Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 10. kapitola

17.10.2012 (17:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 45× • zobrazeno 7099×

Bella:

„Sadni si, Bella,“ povedal Aro trocha trpko a díval sa pri tom z okna. Sadla som si na pohodlne vyzerajúcu pohovku. Starožitný nábytok trocha zavŕzgal. Aro tomu nevenoval pozornosť. Prešiel ku knižnici a vybral knihu v koženej väzbe. Prešiel ku mne a posadil sa na opačnú stranu pohovky. Podal mi knihu. Na obale bol Volterrský znak. Pohladila som ho prstami a pozrela na Ara. Čakala som na povolenie ju otvoriť. Kývol, a tak som stiahla koženú pracku a s bázňou odtiahla kožené dosky od seba. Strany boli žlté a okraje boli trocha otrhané.

„Volterrská kronika,“ šepla som s úctou, ktorá tejto písomnosti prislúchala.

„Pred nami vládli Rumuni. Netvrdím, že ich vláda svetu nič nepriniesla, ale vládla anarchia. Vezmi si len históriu. Nešlo všetko utajiť. Záhadné zmiznutia ľudí a legendy o dedinách, kde zostali nedotknuté obydlia a majetky, len dedinčania sa niekam stratili. Potom tie nekonečné vojny a mnoho ďalšieho. Našťastie sú ľudia tak civilizovane primitívny, že  sa snažia aj úplne jasnú a samozrejmú vec, nech už je akokoľvek bláznivá, vysvetliť logicky. Vezmi si len faraónov. Polobohovia? Vlastne áno. Niektorí upíri sa nechali ľuďmi uctievať a potom mnohé legendy... Ach, škoda hovoriť. Ľudia radšej pripustia to, že tu pristáli mimozemšťania, než by pripustili existenciu napríklad upíra. Vlastne je to aj naše šťastie. Vznikli sme z vás. Nejde priamo o evolúciu, lebo tá sa riadi inými princípmi. Ja tomu radšej hovorím transformácia do dokonalejšej podoby. Nie je však pre každého. Je to dar, ktorý som sa rozhodol dať tebe.“ Usmial sa na mňa. Ja som mu úsmev pokorne vrátila a otvorila knihu na prvej popísanej strane. Na moje prekvapenie bola kniha písaná v angličtine. Pozrela som na Ara a on sa uškrnul.

„Angličtina,“ šepla som.

„Každých asi tristo rokov je ju nutné prepísať. Z pôvodných je už len prah. Vždy mám aspoň na týždeň postarané o zábavu. Spísal som ju po anglicky. Latinčina nie je tak zábavná.“ Aro sa na mňa zas prívetivo usmial a ja som bola rada, že ma dnes častuje toľkou milotou. Uvažovala som, či môžem vládcu obťažovať otázkou. Váhavo som kĺzala pohľadom po úhľadnom písme, ktoré skôr vyzeralo, akoby vyšlo z pod tlačiarenského lisu. Hrýzla som si nervózne peru, keď som pod bradou ucítila studené prsty. Mykla som sebou a pozrela do jeho tváre. Sedel pri mne. Prstom mi prešiel po ústach.

„Neohrýzaj si peru,“ povedal mäkko a ja som cítila, ako mi do líc stúpa červeň. Mala som z neho strach, no reagovala som aj na prítomnosť muža, ktorý sa ma dosť intímne dotkol.

„Prepáčte,“ pípla som a začala čítať riadok za riadkom.

„Urob si pohodlie. Hneď som späť,“ šepol Aro a ja som sa len pokorne usmiala. Keď za sebou zavrel dvere, otriasla som sa chladom. Bola tu zima, a tak som stiahla hrubú deku z vedľajšieho kresla, vyzula lodička a schovala si nohy pod vankúš. Prikryla som sa a ďalej poctivo listovala v kronike. Niektoré pasáže som čítala so zatajeným dychom. Podľa tejto knihy boli vládcovia Volterry doslova dokonalými diplomatmi. Aro sám seba považoval za toho najdôležitejšieho v hierarchii. Bola som rada, že moju myseľ nevidí. Nebol by asi spokojný s tým, čo si o ňom myslím. Nepopieram jeho moc a silu a ani inteligenciu, ale snúbia sa s ďalšími, nie veľmi vhodnými vlastnosťami pre vládcu. Bol príliš egoistický a zamilovaný sám do seba. Neakceptoval nič, čo nebolo jeho nápadom a nesúhlas trestal viac ako kruto. Prešla som ďalšou kapitolou. Bola to už hodina, čo Aro odišiel.

„Novorodený je upír, ktorý prejde premenou a v jeho tele je ešte pozostatok jeho vlastnej krvi,“ šepla som sama pre seba záver, ku ktorému som došla, po prečítaní prvej strany. Zaujato som pokračovala. Už som o tom vedela dosť, no aj tak ma niektoré veci zaskočili. Aro sa s mojim vzdelávaním rozhodol pre samoštúdium a bola som rada. Vyhovovalo mi to. Potom sa ho len opýtam na to, čomu som nerozumela. Prešli ďalšie dve hodiny a mne už nestačilo svetlo z vonka. Takmer som už nevidela. Začali sa mi aj pre to oči zatvárať. Boleli ma. Musela som sa veľmi namáhať, aby som bola schopná prečítať drobné písmo. Položila som si otvorenú knihu na prsia a zaklonila hlavu. Na chvíľku som privrela oči, aby si trocha oddýchli.

Precitla som a aj keď sa mi zdalo, že som mala oči zatvorené len pár sekúnd, za oknami bola čierna tma. Prudko som sa posadila.

„Zaspala si,“ šepol Aro. Sedel za mnou vo veľkom kresle, z ktorého som stiahla deku. Držal v rukách ceruzku a skicár. Vyskočila som na nohy.

„Prepáčte mi to,“ povedala som vyplašene. Myslela som, že sa bude hnevať, no vyzeral byť pokojný. Nahol sa a zasvietil lampu, ktorá tu pred tým určite nebola.

„Pokiaľ si došla?“ opýtal sa a položil skicár na stôl. Na do polovice dokončenej kresbe som bola ja, spiaca ako nymfa vo vysokej tráve. Vlasy som mala neposlušne rozcuchané okolo tváre. Zadívala som sa na obrázok. Bola som v rozpakoch. Vyzeralo to ako fotografia. Prekvapene som pozrela na Ara, ktorý akoby si moje rozpoloženie ani nevšimol. „Dostala si sa cez vznik Volterry?“ opýtal sa trocha chladne.

„Skončila som pri novorodených,“ povedala som neisto.

„Čo teda hovoríš na premenu?“ Naklonil hlavu nabok.

„Dívam sa na celý ten proces s veľkým rešpektom, pane. Viem, že ide o nepredstaviteľnú bolesť, ale myslím, že je nevyhnutná. Človek sa predsa nemôže stať niekým tak dokonalým bez toho, aby za to priniesol nejakú daň, obeť. Bolesť je preto podľa mňa tým najmenším platidlom za taký dar.“ Uprene som pozrela na vládcu, aby som poznala, na koľko ho moja odpoveď uspokojila.

„Takto som sa na to nikdy nedíval. Si jedinečná, Bella. Vidieť ti do hlavy by bolo pre mňa viac ako uspokojujúce. Bolo by to určite niečo neskutočné.“ Postavil sa a prešiel sa do mojej tesnej blízkosti. Prstami zodvihol moju bradu a zadíval sa mi do očí. Cítila som sa neisto a hlavne nesmierne zraniteľne. Nevedela som, o čo  mu ide. Mala som niekoľko teórii a jedna bola desivejšia než druhá. „Raz budeš schopná svoj štít ovládať a mne sa možno dostane toho potešenia.“ Pohladil ma po spodnej hrane sánky. Jeho dotyk bol tvrdý a chladný, no aj tak som mala pocit, že je to dotyk, ktorý by som si mala vážiť pre jeho jedinečnosť. Princ Volterry pohladil človeka.

„Aký ešte dar u mňa Eleazar videl?“ opýtala som sa odvážne, s očami uprenými do tých jeho. Káravo pokrútil hlavou, akoby som bola nenapraviteľné dieťa.

„Pomenovať to presne je dosť ťažké. Budeme si musieť obaja počkať.“ Spustil ruku a mávol k dverám, aby som odišla.

„Pane...“ šepla som, keď odstúpil a chcel sa posadiť do kresla. Ostal stáť. Bolo na ňom vidieť, že sa mu nepáči, že chcem pokračovať v konverzácii, keď ju ukončil. Pozrela som sa previnilo na svoje zopnuté ruky. Nevidí mi do hlavy a tak si môžem dovoliť menšie divadlo. Neisto som sa na neho pozrela a vykúzlila ten najnevinnejší a najnežnejší úsmev akého som bola schopná. Arova tvár sa vyhladila.

„Áno...“ povedal chrapľavo.

„Ďakujem za ten nádherný šperk.“ Pozrela som na prsteň. „Vzbudzuje dosť pozornosť medzi upírmi,“ šepla som do stratena.

„Chceš vedieť, čo znamená Volterrsky rubín?“ opýtal sa a ja som nedočkavo prikývla. Aro sa samoľúbo pousmial.

„Znamená, že už nikdy o sebe nebudeš rozhodovať sama. Tvoj život, tvoje bytie a všetko, čo sa ťa týka, patrí teraz mne,“ šepol. Nechápavo som pootvorila ústa. Veľa mi to nepovedalo.

„To je predsa samozrejmé od prvej sekundy, ako som sa s vami stretla,“ preniesla som oddane. Bože, bolo mi zo seba zle.

„Toto je moje dievča,“ zašomral a s úsmevom prešiel ku mne. Stlačil mi jemne dlaň a zodvihol moju ruku do vzduchu.

„Patríš mi a nikto, absolútne nikto, sa ťa nesmie ani dotknúť. Mám s tebou veľmi veľké a netajím sa, že aj osobné plány. Buď mi oddaná a v upírom svete tvoje meno bude známe, ako to moje.“ Usmial sa a priložil ľahko pery na chrbát mojej ruky. Prstom pri tom pohladil kameň na prsteni. Vyschlo mi v ústach. Kolená sa mi trocha podlomili, ale udržala som sa na nohách. Keď moju ruku pustil, uklonila som sa a cúvla k dverám. Zdalo sa, akoby ešte na niečo čakal. Mala by som ešte niečo povedať? Upír mi prejavil toľko náklonnosti a nie niekto z gardy, ale sám Aro.

„Pane, ďakujem.“ Otvorila som dvere a vyšla z izby. Prešla som chodbou do hlavného krídla budovy, potom ďalšou k recepcii. Pevnosť bola doslova bludiskom, ale už som sa tu naučila orientovať. Trvalo mi to niekoľko minút, kým som bola konečne pri svojom pulte. Vzala som zo stola plán na ďalší deň. Dnes som skoro nič neurobila. Pošta zostala na stolíku neodoslaná a nikto ani nezaniesol strážcom zoznam na zajtra. Vzala som ho a šla k východu. Nikto tam nebol a tak som zložila stranu na polovicu a položila ju na stoličku. Po špičkách som prešla k hlavnej bráne a zatlačila na kľučku. Vykukla som na ulicu a ovial ma chladnejší vzduch. Rýchlo som dvere zas zavrela, lebo som začula kroky.

„Už som si myslel, že chceš ujsť,“ povedal Edward šeptom.

„Priniesla som zoznam návštev na zajtra. Nikto to nespravil,“ šepla som mu späť.

„To si bola celý deň s Arom?“ opýtal sa a nahol hlavu nabok. Prikývla som. Siahol na kľučku a otvoril dvere na ulicu. Opatrne vyšiel von a kývol na mňa. Mne sa zadrhol dych a srdce sa mi nekontrolovateľne roztĺklo. Pozrela som smerom do pevnosti, a potom von na nádherného upíra a otvorené priestranstvo námestia. Bolestne som si spomenula na Arove slová o tom, čo znamená jeho prsteň.

„Poď,“ naznačil perami a ja som vyšla pred dvere. Edward šiel vpredu a ja zas pár krokov za ním. Šiel hrozne rýchlo, aby som mu stačila. Mala som pocit, že chce byť ďaleko od pevnosti, a to čo najrýchlejšie. Zrazu ma pri vysokej stene schmatol okolo pása, vyhodil si ma na chrbát. Preskočil múr pevnosti. Dopadol do vysokej trávy a rozbehol sa smerom od Volterry.

Keď zastal, boli sme vysoko nad mestom. Vyzeralo v tej tme ako trblietavý diamant. Doslova v v černote noci žiarilo. Edward mi na ramena prevesil svoju bundu. Pridržal mi ju, aby som si strčila ruky do rukávov, no keď som sa do nej navliekla, za jej cípy si ma k sebe prudko pritiahol.

„Aro mi nikdy neprišiel až tak hlúpy, aby skočil nejakému človeku na obdivné rečičky. Má na teba slabosť. Páči sa mu ako myslíš. Nie je však až takou výhrou, byť jeho obľúbencom. To mi ver. Mnohým sa to v pevnosti páčiť nebude, no nikto sa neopováži ti ublížiť fyzicky. Zatiaľ!“ Doslova mi syčal do tváre a ja som začala prepadať panike. Rozzúrený Edward a ja som s nim bola sama a očividne dosť ďaleko od niekoho, kto by ma mohol počuť.

„On mi dal knihu, aby som si čítala. Dal mi Volterrskú kroniku. Učila som sa,“ šepla som vyplašene.

„Učila?“ zasmial sa. Ja som natvrdlo prikývla. „Dotkol sa ťa?“ opýtal sa zrazu, a potom ma k sebe pritiahol ešte tesnejšie a zhlboka sa nadýchol. Pritlačil tvár do mojich vlasov a potom bundu viac rozovrel a pritlačil nos k mojej šiji. Bola som z toho, čo robil celá nesvoja.

„Pobozkal mi ruku!“ zasyčala som a snažila sa ho od seba odsotiť. Pevne som sa mu zapierala do hrude, no s ním to nehlo. Chytil ma bolestivo za zápästie a trocha mnou zatriasol, na čo sa mi podlomili kolená. Chytil ma pevne okolo pása a pridržal, aby som nespadla.

„Dočerta s tou malou potvorou,“ zachrapčal. Nerozumela som, o čom hovorí. Ta potvora som akože ja? Trvalo pár sekúnd, kým sa upokojil. Pustil ma a ja som klesla k zemi. Sadol si skľúčene ku mne a zaboril hlavu do svojich dlaní. Ničomu som nerozumela. Sedel bez pohnutia pár minút a ja som zas na neho bez pohnutia civela.

„Ste v poriadku?“ opýtala som sa, keď sa mi to už zdalo ako nekonečno. Pozrel sa na mňa a prižmúril oči.

„A ty?“

„Dosť otrasená, ale inak som. Niekedy ste desivejší, než Aro a Demetri dokopy.“ Dočerta, prečo sa viem pri Arovi tak dokonalo ovládať a hovoriť v podstate celkom múdro a pri ňom šplechnem prvé, čo ma napadne.

„Zaradila si ma do peknej skupiny, len čo je pravda. Ja ti nechcem naháňať strach, len mi z teba ide niekedy prasknúť hlava,“ pošepol.

„Škoda že upírom na migrénu nezaberajú lieky,“ povedala som už o poznanie pokojnejšie. Naozaj vyzeral, akoby ho ťažila migréna.

„Veľká škoda.“ Zaklonil hlavu a privrel oči.

„Niekedy pomáha toto,“ šepla som a kľakla si pred neho. Pozbierala som všetku odvahu, natiahla som ruky a pritlačila prsty na jeho spánky. Pomalým pohybom a striedavým tlakom som mu na nich urobila pár krúžkov. Edward sprvu prekvapene otvoril oči, no potom ich zas privrel a hlasno vydýchol.

„Hmmm... Toto je príjemné,“ šepol trhane. Prisunula som sa trocha bližšie a bruška prstov pritlačila trocha pevnejšie. Mala som jedinečnú príležitosť, dívať sa mu do tváre. Mala som chuť, pohladiť ho po snehobielej pokožke, no vedela som, že nesmiem. Najskôr by ma to stálo ruku. Nostalgicky som si povzdychla. Edward zrazu prudko otvoril oči a rázne ma odstrčil. Zabolelo to. Padla som chrbtom na zem až to zadunelo. Trocha som si pri tom narazila hlavu a bolestne som zaskučala.

„Dočerta! Si v poriadku?“ Otvorila som oči. Edward kľačal na kolenách pri mne a dvíhal ma zo zeme.

„Si nežný ako buldozér,“ zaškrípala som zubami a zatykala mu pri tom.

„Vzhľadom na to, že si človek, znášam tvoju blízkosť bravúrne. Je to dobrý výkon,“ oponoval mi a oprel ma chrbtom o svoju hruď. Prstami mi skontroloval hlavu, a potom studenú ruku pritlačil na pulzujúce miesto na lebke. To bude zajtra poriadna hrča.

„Je to tak strašne ťažké?“ Snažila som sa pootočiť, aby som na neho videla, ale nekompromisne ma otočil späť.

„Nesmierne,“ odsekol a pritiahol mi starostlivo bundu tesnejšie k telu. „Niektorí ľudia voňajú lepšie, iní ešte lepšie a niektorých krv doslova spieva.“

„Prečo mám pocit, že tá moja je ten tretí variant?“ Zas som sa pokúsila otočiť, aby som na neho videla, no nedovolil to.

„Pre mňa áno. Voniaš aj Arovi a veľmi dobre aj Demetrimu. Mne však spievaš.“ Edward sa postavil a pohodil hlavou.

„Asi to veľmi bolí, keď som blízko,“ skonštatovala som. Postavila som sa na nohy a oprášila si zadok. Automaticky som sa postavila za neho, že mu poleziem na chrbát. Pozrel sa na mňa ponad rameno.

„Ty si si nejako rýchlo zvykla,“ povedal pobavene. Zasmiala som sa. Naozaj som si na to celkom zvykla.

„Edward?“ vyslovila som jeho meno a celkom sa mi páčilo, ako znie z mojich úst. Usmial sa. „Tá potvora som akože ja?“ opýtala som sa.

„Nie, moja skvelá sestrička. To ona ma do toho všetkého dostala.“ Trocha zaškrípal zubami.

„Ako do Volterry?“ opýtala som sa nechápavo, keď si ma vyhodil na chrbát. Odpovede som sa nedočkala. Rozbehol sa späť k pevnosti a po námestí sme už šli vedľa seba. Keď sme prekročili jej prah, obaja sme si šli po svojom.

Za nami je desiata kapitola. Veľmi Vám ďakujem za množstvo komentárov, ktoré mi zanechávate. Táto poviedka ma naozaj baví a verím, že aj Vás. Zatiaľ sme mali stále len pohľad Belly a ešte to chvíľu potrvá. V poslednom čase mi kapitoly trvajú trocha dlhšie, ale robím čo sa dá. Mám veľa povinností, a tak to dosť nestíham. Každú voľnú chvíľku však píšem. Táto poviedka je oddychová a nechcem Vás v nej stresovať. Ešte raz ďakujem, že ma podporujete. Nabíjate ma energiou. Lolalita 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 10. kapitola: