Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 2. kapitola

04.09.2012 (15:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 39× • zobrazeno 6891×

Bella:

Ako sa dá spať v hniezde upírov? Nedá. Bola som ako na ihlách, až kým nezačalo svitať, potom som asi stratila vedomie, lebo si vôbec nepamätám, ako som sa dostala do ľahu na posteli.

Keď som sa prebudila, pripadala som si ako hlupaňa. Budík zazvonil a ja som dezorientovane mlátila kolo seba rukami, aby som ho utíšila. Ten prekliaty sviniar sa nie a nie vypnúť. Kým som ho skrotila, musela byť na nohách už celá Volterra. Prešla som do kúpeľne a chvíľku civela na tú bytosť pred sebou. Rýchlo som sa umyla a pokúsila som sa učesať. S vlasmi sa nedalo nič robiť, a tak som ich vypla do hladkého uzla.

Čo hovoril ten upír? Príde po mňa, či mám ísť ja na recepciu? Ako sa tam vôbec ide? Určite hovoril, že po mňa príde. Nepovedal náhodou, nie, že si po teba budem musieť prísť? Ja naozaj netuším. Mala som pocit, akoby moje telo vstalo, ale mozog zostal v teple postele. Otvorila som svoj kufor a vytiahla sýto červený kostým. Rýchlo som sa navliekla do bieleho úzkeho topu a štýlového saka s uzučkou sukňou pod kolená. Bol to značkový kúsok. Chcela som vyzerať dobre. Musím byť reprezentatívna, keď ma už posadia na recepciu. Stála som pri dverách a asi po tridsiaty krát siahla na kľučku.

Prečo by sa mal obťažovať a chodiť po mňa? Určite som mala prísť sama. Naozaj som nevedela, ako sme sa dohodli. Zhlboka som sa nadýchla a siahla po kľučke. Vykukla som z izby. Nikde nikto.

„Fú...“ vydýchla som si a vyšla pred dvere, ktoré som s najväčšou opatrnosťou privrela. Chytila som látku na bokoch sukne a trocha ju ešte upravila. K tomu všetkému som mala pocit, že sa mi nohavičky zaryli až niekam do mozgu. Najradšej by som ich úplne zhodila.

„Kam ideš?“ opýtal sa nevrlo hlas za mnou a ja som vyskočila z lodičiek. Doslova. V živote ma nikto tak nevyľakal.

„Kurv...“ Sklapla som a rýchlo tlačila spotenú nohu do koženej topánky. Prsty sa mi v topánke skrivili a ako som sa ju tam aj napriek tomu pokúšala dostať, stratila som balans. Zamávala som rukami vo vzduchu a chytila sa toho prvého, čo sa mi dostalo pod ruky. V sekunde som držala upíra pod krkom, za jeho dlhý červený plášť. Keď som si uvedomila, čoho sa držím, nekontrolovateľne som sa roztriasla.  Bola som v takom šoku, že som si okamžite schovala ruky za chrbtom, aby mi ich neutrhol. Radšej nech mi utrhne tú hlúpu hlavu. Ustúpila som o krok a narazila chrbtom do kľučky.

„Ja...“

„Mala si čakať, kým po teba prídem!“ povedal tvrdo. Z očí mu šľahali blesky. Chrbtom ruky si akoby oprášil to miesto, kde som sa ho chytila. Nakrčil čelo.

„Áno, pane, ja čakám,“ šepla som a sklonila som pokorne pohľad. Prižmúril oči a skĺzol po mne pohľadom. Dúhovky mu stmavli a mne by sa v tú chvíľu krvi nedorezal.

„Čo to máš na sebe?“ zasyčal a ja som sa na neho nechápavo pozrela. Naklonila som hlavu na stranu a pozrela sa na červenú sukňu.

„Ko... Ko... Kostým... Šaty,“ zakoktala som sa a on teda naozaj nevyzeral na trpezlivého jdinca, no zatiaľ sa držal.

„Máš rada červenú? Aj my,“ prskol. Vyvalila som oči. Bože môj... Ja som krava hlúpa. Mala som si dať ešte na krk ceduľku uhryzni ma. Zodvihla som prst v geste, aby mi dal chvíľku a pokúsila sa o plachý úsmev.

„Sekundu,“ šepla som a vpálila späť do izby. Rozbehla som sa ku otvorenému kufru. Stiahla som zo seba za behu sako a rozopla sukňu. Topánky som skopla a už som si cez hlavu ťahala dole ten šialene úzky top. Toto si pokašľala, Bella.

„Niečo neprovokačné...“ šepkala som si. Za mnou sa ozvalo zavŕzganie. Prudko som sa otočila. Upír stál stále pred dverami, no tie boli dokorán a on mal na tvári zvláštny výraz, akože väčšieho tupca nevidel. Mohol tie dvere chytiť a zavrieť, alebo nemohol? V každom prípade som bola v nohavičkách, s tričkom navlečeným z časti cez hlavu a z časti už na lakťoch. Nejako som sa v tom úzkom tielku zasekla. Chcela som rýchlo stiahnuť ruky dole, ale nešlo to. Začala som sebou mykať a upír natočil hlavu na bok a zdalo sa mi, že pretočil očami.

„Zasekla si sa?“ zachrapčal. Z očí mi začali tiecť slzy.

„Áno,“ pípla som. Mihol sa mi pred očami a bola som voľná, ale tričko na kusy. Sekundu na to mi na tvári pristala nejaká látka.

Stiahla som si to z hlavy a narovnala v rukách sivé, púzdrové šaty. Nepatrili mi. Musel ich vytiahnuť zo šatníka. Možno boli Giannine a možno ešte niektorej pred ňou. Nebudem to riešiť a radšej sa oblečiem skôr, než mu úplne dôjde trpezlivosť. Rýchlo som ich pretiahla cez hlavu a potom som vykrútila ruku do nie veľmi anatomickej pozície a pokúšala sa ich zapnúť na chrbte. Bola som ako vták s raneným krídlom, poskakujúci na jednej nohe.

„Stoj!“ ozval sa strohý a poriadne nehnevaný povel a ja som sa dala do pozoru, ako vojak.

Šaty boli razom zapnuté. Rýchlo som sa zohla a nazula si topánky. Upír stál v otvorených dverách a keď som okolo neho prechádzala von, zavrčal. Uskočila som na stranu a srdce sa mi roztĺklo závratným tempom. Myslím, že som bola tesne pred infarktom. Ako sa ten chlap volal? Ja som úplne zabudla. Žeby Eman?

„Môžeme už ísť,“ precedil cez kŕčovito zomknutú čeľusť. Otočil sa a šiel chodbou na ľavo. Rýchlo som cupitala za ním a snažila sa zapamätať cestu. Šiel ľudskou, rýchlejšou chôdzou. Mal však dva metre a kým on urobil jeden krok, ja som musela vo vysokých ihlách zvládnuť tri. Zahol doľava a ja som bežala o život za ním. Zahol doprava a zmizol mi za stenou. Chvíľu som uvažovala, že topánky vyzujem a budem utekať na boso. Zahla som za ním a zostala stáť. Doprava, či doľava? Mama moja! Ten ma prerazí... Rozhodla som sa to risknúť vľavo.

„Kurnik...“ pípla som ako vydesené kurča.

„Ty vážne nie si schopná ani kráčať za mnou?“ zreval za mnou hromový hlas. Prikrčila som sa a pomaly otočila. Stála som tvárou v tvár rozhnevanému predátorovi.

„Ste hrozne rýchly a ja mám krátke nohy. Nestíham za vami. Ja som sa snažila, ale...“ Zase zavrčal a tak som stíchla. Natiahol ruku a prstom mi ukázal smer. Šla som teraz pred ním.

„Doprava...“ zasyčal a tak som zabočila doprava. „Povedal som doprava! Dvihni pravú ruku!“ odsekol po mne. Mala som oči plné sĺz. Ktorá ruka je dočerta pravá? Tú ľavú som stiahla a zodvihla pravú. Odpoveďou mi bolo hrdelné zavrčanie. Bála som sa obzrieť a tak som zahla správne.

„Vľavo,“ zachrapčal. Zodvihla som ľavú ruku a zahla na tú stranu. Takto sme zmenili smer ešte párkrát. Toto sídlo boli katakomby. Ocitla som sa pred veľkými dverami. Zatlačila som na ne, no tie sa ani nehli. Z celej sily som sa teda zaprela.

„Čo keby si skúsila stlačiť kľučku.“ Ten hlas za mnou nemal už nič so zamatom. Bol chladný a očividne veliteľovi gardy najmocnejšieho vojska upírov došli aj tie posledné zbytky trpezlivosti. Bože daj, aby ma nezabil... Prešla som dverami. Na recepcii sedela krásna Heidy a široko sa na mňa usmiala. Až po sekunde mi došlo, že sa neusmievala na mňa. Vlastne mi to došlo vtedy, keď sa dívala akoby cezo mňa. Upír sa v ľudskom geste oprel o pult.

„Trvalo vám to,“ šepla Heidi zvodne. Bola nádherná. Nič tak neskutočne nádherné som v živote nevidela.

„Myslím, že je retardovaná,“ povedal veliteľ gardy a ja som sklonila hlavu. „Preto jej najskôr nevidíme do hlavy. Neúčinkujú na ňu žiadne psychické schopnosti, lebo to indivíduum žiadnu psyché nemá.“ Heidi sa zvonivo rozosmiala.

„Vždy tvrdím, že ľudia sú dobrí len na jedno. To ty si ich večný obranca, aj keď minule si tak nevyzeral,“ povedala trocha rozjarenejšie, než by sa patrilo na bežnú konverzáciu. Povedala by som, že s ním flirtovala a mňa brali len ako kus nábytku.

„Aro to spravil naschvál. Chcel mi dokázať, že to neustojím. Viackrát sa to však nestane. Nastúpil som do gardy so svojimi podmienkami a nebolo fér, že to na mňa našil.“

„Ako dlho si nemal ľudskú krv?“ opýtala sa ho a ja som spozornela.

„Asi osemdesiat rokov.“ Heidi vyšla spoza stola a natiahla k nemu ruku.

„Prečo sa tak týraš? Žiješ vo Volterre. Mal by si prebrať náš spôsob života. Jeden človek navyše... Sú ich predsa miliardy.“ Teraz som nakrčila čelo. Budem aj ja o ľuďoch zmýšľať takto? Bude mi jedno, koľkých zabijem a ako? „Prečo tak civie?“ opýtala sa zrazu a mne najskôr nedošlo, že hovorí o mne. Až keď sa na mňa upír pozrel, pochopila som a sklonila som pohľad k zemi.

„Už to tu preberiem. Pokúsim sa jej vysvetliť, čo sa od nej bude chcieť,“ šepol zamatovo takmer až pri jej uchu a ona sa koketne zasmiala.

„Na najbližší lov by som sa šla do lesa prebehnúť s tebou. Nezabudni ma zavolať,“ povedala zvodne a hojdavou chôdzou odkráčala.

„Stlač jednotku a potom mriežku,“ povedal Edward nevrlo, keď som už doslova mlátila po tom predpotopnom telefóne. Zhlboka som sa nadýchla, stlačila jednotku a mriežku.

„Dobrý deň. Pamiatkový ústav, Volterra. Pri telefóne je Bella. Ako vám môžem pomôcť?“ opýtala som sa milo, no telefón zvonil ďalej. „Dočerta, veď som to stlačila správne!“ skríkla som na ten prekliaty prístroj. Edward sa oprel o pult a bradu si podoprel rukami.

„Nie, nestlačila. Hovoril som jednotka a mriežka, nie jednotka a hviezdička. Opica by sa to naučila skôr,“ povedal jedovato. Ja som sucho prehltla.

„Ja to zvládnem,“ pípla som.

„Iste, že zvládneš. Učíš sa dvíhať telefón len tretiu hodinu. To je predsa strašne náročné,“ zachrapčal a pozrel k dverám, kde sa zjavil Demetri. Napriamil sa a otočil sa mi chrbtom.

„Najradšej by som ti odkrútil hlavu. Mohol si sa Gianny zbaviť až po tom, čo by ju zaučila. Toto je na mňa veľa,“ zavrčal a hodil rukou smerom ku mne.

„Šiel si sa v sále rozplynúť nad jej nemými myšlienkami, tak sa staraj!“ odvrkol mu.

„Myslel som, že ide o nemú myseľ, ale ona najskôr nemyslí vôbec,“ preniesol hrdzavý.

„Možno nemyslím, ale počujem,“ zašomrala som a mlátila do tlačidiel telefónu. Hneď som sa však zarazila. To bolo drzé a trúfalé. Edward sa obzrel a cez rameno mi venoval dych berúci úsmev. Zareagoval som ako totálny idiot. Prihlúplo som zaklipkala riasami a sklopila pohľad. Obaja sa zasmiali a mne bolo jasné, že na mne. Demetri začal niečo upírskou rýchlosťou vysvetľovať Edwardovi. Ten sa na mňa pozrel.

„Nepohni sa odtiaľ! Jasné!“ Rýchlo som prikývla. Obaja v sekunde zmizli a ja som nevedela, čo so sebou. Čo ak niekto príde, alebo zazvoní telefón? Bude to otravne zvoniť a niekoho to naštve. Schmatla som slúchadlo a vyvesila ho. Takto tá prekliata vec zvoniť nebude. Spokojne som si sadla na stoličku a hojdala nohami ako hlúpa školáčka. Prešlo hádam aj dvadsať minút, keď sa dvere na chodbe vedúcej do podzemia otvorili a v nich stál sám Aro. Roztriasla som sa. Ako nejaká démonická bytosť sa graciózne presunul až ku mne. Chvíľu sa zdalo, že sa vznáša.

„Predstav si, Gianna, jeden môj priateľ z Ameriky tvrdí, že sa nemôže dovolať na tento telefón. Preto ma musel obťažovať na mobil,“ šepol takmer nepočuteľne a na bielom ukazováku zodvihol šnúru a slúchadlo vyveseného telefónu. Ja som sa chrbtom natlačila na stenu. Aro telefón zavesil na svoje miesto a meral si ma prázdnym pohľadom.

„Ja som len nechcela, aby to zvonilo,“ šepla som prihlúplo. Aro nahol hlavu na bok.

„Gianna, to je účel telefónu. Si recepčná. Máš ich dvíhať,“ šepol.

„Ja som Bella, pane,“ pípla som. Keď som v strese, som ako totálny pomätenec. Opravujem upíra...

„Iste, že viem, ako sa voláš, len nepovažujem za dôležité príliš si naň zvykať. Ak to tak bude pokračovať ďalej, dlho sa tu nezdržíš. Si nemožná.“ Pokrútil hlavou. Obzrel sa okolo seba. „Kde je Edward?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím.

„Je hneď späť,“ pípla som.

„Ako dlho je preč?“ opýtal sa tvrdo.

„Sekundu,“ šepla som. Bol preč už dvadsať minút, ale nie som bonzák.

„Ja som tu,“ ozvalo sa zaševelenie vedľa môjho stola.

„Edward, máš na ňu dozrieť. Viem, že je to pod tvoju úroveň, ale vieš, prečo som ťa tým poveril. Mal by si sa jej venovať a všetko ju naučiť. Ty to však ignoruješ a ona si vyvesí telefón. Ak najbližšie niečo vyvedie, budeš braný na zodpovednosť. Je ti to jasné?“ Edward rázne prikývol. „Čo sa týka teba,“ ukázal na mňa prstom a prižmúril oči, „neznášam klamstvo.“ S hlavou hlboko stiahnutou medzi ramenami som prikývla. Len čo Aro vytiahol päty, Edward na mňa nahnevane zavrčal. Celá som sa roztriasla.

„Ty si vyvesila telefón? Si samovrah, alebo si taká hlúpa?“ Nestihla som na to nič povedať, lebo sa otvorili dvere a vstúpila hŕstka upírov na čele s Heidi. Preplávala okolo nás a vyzývavo mrkla na Edwarda. Ten pokrútil hlavou a úctivo sa uklonil tomuto zvláštne oblečenému zoskupeniu.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 2. kapitola: