Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Večnosť má mnoho podôb - 3. kapitola

17.04.2012 (21:45) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 899×

Pomaly som sa do toho dostávala. Dni v škole mi ubiehali ako tečúca voda – niekedy boli pomalé ako stekajúci pramienok, pokojné. Inokedy sa zase valili ako rozbúrená rieka, ktorá so sebou všetko berie.

Aj napriek svojím obavám, že nazapadnem, ma Mike a jeho partia, ktorá pozostávala z Jessicy, Angely, Bena, Erica a ešte niekoľkých ľudí, prijali. Ale bola som prekvapená, že aj niekto iný mal o mňa očividný záujem. Hneď na štvrtý deň od môjho príchodu som mala tú česť zoznámiť sa s Alice Cullenovou. Bolo to v jedno ráno, keď som zaspala do školy, a tak som sa ponáhľala po chodbe do triedy. Nehľadela som pred seba a keď som chcela odbočiť za roh, prudko som do niečoho vrazila, až ma to odhodilo na zem.

„Dočerta,“ zahrešila som a snažila sa postaviť.

„Och, prepáč, mrzí ma to. Nevidela som ťa...“ ospravedlňoval sa mi vysoký dievčenský hlas. Pozrela som hore na bielu štíhlu ruku, ktorú mi podávala a neveriacky som zamrkala. Alice Cullenová sa na mňa usmievala a jej škriatkovská tvárička žiarila.

Ako je možné, že ma nevidela? Alebo nepočula? Veď som takmer bežala a moje kroky nepatria k tým tichým... Ale prečo by potom do mňa narážala schválne?

Prijala som podávanú ruku – bola ľadová. Akoby ju práve vytiahla zo snehu. Rýchlo som sa vyšvihla na nohy a trochu som sa zakolísala.

„Ja som Alice,“ usmiala sa na mňa. „Alice Cullenová. Ty musíš byť Bella.“

„Ja... no áno.“ Bola som dezorientovaná z toho pádu a z jej náhleho predstavovania. „Prepáč, Alice, ale už musím ísť. Meškám na hodinu a...“

„Nemusíš sa ponáhľať, Bella. Profesor dnes bude meškať.“ Bola si istá tým, čo hovorila. Vtedy som ucítila jej vôňu a rovnako ako predtým s jej bratom, aj teraz ma tá vôňa štípala v nose. Nebola to tá istá aróma, to som si bola istá aj keď môj nos nikdy priveľmi nerozoznával vône, ale nepáčila sa mi. Čo to majú tí Cullenovci za divný vkus?

„Hmm, prepáč, Alice, ale ja fakt už musím ísť...“ Obišla som ju a zašla som za roh, presvedčená, že určite ma profesor vyhreší za neskorý príchod.

„Uvidíme sa, Bella!“ zakričala za mnou Alice a ja som nechápavo zakrútila hlavou. Niežeby nebola milá alebo by bola zlá, ale mala som z nej aj s ostatných jej súrodencov nepríjemný pocit a občas a mi až ježili chĺpky.

Na hodinu som dobehla a celá zadýchaná som vbehla do triedy. No keď som otvorila dvere, zostala som prekvapene stáť s otvorenými ústami. Profesor v triede vôbec nebol. Nečakala som kým sa vráti a rýchlo som si šla sadnúť k Mikeovi.

„Kde si bola toľko?“ vrhol sa hneď na mňa.

„Zaspala som,“ vysvetľovala som mu a vyberala som si pritom knižky z tašky. Vtom ale prišiel profesor a roztržito sa začal ospravedlňovať.

„Prepáčte, že meškám... Mal som niečo dôležité...“ hovoril rýchlo a často sa zadrhával. Jeho košeľa bola spoly vykasaná, čo mi napovedalo, že určite zaspal. Ja som to radšej neriešila a ďakovala som, že to takto dopadlo. Ako to Alice mohla vedieť?

Za ten prvý týždeň, čo som sem prišla som si stihla spraviť názor na mnohých ľudí, ktorí sa so mnou bavili, počnúc Mikeom, Jessicou a ich partiou... a samozrejme Cullenovcov. Každý deň som sedávala s Edwardom v lavici a stále som z neho mala pocit, že on a jeho rodina sem vôbec nezapadajú. Nebolo to len ich výzorom a tým, že sa všetkým vyhýbali, bolo to hlavne v nich. To ich správanie, Edwardov spôsob reči, keď sa so mnou zhováral a hlavne ich neskrývaný záujem o moju osobu mi pripadali zvláštne.

V piatok som sa po škole vracala k svojmu autu na parkovisku, ktoré bolo ešte stále plné študentov. Nepozerala som sa kam kráčam a, samozrejme, by som to nebola ja, keby som nezakopla o najbližší obrubník. Už som sa videla ako skončím na zemi a všetci svedkovia na parkovisku sa budú v kŕčoch chytať za bruchá, ale niečie pevné ruky ma pohotovo zachytili a nedovolili mi, aby som sa tu rozpleštila.

„Dávaj pozor, kade chodíš, Bella,“ vyčítal mi môj záchranca. Bola by som naňho vyštekla niečo fakt nepekné ale keďže ma práve zachránil pred trapasom tak som radšej nadávku prehltla.

Edward sa na mňa usmieval a biele zuby sa mu v širokom úsmeve ligotali. „Ďakujem,“ povedala som celá červená a zahanbená svojou nemotornosťou.

„Rado sa stalo,“ odvetil mi a mala som pocit, že sa musí premáhať, aby sa nezasmial. „Ale nabudúce si dávaj väčší pozor. Bol by som nerád, ak by si si ublížila.“

„Budem sa snažiť nepadať.“ Vyčarila som úsmev plný sarkazmu. Až keď si bol úplne istý, že dokážem stáť a vlastných nohách a nespadnem, spustil zo mňa svoje ruky a o kúsok odstúpil.

„Ešte raz vďaka,“ povedala som mu celá nesvoja z jeho upretého pohľadu. Nevedela som, čo mu mám viac povedať a na rozhovor s ním som sa necítila. Ani on to už viac nepredlžoval a iba krátko prikývol. Ja som sa otočila a kráčala naspäť k svojmu autu, ale za chrbtom som cítila jeho oči, ktoré ma pozorovali ako nastupujem.

Z bundy som vytiahla kľúče od auta a chcela som naštartovať, ale keď som otočila kľúčom, iba to cvaklo ale motor sa nerozbehol.

„Dopekla,“ zahrešila som a treskla dlaňou po volante. Skúsila som to znova, ale s rovnakým neúspechom. „No tak... nabehni... prosím.“ Nahnevane, a s pocitom kapitulácie, som si oprela hlavu o sedadlo a rozmýšľala, čo teraz urobiť. Takmer som vyskočila z kože, keď som začula ako mi niekto klope na okienko. Moja hlava okamžite vyletela tým smerom. Bol to Edward. Siahla som po páčke a stiahla okienko ako to najviac bolo možné.

„Všimol som si, že ti neštartuje auto...“

„Hej. Neviem, čo je s tým,“ zúfalo som si povzdychla.

„Môžem ti s tým pomôcť, ak chceš. Trochu sa v autách vyznám...“ Ani netreba dodávať, aká som bola v tom momente šťastná, že možno nepôjdem domov pešo.

„Ak ťa to neobťažuje...“ dodala som, ale to on už otváral kapotu môjho auta. Jeho hlava zmizla v útrobách pick-upu a chvíľu sa tam s niečím hral a potom znova vystrčil hlavu.

„Skús naštartovať,“ povedal mi. Rýchlo som urobila, ako mi kázal a motor prekvapivo nabehol. Ukázala som mu zdvihnutý palec a on spokojne zavrel kapotu a obišiel auto k môjmu okienku.

„Téda, ďakujem,“ povedala som mu úprimne. „To je už druhý raz, čo si ma zachránil. Ako sa ti odvďačím?“ Úprimne povedané, znesiem mu aj modré z neba ak by oň stál.

„Len mi sľúb, že na seba dáš dobrý pozor,“ povedal vážne, ale potom sa usmial. „A jazdi opatrne, Bella.“ S týmito slovami sa rozlúčil a odkráčal k svojmu autu, kde naňho už čakali jeho súrodenci.

Ja som spokojne šliapla na plyn a vyšla z parkoviska pričom som si neodpustila ešte jeden vďačný pohľad na môjho záchrancu.

Rozhodla som sa ísť ešte vybaviť nejaké nákupy, keďže zásoby v chladničke sa míňali. Tie som vybavila čo najrýchlejšie a potom som utekala uvariť Charliemu nejakú dobrú večeru. Posnažila som sa a a tak keď prišiel môj otec domov, čakali ho na stole špagety s omáčkou podľa rodinného receptu.

Ráno sme s Charliem vyrážali spolu. Zatiaľ čo on nastupoval do svojho policajného auta, ja som sa pokúšala nakopnúť svoj stroj k životu. Neúspešne.

„Čo sa deje, Bella?“ zakričal Charlie, keď videl, že s tým nemôžem pohnúť.

„Neštartuje mi auto.“ Nahnevane som vystúpila z auta a dverami som treskla s príliš veľkou silou.

„Dnes ťa zveziem ja, a potom zavezieme auto Jacobovi do La Push. Myslím, že on sa v tom trochu vyzná...“

Nemala som inú možnosť než pristúpiť na otcov návrh a doviezť sa do školy policajným autom. Ísť pešo po daždi nie je nič pre mňa.

Na školskom parkovisku ešte nebolo veľa ľudí a policajné auto nepútalo toľkú pozornosť. Nanešťastie však auto, ktoré som si tu najmenej priala, tu stálo. Cullenovci práve vystupovali zo strieborného Volva a my sme neušli ich pozornosti. Čo najrýchlejšie som sa snažila vystúpiť z auta a rýchlo sa rozlúčiť s Charliem a bez toho, aby som sa obzerala, som si to namierila rovno do školy.

Celá nedočkavá a žhavá som sa hnala na hodinu biológie a svoje nadšenie som si nevedela vysvetliť. Napadala mi jedna možnosť, ale tú som zavrhla v momente, než mi prišla na myseľ. Nie, určite to nemá nič spoločné s Edwardom. Nemôžem byť ním taká posadnutá, veď ho poznám sotva pár dní... No keď som vošla do triedy a on tam sedel a sledoval ma, srdce začalo pumpovať na plné obrátky a mala som pocit, že sa od radosti rozletím.

Veľmi nedočkavo som sa presúvala po triede, nevedela som sa dočkať momentu, kedy si k nemu prisadnem a budeme sa zhovárať. „Ahoj,“ pozdravila som ho a jeho nevábivú sladkastú vôňu som privítala s nadšením.

„Ahoj,“ odzdravil ma tiež s úsmevom. Zdalo sa mi, akoby ho moja dobrá nálada prekvapila a tiež bol na rovnakej vlne. „Zdá sa, že dnes si dobre naladená...“

Ak som sa nechcela prezradiť a neurobiť zo seba totálnu naivnú hlupaňu, rýchlo som si vymyslela výhovorku. Pozrela som von oknom a pokrčila plecami. „Už neprší.“

Edward sa zasmial. „No hej, to je dôvod na dobrú náladu.“ Neskúmala som, či moju lož zhltol alebo nie. „Všimol som si, že ťa dnes priviezol tvoj otec,“ nadhodil.

„No áno. Auto znova neštartovalo.“

Edward sa zamračil. „Mohol by som sa ti na to pozrieť... ak by si chcela.“

Srdce mi poskočilo radosťou a už už som chcela prijať jeho ponuku, keď v vtom som si spomenula, že Charlie už volal Jacobivi, že prídeme. „Vďaka za ponuku, je to od teba milé, ale už som si to zariadila.“ Smutne som sa pousmiala.

„Aha. Ale prečo by si platila automechanika, keď ja ti ponúkam priateľskú službu...?“

Znova som mala chuť nakopať sa do zadku. „Neberiem ho k automechanikovi. Mám kamaráta, ktorý vie opravovať autá. Od neho mám vlastne aj svoj pick up.“

Edward chápavo prikývol.

Po zvyšok hodiny som mala zlú náladu a hnevala som sa sama na seba. No potom som si uvedomila, že nemám právo tešiť sa z toho, že mi ponúkol pomoc. Z jeho strany išlo čiste iba o priateľskú službu, ako sám povedal. Bolo by hlúpe, niečo si nahovárať.

Hlasné zvonenie na konci hodiny ma prebralo zo zamyslenia a ja som sa strhla. Rýchlo som si začala hádzať zošity do tašky, keď vtom ma vyrušil Edward.

„Bella, máš na dnes nejaký odvoz zo školy? Príde po teba otec?“ pýtal sa ma nenútene.

„No, nie. Vlastne nie. Pôjdem pešo.“

„Nepôjdeš.“ Och, ako veľmi ma potešilo, čo povedal. „Ja ťa odveziem.“ Ale potom som si spomenula ja jeden detail.

„A čo tvoja rodina. Chodíte domov predsa všetci spolu...“ Nezmestím sa k nim do auta.

Edward mal hneď pripravený argument. „Poviem im, nech si zoženú iný odvoz. Esme im môže priviesť auto...“

Hádali sa vo mne dva protiklady. Na jednej strane som s ním chcela ísť ale na druhej som ho nemohla nechať, aby uprednostnil mňa pred svojou rodinou. Určite by sa mu za to nepoďakovali.

„Keď ja neviem... Určite s tým nebudú súhlasiť. Nechcem byť nikomu na obtiaž.“

„Bella, tým sa netráp. A mojim súrodencom to rozhodne nebude vadiť.“ Tak veľmi som to chcela prijať. „Takže? Odvezieš sa so mnou?“

Keď sa na mňa zahľadel svojím prenikavým, vábivým pohľadom rozhodla som sa. „Fajn. Dobre teda.“

Keď sa usmial a odhalil tak rady dokonale bielych zubov, zachvela som sa. Je taký dokonalý až to vyráža dych. Radšej som rýchlo odvrátila pohľad, aby ma nepristihol s otvorenými ústami.

Hodiny rýchlo ubiehali a ja som sa nevedela dočkať obeda, kedy ho znova uvidím. Musela som si priznať, že ma posadnutosť Edwardom Cullenom úplne pohltila. Ako malé dieťa čakajúce na hračku som ho v jedálni vyzerala a pátrala očami po jeho vysokej postave. Ale nebol tam.

Mrkla som na krátku chvíľu k stolu, kde sedeli jeho súrodenci, ale on tam nebol. Rýchlo som sa odvrátila, aby ma nepristihli ak po nich pokukujem a zmätená som premýšľala. Kam zmizol? Každú chvíľu som sa pozerala po jedálni a hľadala ho, ale on neprišiel. Musela som sa zmieriť s tým, že hoci som sa tak tešila, dnes pôjdem domov predsa len pešo. Ale prečo zmizol a nič mi nepovedal?

Do konca prestávky sa neukázal. Alice, Emmett, Jasper a Rosalie sedeli celý čas sami, bez neho, a ani najmenej nedávali najavo, že by sa na mňa hnevali preto, že im beriem auto. Takže im to ani nepovedal... Čo už, Bella, nie je ti súdené byť s ním.

Moja nálada bola po zvyšok vyučovania na bode mrazu. A aby toho nebolo málo, začalo pršať. To už som si myslela, že to je naschvál. Zronená som vyšla zo školy rozhodnutá ísť domov cez ten lejak veď horšie to už byť nemôže. Ale vtom na mňa zavolal hlas a ja som myslela, že šťastím vyletím z kože.

„Bella!“ Okamžite som strhla hlavu za tým hlasom a ústa sa mi roztiahli do širokánskeho úsmevu. Takže predsa prišiel...

Edward stál vysmiaty vedľa svojho strieborného Volva. Musela som sa krotiť, aby som sa za ním hneď nerozbehla.

„Ja... myslela som, že si to zrušil...“ vyjachtala som sa hneď ako som bola pri ňom. „Nebol si tu.“

„Myslíš si, že by som ťa nechal ísť domov cez ten dážď? Že by som to len tak zrušil a nič ti nepovedal?“ V rukách sa pohrával s kľúčikmi od auta a ten jeho šibalský úsmev bol na zbláznenie.

„Myslela som, že ti niečo do toho vošlo...“

Edward mi galantne otvoril dvere na strane spolujazdca a ja som nastúpila. Obišiel elegantne auto a tiež nasadol. „Bol som súrodencom zariadiť odvoz domov.“ Pohodil hlavou doľava, kde mi do očí hneď udrelo čierne elegantné auto, ktoré bolo určite to ich.

„Ach tak,“ hlesla som s úľavou. „Hmm, pekný odvoz.“

Auto sa pohlo a my sme bez problémov vyšli z parkoviska plného študentov. V aute bola jeho vôňa oveľa koncentrovanejšia, ale ja akoby som si na ňu už zvykla, a tak ma neprekvapila.

„Naozaj nechceš, aby som sa ti pozrel na to auto? Keď ťa už beriem domov...“ začal odrazu. Tipovala som, že sa asi snaží rozvinúť konverzáciu.

„To vážne nie je treba. Dneska ho beriem k Jacobovi...“

Edward sa zamračil. „Jacob to je ten tvoj kamarát, čo sa vyzná v autách?“

„Hej. Poznáme sa už od detstva. Jeho otec sa priatelil s mojím a tak...“ prevrátila som oči na zanemenie, že je to dlhá história. „Oni vlastne bývajú v La Push. Poznáš to tam?“

Náhle akoby znervóznel. „Ani veľmi nie. Nikdy som tam nebol.“ Jeho úsečná, skromná odpoveď ma prekvapila. Po škole sa hovorí, že jeho rodina chodí často na túry a stanovať, a preto sa mi zdá zvláštne, že v La Push Edward nikdy nebol.

Náhle však zmenil tému. „Bella, prečo si sa vlastne prisťahovala do Forksu?“

Zostala som zaskočená. Nie samotnou otázkou, tú mi predsa položilo už toľko ľudí odkedy som sem prišla, ale bolo to tónom jeho hlasu. Zdalo sa mi, akoby tou otázkou mal na mysli niečo oveľa viac.

„Chcela som dopriať mame viac súkromia. Prednedávnom sa znova vydala a jej nový manžel veľa cestuje a ona nemohla chodiť s ním, pretože sa musela starať o mňa,“ povedala som mu jednoducho. „A naviac som chcela pobudnúť nejaký čas s Charliem kým pôjdem na výšku.“

Edward pozorne počúval a potom prikývol. O mojej odpovedi premýšľal akoby to bolo niečo životne dôležité. „Môžem sa aj ja niečo spýtať?“

Jeho hlava automaticky letela ku mne. „Podľa toho čo.“ Lišiacky sa uškrnul.

„Prečo ste sa vy prisťahovali do Forksu? Je veľa iných malých miest, kde by ste mohli žiť a kde neprší tak často ako tu. Prečo práve Forks?“ Pripadalo mi logické, že ak chceli mať viacej súkromia, mali si vybrať väčšie mesto, nie také, kde každý vie o každom všetko a ešte k tomu tu slnko svieti raz za pol roka.

„Nevadí nám dážď,“ odpovedal úsečne a zasmial sa.

„Ale prečo práve Forks?“

„Carlisle tu dostal ponuku robiť v nemocnici, a tak sme to prijali.“

Stále mi to nestačilo a tak som sa pýtala ďalej. „No ale ako lekár tu veľa nezarobí. Určite by ho boli zamestnali aj inde, kde by zarobil oveľa viac ako tu...“

„Bella, pripadáš mi ako detektív a ja som na výsluchu.“

Ospravedlňujúco som sa naňho usmiala. „Prepáč, asi ťa moje otázky otravujú. Ja len... že mi to pripadá zvláštne... No dobre, nechajme to už tak.“

„Nevadia mi tvoje otázky. Len nie som zvyknutý, že sa ma niekto tak otvorene pýta,“ priznal. Tak to sme dvaja.

Už sme odbočili na našu ulicu a Edward zastavil. „Môžem po teba prísť zajtra ráno do školy?“ spýtal sa ma opatrne a ja som natešene prikývla.

„Teda, ak ti to nebude vadiť. Nechcem byť na obtiaž.“

„Ak by ma to obťažovalo, nerobil by som to.“ Obaja sme sa na seba usmiali.

„Takže sa uvidíme ráno.“ Rukou som nahmatala kľučku od dverí a otvorila som.

„Maj sa, Bella.“

Vystúpila som a ešte som chvíľu sledovala ako mizne s autom z našej ulice a až potom som sa otočila a odkráčala k nášmu domu.

Viem, že tieto prvé kapitoly nie sú veľmi vydarené a dejovo možno trochu nezaujímavé, no je to len nutné zlo, aby sa poviedka mohla rozbehnúť. Ak si poviedka udrží svojich čitateľov, a to verím, že si udrží, tak sa môžete tešiť na poriadne zvraty, ktoré zamotajú životy všetkým našim hrdinom a hlavne Belle.

Dúfam však, že aj dnešná kapitola vás poteší.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Večnosť má mnoho podôb - 3. kapitola: