Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov Prológ a 1. kapitola

11.03.2010 (16:00) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3561×

Toto je moja prvá kapitolovka, tak vás prosím o komentáre, aby som vedela čo robím zle, po prípade či sa vám to páči.
P.S.: Celá táto poviedka je venovaná MillieCull hlavne za to, že ma dokopala k tomu, aby som sem dala prvú kapitolu už dnes:) Prajem vám pekné čítanie;)

Mala som všetko, po čom som kedy túžila. Viac, ako som si vôbec zaslúžila. Pred dvoma rokmi som si ani v najbláznivejších snoch nepredstavovala, že teraz už budem vydatá. Ešte k tomu za upíra. A dokonca, že budem mať dcérku, poloupírku, absolútne výnimočnú a nenahraditeľnú. A upírsku rodinu, ktorá by za mňa bojovala, aj keby som už bola porazená, darovala mi všetko šťastie, keby som ho potrebovala a postavila sa za mňa, aj keby som ja už nevládala ďalej bojovať. Ale toto všetko bolo až príliš úžasné na to, aby to vydržalo. A pravdepodobne to ani nebolo skutočné, to len ja so svojim nedokonalým ľudským zrakom som to nepostrehla, a teraz, keď som už bola upírka, som bola taká opantaná šťastím, že som všetko videla dokonalé. No možno na pohľad to také aj bolo.

Renesmee práve oslavovala svoje štyri mesiace (no áno, Alice využila každú príležitosť usporiadať oslavu), no výzorom pripomínala už pomaly dvoj až trojročné dieťa. Teraz sedela v mojej a Edwardovej izbe na zlatom koberci a práve jej Alice obliekala šaty, samozrejme úplne nové a hriešne drahé, a tie, čo mala predtým na sebe, použité iba raz, putovali na kopu ´Detský domov´. Aspoňže pôjdu tým, čo to potrebujú.

„No tak, Nessie, vydrž ešte chvíľu,” prosila Alice Renesmee, ktorá nedokázala obsedieť.

„A prečo by som mala?” spýtala sa malá šibalsky a usmiala sa od ucha k uchu.

„Nooo... keď vydržíš a ani sa nepohneš, strýčko Emmett ti porozpráva rozprávku,” pristúpila radšej ku kompromisu­­, „tak už sa, prosím, nevrť, musíš predsa na svojej oslave vyzerať pekne.”

Keď to Renesmee počula, hneď poslúchla a zmeravela na kameň. Milovala Emmettove rozprávky, hoci ten aj z Červenej čiapočky a Šípkovej Ruženky spravil upírov...

„Takto to má vyzerať,” potešila sa Alice a obrátila sa na mňa: „Bella, mohla by si mi, prosím ťa, doniesť z kúpeľne tie Renesmine sponky?” Už som si myslela, že ma pošle po komplet kozmetickú výbavu, no asi tak ako ja sama usúdila, že poloupír je dokonalý aspoň tak, ako normálny, ´obyčajný´ upír. Usmiala som sa na svoju dcérku a vyšla som z izby.

Keď som prechádzala okolo Carlislovej pracovne, začula som tichý nahnevaný šepot. Byť ešte človek, nič by som nepočula. Moja zvedavosť ma donútila zastaviť a za privretými dverami som sa oprela chrbtom o stenu.

„Celý čas žije v klamstve, ja to už takto ďalej nechcem!” ozval sa pomaly až zúrivý zamatový hlas. ´Takže Edwardovi sa niečo nepáči,´ pomyslela som si a prekvapilo ma to. On bol v našej rodine ten, ktorý sa najmenej sťažoval, takže teraz pre to musel mať sakra dobrý dôvod.

„Ale Edward, nesmie to vedieť. Na tom sme sa predsa dohodli a to aj platí,” vyhlásil Carlisle autoritatívne. Ešteže tento rozhovor neprebiehal tak, že Edward by iba odpovedal na Carlislove nevyslovené myšlienky a otázky. Takže nevedeli o mojej prítomnosti. Zatiaľ.

„Ja viem, že sme sa dohodli,” zavrčal Edward „ale to som si nemyslel, že to takto skončí! Musí to vedieť! Musí o nás vedieť pravdu!”

„A teraz si myslíš, že keď bude vedieť pravdu, že to nechá len tak? Že si povie, celý čas ste mi klamali, no a čo? Veď to sa stáva...?” prehodil Carlisle pokojne. Jeho tuším nič nerozhádže...

„Ale keď to zistí nejako inak, nie od nás, tak potom čo? Čo asi spraví? To bude predsa ešte horšie! Budem rád, ak nás za to nezabije! Aj keď ja by som si to zaslúžil...” Edward už zúril, prechádzal sa po miestnosti a od zlosti až tresol rukou po stole. Jeho päsť tam ostane otlačená už navždy.

„Hej Edward, ukľudni sa, prosím ťa. Myslím, že najlepšie bude, keď...” nedopovedal, lebo v tej chvíli na mňa Alice zavolala, že kde toľko trčím. V pracovni zavládlo hrobové ticho  a ja som cítila, že obaja vnútri počúvajú, čo sa deje. Za sekundu som bola v kúpeľni a za ďalšiu späť pri Alice. Dúfala som, že som sa neprezradila, aj keď som netušila, prečo mi na tom tak záležalo. Mimo to, nevedela som, o kom to vlastne hovorili.

Hodila som Alice sponky, tá ich rýchlo pripla Nessie do vlasov a išli sme spolu dolu do obývačky. Edward práve vychádzal z Carlislovej pracovne a hmkal si melódiu nejakej pesničky. Tváril sa, akoby sa tam dnu vôbec nič nestalo.

„Ahoj, miláčik,” objala som ho a dala som mu pusu. Okúzľujúco sa na mňa usmial, chytil ma okolo pása a kráčali sme spolu dolu.

V obývačke to vyzeralo minimálne tak pekne, ako na mojej a Edwardovej svadbe. Okolo zábradlia na schodoch sa vinuli strieborné pásy látky ozdobené bielymi hviezdičkami, dole na stoloch stáli vázy plné bielych, červených a oranžových kvetov, ktoré nádherne voňali, v strede izby stála na malom stolíku so strieborným obrusom obrovská marcipánovo-krémová torta s ovocím a farebnými sviečkami, dvere boli otvorené do záhrady, kde svietili maličké svetielka a boli tam ďalšie a ďalšie kvety a na stromoch boli ručne vyrobené obrovské transparenty. Alice sa teda poriadne vybláznila a mne sa to páčilo. Bolo to neopísateľne krásne.

Vnútri stáli všetci Cullenovci a prišiel aj Jacob, Quil a Seth, všetci sa pozerali na Renesmee, ktorú som niesla na rukách a usmievali sa.

Po gratuláciách sa vlci vrhli na tortu a do desiatich minút z nej neostala ani omrvinka. Nessie dostala kopu darčekov. Od Alice ,samozrejme, oblečenie, pekné zelené šaty, ktoré jej hneď aj obliekla, od Carlisla s Esme veľkú knihu rozprávok, to pre prípad, že by Emmett nemohol rozprávať vlastné verzie príbehov, od Rosalie s Jasperom veľkú sadu farbičiek a ceruziek, ktoré si hneď aj otvorila a začala si kresliť, od Emmetta ružové tričko s nápisom Som upír, ale liečim sa., čo sa Jacobovi strašne páčilo, no Edward nad tým iba krútil hlavou. Ja s Edwardom a Jacobom sme pre ňu mali niečo špeciálne, no ešte sme jej to nedali, nebol na to vhodný čas.

Oslava prebiehala podľa všetkých očakávaní, všetci sa zabávali a najviac sme sa smiali na Jacobovi, keď sa snažil hrať upíra, chytil malú srnku, no nevedel ju zabiť, a chcel jej vypiť krv.

„Ukáž, ja to spravím,” prišla som k nemu a vzala mu srnku. Chúďa, bola úplne vystrašená a triasla sa od strachu. No namiesto toho, aby som jej niečo spravila, som sa zasmiala a pustila ju späť do lesa. Dlho nečakala a už jej nebolo.

„Heeej, vieš koľko mi trvalo, kým som ju ako človek chytil? A ty ju len tak pošleš preč? Čo si to za upíra, prosím ťa?” rozbehol sa Jake za mnou do lesa a pritom sa smial. V jednom skoku sa premenil na vlka a tak mal aspoň šancu chytiť ma.

Bol naozaj rýchly, to mu treba uznať, párkrát ma dokonca aj predbehol, no potom zadychčaný zastal a zvalil sa na zem. Ja som sa na ňom smiala a tak som si ani nevšimla, že celý les stíchol a že niekto prichádza.

Spomedzi stromov vyšli pomaly po jednom. Volturiovci. Aro, Marcus, Caius si stali vedľa seba, za nich sa postavili Demetri a Felix spolu s dvoma najmladšími – Alecom a Jane. Ale bol tu ešte niekto, koho som nepoznala. Veľký snehobiely vlk stál úplne vzadu. To ma zarazilo, lebo som videla, že nie je skutočný vlkolak, dieťa luny, presne tak, ako ním nie je Jacob ani ostatní Quileteovia, a to, že som ho nepoznala, mi nahnalo strach. Doteraz sme si všetci mysleli, že takýto druh ´vlkolakov´ sú iba Quileteovia, z La Push, že iní neexistujú...

Prišli bez gardy, takže mi bolo jasné, že sa nechystajú bojovať. Ale čo tu potom robia? Ich príkaz je splnený, som upírka a od Renesmee im predsa nehrozí žiadne nebezpečenstvo, už vedia, čo z nej vyrastie, aj keď je jedna z mála poloupírov. Ale už vedia, že poloupír je pre nich ako normálny upír, takže sa zatiaľ nemusia báť prezradenia pred ľuďmi.

Pozrela som sa Arovi do očí – boli jasnočervené, takže po ceste lovili, a on sa na mňa usmial. Pohol sa smerom ku mne a ja som cúvala. Jacobovi sa to nepáčilo a postavil sa medzi nás. Vyceril zuby a bol pripravený chrániť ma. Aj keď proti siedmim upírom by toho sám veľa nezmohol.

„Ale, ale, Bella, snáď sa ma nebojíš,” pozrel na mňa Aro priateľsky a pokračoval: „neprišli sme ti ublížiť, ani nikomu z tvojej rodiny. Prišli sme ti len povedať pravdu. O Cullenovcoch. Nie sú tým, čo si myslíš. Ty to musíš vedieť. Nepovedali ti to oni, povieme ti to my. Stretli sme sa už aj predtým, ale vždy si bola s nimi, tak sme ti to nechceli povedať, ale teraz sme sa rozhodli, že je najvyšší čas, aby si to vedela.”

Pozrela som sa na Jacoba, nevedela som, čo mám povedať, čo mám urobiť, či mám zbabelo utiecť alebo ostať a zistiť viac. Nevedela som, o čom to Aro hovorí. Cullenovci mi nikdy neklamali. Žeby ma chcel iba odtrhnúť od mojej rodiny a vziať ma do Volterry?  Bola som zmätená, že Alice nemala víziu o tejto nečakanej návšteve, takéto dôležité veci vedela niekedy aj dva mesiace dopredu. Volturiovci na mňa pozerali a čakali, čo poviem. Alebo čo urobím.

„Čo také dôležité mi chcete povedať, keď ste za mnou prišli až sem?” tvárila som sa suverénne, ale vnútri som bola vystrašená. Aro sa usmial ešte viac, a povedal: „Bella, ty patríš do našej rodiny, nie do ich. Myslíš si o nás, že my sme tí zlí a oni tí dobrí. Ale to sa mýliš. Celý život žiješ v klamstve. V skutočnosti Cullenovci sú tí zlí. Tá malá, Alice, mala víziu, že sa k nám raz pridáš, videla tvoj dar a vedela, že ak sa dostaneš k nám, oni nebudú mať proti nám žiadnu šancu. Oni sa chcú len dostať k moci. Nemyslím si, že nám teraz uveríš, preto ideme za Cullenovcami, ty pôjdeš s nami a uvidíš, že nie sú tými, za koho sa vydávajú.”

________________________________________________________________________

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov Prológ a 1. kapitola: