Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 16. kapitola

19.11.2012 (07:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 47× • zobrazeno 7389×

Bella:

Ráno som sa vyhrabávala z perín niekoľko minút. Edward tu nebol, no potom sa odrazu zjavil pri posteli. Chytil lem prikrývky a doslova ma z nej jedným ľahkým pohybom vyprášil. Skotúľala som sa z postele a len silou vôle som sa zachytila na jej okraji.

„Čo to robíš!“ zvreskla som na neho a nemiestne mu zatykala. Postavil sa vedľa mňa a nahnevane si zložil ruky na hrudi.

„Pomáham ti z postele.“ Zodvihol obočie a čakal, kým sa mi podarí tackavo postaviť.

„Ďakujem za pomoc,“ povedala som mrzuto.

„Kde chceš ísť nakupovať?“ opýtal sa zrazu a v jeho hlase bolo niečo nedočkavé. Nechápavo som nahla hlavu na bok.

„Pôjdeme akože teraz? Ešte som sa neumyla a nič som nejedla.“ Nákupy neboli práve to, čo som chcela robiť sekundu po prebudení.

„Ako iste vieš, nič tu pre teba na jedenie nemáme a potrebuješ aj hygienické potreby. Navrhujem, že pôjdeme do obchodu teraz. Niekde sa naješ a pôjdeme na tie nákupy, nech to mám čím skôr za sebou!“ Zas bol nesmierne direktívny. Ak by mohol spať, povedala by som, že sa najskôr vôbec nevyspal a vstával hore zadkom. „Vonku je dosť pod mrakom, tak to treba využiť,“ dodal.

„Dobre. Idem sa aspoň umyť,“ šepla som. Namierila som si to do kúpeľne. Keď som otočila vodovodným kohútikom, z batérie začala vybuchovať červenohnedá voda. Tak v tomto som nemala najmenšiu chuť sa umývať. Potrubie bolo určite zhrdzavené. Možno, ak by som nechala vodu poriadne odtiecť, ale to sa mi nechcelo riešiť, hlavne, keď za dverami podupkáva upír. Prehrabla som si prstami vlasy, stočila ich do uzla a zapla sponkou. Trocha som si pretrela oči a vykukla z dverí. Edward mal v dlani mobil a uškrnul sa na mňa. Neviem, kde vzal to, čo mal na sebe, ale zrazu vyzeral hrozne mlado. Šedá bunda s dlhým rukávom a kapucňou bola niečo, čo sa jednoducho nehodí k majestátu červeného plášťa a k jeho zmrznutému výrazu, ktorý si vždy vo Volterre primontuje na tvár. Aj ja som si vzala bundu a vyšla pred chatu. Obklopoval nás hustý les, z ktorého sem-tam vykukla ostrá skala. Ani som netušila, že sa v okolí Volterry nachádza niečo také. Bola som unesená touto scenériou a dávali to najavo moje doširoka otvorené ústa.

„To je teda niečo,“ šepla som.

„Je tu pekne. Chodím sem na jelene,“ povedal pokojne. Postavil sa ku mne a chytil ma za ruku. Neviem, či to bolo tým svetlom, ale zrazu mi to prišlo divné a trápne, že si ma ide hodiť na chrbát. Stiahla som ruku za chrbát a on nechápavo mykol ramenami.

„Čo je?“

„Ja neviem. Príde mi to divné,“ povedala som neisto.

„Čo ti príde divné?“

„No, že si ma idete hodiť na chrbát a pobežíte so mnou cez les.“ Zazrela som na neho a on mal zas ten výraz, že ešte nestretol strelenejšiu bytosť.

„Včera ti to divné neprišlo a ani nikdy pred tým.“

„Včera bola tma!“ odsekla som.

„O pár minút nás bude čakať taxík, tak mi láskavo vylez na chrbát!“ Jeho rozkazovačný tón hlasu vo mne najprv vyvolal hnev a vzdor, no tá veta bola jednoducho skvostná. Kútiky úst sa mi dvihli a ramená mi samé od seba začali nadskakovať. Všemožne som to v sebe dusila, no on to doplnil výrazne napáleným výrazom a to už nešlo ustáť. Očividne som pána veliteľa celkom dopálila. Schmatol ma do náručia a prehodil si ma na chrbát. Rozbehol sa a ja som sa ho pevne chytila. Dnes som mala možnosť s doširoka otvorenými očami sledovať všetko naokolo. Cítila som sa, akoby som lietala. Bolo to úžasné. Keď preskočil spadnutý strom, jednu ruku som zodvihla do vzduchu, ako na horskej dráhe. Hneď na to Edward zosilnil zovretie mojich stehien. Nechcel riskovať, že ma stratí, ale ja som si to jednoducho chcela užiť. Už som pána veliteľa prekukla. Vedela som, že hundre, je náladový a sem-tam povrčí, no neublíži mi a beh si užíva. Bol tak uvoľnený.

„Rýchlejšie!“ skríkla som euforicky. Edward sa zasmial a naozaj pridal. To som sa však už pevne držala oboma rukami okolo jeho hrdla a tvár som zaborila do kapucne na jeho chrbte.

Náhle spomalil, až úplne zastal. Tým vetrom som bola celá stuhnutá a tak mi musel z chrbta pomôcť. Skôr ma striasol na zem, ale hlavne, že som bola dole. Zostala som sedieť na zemi a vydýchala sa, akoby som to zabehla ja.

„Poď,“ šepol, dal si na hlavu pokrčenú šiltovkum ktorú vylovil z vrecka a prekryl ju kapucňou. Aby nevyzeral hlúpo, tiež som si dala na hlavu kapucňu a šli sme k ceste pred chatou, kde nás včera vysadil taxikár. Spoza mraku vykuklo slnko. Edward si pohotovo strčil jednu ruku do vrecka a druhou ma chytil za moju a strčil ju do vrecka ku mne. Prekvapene som sa na neho pozrela, no hlavu mal sklonenú k zemi. Bol to zvláštny pocit, držať jeho studenú ruku. Už som mala tú česť dotknúť sa upíra, ale až teraz som si uvedomovala tú hebkú štruktúru ich nepreniknuteľnej pokožky. Kráčali sme k pristavenému taxíku a ja som sa všemožne ovládala nepohnúť prstami. Nečakala som, kým otvorí dvere. Sama som ich otvorila a Edward vkĺzol na zadné sedadlo. Dnes po nás prišla pekná Honda Civic s tmavými sklami.

„Zavezte nás do nákupného centra a vysadíte nás v podzemnej garáži Moncallieri.“ Taxikár vyštartoval.

„Majú tam aj drogériu a lekáreň?“ opýtala som sa Edwarda, lebo som netušila, o aký obchodný dom ide.

„Neboj sa. Majú tam všetko od špendlíka po lietadlo.“ Edward sa pohodlne usadil, zložil si šiltovku a ruky rozprestrel po okraji operadla sedačky. Zaberal bezmála polovicu auta, a keď som sa chcela pohodlne usadiť, musela som sa mu oprieť o ruku. Upriameným pohľadom na jeho dlhokánske ruky som sa mu snažila naznačiť, aby tie svoje konáre stiahol, no tváril sa, že nechápe.

„Dovolíte?“ zasyčala som a oprela sa mu o rameno, aby pochopil, čo chcem. Zaškeril sa.

„Nie!“ odvrkol. Niekedy nebol ako upír, ale ako decko. Neviem, čo to do neho vošlo, ale pripadal mi ako chlapček, ktorý sa chce zahrať. Ja som však na detinské hlúposti nemala náladu, hlavne, keď som sa ani neumyla a nevyčistila si zuby.

„Stiahnite tú ruku, chcem sa oprieť, prosím,“ šepla som.

„Tykaj mi. Znie to hlúpo, keď mi vykáš a vyzeráme, že sme v rovnakom veku.“ Nechápavo som sa na neho pozrela.

„Ja mám dvadsaťjeden. Ani náhodou nie sme v rovnakom veku,“ zasyčala som na neho.

„Ja mám sedemnásť,“ pošepol mi do ucha a mne sa otvorili ústa.

„Koľko?“ vypískla som. Edward sklonil hlavu a celý sa otriasal, ako sa smial. „Asi som zle počula. Ja som počula sedemnásť,“ povedala som takmer nepočuteľne a značne vydesene.

„Presne tak!“

„No to by som mala trvať na tom, aby si mi začal vykať!“ precedila som cez zuby, na čo sa Edward ešte viac rozosmial. Chichotal sa a smiech tlmil na mojom ramene, čo by mi normálne bolo nepríjemné, no nie dnes.

„Ty starena,“ povedal uvoľnene.

„Decko!“ vrátila som mu nevrlo. Bola som šokovaná a to nie len jeho vekom, ale aj tým, aký bol zrazu v pohode. Bavil sa a zo mňa opadol ten skľučujúci pocit, ktorý mávam vo Volterre. „Bože, to by ma mohli aj zatvoriť, ak by si to, že sme spolu, niekto zle vysvetlil. Tu by niekomu ani nenaliali alkohol.“ Edward nahol hlavu nabok, a potom trocha nadvihol panvu, aby vytiahol tú hrubú peňaženku. Vybral z nej plastovú kartičku a podal mi ju. Bol to preukaz. Upíri sú jednoducho nádherný, no na preukazovej fotke aj oni vyzerajú divne. Podľa tohto dokladu sa volal Edward Anthony Mason Cullen a mal dvadsaťtri rokov. Miesto trvalého bydliska bolo Forks. Pousmiala som sa, no hneď mi ju vzal a podal mi iný preukaz, na ktorom bola rovnako strašná fotka, len na miesto Edward Cullen sa tento chlapík volal Edward Volturi a mal dvadsaťšesť. Trvalé bydlisko mal vo Volterre.

„Dvadsaťšesť? Na to predsa nemôže nikto skočiť,“ šepla som mu.

„Prečo nie. Nevyzerám na to?“ opýtal sa trocha ublížene.

„Maximálne dvadsať.“ Premeriavala som si tú fotku.

„Nie. Vyzerám aj na tridsať, ak chcem,“ šepol. Prižmúrila som oči.

„Pene?“ oslovila som taxikára a Edward sebou mykol. Nepáčilo sa mu, že sa zhováram s tým chlapom a on netuší, o čom sa s ním chcem baviť. Taxikár sa na mňa pozrel do spätného zrkadla a zoslabil hudbu. „Koľko by ste mu hádali rokov?“ Rozmarne som sa zasmiala a strčila Edwardovi do ruku jeho preukaz. Taxikár si Edwarda prezrel v zrkadle a keďže sa červený plášť, teda teraz šedá mikina, rozhodol neskaziť hru, pekne taxikárovi ukázal hladkú tváričku. Ten jeho výraz bol však na nezaplatenie.

„Tak osemnásť,“ povedal taxikár a Edward pretočil oči k nebu.

„Má dvadsaťšesť,“ vyprskla som pobavene.

„Neexistuje,“ protirečil šofér.

„Koľko by ste hádal jej?“ opýtal sa Edward a strčil ma pred spätné zrkadlo. Taxikár sa zasmial.

„Dámam sa vek neháda,“ povedal milo.

„Konečne vychovaný muž.“ Pozrela som karhavo na Edwarda.

„Vychovaný samozrejme je, ale tým oslovením dáma, povedal všetko. Mohol povedať dievčatám, ale teba označil za dámu,“ dusil sa smiechom a ja som sa patrične ofučala.

„Maximálne dvadsať,“ povedal taxikár zmierlivo a zas zosilnil hudbu, aby sme mu dali radšej pokoj. Naklonila som sa k Edwardovi.

„Koľko si vážne myslí, že mám?“ Musela som to vedieť. Som žena a otázky veku sú pre nás, aj pre tie mladšie, dosť podstatná vec. Som obklopená nestarnúcimi upírmi a keď vezmem do úvahy, že Edward má sedemnásť, tak som vážne stará. On ako keby vedel, o čom premýšľam. Nahol ku mne svoju strapatú hlavu.

„Štyridsať,“ šepol mi a ja som mala chuť udrieť ho. Chcel ma naštvať. Našťastie taxikár zamieril do podzemných garáži. Ani som si nevšimla, že sme už v meste. Edward vystúpil, podal taxikárovi bankovku a keď mu vydal, zohla som sa k okienku aj ja.

„Nie, vážne. Na koľko podľa vás vyzerám?“ opýtala som sa smrteľne vážne muža v taxíku.

„Bella, daj mu pokoj!“ okríkol ma Edward a odtiahol od okna.

„Chcem to vedieť. Ja som na vek citlivá. Keď sa vráti Aro, poviem mu, aby ma rýchlo premenil, ak vyzerám tak staro!“ zabedákala som.

„Tak poď stará mama. Pôjdeš sa najesť.“ Edward bol dnes samý vtip.

„Dobre, vnúčik!“

Vyviezli sme sa na druhé poschodie, a keď som zbadala fast food, rozbehla som sa a z prvého boxu som si nabrala na tanier kopec zeleniny a šunku. Vzala som si ešte pečivo a sadla si k stolu. Po bohatých raňajkách som zamierila do drogérie. Edward mi dal do ruky bankovku a sám zostal stáť pred obchodom, kde mal neustále pri uchu telefón. Keď som konečne vyliezla s taškou plnou nevyhnutných hygienických potrieb, zapadla som na toalety. Konečne som sa umyla, vyčistila si zuby a troška sa aj primaľovala. Bundu som strčila do tašky a vyšla von. Edward zložil telefón.

„Ak chceš nejaké šaty, môžeme začať od vrchu.“ Súhlasne som prikývla. Vzal mi tašku a šli sme na najvyššie poschodie.

„Nákupy vás dosť ubíjajú, že?“ opýtala som sa, aby som naviazala nejakú konverzáciu.

„Vás? Dohodli sme sa na tykaní. A neubíjajú ma. Som zvyknutý. Mám dve sestry a matku.“ Prešli sme k prvému obchodu. Vošli sme spolu a ja som si to namierila k vešiakom. Začala som si prezerať elegantnejšie šaty, ktorým by som našla uplatnenie na recepcii.

„Ja som nikdy na nákupy nebola. Už však vážne potrebujem niečo nové. Viac ako polovica šiat, ktoré nosím vo Volterre, mi ani nepatria,“ šepla som.

„Mala si požiadať Ara. Myslím, že by s tým nemal problém.“ Zavesila som červené šaty späť a pozrela na Edwarda, ako keby spadol z višne.

„Mala som požiadať Ara, aby mi dal peniaze na šaty? To som potom mohla požiadať aj Heidi, aby mi šla pomôcť s výberom.“ Bola som ironická a spamätala som sa dosť neskoro. Zarazila som sa a previnilo pozrela na moje trocha okopané tenisky.

„Asi by to nebol dobrý nápad,“ povedal trocha trpko.

„Ospravedlňujem sa.“

„Prečo?“ Prižmúril oči a znel trocha podráždene.

„Nemám sa čo vyjadrovať na adresu...“ odmlčala som sa.

„Aro ma netrápi,“ povedal nechápavo, no so záujmom.

„Myslela som Heidi,“ pípla som. Edward naklonil hlavu a zodvihol obočie.

„Netrápi ma Aro, prečo by ma mala trápiť Heidi?“

„No, myslela som, že ty a Heidi.“ Mala som si radšej ten svoj jazyk odhryznúť.

„Ja a Heidi čo?“ Vyvalil na mňa tie svoje karamelky.

„Myslela som, že spolu...  Že spolu niečo máte. Mám pocit, že k sebe máte dosť blízko.“ Mykla som ramenami a šla pomaly k ďalším vešiakom, pričom som si dokola opakovala ako modlitbu, že mám držať tie svoje veľké ústa. Bola som červená až za ušami. Asi som to trocha prepískla.

„Nie, s Heidi nič nemám. Ona by síce chcela, ale nie je môj typ.“ Uprene sa na mňa díval, akoby nad niečím uvažoval. Určite sa mu ani v najmenšom nepáči, že sa mu starám do súkromia, no nevedela som si odpustiť ďalšie otázky. Bola to príležitosť dozvedieť sa o ňom niečo viac.

„Veď je nádherná,“ šepla som s očami uprenými na pekné čierne šaty. Zvesila som ich a priložila k sebe. Snažila som sa tváriť, že ide len o zdvorilostnú konverzáciu.

„Fyzická krása nie je všetko. Je krásna, ale čo z toho, keď je vo vnútri prázdna.“ Pousmial sa, keď sa na mňa pozrel, šaty mi vzal a zavesil ich späť. Namiesto nich mi strčil do rúk podobné, len parížsky modré.

„Keď je krásna, nemôžeš čakať, že bude aj obzvlášť múdra, vtipná alebo dokonca sofistikovaná. Nemôžeš mať všetko. Niečo musíš obetovať.“ Snažila som sa pôsobiť neutrálne. Rozhliadla som sa, aby som našla kabínky. Človek poučuje upíra. V pevnosti by som už dostala výchovne po prstoch a niekto by tu na mňa besne vrčal. „Idem si ich vyskúšať.“ Rozbehla som sa ku kabínke, zatvorila za sebou skladacie dvere a rýchlo zo seba sťahovala šaty, aby na mňa dlho nečakal. Krkolomne som si zatiahla zips, obzrela sa v zrkadle, a potom som vyšla von. Edward si ma premeral a široko sa usmial.

„Možno by som z tých nárokov vôbec zraziť nemusel.“ Obdivne zodvihol obočie. Najprv som nechápavo privrela oči, no potom, keď mi došlo, aký kompliment mi zložil, som celá očervenela. Hra na človeka mu šla dokonalo. Povedala by som, že bol veľmi milý. Bola to však len hra. Nemohol to predsa myslieť vážne.

„To bolo síce milé, ale nemusíte, teda nemusíš, sa až tak v tej ľudskosti premáhať,“ povedala som s rukami založenými na hrudi.

„Ale ja to myslím vážne,“ povedal pokojne a podišiel ku mne so zvláštnym pokriveným úsmevom na tvári. Nechápavo som pokrútila hlavou a len pre istotu krok ustúpila. Edward natiahol ruku a pritiahol ma prudko k sebe.

„Si zvodná, si krásna, si sexy,“ povedal hrubým hlasom a zvrhlo pri tom mľaskol. Bolo to ako scéna zo starého filmu. Tváril sa ako Elvis Presley a ešte si k tomu aj prehrabol vlasy. Už len vybrať z vrecka hrebeň a pomádu a bolo by to dokonalé. Vybuchla som v záchvat smiechu a aj on sa začal smiať.

„Takže som krajšia než Haidi?“ opýtala som sa pobavene.

„To teda áno.“ Mrkol na mňa. Bože, ja som sa dnes vážne bavila.

„Som aj múdrejšia?“

„Múdrejšia, vtipnejšia a aj sofistikovanejšia.“ Pekne si ma doberal a mne to vôbec nevadilo.

„Len tá jedna malá chybička krásy,“ podotkla som a pokývala hlavou.

„Aká? O žiadnej neviem.“ Zodvihol obočie.

„Tlčúce srdce, veliteľ. Inak by sme to mohli dať dohromady.“ Žartovne som mrkla, a potom zošpúlila pery. Vliezla som späť do kabínky. Nestihla som šaty ani rozopnúť, keď sa dvere otvorili a vliezol do kabínky ku mne. Zadrhol sa mi dych pri pohľade na jeho odrazu kamenne vážnu tvár. Čo som pokazila, napadlo mi.

„Nie je to chybička krásy. Ten zvuk mám rád,“ povedal trocha neisto a vyzeral ako kajúcnik, ktorý sa chystá priznať k niečomu dôležitému. Edward mal výraz, z ktorého mi tuhla krv v žilách. Toto bolo vážne. Cítila som, ako blednem.

„To by si bol masochistický upír,“ povedala som na odľahčene a dúfala, že sa zasmeje. On však stále vyzeral ako kus skaly. Urobil krok ku mne a nemotorne ma pricapil chrbtom o studené zrkadlo. Zadržal dych a nahol hlavu smerom ku mne. Hovoril niečo o tom, že som inteligentnejšia, než Haidi, no momentálne mi nedošlo, čo chce urobiť. Bolo to tak absurdné, a hlavne preto mi to nedošlo. Prstami si pridvihol moju bradu a pritlačil ľahko pery na moje. Zazneli fanfáry a anjelsky chór zaspieval aleluja... Nie, to sa nestalo. Takto som si to síce vysnívala, no realita bola iná. Sekundu som bola v šoku, v ďalšej sa Edwardova hruď rozvibrovala v hlasnom vrčaní, a potom prudko uskočil. Chrbtom narazil do protiľahlej strany kabínky. Keďže mal telo ako kus žuly, povolili provizórne spoje na doskách a celá kabínka sa rozpadla ako domček z kariet. Zaprášilo sa a ja a Edward sme stáli uprostred predajne šiat, nad hŕbou dosiek. Len stena so zrkadlom to prežila a aj to len preto, že bola upevnená o stĺp.

„Ste v poriadku?“ vypískla predavačka s rukami pritlačenými k hrudi. Celá sa panikou klepala. Edward sa na mňa šokovane díval, no potom sa otočil na predavačku.

„Len som sa oprel a spadlo to. Mohli sme sa zraniť!“ zreval po nej a ona sa roztriasla ešte viac.

„Mne je to tak strašne ľúto,“ zaplakala.

„Sme obaja v poriadku. To je hlavné,“ skočila som rýchlo do ich rozhovoru a zdvihla  zo zeme svoje oblečenie. Odtrhla som cenovku z modrých šiat, ktoré som mala stále na sebe a podala ju predavačke.

„Beriem ich. Ďakujem.“ Tá chudera sa na tú cenovku najprv len dlhú minútu dívala, kým jej došlo, čo s ňou má urobiť.  Edward zaplatil a šli sme naozaj dosť rýchlo ďalej. Momentálne ma ani netrápil fakt, že mám na sebe elegantné šaty a botasky. Bol napätý a celý čas krútil hlavou.

„Prepáč,“ šepol, keď sme zmysli za rohom.

„O čo si sa to tam vlastne snažil?“ okríkla som ho.

„O bozk,“ povedal značne zahanbene.

„Prečo si ma, dočerta, chcel bozkávať!“ Bezradne som sa na neho pozrela a rozhodila rukami. Nechcela som ho hecovať, ale sama som bola v miernom šoku.

„Lebo som...“ Zarazil sa. „Chcel som to skúsiť.“ Nakrčil čelo a pevne zovrel v rukách tašku a moju bundu. Chcel to skúsiť? To ma podrž.

„A aké to bolo?“ opýtala som sa hlúpo, ale naozaj ma zaujímalo, čo na to hovorí. Pozrel na mňa ako na blázna.

„Nezvládol som to. Rozrazil som kabínku, ak si si nevšimla a prestal som sa ovládať,“ zasyčal.

„Všimla, len mi nejde do hlavy, prečo si to robil. Si vegetarián, dokonalo sa ovládaš, to je ako ďalšia tvoja méta sebaovládania, že zvládneš pobozkať človeka? O čo ide? Čo budeš chcieť nabudúce?“ Pokrútila som hlavou. Edward sa na mňa namosúrene pozrel.  

„Proste som chcel pobozkať človeka!“ vyštekol. Došlo mi, že som to prehnala. Mal dobrú náladu a teraz je ako na tŕni a nie je nič horšie, než rozladený upír. Snažila som sa nejako zachrániť situáciu.

„Na budúce ma na to upozorni,“ pípla som. Nadýchol sa, a potom vypustil vzduch cez malú štrbinku medzi perami, akoby vyfučal vzduch z balóna. Nakrčil čelo.

„Príšerne ma z teba bolí hlava,“ zasyčal.

„Momentálne aj mňa z teba,“ odvrkla som. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 16. kapitola: