Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vianočná nádej - 4. kapitola

22.12.2013 (08:00) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1738×

EDIT: Článok neprešiel korekciou

Prečo? Prečo to spravil? To nevedel, ako mi na ňom záležalo? Že bol jediným mojím vykúpením z toho utrpenia? Avšak teraz to utrpenie bolo dvojnásobné. Dvaja chlapi, ktorých som milovala ma z ničoho nič opustili. Najprv mi dávali nádej na nádherný a úžasný život a potom ma len tak odkopli.

Aj keď u Edwarda to bolo inak. Vraj je pre mňa nebezpečný? To je hlúposť! Veď nie je žiaden mafián. Aspoň ako mi tvrdil.

Ale musel ma takto opustiť? A tak náhle? Štyri dni pred Vianocami?

A akú pravdu by som mala vedieť? Možno mi vážne niečo veľmi dôležité o sebe tajil. Ale bolo to také, že ma to mohlo nejako ohroziť? Na tom predsa nezáleží. Keby som bola mŕtva, bola by som šťastná a bez starostí a trápenia.

To bola nádherná predstava, ale musela som sa vrátiť do reality, ktorá pre mňa predstavovala peklo.

Neviem, ako dlho som tam v tom altánku plakala, pre mňa sa čas zastavil. Až keď som sa úplne klepala od zimy, rozhodla som sa, že sa vrátim, aj keď umrznúť nie je zlý nápad.

Domov som sa vrátila ako zblúdila duša bez dôvodu žiť. A tak aj to bolo. Edward bol mojím jediným šťastím, ktoré zmizlo tak rýchlo ako aj prišlo. Hneď som sa zavrela do svojej izby, kde som sa na posteli stočila do klbka. V hlave sa mi vybavovali spomienky na chvíle, kedy som bola s Edwardom. V jeden deň sa s ním bozkávam, na ďalší ma opustí. Aký to malo vôbec zmysel? Možno by bolo lepšie, keby mi vôbec nevstúpil do života. Nie! On bol tým najlepším, čo ma stretlo. Len keby ma neopustil...

Moju bolesť nebolo ako stlmiť, neostávalo mi nič iné, než vyplávať emócie na povrch. Z očí sa mi liali dva vodopády sĺz. Chcela som umrieť, chcela som sa zbaviť všetkej  bolesti a trápenia, ktoré som zažívala.

Edward:

Urobil som vo svojom živote veľké chyby, avšak túto ľutujem najviac. Nechal som to zájsť priďaleko. Mal som to ukončiť hneď. Nie, ja som sa jej nemal ani len prihovoriť. Aj keď jej krv mi spievala, jej krása mi oslnila môj svet a jej vôňa bola mojou drogou.

Musím na ňu zabudnúť. My dvaja by sme nemohli byť spolu. Som upír. Som netvor bez duše, ktorý sa živí krvou. Ona bola taká krehká a bezbranná. Mohol som sa hocikedy prestať ovládať. Ohrozoval som jej život.

Síce som ešte započul tie dve slová, ktoré ma zahriali v mŕtvom srdci, ale to nemôže byť pravda. Nemôže milovať to monštrum. Je pravda, že som sa do nej zamiloval, no je človekom a ja upírom. Dve rozdielne bytosti, ktoré nemôžu koexistovať. Ako to povedala Rosalie.

Dnes okolo obeda prišli moji ďalší dvaja súrodenci – Emmett a Rosalie. Bol som z ich príchodu neskutočne nadšený. Keď sa ale Rose dozvedela, že som sa začal stretávať s jedným dievčaťom, doslova vybuchla. A všetko, čo povedala, bola vlastne pravda. Preto bolo jedinou možnosťou Bellu opustiť a nech si žije pokojný život. Zabudne na mňa. Verím tomu. Nájde si priateľa, vydá sa a bude mať deti. Bude mať krásny život.

Celú cestu späť domov som premýšľal. Moje myšlienky stále ubiehali len k nej. Nie! Musím na ňu zabudnúť. Naše cesty sa  rozišli, každý pôjdeme svojou cestou. Lenže pre mňa cesta bez nej nemala význam. Nemal som dôvod, prečo ostať tu, keď láska mojej existencie nemôže byť so mnou. Nemôžeme byť spolu. A to ma ubíjalo.

Nemohol som jej ani povedať, čo som. Ak by sa to dozvedeli Volturiovci, zabili by ju. Tá predstava ma bodla pri srdci.

A taktiež by sa ma bála, utiekla by odo mňa, zdráhala by sa stretnúť so mnou. Upír. Dnešní ľudia to považujú za mýtus. Možno by mi to ani neverila, ale dokázať by som jej to vedel.

Stop! Už sa ňou nesmiem zapodievať. A dá sa to vôbec? O kom inom mám premýšľať ako o svojej láske?

Došiel som k domu, kde ma čakalo jedno milé prekvapenie. Za tých pár hodín, čo som bol preč, dokázali moji súrodenci poozdobovať môj dom svetielkami. Začal som sa obávať, čo ma čaká dnu. Ale bol som zvedavý.

Vošiel som dnu do obývačky, kde stála vysoká jedľa ovešaná vianočnými guľami, reťazami a svetelnou reťazou. Už dlho som neoslavoval Vianoce, preto ma to tak potešilo. Okrem stromčeka sa tu nachádzalo ešte veľa ozdôb všade možne.

Pozrel som sa na svojich súrodencov.

„Za ten čas, keď si bol preš, sme ti trocha vyzdobili dom. Predsa, blížia sa Vianoce a na tvojom dome to nebolo vidno. Niektorí už vešajú ozdoby začiatkom novembra a aj skôr. A iní ich majú zavesené ešte z minulého roka,“ švitorila Alice s úsmevom na tvári. Jemne som sa pousmial, ale razom mi úsmev zmizol, ako som si spomenul na Bellu. Chýbala mi jej vôňa, tlkot je srdca a tie nádherné jazerá plné čokolády.

Alice si s Jasperom vymenila pohľad. Jasper použil na mňa svoj dar, preto som sa cítil pokojnejší.

Celý čas moje myšlienky ubiehali k jej tvári, spomienky na naše spoločné chvíle sa vracali. Jej hebká tvár, či jej jemná ruka na mojej tvári... Náš prvý bozk, to bola tá najúžasnejšia chvíľa v mojom živote.

Nie! Nesmiem na ňu myslieť! Možno bude najlepším riešením sa odtiaľto odsťahovať. Ale až po Vianociach...

V sobotu som nerobil nič iné, len bol zavretý vo svojej izbe. Nedokázal som sa pozerať na Alice a Jaspera alebo na Rose a Emmetta, keď ja som sa utápal v smútku. Neskutočne mi chýbala. Cítil som nutkanie ísť za ňou a žiadať ju o odpustenie, ktoré by som si ja už ani nezaslúžil, aby som mohol byť znova s ňou. To bola krásna predstava, ale realita bola krutá.

Bella teraz určite trávi čas s rodinou v obývačke. Možno si spievajú pesničky, či vypekajú. Ale je šťastná. Tu ide o ňu, nie o mňa. Keď je šťastná, mal by som byť aj ja. Ale nebol som. Trpel som bez jej prítomnosti. Chýbalo mi jej rozprávanie, aj keď nebolo vždy o tom najlepšom. Nedokážem pochopiť, ako ju mohol ten idiot opustiť. Vlastne... Ja som spravil to isté, ale ja som to robil pre jej bezpečie. Kvôli mne riskovala svoj život.

Na ďalší deň, čiže v nedeľu, podvečer som začul blížiace sa auto z diaľky. Rýchlo som vybehol zo svojej izby do obývačky. Keď som začul mysle tých osôb, nemohol som tomu uveriť. Je toto vážne skutočnosť? Nesnívam? Sú to naozaj oni? Po toľkých rokoch...

A naozaj boli. Len čo auto zastavilo pred domom, vyletela z neho dôležitá osoba môjho života. Esme... Ihneď ma drvila vo svojom objatí a pri tom vzlykala. Tiež som ju objal. Stále som nemohol uveriť, že ju po tých dlhých rokoch vidím opäť.

„Edward, syn môj. Tak veľmi si mi chýbal,“ šepla pomedzi vzlyky. Tak rád som počul opäť jej has.

„Aj ty mne, mami.“ Síce nebola mojou biologickou matkou, ale považoval som ju zaň. Bol som taký šťastný, že som sa zmohol len na úsmev.

Náhle si niekto odkašľal. Esme sa odo mňa nedobrovoľne odtrhla a ja som zodvihol pohľad. Carlisle. Tiež ma hneď pevne objal. Zdalo sa mi, že je to len krásny sen, aj keď upíri nemôžu spať. Chýbala tu už len ona...

„Synak, ani nevieš, akí sme radi, že ťa znova vidíme,“ prehovoril Carlisle, keď sa odo mňa odtiahol. Esme ma znova objala, ale len rýchlo. Zasmial som sa jej gestu. „Chceli sme ťa prekvapiť a vidím, že sa nám to podarilo. Ešteže ti to súrodenci neprezradili,“ povedal a ja som sa otočil smerom k zmieňovaným.

„Vy ste to vedeli? To preto ste niekedy mysleli na úplne hlúposti?“ pýtal som sa ich mierne šokovaný. Začal som si uvedomovať, že mi postupne prichádzala rodina. V jeden deň jedna tretina, o dva dni ďalšia a o ďalšie dva, ako čerešnička na torte, moji rodičia. Vlastne naši. To bol pre mňa obrovský dar na Vianoce, mať tu rodinu pokope.

„Nevideli sme ťa už veľmi dlhú dobu. Musíš nám všetko vyrozprávať, čo si za ten čas zažil,“ hovorila Esme a všetci sme si posadali na gauče. Tak som jej aj všetko vyrozprával, ako chcela. Hovoril som jej, ako som žil bez nich. Až som sa dostal k téme Bella. Len čo som začal, že som stretol jedno dievča, hneď ma prerušila.

„Ty máš priateľku?“ zapišťala nadšene Esme. Jej radosť budem musieť ale prekaziť.

„Nie,“ povedal som sklamane.

„Tak ako to teda je?“ vyzvedala ďalej. Povzdychol som si. Ešte väčšmi mi chýbala, keď som mal o nej hovoriť.

„Zamiloval som sa do nej, ale ona je človekom, nemôžeme byť spolu.“ Esme nechápavo stiahla obočie.

„A povedal si jej to?“ Pokrútil som hlavou. „A bolo medzi vami niečo?“ Zodvihol som doposiaľ sklopenú hlavu.

„Boli sme len kamaráti, aj keď k nej cítim niečo viac. Spoznal som ju len pred pár dňami. A predvčerom som ju opustil...“ Ťažko sa mi to hovorilo, uvedomoval som si, aký som hlupák, že som ju opustil. Ale aspoň ju neohrozujem.

„Čože? Zamiloval si sa do nej a opustil si ju?“ Esme tomu nechápala a v hlave mala z toho guláš.

Nato sa Rosalie postavila.

„Áno, opustil ju a urobil správnu vec. Keby sa to dievča o nás dozvedelo, mohlo by nás ohroziť!“

„Rose... Edward si po tej dlhej dobe našiel tú pravú a ty mu ju ešte vyhovoríš?“ To už Esme hovorila Rosalie. Esme ju ani nepustila slovu, len pokrútila hlavou. „Edward,“ začala a otočila sa ku mne, „choď za tou Bellou, vidím, aký si nešťastný.“

„Nie, nemôžem. Nie je to pre ňu bezpečné,“ namietal som.

„A ona k tebe niečo cíti?“ Tento dialóg som viedol len s Esme, ostatní len načúvali.

„Asi áno. Ale nemyslím...“ Ani som nedopovedal, lebo mi skočila do reči.

„Tak vidíš! Choď za ňou,“ usmiala sa na mňa a pohladila ma po chrbte. Nechcel som sa s ňou naťahovať, lebo keby som naďalej odmietal, dotiahla by ma k nej domov.

Preto som len prikývol a vybehol z domu. Nemal som však namierené k nej. Chcel som premýšľať tam, kde ma nik nenájde, kde nik nechodí...

Bella:

Prečo sa to muselo stať práve mne? Mala som plno otázok, ktoré začínali hlavne na slovo prečo. Sobotu som celú preplakala zavretá a opustená vo svojej izbe. Nemala som žiadnu nádej, že by som sa mohla vykúpiť z toho utrpenia. Občas mi ubehli myšlienky k samovražde, ale neviem si predstaviť, čo by moja rodina spravila. Počula som o prípadoch, kedy sa nejaké dieťa či teenager zabili a potom to ich rodičia nedokázali zniesť, zosypali sa.

Znova som sa sama seba pýtala. Prečo ja? Milovala som ho, on ma opustil. To by bola čistá telenovela, keby náhle zazvonil na dvere so slovami: „Ahoj, prepáč, že som ťa opustil. Nezájdeme na kávu?“. Tá jeho káva, ktorú v podstate ani nepije. Na jednej strane som ho neskonale ľúbila a na tej druhej som ho nenávidela, že som trpela dvojnásobne. Čo je rozchod s Lukom oproti tomuto?

Nedokázala som zostať v dome, kde si všetci stále spievali vianočné koledy, na ktoré som vážne nemala náladu. Vybrala som sa teda v nedeľu popoludní preč nevedno kam. Proste som šla, kam ma nohy niesli. Aj keď bolo asi len päť hodín, vonku bola tma ako v hrobe.

Z hlavy som nemohla dostať tu jeho nádhernú tvár. Stále som na perách cítila tie jeho. Chýbal mi. Nesmierne. Chcela som byť v jeho objatí, znova spojiť naše pery. Chcela som byť proste s ním. Keby sme mohli byť spolu, urobila by som všetko.

Zodvihla som hlavu, aby som zistila, kde sa nachádzam. V meste na trhoch. Vo vzduchu sa vznášala vôňa jedla a medovníkov. Z diaľky som videla deti spievajúce nejaké koledy. Šla som a hľadela na zamilovaných ľudí, ako sa bozkávajú pod imelom, ako pijú medovinu či varené víno, ako sa zabávajú.

Chcela som ísť, kde nikto nechodí. Na nejaké opustené miesto.

Vtom ma napadlo. Altánok. Síce sa s ním spájalo plno spomienok, ale bolo to jediné miesto, kde by ma nik nevyrušil. Nikto by ma tam ani len nenašiel.

Prudko som sa otočila na päte a vybrala sa k altánku. Cestu som si ešte pamätala. Našťastie. Došla som na určené miesto o niekoľko desiatok minút. Altánok bol ovešaný svetelnou reťazou, vďaka ktorej tu bolo viacej svetla, inak tu svietila iba taká pouličná lampa. Aj keď neviem, kto ju sem dal. Žeby Edward?

Vošla som do neho dnu a dávala som si pozor, aby som sa nešmykla. Oprela som sa lakťami o zábradlie a zadívala som sa na mesiac, ktorý sa občas strácal za mrakmi.

Pred očami sa mi zobrazovali spomienky na toto miesto. Aj tie príjemné, aj tie nepríjemné. Možno vtedy, keď ma opúšťal, som sa mu mala hodiť okolo krku a nepustiť ho. Ale to, čo mi povedal ma vtedy doslova paralyzovalo, že som sa nedokázala ani pohnúť. Stále mi nešlo do hlavy, ako mohol v sekunde zmiznúť. Možno som len ja mala pomalé reflexy.

Ani som si neuvedomila, že mi po tvári stekajú slzy. Rýchlo som si ich začala zotierať. Zastavila som sa aj s rukou na líci. Spomenula som si, ako mi na našom prvom stretnutí zotrel slzu. Musela som sa pousmiať. Privrela som oči a ďalej spomínala, ako som mu do tváre hodila sneh a následne ho od neho aj oprášila. Jeho pokožka bola jemná a hladká ako hodváb.

Zahĺbila som sa do spomienok, pretože tie boli oveľa krajšie ako realita.

Neviem ako dlho som tam stála. Otvorila som oči a všimla si, že sa mesiac nachádza inde ako predtým. Takže ubehla asi taká hodina. Možno by som už mala ísť.

Prudko som sa otočila a nemohla uveriť vlastným očiam. Párkrát som zaklipkala mihalnicami, či to nie je sen. On tam avšak stále stál a mal podobný výraz ako ja.

„Edward,“ šepla som do povetria. On je tu. Stojí neďaleko odo mňa. Srdce mi vravelo, aby som sa k nemu hneď rozbehla, hodila sa mu okolo krku a už ho nepustila. Ale myseľ mala opačný názor. Ako vždy. Nedovolila mi pohnúť sa.

Opustil ťa! To on by sa mal plaziť za tebou a žiadať ta o odpustenie!

Ale čo ak mi znova utečie? To nesmiem dovoliť! Aj keď on ma určite nemiluje, nemôže odísť. Potrebujem ho. Jedine on dokázal zahojiť rany. On bol jediný, kto ma dokázal vyslobodiť z utrpenia. On bol mojím anjelom, mojím ochrancom a kamarátom, ktorému som sa mohla zdôveriť s hocijakým problémom.

„Bella,“ povedal zamatovým hlasom. Ach, ako mi len chýbal. Podišiel pár krokov smerom ku mne, tesne pred schody. On neuteká? „Bella,“ zopakoval a vyšiel tých pár schodov, ale akoby sa zdráhal ku mne priblížiť. Nevedela som, čo má v pláne urobiť. „Ja... Ja viem, správal som sa ako ten najväčší idiot. Prepáč. Tak veľmi ma to mrzí, že som ťa opustil. Bolo to avšak kvôli tvojmu bezpečiu, pretože ohrozujem tvoj život...“ Nedohovoril, lebo som mu skočila do reči.

„Čo to hovoríš? Ty si mojou záchranou, mojím bezpečím,“ namietala som a krútila popri tom hlavou.

„Bella, lenže ty nevieš pravdu. Ja nie som človek.“ Čože? On nie je človek? Udrel si vari hlavu alebo na niečom fičí? Vari je naozaj drogovým dílerom?

„Edward, nevieš, čo hovoríš.“

„Som upír,“ šepol náhle.

Vtom momente sa svet akoby zastavil. Vybavovali sa mi spomienky ešte z obdobia, kedy som chodila vo Forkse na strednú. Jacob mi hovoril niečo o legendách. Vlci. Bledé tváre. Upíri. Bledá a studená pokožka, zuby ostré ako žiletky, červené oči, krv. Je to vari pravda? Zmieňoval sa, že tu dávno žil nejaký klan. Uzavreli nejakú dohodu. Sú tie bludné historky pravdivé?

„Viem, znie to nemožne... Ale je to pravda. Možno mi neveríš a myslíš si o mne, že som blázon. Môžeš pokojne ísť domov.“ Ja som to však v pláne nemala. Moje podvedomie mu dávalo za pravdu.

Ak je to vážne pravda, tak... Je mi to jedno. Je mi jedno, čím je. On je mojou láskou, mojím šťastím, bezpečím a vykúpením. Nešlo len o jeho vzhľad, ale aký bol vo vnútri. Bol milý, pozorný, dokázal mi zdvihnúť náladu len jeho úsmevom. Nedokázala som si bez neho predstaviť zvyšok svojho života. Síce som mala obavy, pretože som o upíroch veľa nevedela. Ale hovorí sa, že láska prekoná všetko.

Haló! Zobuď sa, Bella! Tvoja láska nie je opätovaná!

Sklapni, myseľ! Mňa tvoj názor nezaujíma. Tu ide o to, čo cítim, nie o to, čo je správne.

„To je jedno,“ povedala som po dlhých minútach zamyslenia.

„Čože?“ opýtal sa nechápavo, akoby zle počul.

„Edward, mne je jedno, čím si. Potrebujem ťa. Si mojou jedinou oporou. A aj keď ma ty nemiluješ, chcem, aby sme boli aspoň kamarátmi.“ Pri slove nemiluješ ma zabolelo srdce.

„Nemilujem? Na to si odkiaľ prišla?“ Zodvihla som pohľad od zeme. Edward stála pár krokov odo mňa. „Bella,“ začal a zasmial sa. „Ty nevieš, čo k tebe cítim. Od prvého momentu, čo sme sa stretli, som vedel, že ty si láskou mojej existencie.“ Čo? To ako vážne? Tie slová si láskou mojej existencie ma zahriali pri srdci, ktoré mi ukradol Edward a vrátil ho aj na miesto.

Do očí sa mi nahrnuli slzy, ktoré aj pretiekli cez okraj. Edward ich rýchlo zotrel. Ten dotyk mi tak veľmi chýbal a to sme neboli spolu len dva dni. No pre mňa to bola večnosť.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa ma starostlivým hlasom. Iba som pokrútia hlavou. Zodvihla som k nemu pohľad a zahľadela sa do tých jazier plných tekutého zlata.

„Milujem ťa,“ šepla som. Edwardovi sa na tvári usadil úsmev.

„Milujem ťa,“ vyslovil tie dve slová, ktoré v mojom vnútri spôsobili ohňostroje šťastia.

Postavila som sa na špičky, ruky skrížila za jeho krkom a pobozkala ho na pery. Akoby mnou prešla elektrina. Bolo to pre mňa neskutočné, aj keď to bolo už po tretí krát. Kašlem na to rátanie, základom je, že je tu on.

Edward bozk prehĺbil a do mojich úst vplával jazykom. Chutil ešte lepšie ako predtým. Naše jazyky spolu tancovali, táto chvíľa bola nádherná.

Po chvíli som sa odtiahla kvôli nedostatku vzduchu. Edward sa usmial tým svojím úsmevom, z ktorého sa mi podlamovali kolená. Našťastie ma on držal okolo pása. Hlavou ukázal nad nás. Nechápavo som sa tam pozrela. Imelo. Nedalo mi to neusmiať sa.

Edward znova vyhľadal moje pery, ale ja som sa odtiahla. Nechápavo stiahol obočie.

„Dúfam, že mi dnes neutečieš.“ Edward sa zasmial mojej poznámke.

„To sa ja skôr bojím, aby si mi neutiekla ty,“ povedal. Ja jemu nikdy neutečiem. Síce toho neviem veľa o upíroch, ale nemyslím si, že zabíja ľudí. To nie. Ja ho milujem a to sa už nezmení.

„Mňa sa už nezbavíš.“

„To rád počujem,“ usmial sa. A vrátili sme sa tam, kde sme začali. Dnes je to už tretí raz. Ah, zasa to počítam?

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vianočná nádej - 4. kapitola: