Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj nový domov 7. kapitola

22.09.2010 (10:15) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1233×

„Povedala som Felixovi, že mu utečiem a ak mi neverí, tak uverí. A on neveril. Takže sa vážne chystám preč. Nepôjdete so mnou? Mám v pláne sa aj vrátiť, no to je teraz jedno.“ Šepkala som, lebo tu aj steny majú uši. Všetky štyri na seba prekvapene pozreli a v tej istej sekunde sa obrátili späť ku mne s úsmevom na tvári.

„Ideme do toho,“ vyhlásili svorne a tak sme začali chystať náš plán. Netušila som, že sa rozhodnú tak rýchlo!

*** 7. kapitola ***

„Kam pôjdeme?“ padla jedna z prvých otázok. Nad tým som ešte nerozmýšľala, veď rozhodnutie, že odídem padlo iba pred chvíľkou.

„Niekde, kde nie je veľa slnka, alebo niekde, kde nie je veľa ľudí...“ zamyslela som sa a prerátavala všetky možnosti. Kľudne by sme mohli ísť hocikde, lebo peňazí máme dostatok a nikto si ani nevšimne, že nejaké chýbajú.

„Ja by som išla na Hawai,“ navrhla Kika a zatvárila sa túžobne. Palmy, pláže, more... to by mohla byť celkom zábava. Len keby tam nebolo toľko turistov a zvedavých ľudí.

„Ale Hawai nie je len hotel na hoteli, pláž na pláži, je tam aj dosť miesta, kde nie sú žiadni ľudia. Alebo nejaké malé chatky v kopcoch, to by bolo presne pre nás,“ presviedčala ma ďalej a premýšľala, čo by sa ešte dalo použiť. Zaujalo ma to, lebo nikdy som veľmi necestovala a tam by mohlo byť pekne, ale ja budem asi spokojná kdekoľvek.

„A čo vy tri? Súhlasíte, či navrhujete iné miesto?“ Nevedela som sa rozhodnúť, tak som sa otočila na Jane, Millie a Dominiku, aby pomohli s rozhodovaním. Krátko na seba pozreli, na chvíľu sa zamysleli a Dominika prehovorila.

„Hawai by bol super, ale aj tak som vždy najviac túžila ísť do Antarktídy. Ale veď tam sa môžem dostať kedykoľvek, tak ak chcete ísť na Hawai, nemám žiadne námietky.“ Žiarivo sa usmiala a rukou si prehrabla dlhé tmavé vlasy. Antarktída tiež nie je zlý nápad, žiadni ľudia, iba tučniaky, nikto by nás tam neodhalil.

„Môžeme ísť aj na Antarktídu, ale nečakajte, že budem naháňať a loviť medvede,“ ozvala sa Jane  a nesúhlasne pokrútila hlavou. Viem, ona nikdy nebola a ani nebude ochotná zmeniť spôsob svojho nevegetariánskeho života, takže sa budeme musieť prispôsobiť, ale to je maličkosť. Ľudí sa všade dosť nájde.

„Medvede asi ťažko, tie sú na severe,“ uškrnula sa Millie a významne na ňu pozrela. „Takže budeš pekne loviť tučniaky.“

„Fuj, prestaň! Ale veď ty by si ich tiež musela loviť, tak čo sa tešíš,“ ohradila sa Jane a vyplazila jej jazyk. Rozosmiala som sa na jej výraze a ostané baby so mnou, na koniec sa pridala aj ona. Keď sme sa dosmiali, snažila som sa znova tváriť vážnejšie.

„A kedy pôjdeme? Mne je to v podstate jedno... len nepovedzte, že hneď teraz.“

Na pár sekúnd zavládlo ticho. Každá z nás rozmýšľala. Ja som sa tešila, no zároveň som cítila, že mi bude Felix chýbať, hoci toto všetko začalo kvôli tomu, že mu chcem ukázať, že mu dokážem ujsť. To teda pre ostatných bude prekvapenie, keď nás tu nenájdu. Budeme však musieť byť nenápadné, lebo hrad nespí ani v noci a stále sa dá na chodbách stretnúť množstvo upírov, ktorí by sa zaujímali, kam sa chystáme. No čo, veď aj my máme právo na nejakú takpovediac dovolenku, takže sa nikto nemôže sťažovať.

„Ja neviem, zajtra? Pozajtra? Alebo o týždeň?“ navrhla Dominika. „Ale mám pocit, že najlepšie by to bolo o tri dni, v stredu. To bude asi tá moja intuícia.“

„Nemýliš sa. Teraz som si spomenula, že vtedy bude kopa upírov preč, na nejakej misii, kde Aro pošle iba upírov, žiadne upírky, takže nás z toho vynechá. Neviem prečo, ale teraz sa nám to presne hodí,“ povedala Jane, ktorá vedela o Arových rozhodnutiach najviac z nás všetkých. Usmiala som sa a tešila sa, že máme jeden problém z krku.

Presunula som sa na jej posteľ a hodila sa na ňu. Pozerala som do stropu, pričom som rozmýšľala a zároveň rozprávala.

„Hawai by bol super a keď hovoríte, že streda bude najlepšia, tak pôjdeme v stredu. Felixa asi porazí, keď  zistí, že som mu naozaj ušla,“ uškŕňala som sa. „A to ani nebude vedieť, že sa chystáme vrátiť.“  

„Demetri sa zblázni...“

„Aro nás zabije...“

„Nico sa o mňa bude báť...“

„Heej, baby, nestresujte,“ prerušila som ich a hodila po nich pohľadom. Sedeli na koberci vedľa postele a tvárili sa mierne zmätene, šťastne, nadšene a zamyslene dokopy. „Čo, zaslúžime si dovolenku, nie? A aspoň uvidíme, na koľko nás majú radi, aby sa vydali nás hľadať.“

***

Dohodli sme si miesto a čas. Nemysleli sme veľmi na detaily, to sa dorieši cestou. Proste si kúpime letenky na Hawai, odletíme a chvíľu tam pobudneme. Rozmýšľali sme aj nad Demetrim a jeho stopárskymi schopnosťami, či by nás náhodou nedokázal hneď nájsť, no ubezpečila som ich, že ak na nás všetky použijem štít, tak nemá žiadnu šancu. Keďže hľadá podľa myslí, proti psychickému štítu nič nezmôže.   

Millie:

Bella dostala šľahnutý nápad a hneď, ako sa nás spýtala, či sa pridáme, tak sme všetky súhlasili. Veď sranda predsa musí byť, nie? A Hawai ma vždy lákal, ale to aj mnoho iných miest na zemi, hlavne tornádové oblasti v Štátoch, no aj tam sa aspoň raz dostanem. V stredu odchádzame a dovtedy sa to nikto nesmie dozvedieť, Demetri by ma hneď zastavil a nikam nepustil. Alebo by išiel so mnou. Ale to by už nebola naša babská jazda a vedeli by o tom všetci ostatní.

„Poď, chcem ti niečo ukázať,“ ozval sa mi zrazu za chrbtom ten, na ktorého som myslela. Skôr, ako som sa stihla otočiť a usmiať sa na neho, už mi cez oči previazal šatku a chytil ma za ruku, aby ma viedol.

„Čo sa to...“ začala som a pokúsila sa strhnúť si tú vec z očí, no nenechal ma.

„Miláčik, to je prekvapenie.“ Zdalo sa mi to, alebo naozaj bol v jeho hlase náznak pobavenia, ktoré sa snažil utajiť? Čo to na mňa chystá?

Pritisla som sa ku nemu a objala ho okolo pása. Štvalo ma, že som nemohla vidieť jeho krásny úsmev a nehu v očiach, ale nateraz som si povedala, že mu spravím radosť. Vyviedol ma von z hradu a pokračovali sme ďalej po trávniku, ktorý som cítila pod nohami.

„Snáď to bude stáť za to,“ pohrozila som mu s úsmevom a naslepo sa ho pokúsila pobozkať. Trafila som ho na nos, na čom sa zasmial, no potom sa presunul na moje pery.

„To si píš, že bude,“ ubezpečil ma, keď sa odtiahol a išli sme ďalej. Vošli sme cez nejaké dvere a do nosa ma udrel pach chlóru. Zarazila som sa.

„My sme pri bazéne? Čo to na mňa chystáš, Demetri Volturi?“ Cez šatku som nič nevidela, akokoľvek som sa snažila a myseľ mi pracovala na plné obrátky. Vyhodil si ma do náruče a vášnivo ma pobozkal. Čakala som, čo bude ďalej, no asi som sa prerátala. Prešiel so mnou pár krokov a keď som to najmenej čakala, zrazu jeho dotyk zmizol a ja som letela vzduchom a keď som si to uvedomila, tak som si strhla z očí šatku a padla hlavou rovno do vody. V sekunde som bola na dne, odrazila sa a vyplávala na hladinu. Vypľula som z úst vodu a na celú Volterru vykríkla:

„Toto si odskáčeš, počuješ?“ On len stál na kraji bazéna a smial sa. Odhrnula som si z očí mokré vlasy a diabolsky sa uškrnula - on asi nejako zabudol na môj dar. Uprela som na neho svoj pohľad a snažila sa ho donútiť, aby skočil, alebo skôr padol do bazéna za mnou. Nechala som ho ale, aby mohol rozprávať.

„Nie!“ stihol ešte vykríknuť.

„Áno!“ zakričala som mu naspäť a rozosmiala sa. V mihu bol vo vode a ja som sa ponorila za ním. Pod vodou som upírskym zrakom videla tak dobre, ako nad vodou, takže som nemala vôbec žiadne problémy. Skočila som mu na chrbát a dovolila mu znova vyplávať nad vodu, pričom som mu na krk pritisla pery.

„Zničila si mi môj najlepší plášť,“ vykríkol, keď sa nadýchol.

„A ty mne moje obľúbené šaty,“ vynadala som mu naspäť. Pobozkala som ho na hrdle a prešla mu po ňom perami po sánke až na bradu a pery. Provokatívne som ho uhryzla do spodnej pery a vášnivo ho pobozkala.

„Hneváš sa?“ spravila som psie oči a ťahala sa von z bazéna.

„A ako,“ usmial sa a stiahol ma naspäť. Nenechal ma vyliezť z bazéna ešte ďalšiu hodinu, čo sme zvádzali vodné vojny a vyšpliechali aspoň polovicu všetkej vody. Ach jaaj, bude mi chýbať! Vydržím bez neho viac ako týždeň?

„A teraaz... spoločná sprcha?“ navrhol a provokatívne na mňa žmurkol, keď som zo seba pri bazéne striasala všetku vodu. Vyplazila som mu jazyk, zakričala: „Najprv ma budeš musieť chytiť!“ a už ma nebolo. Letela som cez trávnik a dnu do hradu, pričom som za sebou nechávala všade vodu, až som zastala na našej chodbe. Chcela som okolo jeho izby prebehnúť ku mojej, no on už na mňa čakal, asi pozná nejakú skratku, keď je tu skôr, a vtiahol ma ku sebe do kúpeľne. Ten chlap snáď nepozná slovo nie! Ale veď, teraz som sa nemohla ani sťažovať.

Bella:

Práve som sa náhlila za Felixom, keď sa mi zhodou náhod postavil do cesty Aro a ja som do neho narazila. Dotkol sa mojej ruky a myseľ mu zaplnili moje myšlienky a spomienky, tak som sa rýchlo stiahla a ospravedlnila sa mu. A teraz už vie, aký je náš plán, do kelu!

„Prosím, nikto iný to nesmie vedieť!“ zaúpela som a hodila na neho prosiaci pohľad. Zamyslel sa a tvárou mu preletel chápavý pohľad.

„Dobre, nič nepoviem, len nech ste do dvoch mesiacov doma, potom máme prácu.“

Poďakovala som mu a usmiala sa - dal nám dva mesiace, no toľko bez Felixa asi nevydržím. Okrem dovolenky to bude aj skúška nervov, koľko vydržím bez toho, aby som sa rozbehla späť do Volterry za ním.

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj nový domov 7. kapitola: