Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vojna alebo mier? 1. kapitola

22.06.2010 (14:45) • Meletya • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1148×

Bol chladný, zimný večer. Smutne som sa pozerala do zrkadla. Už veľmi dlho mi niečo chýbalo. Vedela som, že mi chýbaš ty. Cítila som totiž, ako moje srdce každým dňom chladne. Ak sa znova nezamilujem, o pár mesiacov sa stanem plnohodnotnou zimnou vílou, a nikdy sa nebudem môcť vrátiť medzi ľudí. Trhá mi srdce, keď si pomyslím, že by som už nikdy nemala vidieť Alice, alebo niekoho z Cullenovcov. Viem však aj to, že už nikdy sa nemôžem do nikoho iného zamilovať, pretože stále milujem teba. Som zmierená so svojim osudom...

Otvorenie dverí ma vrátilo do reality. Do izby nakukla malá, strapatá hlava, ktorú som tak zbožňovala.

„Bella, mali by sme ísť. Musíme tam prísť pred svitaním. Zajtra má byť slnečno." S týmito slovami odišla z izby. "Bella“ mi mohla hovoriť iba Alice. Od toho dňa, keď sa to stalo, mi všetci hovorili už iba Leila. Oslovenie starým menom ma veľmi bolelo. Už som viac nebola Bella. Bola som zimná víla Leila.

Pred odchodom som sa ešte raz pozrela do zrkadla. Moje kedysi hnedé vlasy sa po premene stali svetlo blonďavými, moje hnedé oči sivo-modrými, moje krivky sa zaoblili. Vcelku som vyzerala ženskejšie. Ja by som však chcela späť radšej moje staré ja. Nič nebolo také ako predtým. Ani ja som už nebola rovnaká, bola som odmeranejšia, chladnejšia. Radšej som si držala odstup, akoby som sa mala znovu sklamať. Nepripúšťala som si veľa ľudí k sebe. Iba Alice a Cullenovci vedeli, prečo sa tak správam a rešpektovali to. Jediná osoba, ktorej som sa mohla zveriť bola Alice. Vždy a vo všetkom som jej mohla plne dôverovať. Teraz som však už nemala čas na premýšľanie. Zobrala som si poslednú tašku a zišla som dole po schodoch. Na vešiačiku som mala zavesené kľúčiky od auta. Tie som si vzala a nastúpila som. Opäť sme sa mali sťahovať. Ubehlo už 50 rokov od toho dňa, ako sme sa odsťahovali z Forks. Carlisle sa rozhodol, že sa tam opäť presťahujeme. Nebola som z toho moc nadšená, ale väčšinu dní aj tak strávim sama v lese. Mali sme sa presťahovať do ich starého domu, v ktorom som zažila to najkrajšie obdobie vo svojom živote. Prežila som tam všetky chvíle strávené s Edwardom. Je tam aj miesto, kde som bola premenená. Viem, že tam to bude všetko ešte horšie, ale nemohla som sa prinútiť protestovať. Chcela som trpieť, pretože vtedy boli spomienky ešte živšie. Stále som musela myslieť na tie mesiace strávené spoločne. Mala by som zabudnúť, ale ja nechcem. Nechcem zabudnúť na najkrajšie obdobie môjho života. Celú cestu som premýšľala, aké to tam znova bude. Nespozná Cullenovcov niekto? Ja sa obávať nemusím. Vôbec nevyzerám ako stará Bella. Budú tam ešte moji starí priatelia? A Jacob? Hnevá sa ešte kvôli tomu, že som odišla s Cullenovcami? V to, že uvidím Charlieho som ani nedúfala. Vraj zomrel pred niekoľkými rokmi. Viem, že po mojom zmiznutí sa znova oženil. Zobral si nejakú Susan z La Push. Bola som rada, že neostal sám.

Zrazu som zarazene pozerala na uvítaciu tabuľu vo Forks. Tak táto cesta mi ubehla až príliš rýchlo a to sme precestovali skoro pol krajiny. Už opäť som si potvrdila akú silu majú myšlienky. Teraz som sa však zamerala na prostredie. Všetko tu bolo rovnaké. Dokonca aj domy boli stále tie isté, iba viac vyblednuté. Všetko to bolo také zelené, ako som si to pamätala. Však každý jeden strom, jedna vetvička vo mne vyvolávala nové a nové spomienky. Práve sme prechádzali okolo Forkskej strednej. Očami som hľadala, či nenájdem nejakú podobu s mojimi starými priateľmi. Nevidela som však nikoho. Vedela som, že pravdepodobnosť, že uvidím niekoho z mojich priateľov je mizivá. Prezerala som si celé mestečko, až kým sme neprišli k domu Cullenovcov.  Všetci zaparkovali v garáži a ja som ich nasledovala. V rohu garáže stálo strieborné Volvo. Pomaly som vystúpila, pozerajúc sa stále naň.

„Keď odchádzal vzal si Astona,“ povedal potichu Carlisle. Chápavo som prikývla, hoci očami som na ňom stále visela.

„Leila, hneď zajtra ho odveziem,“ ponúkol sa ochotne Emmett. Zrazu ma pochytila panika. Nechcela som, aby s ním niečo robili. V tom aute sa odrážal kúsok môjho života. Nechcela som, aby sa ho ktokoľvek dotýkal.

„Nie, Emmett, nechaj ho tak. Mne nevadí, keď tu je. Iba som prekvapená.“ Emmett zdvihol obočie, ale nekomentoval to. Uľavilo sa mi, že tu ostane. Pomalým krokom som došla k dverám, čo viedli do domu a prekvapivo neboli zamknuté. Neriešila som to. Keď odchádzali, asi nezamykali. Veď načo aj, veď Alice by videla, keby ho chcel niekto vykradnúť.  Vošla som dnu a prekvapila ma ďalšia vec. Niekoľko kusov nábytku nebolo zakrytých. Zdalo sa mi to už trochu čudné, ale asi sa ponáhľali. Svojou rýchlosťou som poskladala ostatné plachty. Až o niekoľko minút sa vrátili ostatní aj so svojimi vecami. Emmett niesol aj moje. Vďačne som sa na neho usmiala a vzala som si ich.

„Tak, ktorú izbu si môžem vziať?“ spýtala som sa s úsmevom. Esme sa na malú chvíľu zamyslela.

„Sú voľné iba dve izby. Edwardova izba a fialová hosťovská. Sú tu aj iné izby, ale treba ich prerobiť.“ Esme sa na okamih zablyslo v očiach. Edwardovu izbu som ihneď zamietla, takže som mala vybrané. Jediný problém bol, že som nevedela, kde sa tá izba nachádza. Nikdy som sa netúlala po dome, takže to tu budem musieť poobjavovať.

„Kde sa nachádza tá hosťovská, teda teraz už moja izba?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Je na poschodí, na konci chodby,“ odpovedala.

„Poď, pomôžem ti vybaliť a zajtra musíme do Port Angeles skočiť na nákupy,“ potešene plánovala Alice. Nákupy som si celkom obľúbila, takže som potešene súhlasila. Izba bola veľká a pekná. Určite ju zariaďovala Alice, pretože bola veľmi vkusná a moderná. A uhádla som to hlavne podľa šatníka. Bol obrovský. Vybaľovanie nám trvalo veľmi krátko, pretože Alice mi skoro nič nedovolila vziať. Iba základné veci. Začalo mi však škvŕkať v bruchu. Mala som všetky schopnosti rovnaké ako upíry, ale moje boli o niečo lepšie. Narozdiel od nich som však potrebovala jesť a občas spať. Ďalšia zvláštnosť bola, že som bez veľkej námahy mohla zabiť akéhokoľvek upíra, alebo vlkodlaka.  

Zišla som dole do kuchyne. Esme práve vybaľovala potraviny.

„Esme, ako vidím, ty naozaj myslíš na všetko.“ Ako odpoveď sa iba usmiala. Zobrala som si misku a nasypala som si cereálie s mliekom. Keď som dojedla, išla som sa poobzerať, čo robia ostatní. Emmett práve oprašoval jeho plazmovú televíziu. Usúdila som, že ostatní sú na tom rovnako, takže som si vzala bundu a vyšla som z domu. Je koniec Novembra a vo Forks ešte nie je sneh. To je veľmi nezvyčajné. V takomto období by tu mal už aspoň trochu poletovať. Plnou rýchlosťou som sa rozbehla k lesu. Keď som bola už dosť ďaleko, vyhliadla som si jeden strom, pod ktorý som si sadla. Zavrela som oči a dlane som vystrela k nebu. Všade okolo mňa začali poletovať malé chumáčiky snehu. O chvíľu sa mihotali ponad celý les a vedela som, že o chvíľu to tak bude vyzerať v celom Forks, Seattli, Port Angeles. Milovala som túto chvíľu, pretože som mohla úplne vypnúť myšlienky, ak som chcela.  Musela som však nehybne sedieť aj niekoľko hodín. Potom som mohla ísť domov a snežilo, aj keď som nebola v lese. Zo stromov som čerpala nejakú zvláštnu silu. Akoby sme boli spojení.

xXx

Po asi troch hodinách som sa mohla vrátiť domov s uistením, že bude snežiť dva dni, pokiaľ to nezastavím. Celá mokrá som bežala naspäť. V obývačke sedel Emmett s Jasperom a vzrušene pozerali von z okna. Keď ma videli radostne sa na mňa zahľadeli.

„Leila, pôjdeš sa s nami guľovať?“ spýtal sa Emmett s iskričkami v očiach. Pri tom pohľade som ho nemohla odmietnuť.

„Jasné, len sa rýchlo prezlečiem a dobehnem vás. Takže za päť minút za domom?“ Vedela som, že bude súhlasiť a tak som sa išla rýchlo prezliecť. Zobrala som si teplé nohavice, zimnú bundu, šál, čiapku a to všetko bolo v čiernej farbe. Teraz mi pokožka krásne kontrastovala s oblečením, preto som mala najradšej čiernu farbu.

Rýchlo som zbehla dole a vyšla zadným vchodom von. Všetci už mali postavané bunkre a boli rozdelený po pároch. Pri tom pohľade mi telom prešiel smútok. Jasper na mňa súcitne pozrel.

„Leila, môžeš byť so mnou a Alice,“ milo sa ponúkol. Jasper presne vedel čo ma trápi. Myšlienky som však zahnala a rýchlo som prišla k nim. Hrali s nami dokonca aj Carlisle s Esme. Nezaregistrovala som žiadny pohyb, ale trafila ma do hlavy prvá guľa. Podľa toho ako “nenápadne“ sa Rose tvárila, som vedela, že to bola ona. Začala som sa sústrediť a zo stromu nad nimi spadla kopa snehu, takže im trčali iba nohy. Pri tom pohľade som sa začala smiať a všetci ostatní so mnou. Iba Rose s Emmettom sa snažili dostať von. Keď sa konečne vyhrabali, Emmett ma chcel trafiť. Ja som však guľu odrazila a tá ho trafila do hlavy. Ešte nejaký čas sme sa takto doťahovali a naša skupina vyhrala.

„Ja už s Leilou nehrám. Iba ak bude s nami,“ povedal urazene Emmett, keď sme išli naspäť. Zasmiala som sa tomu a išla som sa znova prezliecť.  Vzala som si iba tepláky a obyčajné tričko. Keď som zišla dole, Esme mi podávala horúcu čokoládu. Vďačne som sa usmiala a išla som si do obývačky sadnúť k Carlislovi.

„Čo to čítaš?“ zaujato som sa ho spýtala. Neprítomne na mňa pozrel a pozrel sa znova na nejaké dokumenty.

„Sú to záznamy z nemocnice. Chcel som zistiť  čo sa stalo s ľuďmi čo tu žili pred päťdesiatimi rokmi.“ Takže by som sa mohla dozvedieť čo sa stalo s mojimi priateľmi. Či ešte niektorý žijú, alebo sa odsťahovali.

„Podľa tohto som zistil, že Jessica si vzala Mika. Ten však pred piatimi rokmi zomrel pri nejakej nehode a Jessica zomrela tento rok na infarkt. Je mi to ľúto, Leila,“ povedal. Takže ich dvoch už v nikdy neuvidím. Táto správa mnou prešla ako stovky ihiel. Bolelo ma pomyslenie na to, že niekto, s kým som prežila časť života zomrel. Bola tu však ešte Angela a Jacob. Predsa by ešte mohli žiť.

„A Angela s Jacobom?“ spýtala som sa ho nádejne.

„Angela tu nemá záznam, takže predpokladám, že sa presťahovala. A Jacoba dlho nikto nevidel a niektorí si na neho vôbec nespomínajú.“ Mlčky som prikývla. Dúfala som, že stretnem aspoň Jacoba a budem mu to môcť všetko vysvetliť. Chcela som mu povedať, prečo som odišla s Cullenovcami, aj keď s nimi nebol Edward. Chcela som mu porozprávať, prečo som nezostala s ním a prečo som sa vôbec nerozlúčila. Chcela som mu aspoň posledný krát povedať, že mi na ňom záleží. Teraz som už však nemohla nič. Možno ho zabil nejaký upír a ľudia z rezervácie radšej oznámili, že je nezvestný.

Pomaly som vstala a odišla som do svojej izby. Ľahla som si do svojej postele. Okamžite sa mi začali vracať spomienky a ja som spomínala na všetky naše zážitky. Po tvári mi začali stekať slzy. Ďalšia odlišnosť od upírov. Chcela som Jacoba ešte aspoň posledný krát vidieť a porozprávať sa s ním. Ani netušil, ako mi celé tie roky chýbal. A teraz keď je možno mŕtvy... Pri tej myšlienke som sa ešte viac rozplakala. Asi po hodine som však vyčerpane zaspala.

Autor: Meletya (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vojna alebo mier? 1. kapitola: