Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 12. kapitola

26.10.2012 (07:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 40× • zobrazeno 7053×

Bella:

Aro sedel oproti mne, a aj keď som sa na neho nedívala, cítila som jeho pohľad. Keď sa na mňa pozeral princ Volterry, pripadala som si ako nahá. Mala som pocit, že jeho karmínovým očiam nemôže nič ujsť. Skenoval ma. Bol zamyslený a privádzalo ma do šialenstva to trýznivé ticho. Odtrhla som pohľad od knihy. Keď sa nám stretli pohľady, zodvihol obočie a podoprel si bradu rukami.

„Máš otázku?“ opýtal sa. Nesmelo som prikývla a zahryzla si do pery. Aro sa nadýchol, čo nerobil často. „Máš otázku, ktorá sa týka štúdia, alebo Alice Cullenovej?“ opýtal sa znova a ja som sa previnilo pozrela do zeme. „Zvedavosť, Isabella, je vlastnosť, ktorá nás ženie vpred, ale je to tiež vlastnosť, ktorá zabíja. Na zvedavosť už zomrelo veľa ľudí, a nielen ľudí. Ešte stále máš otázku?“ Jeho hlas zhrubol a ja som sa zachvela strachom. Pozrela som do knihy a potom zas na Ara. Zhlboka som sa nadýchla a rýchlo vydýchla. Všetko alebo nič.

„Ja som za to, aby ma zvedavosť posunula vpred, pane,“ šepla som. Aro najprv prekvapene vyvalil oči, potom pozrel do plafónu a uvoľnene sa rozosmial.

„Ty si proste neskutočná.“ Ešte dlhú chvíľu sa pochcechtával. Potom sa postavil a prešiel k dverám. Otvoril ich a zazrel na mňa. Okamžite som vyskočila na nohy, knihu s bázňou zatvorila a uložila na stôl. Pribehla som k Arovi. Prešla som dverami s tým, že ma zas vyhadzuje zo svojho osobného priestoru, no on šiel so mnou. „Minule sme si ozrejmili význam Volterry, priebeh premeny a život novorodeného upíra. Myslím, že by sme si dnes mohli trocha pohovoriť o putách medzi upírmi. To sa v knihe nedočítaš.“ Usmial sa. Prešli sme okolo recepcie, kde znechutene sedela Heidi. Tak znudeného upíra som ešte nevidela. Najprv sa nadšene usmiala, keď ma zbadala, no keď pochopila, že len prechádzame okolo, ofučala sa. Upír nerád robí prácu človeka. Nemohla som si pomôcť. Keď sme okolo prechádzali, uškrnula som sa na ňu. Tlmene zavrčala, ale dosť na to, aby som to počula. Aro sa na ňu ani nepozrel a dokonca ani vtedy, keď ho pozdravila. Viem, že to bolo hlúpe, ale mala som chuť vyplaziť jej jazyk. Cítila som sa ako dieťa v škôlke, keď ho pri nejakej činnosti uprednostní pani učiteľka a teraz som mala pocit, že je Aro len môj. Zdesili ma vlastné myšlienky. Aro mi otvoril ďalšie dvere, aj keď som si nebola celkom istá, či by som mu tie dvere nemala otvárať ja.

„Kam ideme?“ opýtala som sa tichým hláskom. On sa na mňa prívetivo usmial.

„Prechádzka. Takže putá medzi upírmi.“ Rukou ukázal doprava, a tak som šla tam, kam ukázal. „Veľa upírov nie je schopná vo svojom okolí zniesť viac ako dvoch ďalších upírov. Zoskupujú sa väčšinou za nejakým účelom. Páry sú častejšie, ak nájdu lásku, zostávajú spolu navždy. Samozrejme, kde sú dvaja šťastní, tretí nechýba, ale často sa k páru pridá ďalší upír. Je to vlastne pochopiteľne. Takéto veľké zoskupenie, ako žije vo Volterre, je možné len vďaka rozloženiu moci. Máme hierarchiu, v ktorej každému upírovi prináleží pozícia. Vďaka tomu môžeme existovať v určitej harmónii.“ Nahol hlavu nabok a zastal.

„Čo Cullenovci?“ opýtala som sa bez rozmýšľania. U nich v rodine podľa všetkého neexistovala hierarchia moci. Edward sa za svoju sestru obetoval a má rodičov a ďalších súrodencov. Sú si rovní.

„To je o inom, Bella. Sú to vegetariáni a vlastne sú v našom svete skôr výnimkou. Myslím, že to má súvis s ich stravou. Sú menej agresívni a tlmia základné, prirodzené reakcie nášho druhu. Je to proti prirodzenosti, no majú na to právo a ja považujem ich rodinu za spriatelený klan a plne ich akceptujem.“  Z Ara doslova bolo cítiť, ako čaká na moju reakciu a ja som ho nechcela nechať čakať.

„Edward je veliteľ gardy. Nezdá sa mi málo agresívny. Má medzi upírmi značný rešpekt.“ Aro sa široko usmial.

„Vďaka svojej silnej väzbe na jeho klan je odhodlaný v mojich službách urobiť čokoľvek, o čo ho požiadam. Vidí do hláv všetkým naokolo, a preto je krok pred každým, kto by nám chcel uškodiť. Nikdy som nemal lepšieho veliteľa a nerád o neho zas prídem,“ šepol. Chápavo som prikývla. Bolo to logické. Aro otvoril ďalšie dvere a ja som bola tak pohltená rozhovorom s princom, že som si ani neuvedomila, že v tejto časti pevnosti som ešte nebola.

„Edward je teda veľkým prínosom pre gardu a bola by aj určite Alice, ak by sa ju nejako podarilo získať. Bolo by to nesmierne ťažké, nie však nemožné,“ povedala som nahlas svoje myšlienky. Aro nadšene zatlieskal a ja som prekvapene pozrela priamo do jeho rozjarených očí.

„Presne tak! Bella, vieš ako mi záleží na blahu upírov a na fungovaní tohto sveta?“ Samozrejme som oddane prikývla.  Neustále mi to pripomínal.

„Ste tenkou líniou, čo stojí medzi poriadkom a anarchiou,“ povedala som priškrtene.

„Presne tak! Edward je pre mňa cenný a bolo by dobre, ak by tu zostal čo najdlhšie. Ja mu predsa dávam dostatok slobody. Môže si dovoliť, čo si nedovolí žiaden z upírov. Bolo by dobré ho k Volterre pripútať. Čo si o tom myslíš?“ Vyvalila som oči. Dočerta, čo mám povedať?

„Myslím, že mu chýba rodina,“ pípla som neutrálnu odpoveď.

„Môžeme mu vytvoriť novú rodinu a on tu bude chcieť zostať aj sám. Žiadne násilie či úskoky. Načo aj, keď sa to dá aj pokojnou cestou. Čo povieš na túto možnosť?“ Zneistela som. Tento rozhovor mi dosť pripomínal ten s Alice. Nútene som sa usmiala.

„Nedokážem si predstaviť, čo by ho tu pútalo viac a čomu by dal prednosť, pred svojou vlastnou rodinou.“ Poškrabala som sa na čele. Aro sa zaškeril.

„Bella, ty si jednoducho skvost. Budeš mi oddaná, dievčatko?“ opýtala sa slizko.

„Áno, pane.“ Napriamil sa a otvoril dvere. Boli sme v garáži. Chvíľku mi trvalo, kým som zaostrila zrak v pološere a potom som jasne rozpoznala Edwardov červený plášť, Alice a jej manžela. Zneistela som. Počuli všetko, o čom sme sa zhovárali a z Edwardovho výrazu bolo zrejmé, že sa mu to nepáčilo. Mal nakrčenú celú tvár a smerom k Arovi sa ani nepozrel. „Prišli sme sa rozlúčiť,“ zatrilkoval Aro uštipačne. Alice zachovala duchaprítomnosť a urobila krok k nám.

„Rada som ťa videla, Aro. Príď nás niekedy navštíviť. Carlisle sa poteší,“ šepla zdvorilo. Predstúpil aj Jasper. Pozrel na Ara a kývol hlavou. Aro sa usmial.

„Čo tak priateľské podanie rúk?“ Alice sa zachichúňala, nad jeho vtipom a Jasper tiež zdvorilo mykol kútikmi úst. Edward však nie. Ten bol ako kamenná socha. Povedala by som, že červený plášť zúril.

„Rada som vás spoznala. Bolo mi cťou,“ šepla som, aj keď kto je zvedavý na nejaké trápne reči človeka. Alice však ku mne pristúpila, na čo Aro trocha odstúpil a dal nám priestor. Postavila sa predo mňa, a potom sa stalo niečo, čo som teda nečakala. Vtiahla ma do svojho objatia a zovrela okolo mňa ruky.

„Dobre voniaš,“ zasmiala sa. Povolila objatie. „Dávaj na seba pozor.“ Oči mi vyskočili z jamiek. Šokovala ma. Nezmohla som sa na slovo.

„Isabella...“ povedal Jasper a usmial sa. Alice obehla ešte auto a vtisla Edwardovi bozk na líce. On sa ani len nezohol, neusmial, proste kamenná socha, ktorá civela momentálne na Ara.

„Edward!“ napomenula ho Alice a naskočila do auta. Brána garáže sa otvorila a Jasper dupol poriadne na plyn. Kolesá zapišťali a auto, ktoré bolo jedinou bariérou medzi nami a Edwardom, bolo preč. Aro Edwarda totálne ignoroval. Tváril sa, akoby v miestnosti ani nebol. Dotkol sa môjho rameno, aby upútal moju pozornosť.

„Kde sme to skončili, Isabella?“ Neisto som sa pozrela na Ara, a potom na Edwarda. Ten sa nahrbil do zvláštnej, neprirodzenej polohy.

„Bavili ste sa o tom, čomu dám prednosť pred svojou rodinou, a potom si si ozrejmoval svoju neotrasiteľnú pozíciu u svojho dievčatka,“ zachrapčal Edward jedovato. Takýto hlas som u neho ešte nepočula. Vládcu to však nijako nevyviedlo z rovnováhy a dokonca sa Edwardovi ľahostajne obrátil chrbtom.

„Presne! Ešteže ho mám.“ Aro sa bavil a ja som bola stále trocha mimo diania, aj keď som vedela, že ide o mňa. Alice musela vidieť v mojej budúcnosti niečo, čo Ara najprv vyviedlo z miery, no potom v tom našiel istú príležitosť a Edward je zas naštvaný. Naozaj naháňa strach, keď takto syčí a hrbí sa.

„To, čo si videl v Alicinej hlave, je subjektívne. Mení sa to príliš rýchlo a momentálne som znechutený. Tomu ver. Je mi zle z toho, čo s ňou robíš. Ak ju chceš premeniť, urob to, ale neznechucuj celý hrad tými sprostosťami, čo jej vykladáš. Myslím, že nepotrebuješ človeka k tomu, aby si si podvihol ego. Tá ti prikývne na všetko na svete, len aby mala pokoj. Je to len človek. Farizej, ktorý sleduje len svoje záujmy. Škoda, že jej nevidíš do hlavy. Viem ľudí odhadnúť a prekukol som aj ju!“ Edward na mňa zasyčal a ja som cúvla. Aro sa prudko otočil. Napriamil sa do obrannej pózy a to bola teda dosť zvláštna situácia, lebo sa nepostavil na obranu seba, ale mňa. Musím priznať, že aj Arov chrbát teraz pôsobil širší a celá jeho postava sa majestátne pretiahla, ako sa narovnal.

„Edward, nenastal momentálne problém práve s tvojim egom? Bella mi patrí a je tomu rada. Však, Bella?“ Neznášala som, keď ma do niečoho zaťahovali. Prikývla som a nenachádzala som odvahu pozrieť na zúriaceho Edwarda. Najradšej by som sa teraz nejakým zázrakom teleportovala ďaleko odtiaľto.

„Je prihlúpa, aby vedela, čo s ňou zamýšľaš!“ Edward vrčal a čo povedal ma dosť urazilo. Nie som až taká hlúpa a viem, čo je pre mňa momentálne výhodnejšie. Pre mňa bolo práve výhodnejšie a  bezpečnejšie za Arovím chrbtom.

„Tak jej povedz, čo s ňou zamýšľam, Edward!“ Aro ustúpil, a tak som stála zoči voči veliteľovi gardy. Edward pozrel na Ara, a potom zas na mňa. Potom znova. Nadýchol sa a prižmúril nenávistne oči.

„Nech na to príde sama, na vlastnej koži!“ Nahnevane ma obišiel smerom k dverám. Kráčal rázne, keď prudko zastal a pozrel na Ara. Bolo jasné, že mu niečo povedal a jeho to zaujalo.

„Môžeme sa nejako dohodnúť, Edward.“ Edward nakrčil čelo.

„Mňa tie tvoje zvrátené hry jednoducho nebavia,“ zaškrípal zubami.

„Jediné, čo je tu momentálne zvrátené si ty, Edward. Necháp ma zle. Je ťažké túto osobu nezbožňovať, keď je tak...“ Aro sa na mňa pozrel a premeral si ma od hlavy k päte. Ja som valila oči a ústa som mala pootvorené, ako totálny idiot. „Keď je tak neodolateľná.“ Edward sa na mňa pozrel a na sekundu zatvoril oči. Pokrútil hlavou.

„Aro, nehraj sa so mnou. Chceš ju týrať, zabiť, premeniť, či šukať? Čo vlastne!“ zreval. Mne sa zadrhol dych. Srdce sa mi roztĺklo a v ušiach mi začalo príšerne zvoniť. Aro sa zamyslel. Díval sa pri tom do prázdna. Edward stál nehrbene pred ním a hlasno vrčal.

„Asi zo všetkého trocha, len ešte neviem, v akom poradí,“ zašepkal a mne prišlo nevoľno. Točila sa mi hlava. Mala som pocit, že sa mi tam treští sklo. Edward skrivil tvár a trocha aj Aro. V tej istej sekunde sa na mňa pozreli.

„Smiem odísť? Nie je mi dobre,“ šepla som skľúčene. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 12. kapitola: