Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 11. kapitola

22.10.2012 (07:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 43× • zobrazeno 6939×

Bella:

Ráno som zasadla na recepciu, ako každý deň. Rozdelila som poštu, zoradila obálky a vybavila nutné telefonáty. Stále, keď sa otvorili dvere, nedočkavo som zodvihla pohľad, či to nie je Edward. Každému som sa slušne pozdravila. Úspechom bolo, že mi už odzdravila viac ako polovica upírov.  To bolo teda niečo. Dvere zas zavŕzgali, periférnym videním som zaznamenala, že to nie je nikto v červenom a tak som len nahodila hviezdny úsmev.

„Dobrý deň,“ šepla som a krátko zodvihla pohľad. Hneď som však uprela pohľad na vchádzajúcu. Prešla k pultu a nádherne sa usmiala.

„Ahoj,“ šepla.

„Vitajte! Myslela som, že ste už odišli.“

„Odchádzame dnes. Väčšinou sa vo Volterre s Jasperom nezdržíme viac než pár hodín, ale pridajú sa k nám Eleazar s rodinou.“ Alice pomalým krokom prešla ku mne za pult. Bola veľmi pekná, aj keď niekto by možno povedal, že nevyzerala ako z tohto sveta. Bola trocha ako lesná víla a trocha ako škriatok. Celkový dojem však bol úžasný, lebo z nej vyžarovalo niečo veľmi silné.

„Ako sa ti tu páči?“ opýtala sa a premerala si ma pohľadom.

„Veľmi. Som nadšená, že tu môžem byť,“ povedala som s kŕčovitým úsmevom. Alice sa na mňa zadívala ako na blázna.

„Páni, dobre ti vymyli mozog,“ povedala pobavene a mne úsmev zmizol. Fakt som ako vymletý idiot.

„Myslela som tým, že je cťou pre človeka, slúžiť Volterre, madam,“ povedala som zdvorilo.

„Madam?“ vypískla dosť vysoko a ja som uskočila dozadu.

„Prepáčte, slečna,“ šepla som previnilo a nervózne som si pritlačila ruky na hruď. Alice pokrútila hlavou.

„Volám sa Alice. Len Alice. Žiadne slečna a už vôbec nie madam.“ Pretočila oči a ja som uvedomelo prikývla. „Nemôžeme vypadnúť?“ opýtala sa pojašene. Čo bolo toto za upírku? Pripadala mi ako kamarátky zo strednej. Zhovievavo som sa usmiala.

„Idem odniesť listy na poštu. Vonku je však slnečno, aj keď námestie je ešte v tieni.“ Mykla som ramenami. Alice sa usmiala. Z krku si stiahla šatku a prehodila si ju cez hlavu, ako to robili filmové hviezdy v šesťdesiatych rokoch. Na tvár si naložila obrovské okuliare, väčšie ako nosí Viktória Beckham a na ruky natiahla šoférske kožené rukavice.

„Ja som plne vybavená,“ povedala hrdo. Vyšli sme spoza pultu, vzala som listy a šla krok za ňou. Prešli sme mlčky chodbou, okolo Felixa, ktorý sedel na bráne. Celý čas som uvažovala, o čo tej žene ide.

„Kam ideš?“ zaručal na mňa Felix. Neznášal sedenie na bráne a bolo mi jasné, že to má za trest.

„Odniesť poštu.“ Zodvihla som obálky a on kývol hlavou. Pozrel na Alice.

„A ty?“ Alice si posunula okuliare na okraj nosa.

„To ako hovoríš so mnou?“ zavrčala na neho. Felix sa nevrlo postavil a napriamil sa, že vyzeral ako medveď.

„Upíri nesmú von cez deň. Máme pravidlá,“ povedal trocha zmierlivejším tónom.

„My žijeme medzi ľuďmi. Chodíme von aj cez deň. Som vybavená. Slnko sa ma ani nedotkne,“ povedala Alice a mrkla na toho obra. Nakrčil čelo, no potom mávol rukou, že je mu to jedno.

„Tak poď, Bella!“ zatrilkovala tá mala opica a zatlačila do dverí, ktoré sa otvorili a obe sme vyšli na ulicu. Šli sme v tieni budov. Alice začala nadšene vysvetľovať, ako krásne je teraz v Kanade, ako tam nie je toľko slnka a môže aj cez deň chodiť na nákupy. „Ty rada nakupuješ?“

„Nie. Teda, nikdy som nemala šancu nejako bezhlavo nakupovať, lebo som na to nemala peniaze. Myslím, že by ma to aj tak nebavilo.“ Prešla som do úzkej uličky za hradby a Alice kráčala ako balerína popri mne.

„Takže, ako sa ti páči vo Volterre?“ Zazubila sa na mňa, keď zopakovala otázku, ktorú mi položila pri pulte.

„Páči,“ šepla som s pokusom o nevtieravý úsmev.

„Už nás nikto neregistruje,“ povedala pobavene.

„Mne sa tam ozaj páči,“ povedala som ráznejšie.

„Iste. Človeku sa páči v hniezde upírov, kde nikdy nevie, či ho niektorý z nich nezabije. Dívaš sa, ako do trónnej miestnosti odchádzajú ľudia a už odtiaľ neodídu. Takže sa ti tam musí ozaj páčiť.“ Nahla hlavu na bok.

„Je to stresujúce a zo začiatku som sa neskutočne bála, ale teraz mám toto,“ šepla som a ukázala prsteň. Alice prudko zastavila.

„Ty to berieš ako nejakú výhru?“ opýtala sa šokovane. Jej reakcia ma zarazila.

„Upíri pred ním majú rešpekt. Aro mi povedal, že sa ma nikto ani nedotkne, lebo som jeho. Priznávam, že tá veta naženie strach, no mne zaručuje prežitie a Aro moju premenu chce.“ Hľadela som na Alice, ktorá pokrútila hlavou, akoby sa zhovárala s niekým naozaj dosť hlúpim.

„Prečo chceš byť upírom?“ opýtala sa zaujato.

„To je hádam jasné,“ šepla som.

„Večná mladosť a krása? Ty na to nie si. Si krásna a upravená, ale nestaviaš si na tom život. Takže?“ Zastali sme pred poštou. Povzdychla som si.

„Idem to poslať,“ šepla som rozpačito a vbehla cez zamrežované dvere do tmavej klimatizovanej haly pošty. Alice vstúpila tiež, no zostala stáť pri múre. Strčila som obálky do okienka.

„Všetko oznámkovať a rozposlať letecky, prvou triedou. Vyúčtovať na Volterrský pamiatkový ústav,“ povedala roztržito.

„Včera ste tu neboli, krásna Bella,“ zasmial sa poštár a zagúľal na mňa očami. Venovala som mu úsmev, ako vždy.

„Nestihla som.“

„Deň bol tak čierny, bez vašej oslňujúcej tváre, krásna Bella,“ zatrilkoval a začal vrážať veľkú kovovú pečiatku na jednotlivé obálky.

„Tak zajtra,“ zvolala som cez rameno a šla k Alice. Vyšli sme na ulicu.

„Takže?“ Myslela som, že zmení tému, ale to môžete čakať akurát od ľudí.

„Môj brat je upír. Chcem ho nájsť a môcť sa mu postaviť. On je jediná rodina, čo mám a...“

„To hádam žartuješ. Si mladá a krásna žena. Hľadať brata, ktorý žije ako upír? To je predsa hlúposť. Čakáš, že k nemu vstúpiš do klanu? Nerozumiem. Mohla si mať ako človek vlastnú rodinu. Mohla si mať milujúceho manžela a deti. Prečo toto?“ Nevedela som, čo jej mám na to povedať.

„Díval sa na mňa ako na odpad, ktorý nezabil len preto, že... Vlastne ani neviem prečo. Zistila som, že tento svet je iný, než som si sprvu myslela, ale prijmem ho. Má aj svetlé stránky.“

„Naozaj? Menuj aspoň tri. Tento svet je o bolesti, krutosti. To čo teraz považuješ za dôležité, tvoj hodnotový rebríček sa stratí. Budeš žiť pre krv. Budeš ovládaná pudmi a to za jediným cieľom, ukojiť smäd.“ Alice ma chytila za ramená a trocha stlačila.

„Naozaj v upírom živote nie je nič, čo by za to stálo?“ Nakrčila som čelo. Alice sa po chvíľke uvoľnila a zasmiala.

„Je. Mnoho upírov sú vo svojom bití nešťastní, ale ja nie. Mám lásku, rodinu, priateľov a mnoho ďalšieho.“ Kývla som hlavou v geste, no vidíš.

„Verím, že aj ja si nájdem svoje miesto. Uvidíme, či to bude medzi múrmi Volterry, alebo niekde inde.“ Vracali sme sa k pevnosti. Alice ma chytila za ruku a otočila k sebe.

„Čo môj brat?“ opýtala sa vážne a ja som vyvalila oči.

„Čo s ním?“ opýtala som sa prekvapene.

„No, čo na neho povieš?“ Myslím, že sme nehovorili jedným jazykom. Nevedela som, k čomu sa mám vyjadriť.

„Rázny,“ šepla som.

„Rázny? Myslím, či sa ti páči alebo či ho neznášaš, či sa ho bojíš, alebo ako ho vnímaš?“ Nedočkavo podskočila. Ona sa ma vážne pýta na červený plášť?

„No, veľmi som sa ho sprvu bála. Budí naozaj rešpekt. Potom som zistila, že nie je až taký zlý, ale nevyznám sa v ňom, ako v žiadnom upírovi. Ste náladoví a komplikovaní,“ šepla som a hneď sa zarazila, či ju moje verejné osočovanie upírov nenaštve.

„Edward je svojský. Keď sme chodili naposledy do školy, považovali nás za čudákov hlavne kvôli nemu. On je tvrdá palica, ale inak je vážne zlatý,“ šepla, akoby hovorila kamarátke o mladšom bratovi, ktorého chce, aby kamarátka vzala na rande.

„Na mňa poväčšine v paláci vrčí, rozbíja pulty a tvrdí, že ho zo mňa bolí hlava. Mimo je celkom... Je dosť ľudský, ak sa to dá použiť v spojitosti so slovom upír.“ Usmiala som sa. Urobila som krok a potom som sa otočila späť na Alice. „On mi raz spomenul, že šiel do Volterry namiesto niekoho z rodiny. No, že má slúžiť desať rokov, lebo...“

„Šiel sem namiesto mňa. Aro chcel využiť moje služby, no odmietla som. Edward vzal môj úväzok na seba a má slúžiť desať rokov.“ Prikývla som. Chcela som vedieť iné, no opýtať sa len tak nemôžem.

„Ach tak. To muselo byť vážne, keď sa zaviazal Volterre aj na priek tomu, že to tak...“ Poobzerala som sa. Nechcela som povedať nahlas to slovo.

„Myslíš, keď to tak nenávidí? Áno. Bolo to vážne. Mala som videnie, ktoré ma presvedčilo, že musí ísť namiesto mňa. Tých desať rokov bude nič v porovnaní s tým, čo získa, ak celá situácia nenaberie iný smer,“ povedala zamyslene a pozrela na moju ruku.

„Musí vám veľmi dôverovať, keď sám nevie, čo to je a aj napriek tomu to urobil.“ Privrela som oči a usmiala sa.

„Už to vie. Pred ním je dosť ťažké niečo utajiť,“ šepla a postavila sa do tieňa pod múr. Tu si sadla na kamennú lavičku a ja som váhavo prešla k nej.

„Takže už vie dôvod? To je dobre. Už má pred sebou len dva roky a bude voľný. To je predsa pre upíra len ohliadnutie sa. Že?“

„Bella, môj brat má šancu vďaka Volterre konečne žiť, ale komplikuje sa to.“ Zložila si okuliare a uprene sa na mňa zadívala.

„To je mi ľúto.“ Nerozumela som ničomu, čo hovorila, ale tvárila som sa zúčastnene.

„Chcela by si mi trocha pomôcť, aby sa moje videnie naplnilo a on odtiaľto odišiel šťastný?“ opýtala sa pobavene. Pozrela som na ňu ako na cvoka, no potom mi došlo, že to myslí vážne.

„Áno. Samozrejme.“ Usmiala som sa. Chcem aby bol červený plášť v pohode a bol šťastný. Prečo aj nie.

„Dobre. Niečo pre mňa urobíš. Môžem sa spoľahnúť?“ Bez zaváhania som prikývla. Čakala som, že mi povie o čo ide, no zmeravela. „Poď. Musíme sa ponáhľať. Hľadá ťa Aro,“ šepla a už sme bežali námestím. Vliekla ma za sebou a ja som takmer nestíhala prepletať nohami. Celkom  ako jej brat. Keď sme vbehli do pevnosti, Felix nám nervózne otváral dvere, až som zastala na recepcii, kde Aro rozhadzoval rukami a syčal niečo na Edwarda. Edward otočil hlavu smerom k Alice a hlasno zavrčal. Alice urobila krok dozadu a tak som zostala stáť sama vedľa rozhnevaného princa. Keď sa však vládca otočil smerom ku mne, na tvári mu zahral presladený úsmev.

„Bella, neprajem si, aby si opúšťala Volterru bez môjho zvolenia,“ pošepol trocha priškrtene.

„To je moja vina. Šla na poštu a ja som ju trocha zdržala,“ povedala Alice kajúcne.

„Moja milá Alice. Nevadí mi, že Bella zaniesla obálky na poštu a tvoja asistencia pri tom. Vadia mi iné výlety, na ktorých sa Isabella zúčastňuje!“ odvrkol a mne došlo, že ide o včerajšok. Sklonila som hlavu a zadívala sa na topánky.

„Bella, poď!“ povedal mrzuto. Šla som dva kroky za ním a nenašla som odvahu pozrieť na Edwarda, či Alice. Aro zastal a ja som doň takmer vrazila. Otočil sa a nehanebne ma objal okolo ramien. Pozrel za môj chrbát a nemiestne sa zaškeril.

„Alice, poctíš ma svojou prítomnosťou? Rád by som sa s tebou pozhováral, než opustíš Volterru?“ zašepkal. Za nami to zašumelo.

„Nie, Jasper. Rada sa s Arom pozhováram,“ povedala zdvorilo a mne došlo, že sa tu zjavil aj jej manžel a nepáčilo sa mu, že Aro vyžaduje prítomnosť jeho manželky. Aro otvoril dvere, pustil ma pred seba a tiež Alice. Povzbudivo ma pohladila po ramene. Čím hlbšie sme šli do pevnosti, tým väčšia tma tu bola. Všetky závesy boli zatiahnuté, aby cez ne neprenikol ani lúč. Prešli sme pred knižnicu, ale inou cestou, ako sme šli minule. Zas nám otvoril dvere a ja som prešla rovno ku kreslu. Ukázal rukou, aby som sa posadila a tak som si pohodlne sadla.

Aro mi položil do lona kroniku a postavil sa za môj chrbát. Nahol sa a ja som ucítila jeho dych na krku. Sucho som prehltla. Bolo to dosť nepríjemné. Trocha sa mi roztriasli ruky. Nepríjemné bolo aj to, že oproti stála Alice a uprene sledovala princa Volterry, ako s tvárou len milimeter od tej mojej listuje v knihe, aby mi našiel stranu, ktorú si mám prečítať. Po pár sekundách ukázal na dlhší odsek. Myslím, že by ten úsek našiel za stotinu sekundy, no bavilo ho vyvádzať ma z miery. Začala som čítať pravidlá a nariadenia Volterry. On sa postavil pred Alice. Natiahol k nej ruku. Najprv urobila pohyb k nemu, no potom sa zarazila.

„Je to nutné?“ opýtala sa.

„Máš čo tajiť?“ vrátil jej otázku. Alice prižmúrila oči. „Vážne ma už vaša rodina nebaví! Nie dosť, že mi Edward podkopáva autoritu tým, že si musím pýtať povolenie, pozrieť sa mu do hlavy, pričom on je v mojej neustále, teraz ešte aj ty? Koľko ústupkov ešte odo mňa vyžadujete! Vymenil som jeho služby za tvoje. Prijal som ho do gardy a dovolil mu zaradiť sa do klanu Volturiovcov. Trpím jeho aroganciu a váš spôsob života. Aj keď je to dočasné, bol som zhovievavý. Podaj mi ruku, Alice!“

Tón jeho hlasu bol desivý. Už som čakala, kedy sa rozrazia dvere a niekto vpáli do vnútra, lebo sa Aro nervózne pozrel k dverám, no potom zas na Alice. Alice pokorne sklopila pohľad. Niečo zašepkala a potom natiahla ruku k Arovi. Ten jej dlaň pevne zovrel. Ja som s knihou na kolenách ani nedýchala. Dívala som sa na to, ako Aro sprvu s istou dávkou škodoradosti absorbuje informácie, no čím dlhšie zvieral dlaň Edwardovej sestry, tým viac mu hasol ten samoľúby úsmev. Pôsobil dokonca trocha otrasene. Pozrel sa na mňa a mne ľakom padla kniha na zem.

„To je pozoruhodné a pre mňa znepokojujúce. Takto to teda je?“ Pokrútil hlavou a potom zas pozrel na mňa. Nemotorne som zo zeme dvíhala knihu a roztratené záložky. Horúčkovito som listovala stranu, ktorú som mala čítať, keď sa okolo mňa urobil prievan a ja som zrazu stála vedľa kresla a Aro na mňa upieral karmínové oči.

„Aký je osud vrtkavý. Budúcnosť sa mení závratnou rýchlosťou, stačí jedno pozmenené rozhodnutie. Tak krehká je tá línia života.“ Fascinovane šepkal do mojej tváre a z blízka si ma premeriaval. Cítila som, ako mi tŕpnu ruky, ako ma pevne zvieral za ramená. Alice sa na mňa ľútostne dívala.  

„Ani Edward nepoznal moju víziu. Dozvedel sa to až včera,“ šepla Alice.

„Viem. Je to zaujímavý zvrat v osude tejto malej recepčnej, ale aj v osude môjho veliteľa gardy.“ Zachechtal sa a potom ma pustil. Cítila som sa hrozne neinformovaná. Netušila som, čo sa okolo mňa deje a pri tom sa všetko odohrávalo pred mojim nosom.

„Bella, mám stále tvoju oddanosť a vernosť? Po premene mi budeš oddane slúžiť?“ opýtal sa nedočkavo, no nečakal odpoveď odo mňa, ale upieral svoj zrak na Alice. Tá sa dívala pred seba a oči jej potemneli.

„Bude ti oddaná,“ šepla Alice a natiahla ruku pred seba, no Aro ľahostajne mávol rukou pred mojou tvárou.

„Bella?“ šepol.

„Áno. Budem, pane,“ pípla som.

„Úžasné. Myslím, že Edward zostane v mojich službách ďaleko dlhšie, než plánoval. Čo na to povieš, Alice?“

„Už to tak vyzerá, Aro,“ povedala Alice smutne. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 11. kapitola: