Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-3.kapitola

28.06.2009 (20:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1852×

Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?!

3.kapitola

,,Bella máš...máš leukémiu.“ Oznámil mi Carlisle. V tej chvíli som nevedela, čo povedať.

,,Ja...ja ja umieram?“ Vykoktala som zo seba. Bola som vydesená, vystresovaná a teraz ma ešte k tomu zavalila ohromná vlna smútku. Ja umriem. Umriem! Prebiehalo mi mysľou stále dookola. Neodpovedali. A vlastne, čo by mi mali povedať? , Áno, Bella. Umieraš! Zbohom.´ V duchu som si odfrkla.

Ani neviem prečo, ale rýchlo som sa s tým začínala vyrovnávať. Naozaj ma to prekvapilo, pretože ešte pred chvíľou som si musela pripomínať, ako sa dýcha. A čo iné než zmieriť sa s tým mi ostávalo? Žiaľ, smútok a ani strach mi nepomôžu.

,,Takže, čo mi ostáva?“ Opýtala som sa tvrdým tónom. Samú seba som ním prekvapila a ako sa zdalo, Edward a Carlisle na tom boli rovnako. Merali si ma súcitným, ale aj starostlivým pohľadom. Ale ten mi bude tiež na nič. Je zaujímavé, aký dokáže byť človek niekedy bezcitný.

,,Je tu možnosť chemoterapie, rádioterapie a transplantácie krvotvorných buniek. Problém je v tom, že sme na tvoju diagnózu prišli... dosť neskoro a tak už je v pokročilom štádiu. Ale ver mi, urobíme všetko preto, aby si bola v poriadku.“ Sľuboval mi Carlisle. Bola som mu tak vďačná, ale čím viac o mne rozprával, tým som si bola istejšia v tom, že zomriem. Leukémia, pokročilé štádium...to neznie príliš dobre.

,,Ďakujem.“ Bolo jediné tiché slovíčko, na ktoré som sa zmohla. ,,Mohli by ste ma nechať chvíľu osamote?“ Poprosila som a i keď som videla Edwardov nesúhlasný pohľad, zodvihol sa a spolu s Carlislom odchádzali.

,,Ak budeš niečo potrebovať, zavolaj. Čokoľvek. Ľúbim ťa.“ Povedal Edward a ja som len prikývla a vďačne sa usmiala. Musela som byť chvíľu o samote a všetko si to v hlave urovnať.

Premýšľala som o celom mojom živote a najmä o budúcnosti. To naozaj umriem v sedemnástich? A čo Charlie? Ako sa s tým vyrovná? A čo Cullenovci? Budú v poriadku? Stretnem sa konečne s mojím otcom? Existuje niečo, ako posmrtný život, kde ho stretnem? A tá najhoršia otázka. Ako sa s tým vyrovná láska môjho života, Edward? Otázky, na ktoré sa dá len sťažka odpovedať. To mám opustiť všetkých, ktorých milujem? Edward- láska môjho až príliš krátkeho života, Alice- tá najlepšia sestra na svete a najmä nákupná maniačka, Emmet- večný vtipkár, Jasper- priateľ v núdzi, Rosalie- to najkrajšie stvorenie, aj keď nie vždy sme sa pohodli, Esme- moja druhá matka a Carlisle- najmúdrejšia osoba, ktorú poznám. Tých všetkých mám opustiť? Mám sa ich vzdať?

Bola by som blázon, ak by som to urobila. Všetkých ich milujem a nechcem sa ich vzdať tak ľahko. Budem bojovať. Áno, ja sa nevzdám. Budem bojovať zubami- nechtami, zozbieram aj posledný kúsok tej drahocennej energie a budem sa driapať za svojím cieľom. Ja to dokáže! Presviedčala som sa. Aj keď stále, v tom najmenšom kútiku mojej utrápenej duše som vedela, že pravdepodobnosť, že prežijem každým dňom klesá. Bezcitne a neodvratne.

Zhlboka som sa nadýchla a prudko vydýchla, následne zavolala všetkých do izby. Za krátku dobu tu už všetci stáli. Snažila som sa udržať si kamenný výraz, aby nevideli ako vnútri trpím, ale keď som sa pozrela do ich smutných tvári, bolo to veľmi náročné. Nikto nič nerozprával, zrejme čakali kým začnem a tak som sa opäť nadýchla a spustila.

,,Chcem sa vám poďakovať za to, že ste ku mne takí milí a že sa mi snažíte pomôcť. Neviete si predstaviť, čo to pre mňa znamená. Veľmi si vás cením... a chcela som vám povedať, že sa budem snažiť zo všetkých síl, aby som sa udržala...“ Povedať to pre mňa bolo veľmi zložité a mučivé, ale musela som to dopovedať. ,,...udržala nažive. Skúsim všetko a len tak ľahko sa nevzdám.“ Priznala som a následne ma všetci, jeden po druhom, začali objímať.

Vtedy som si spomenula ešte na jednu dôležitú vec. ,,A čo Charlie?“ Opýtala som sa skleslo.

,,Mala by si mu to povedať, ale je to tvoje rozhodnutie.“ Začula som kohosi odpoveď, ale nevenovala som pozornosť tomu, komu patril. Len som duchom neprítomne prikývla a zamýšľala sa nad tým, čo by som mala urobiť. Mám mu to povedať? Nebude lepšie, ak to pred ním zatajím? A ak áno, čo iné by som mu mala povedať? ,Oci, už ťa nechcem nikdy v živote vidieť. Zbohom.´ To by som mu nemohla urobiť. Klamať mu a k tomu ešte tak podlo. Musí však existovať ešte nejaká iná možnosť. Znepokojovalo ma ale, že som na žiadnu inú nemohla prísť. Bude to bolieť mňa tak, ako aj jeho, ale musím mu povedať pravdu.

O dva dni neskôr som zavolala Charlieho ku Cullenovcom. Celý vystrašený nasadol do auta a pobral sa do sídla Cullenových. Povedala som mu pravdu a aj keď ho to zasiahlo a určite veľmi prekvapilo, objal ma a sľuboval, že mi bude pomáhať. Jeho reakcia ma prekvapila. Ja som bola väčšinou tá, ktorá sa oňho starala a teraz to chce robiť on pre mňa. Bola som mu vďačná. Po celom dni, ktorý sme strávili rozprávaním, sa pobral domov. Odvtedy ma chodieval každý týždeň pravidelne navštevovať. Bola som šťastná, že ho mám po boku častejšie. Aspoň mám ešte jedného z nich. Ale verím, že Reneé je niekde tam a dáva na mňa pozor. Verím tomu.

Neustále so mnou niekto bol. Neviem či preto, aby so mnou ostali po zvyšok toho života, čo mi zostával, alebo chceli byť jednoducho len nablízku. Radšej som to však neriešila a myšlienkami na moju smrť sa zďaleka vyhýbala. Niekedy sa stalo, že na mňa padli depresie, ale nič som na sebe nedala poznať. Nechcela som ubližovať ostatným. I tak to mali so mnou ťažké. Všetci so mnou trávili maximum času a za to som im bola vďačná.

Začalo sa s liečbou. Ako prvá prišla na rad chemoterapia, kvôli ktorej som sa musela vzdať mojich milovaných hnedých vlasov siahajúcich do polky chrbta. Bolo to ťažké, ale predsa sú to len vlasy a myslím si, že sa ani nemusím pýtať, čo by si vybral človek, ak by mal na výber medzi vlasmi a životom. Vzdala som sa ich. Jednoducho som o ne prišla. Bolo mi hlúpe a trápne ukazovať sa pred mojou rodinou holohlavá, ale nič iné mi neostávalo. Myslela som si, že Emmet využije hneď prvú chvíľu keď ma uvidí a povie nejakú uštipačnú poznámku smerujúcu na moju osobu, ale nič neurobil. Ani sa nepokúsil. Jednoducho nič. Ľutoval ma tak, ako aj ostatní, ale ja som o tú ľútosť nestála. K čomu mi bola? Akurát mi to robila horším. Vidieť ich všetkých smutných bolo ťažké, ale zároveň ma potešilo, keď som ich uvidela ako sa občas usmievajú. Asi ma chceli podporiť alebo jednoducho boli na mňa pyšní, že sa len tak nevzdávam, alebo z úplne iného dôvodu pre mňa neznámeho. Bolo mi to jedno. Stačilo, ak som uvidela niekoho sa čo i len trochu usmiať a zahrialo ma pri srdci.

Alice mi zdobila hlavu šatkami alebo parochňami, takže po čase som si už zvykla tak, ako aj ostatní. Bohužiaľ, na moju smolu, chemoterapia nezabrala. Na rade bola rádioterapia. Posledné dni som bola neustále v nemocnici a tak sa s terapiou začalo ihneď. Operoval ma doktor, ktorého meno som ihneď zabudla. Bolo mi ľúto, že ma neoperuje Carlisle, ale verila som doktorovi. Musí vedieť, čo robí. Ešte pred tým, ako sme začali sa mi opäť predstavil. Netuším prečo, možno to má vo zvyku, ale teraz som jeho meno už zaregistrovala. Takže doktor Brian Nashville (Brájen Nešvil). Povedal mi všetko, čo sa týkalo terapie.

,,Takže slečna Swanová, teraz začneme s ožarovaním. Chcem vás však upozorniť, že je to trochu riskantné. Budeme vám jednotlivo ožarovať bunky, ktoré budú následne odumierať. Aby však k tomu došlo, musíme dodať správnu dávku, tzv. smrtiacu dávku, pri ktorej bunky odumrú. Samozrejme, že liečba nezaberie ihneď. Pravidelne vás budeme ožarovať päť krát týždenne po malých dávkach. Počas operácie nič neucítite, takže sa nemusíte báť bolesti. Počas doby operácií by ste sa mali stravovať viackrát denne v menších dávkach. Takisto, ak budete dostatočne fyzicky silná, doporučujem prechádzky na čerstvom vzduchu. Tak, ste pripravená?“ Všetko mi to oznámil v tomto obšírnom monológu. Lenže ja som bola natoľko mimo, že som zachytila sotva tri vety z toho všetkého, čo mi povedal. Skoro neprítomne som civela do steny, ktorá bola predo mnou. Edward, ktorý tu bol so mnou, mi pevnejšie stisol ruku a tým ma vrátil späť do reality. Potriasla som hlavou, párkrát zamrkala a zahľadela sa na doktora stojaceho predo mnou.

,,Slečna, ste pripravená?“ Zopakoval otázku. Prehltla som množstvo slín v mojich ústach a jemne prikývla. Ľahla som si na operačný stôl. Edward bol donútený odísť, ale predtým ma ešte pobozkal.

,,Budem ihneď za dverami.“ Povedal a s neochotou odišiel. Začalo sa s operáciou. Bola som na smrť vystrašená a pohľad na nie veľmi dobre vyzerajúce operačné prístroje, mi v tom nepomohol. Doktor mal ale naozaj pravdu. Nič som necítila. Odvtedy som tam chodila pravidelne tak, ako mi doktor Nashville nakázal. Vedľajším účinkom rádioterapie mohol byť aj postradiačný syndróm a samozrejme, ja som sa bez neho jednoducho nemohla obísť. Bola som často malátna, cítila som sa veľmi slabá a trpela som nespavosťou. Všetci boli zo mňa zúfalí, ale zároveň sme sa modlili za to, aby som sa uzdravila.

Liečba trvala dva mesiace. Potom, ju lekári ukončili. A čo bolo jej výsledkom?

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-3.kapitola: