musela niečo vymyslieť, dohodnúť sa s Caiusom alebo na neho pripraviť nejakú pascu? Áno, určite by sme to spolu zvládli. Sim so svojimi klonmi, ja s premiestňovaním, Edward s odpočúvaním myšlienok a Jasper, ach, môj Jasper, s vycítením a ovládaním emócií. Nie, Noe, prestaň myslieť na budúcnosť a na rôzne varianty! Nič sa nestane, je dôležité, aby ti Jazz odpustil. Ale čo ak mi neodpustí, čo budem robiť potom? Tá otázka v sebe niesla viac, ako sa zdalo. Myslela som tým všetko dokopy, čo bude s rodinou, keď pôjdem. Pôjdem vôbec niekam? Sim pôjde so mnou. Nie, to pochybujem, ostane so svojou láskou, ani by som niečo také od nej chcieť nemohla. Čo by robila Rose? Druhýkrát by sa jej rozpadla rodina, neprežila by to. Musíš to dať nejako do poriadku, veď ty by si to neprežila! Bez svojej lásky, zmyslu existencie, rodiny, šialenej rodiny. Musela som sa usmiať pri spomienke na vankúšovú vojnu a rozosmiať sa, keď som si prehrala v hlave noc strávenú s mojim miláčikom.

Ešte som sa obzrela, ťažko sa mi opúšťalo toto miesto. Voda mi vždy dodala odvahu. Rozbehla som sa, chcela som si to trochu premyslieť ešte kým prídem domov. Síce už nebolo o čom rozmýšľať, mozog mi môže pracovať na plné obrátky, ale nič mi nepomôže, dokým mi Jasper niečo nepovie. Bežala som tak rýchlo, ako som len vedela, a v momente, kedy som už bola odhodlaná postaviť sa pred Jaspera a v kľude s ním hovoriť, premiestnila som sa. Nechcela som nikoho vidieť, takže to bola rovno spálňa. Sedel na posteli chrbtom ku mne, vedel že som už tu. Hlavu mal sklonenú. Ja som len stála, iba stála, chcela som niečo povedať, tak veľmi som chcela, no nešlo to.

„Prepáč,“ vypadlo z neho odrazu.

„Čože?“ On sa mi ospravedlňuje? Za čo?

„Ja viem, že ešte aj teraz sa správam ako idiot. Hneď, ako si prišla, som ťa mal objať a pobozkať,“ povzdychol si, „ale... tak strašne ma to mučí, keď viem, že sa ťa dotýkal, že si bola jeho. Ja viem, že pred ním si určite niekoho mala, ale ich som nepoznal. Aspoň keby som vedel, že je to dobrá osoba, ale on ťa oklamal, využil!“ V okamihu bol pri mne, sklopila som oči, tak previnilo som sa ešte necítila.

„Noe,“ oslovil ma. „Prepáč, prepáč, prepáč! Čo to robím? Ja ani pri najmenšom nie som nahnevaný na teba, to jeho nenávidím, teba milujem!“

„Jasper,“ vzdychla som.

„Ššš, nič nehovor, milujem ťa, tak strašne ťa milujem.“ Objala som ho, zavŕtala svoju hlavu do jeho ramena a vdychovala vôňu.

„Ja teba viac,“ šepla som.

„Vždy to budeš len ty, ktorú milujem, nebola to María a ani Alice, nikdy to ani nikto iný nebude, iba ty! Rozumieš?“ pozrel sa mi do očí, prikývla som. Mala som pocit, akoby som bola päť ročné dieťa, no potrebovala som to počuť, uistiť sa. Pobozkala som ho a on sa usmial. Už bolo všetko v poriadku.

„Ale aj tak ho nenávidím.“ Zvraštil čelo.

„To aj ja,“ zasmiala som sa.

„Ale stále ťa milujem.“ Vrásky sa mu narovnali.

„To aj ja.“ Pohladila som ho.

„A stále žiarlim.“ Našpúlil pery.

„Ja neverím,“ povedala som dramaticky.

„Nezabudla si na to aj ja?“

„Nie, nespomínam si.“ Odrazu ma schytil a prehodil si ma cez plece, zvýskla som. Prebehli sme okolo izby Sim a Carlisla.

„Bože, čo to tvoja kamarátka porobila s mojím slušným otcom?“ zakrútil hlavou Jazz.

„Skóre je tesné, snažíme sa ako vieme.“ Spomedzi vzdychy zo seba rýchlo vysúkal Carlisle.

„Aké skóre?“

„Postele,“ pošepkal mi do ucha. Aspoň viem, čo rozoberajú v tej pracovni toľké hodiny.

„Radšej vypadnime,“ povedala som Jazzovi.

„Tak, tak, len utekajte.“ To boli Carlislove posledné slová, Sim ho asi niečím zaujala. No, skôr určite.

Vošli sme do obývačky. Emmett pozeral nejaký zápas a Rose si listovala v časopise. Zaujali sme ich, teda ja, na Jasperovom ramene.

„Ahoj,“ zakývala som im. Zrazu Emmett popadol aj Rose a už sme boli dve.

„Kam to ideme?“ pýtal sa Emm Jazza.

„No, mohli by sme...“

„Tam?“

„Prečo by nie?“

„Oni nás vykastrujú,“ prehltol Emm. Ako u debilov. Obidve sme si povzdychli.

„Nemyslím,“ zakrútil môj manžel hlavou.

„Nie? Oni dve pokope to je pohroma, a ešte keď nás Noe môže hocikedy chytiť.“

„My sme tu, Emmett!“ udrela ho po hlave Rose.

Rozbehli sa. V jednom kuse som si naprávala vlasy. Pri tej rýchlosti som ich mala všade, v ústach, očiach. Rose to nevadilo, tá mala ruky nadurdene zložené. Tieto prepadové akcie sa nekonali často, ale nemalo zmysel odporovať. Po pár minútach som pristála v niečom mäkkom. Jasper s Emmettom nad nami stáli a smiali sa. Zodvihla som ruky a vypleštila oči. Nevedela som ani zatvoriť ústa. Hnedé, klzké, odporné.

Môj hrudník sa začal veľmi rýchlo nadvihovať a z hrdla sa mi drali nebezpečné zvuky. Rose už naháňala Emmetta a Jasper sa krčil strachom. Pomaly som začala vstávať.

„Keď som musela utekať pred včelami, keď si ma posadil na strom a pustil dole kopcom, tak to som ešte vedela ustáť, ale blato?! Blato?!“ zúrila som.

„Miláčik, ale no tak. Sranda, nie?“ kŕčovito sa usmial.

„Nenormálna,“ pokrútila som hlavou. Skôr ako stihol niečo zbadať, som sa premiestnila za neho a do toho blata ho drgla. Spadol do neho rovno hlavou napred, za pár sekúnd v ňom skončil aj Emmett.

„Hotovo!“ pretrela si ruky, Rose.

„Daj mi ruku.“ Rose mi ju podala. „Vidíme sa doma.“ S Rose sme sa premiestnili domov, ale nečakalo nás milé prekvapenie. Sim práve hádzala po Carlislovi vázu. Rýchlo som ju zachránila, kým sa dalo. Obidvaja sa na nás otočili.

„Čo sa to tu deje?“ nechápala som, pred hodinou bolo všetko v poriadku.

„Nemiešaj sa do toho, Noe,“ vrčala Sim a hádzala po ňom ďalšiu.

Pozerala som sa tam na to, a nevedela, čo robiť, toto sa ešte nikdy nestalo. Jediný, ktorí sa hádali, boli Rose a Emmett.

„Rosie?“ opatrne sa spýtal Emm, ani som si nevšimla, kedy prišli.

„Noe?“ dotkol sa ma Jazz. Teraz nebol čas durdiť sa kvôli tomu blatu, toto bolo vážne.

„Ukľudni ich, prosím,“ žiadala som Jaspera.

„Nejde to.“

„Ako to, že nie?“

„Neviem, nemám čo ukľudňovať. Sim nie je naštvaná, je v pohode.“

„Čo? Tak potom prečo?“ tento náš rozhovor nepočul nikto, ale prišlo mi to čudné, až príliš.

„Bude to v niečom inom. Je rozrušená, ale nie naštvaná, robí to zo svojej vôle.“

Zo svojej vôle? Čo je to za sprostosť, ona sa chce hádať?

„Sim!“ skríkla som na ňu.

„Nechaj ma, Noe. Viem, čo robím.“ Pozrela sa na mňa tým zvláštnym pohľadom. Bol to len okamih, ale akoby sa všetko spomalilo. V jej očiach bol strach, ale odhodlaný strach. Niečo ma zastavilo a ja som sa už do toho viac nemiešala, nevedela som prečo, ale verila som jej.

No... ďalšia kapitola za nami :D. Budúcu sa môžete tešiť na pohľad Sim a na hádku :-).