Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 18. kapitola

02.12.2012 (21:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 45× • zobrazeno 6942×

Bella:

Okamžite po príchode do pevnosti sa začalo šialenstvo. Edward ma nekompromisne poslal do izby. Cítila som sa, ako princezná zamknutá vo veži. Najhoršie, čo môže byť, je nemať informácie. Netušila som, čo sa deje, a či sa už Aro vrátil. Niekoľkokrát som už chcela zakričať na Edwarda, ale prečo zbytočne provokovať. V tomto vidím ďalšiu výhodu upírstva, aj keď mi bude reálne hroziť, že mi niekto utrhne končatinu, či dokonca hlavu, budem sa môcť voľne pohybovať po pevnosti.

Bola už noc. Sedela som na posteli a čítala knihu, ktorú som už poznala spamäti. Ozvalo sa zaťukanie na dvere a ja som nadšene vyskočila na nohy.

„Ďalej,“ šepla som. Edward strčil do dverí a keď nimi prešiel, podal mi papierovú tašku z fast foodu. Hlad je najlepší kuchár. Nevadilo by mi, ani keby tam bol iba špenát s ružičkovým kelom. Vyskočila som na posteľ a ako hladné zviera som sa vrhla na papierové obaly. Trhance papiera lietali naokolo, ako som to ruvala. Zdrapla som tučný hamburger a napchala si ho do úst. Musela som si ho trocha stlačiť, aby sa mi tam vôbec vošiel.

„To som si myslel, že nie je nič strašidelnejšie, než ako loví môj brat, Emmett, ale oproti tebe to nie je nič,“ šepol a sadol na si na kraj postele.

„Som šialene hladná. Dobre, že si prišiel, inak by som sa pustila do niečoho zo zariadenia.“ Usmiala som sa a keďže som v ústach mala ešte kus nepohryzenej kravy, Edward sa znechutene otriasol.

„Zavri ústa!“ napomenul ma. Páčilo sa mi, keď hádzal tie svoje na oko znechutené grimasy.  

„Je tu už Aro?“ opýtala som sa a prekryla si ústa rukou. Prehltla som gigantický kus mäsa.

„Samozrejme, že je. Už som bol na koberci.“ Skopol si z nôh topánky, zvláštne sa nadvihol a stiahol zo seba plášť. Pustil ho na zem. Bez dychu som ho pozorovala. Celkom som nechápala, čo robí. Teda, chápala. Robil si pohodlie. Nohy si zložil pod seba a oprel sa chrbtom o kratšie čelo postele.

„Čo sa tu stalo? Niečo detičky vyviedli, kým bol ocko preč?“ zasmiala som sa.

„To znie trocha zvrhlo, ale dá sa to tak povedať. Nič strašné, ale na koho to všetko zhodíme?“ Roztiahol ruky a pozrel sa na svoju hruď, aby mi bolo jasné, na koho to padlo.

„Na tých, čo tu neboli,“ skonštatovala som. On sa uvoľnene zachechtal, keď som tiež roztiahla ruky a dôležito na seba ukázala prstom.

„Vysvetlil som Arovi... Somarina. Zdrapol ma za ruku a všetko si pozrel sám. Skvelé mať v hlave videorekordér.“  Odmietol rukou z postele nejaké kúsky papierikov.

„Z ktorej si doby? Videorekordér tak v minulom storočí.“ Otvorila som si škatuľku s hranolkami. Začala som sa hrabať vo zbytkoch papierovej tašky.

„Hľadáš tam hračku k detskému menu? Tú som dal Demetrimu.“ Edward bol dnes neskutočný, keď si vezmem do úvahy, že sme v pevnosti a práve prišiel od Ara. Perlil, aj keď si nie som istá, či k tomu vážne nebola nejaká figúrka.

„Hľadám kečup! S čím si mám dať tie hranolky?“

„Júj. Ten som nevzal.“ Bezradne rozhodil rukami.

„To je skvelé. Hračku dáš Demetrimu a ani nedonesieš kečup? Si unikát!“ zavrčala som. Edward sa pokrivene usmial. Bol na zjedenie. Nahol sa ku mne, teda najprv som si myslela, že sa nahýna ku mne, no len si chcel niečo vybrať z vrecka. Zovrel to v dlani a otrčil predo mňa.

„Dám ti niečo, ako satisfakciu,“ povedal sladko.

„Pokiaľ tam nemáš aspoň majonézu, tak sa ani nesnaž,“ sfúkla som ho. Pretočil oči a prisunul ruku pred moju tvár.

„To ty si unikát, dievča.“ Otvoril dlaň a ja som prekvapene hľadela na malý kúsok priehľadného krištáľu. Musela som zaostriť, aby som videla, že je to malé sklenené srdiečko.

„To je krásne,“ šepla som a chcela si ten kryštálik vziať, no zavrel dlaň. Namrzene som zasyčala a vrhla sa mu na ruku. Pokúšala som mu dlaň všemožne otvoriť, no nešlo to. On sa len smial ako pominutý a ja som ho mlátila po predlaktí a ruke. Zrazu ju otvoril a kryštálik nikde. Šokom mi spadla sánka.

„Kde je?“ vydýchla som fascinovane.

„Kúzlo,“ zašepkal tajomne a ukázal na moju hruď. Nechápavo som sa pozrela na svoje prsia, kde sa mi hompáľalo kryštálové srdiečko na jemnej striebornej retiazke. Zovrela som ho v ruke.

„Ako...“ Vyvalila som na Edwarda oči.

„Už som povedal. Kúzlo.“ Namyslene zodvihol bradu a mrkol na mňa. Pokrútila som hlavou. „Bella, som predsa rýchlejší, než dokáže tvoje oko zaznamenať.“ Povedal to tak, akoby som bola retardovaná. Ja predsa viem, aký je rýchly, ale ani som necítila, ako mi to dol na krk.

„Houdini bol zaiste upír,“ šepla som a pozerala si srdiečko oproti svetlu.

„Áno. Raz ťa s ním zoznámim,“ šepol Edward a ja som otvorila ústa. Zas sa začal smiať. Očividne sa na mne dobre zabával.

„Je to krásne. Odkiaľ to máš? Ako malá som niečo podobné našla v kinder vajci,“ povedala som pojašene. Edward bezradne pokrútil hlavou, potom sa postavil a čupol si ku mne k posteli.

„Presne odtiaľ ho mám aj ja.“ Uškrnul sa. „Zajtra budeš na recepcii a nikoho neprovokuj. Ja tu nebudem dva dni. Aro mi na teba dozrie.“

„Kam ideš?“ Krivo som sa na neho zahľadela. Potom mi to prišlo hlúpe. Vypočúvam upíra. Určite sa mi bude spovedať.

„Mimo Volterru, Bella. Budem ti azda chýbať?“ opýtal sa šeptom.

„Možno... Kto mi donesie burger?“ Edward si hlasno povzdychol. Prešiel k dverám a než ich za sebou zavrel, zamával na mňa. „Samozrejme, že budeš,“ šepla som. Vedela som, že to bude dokonalo počuť a trocha som aj dúfala, že sa dvere zas otvoria a on sa vráti, no asi čítam priveľa románov. Vlastne tu nič iné než tie presladené knižky nemám. Sú to poriadne vymývače hlavičiek.

Kým som zaspala, točila som si pred očami to trblietavé srdiečko. Bolo nádherné. Dokonalo odrážalo svetlo a lomilo ho na nádhernú iskrivú dúhu. Nič krajšie som v živote nevidela. Dal mi darček, nakŕmil ma, je ku mne milý... Ach...

Ráno som si obliekla nové šaty, vysoké lodičky a na krk som si zavesila ľadové tvrdé srdiečko od veliteľa a na prst nastokla prsteň od Ara. Zasadla som na recepciu niečo pred deviatou. Zoradila som poštu, položila Arove listy na podnos a sama som bola prekvapená tým, že som sa na toho čiernovlasého upíra celkom tešila. S Edwardom to bola psina, ale Aro je Aro. Dúfam, že mi porozpráva, ako bolo v Španielsku a mala by som zopár otázok aj k informáciám, ktoré som sa dozvedela od Edwarda. Vzala som podnos, že odnesiem listy, keď zazvonil telefón. Ležérne som prešla k pultu a nasadila si slúchadlá.

„Dobrý deň. Pamiatkový ústav vo Volterre...“ povedala som milo.

„Dobrý deň,“ prehovorila žena na druhej strane. Bol to vysoký, veľmi melodický hlas. Už som sa ich naučila rozoznať cez telefón. Nestihla som sa predstaviť, ale väčšinou ma nenechajú povedať ani dobrý deň. Oni sa predsa nechcú baviť s nejakým človekom. „Rada by som hovorila s Edwardom Cullenom,“ dodala žena. Prekvapene som zaostrila na monitor počítača. Bol to hovor z Ameriky.

„Pán Cullen momentálne nie je vo Volterre,“ šepla som trocha neisto.

„Nie? To je nemilé. Musím s ním hovoriť. Ja som jeho... Som Esme Cullenová,“ povedala dosť  roztržito, čo u upíroch nevídam.

„Ste Edwardova mama,“ zašepkala som. Neuvedomila som si, že mám mikrofón takmer až v ústach a ona to musí počuť.

„Áno. Som jeho matka. Neberie mi mobil. Vy ste Bella, však?“ opýtala sa a ja som div ten mikrofón neprehltla. Ešte sa mi nestalo, aby upír na druhej strane stál o vyslovenie môjho mena, nie to, aby ho vedel.

„Áno, madam. Som Bella, volterrská recepčná.“

„Bella? To je z mena Isabella, však? A odkiaľ ste, Bella?“ opýtala sa náhlivo.

„Z Ameriky, z Phoenixu, madam,“ pípla som zdvorilo.

„Esme, nie madam. A čo vaša rodina. Máte nejakých blízkych príbuzných?“ Pokrútila som hlavou. O čo sa táto žena snaží?

„Nie. Matka a otec zahynuli, keď som bola malá. Môj brat zmizol krátko na to. Nemám nikoho.“ Tá ženská ma normálne vypočúvala.

„To je mi ľúto. Takže nemáte nikoho. Upírie väzby sú silné, určite budete schopná zapadnúť do inej, alebo klanu.“ To som už prevracala oči. O čo tu do čerta ide?

„Dúfam, že sa stanem súčasťou klanu, madam. Teda Esme. Chcem byť Volturiová,“ povedala som rozhodne.

„Volturiová?“ vydýchla, akoby to bolo niečo zlé. „Je aj množstvo iných klanov, prečo sa hneď pripútať k tomuto,“ povedala po chvíli.

„Prepáčte, ale nerozumiem,“ šepla som nechápavo.

„Bella, len som nahlas uvažovala. Môžete povedať Edwardovi, že som mu volala. Veľmi mi chýba a dlho som ho nepočula. Ak mu sama nezavolám, on nepovažuje za dôležité, ozvať sa svojej matke.“ Znela trocha smutne.

„Samozrejme, že mu to poviem. Môžete sa spoľahnúť.“

„Už by som ho chcela mať doma,“ šepla. Bože, v živote mi žiaden upír neprišiel tak ľudský. Ani Edward.

„Už len dva roky. To bude hneď,“ povedala som zmierlivo, no ona hlasno vzlykla. Ušlo jej to, ako upírom bežne ujde zavrčanie. Prekvapilo ma to.

„Ak sa nerozhodne zostať vo Volterre.“

„Neustále Vás spomína. Pobeží rovno domov,“ povedala som rýchlo, lebo som mala pocit, že sa mi tu táto upírka rozplače.

„Upír dá prednosť vyšším citom, pred rodinou a ostane tam, kde bude jeho srdce. Rada som Vás aspoň takto spoznala, Bella. Dovidenia,“ šepla.

„Nerozumiem...“ Ozval sa obsadzovací tón. Zavesila. S otvorenými ústami som civela na monitor počítača. Moja ruka vyštartovala k obrazovke, a ťukla som na číslo, no hneď som to zas zrušila. Nemôžem jej predsa volať späť, alebo môžem? Číslo som si nakoniec uložila do súkromnej zložky. To bolo zvláštne. Nemala som ani veľa času uvažovať nad tým, lebo sa vo dverách zjavil môj pán. Nahol hlavu nabok a bez jediného slova na mňa mávol.

„Pane,“ šepla som na pozdrav, vzala poštu a cupitala rovno k nemu. Premeriaval si ma pohľadom, a keď sa dostal až k mojim očiam, uznanlivo kývol hlavou.

„Tie šaty ti pristanú. Počkaj na mňa v knižnici,“ šepol chraptivo. Natešene som sa usmiala a uškŕňala som sa celou cestou do knižnice. Ocenil moje šaty. Keď ma pochválil Edward, potešilo ma to, ale pochvala od Ara je niečo iné. Edward mohol chcieť byť len zdvorilý, no Aro ku mne zdvorilý byť nepotrebuje. Ak ma pochválil, znamená to, že sa mu naozaj páčili.

Postavila som sa do knižnice, s podnosom pevne v rukách a poctivo som čakala - vystretá ako sviečka. Aro po chvíli priplával a šiel rovno k vysokej drevenej knižnici s najstaršími vydaniami kníh.

„To bol zaujímavý rozhovor, to s Esme,“ povedal zamyslene. Vyzeralo to tak, že niečo hľadá.

„Veľmi zvláštny. Celkom tomu nerozumiem. Príde mi to tak, že mi hádam v tomto rozhovore niečo ušlo,“ povedala som popravde. Aro sa ku mne otočil a povytiahol obočie.

„Bella, dievčatko, vážne si tak slepá? Viem, že vnímanie ľudí je rozostrené, ale predsa musíš vidieť, že si v Edwardovom svete spôsobila posun tektonických dosiek a už o tom očividne vie aj jeho matka,“ povedal Aro s neskrývaným pobavením. Pri zvuku Edwardovho mena, mi ruka sama vyletela k tomu malému srdiečku na mojom krku. Aro bol v stotine sekundy pri mne. Opatrne retiazku vytiahol z mojej dlane a usmial sa.

„Tá jeho prehnaná snaha nejako si ťa označiť. Mohol ti na rameno do pokožky vyrezať svoje iniciály. Bolo by to rovnako teatrálne.“ Dlhými prstami si poškrabal čelo.

„Je to len srdiečko,“ pípa som.

„Diamant za niekoľko tisíc. Je tak prostý. Mal ho dať osadiť do nejakého kovu. Takto mi to príde tak chladné.“ Pohladil ma po ramene.

„Diamant?“ vydýchla som. „On ma... Má ma rád?“ opýtala som sa prihlúplo.

„Bella, dievčatko, Edward ťa miluje!“

„Miluje?“

„Áno. A ty jeho?“ Prižmúril oči.

„Miluje?“ zhíkla som. Aro naklonil hlavu nabok.

„Pýtam sa, či aj ty jeho?“

„Naozaj ma miluje?“ šepla som tentokrát, čo už Aro považoval za príznak demencie. Chytil ma za ramená a zatriasol mnou.

„Myslím, že si sa nám zasekla. Nevedel som, že sa to ľuďom stáva.“ Zas som zovrela v ruke srdiečko. Nemohla som tomu uveriť, ale keď to Aro tvrdil s takou určitosťou... Zovrelo sa mi hrdlo a nemohla som sa nadýchnuť. Dokonca to bolelo.

„Prepáčte mi to,“ pípla som. Neviem síce, za čo sa ospravedlňujem, ale prišlo mi to ako potrebná vec.

„Čo ti mám prepáčiť? Že sa do teba zamiloval? Ty za to nejako môžeš?“ Aro sa začal chichotať, ako totálny cvok. Stiahlo sa mi hrdlo. Rozochveli sa mi kolená.

„Čo mám robiť?“ opýtala som sa bezradne. Aro zrazu zvážnel. Uprene sa na mňa díval a ja na neho. Potrebovala som pomoc. Zaskočilo ma to. Veliteľ gardy ma miluje... Mám mať radosť, alebo strach? Ja vlastne neviem.

„Poviem ti presne, čo robiť, dievčatko,“ šepol. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 18. kapitola: