Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 26. kapitola

31.01.2013 (10:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 33× • zobrazeno 6454×

Bella:

Rozrazila som dvere a nevynaložila som na to najmenšiu námahu. Dialo sa to samé a ja som bola len účastná. Vnímala som vlnenie ťažkého, podzemného vzduchu okolo mojich rúk, ako som sa dotkla zlomenej kovovej zárubne. Moje oči sa sústredili na jediné. Dve ženy sa chúlili v kúte. Boli pevne zomknuté k sebe a bolo takmer nemožné rozlíšiť, kde začína telo jednej a kde druhej. Keď dvere vrazili do protiľahlej steny, synchrónne zhíkli. Bolo to až komické, ako pomaly zareagovali. Ja som v tej chvíli stála už uprostred kobky. Vnímala som teplotu ich tiel, každučký, aj ten najnepatrnejší zvuk, ktorý vydávali ich organizmy, hnané pudom sebazáchovy do chemických a hormonálnych procesov, ktoré ma len viac a viac nabudzovali k ničivému útoku.

Žena, ukrytá v náručí tej s tou dokonalou arómou, fňukala ako zbité šteňa. Ten zvuk akoby ani nepatril človeku. V ústach sa mi tvorila záplava jedu a vôňa tých dvoch žien sa cezo mňa valila vo vlnách ich výdychov, ako Tsunami. Nakrčila som sa. Je moja a ja si ju vezmem, hnalo sa mi hlavou a vôbec nič zlé som na tom v tom okamihu nevidela. Vezmem si obe. Od zaútočenia a nasýtenia ma delilo len to, že som poučená scénou s jeleňmi, nechcela prísť ani o kvapku ľudskej, voňavej krvi. Chcem ich obe. To bolo teraz pre mňa dôležitejšie, než všetko naokolo. Nesmiem plytvať.

Všade bola tma a keď sa nič nedialo, žena zodvihla hlavu a chaoticky ňou točila dookola v nádeji, že niečo uvidí. Celú tvár mala čiernu od stečených líčidiel. Podvedome sa moje pery roztiahli do úsmevu. Nedýchala som, aby som ustála tú ohromnú túžbu po krvi a neroztrhala ich. Presne som vedela, čo urobím. Tie dve jediným plynulým pohybom oddelím od seba. Schmatnem tú voňavú za krk, aby nemohla kričať a rozdrvím chrupavku v krku. Zahryznem jej do hrdla a neujde mi ani kvapka. Druhá nebude vedieť, čo sa deje. Bude určite panikáriť, chaoticky sa obzerať a mávať rukami, ale bude to rýchle a príde na rad aj ona.

Postavila som sa nad ich schúlené telá a bola som v tej chvíli sudcom aj katom. Hrdlo sa mi zvieralo v bolestivom kŕči, skoro tak intenzívnom, ako bola bolesť pri premene. Vedela som však, že ju budem vedieť ovládať a takmer úplne celá vymizne, keď sa napijem. Tešila som sa na to. Žena v náručí tej voňavej zodvihla hlavu. Na čele mala ulepené svetlučké vlasy a hlasno vzlykala. Prudko som sa z útočnej pozície vystrela. Bolo to dieťa. Mala možno štrnásť. Zarazilo ma to a úplne vyviedlo z miery.

„Mama,“ vzlykla. Mala som pocit, že sa zatočila celá táto smradľavá pivnica. Cúvla som s očami dokorán. Kto tvrdil, že novorodený upír nemá svedomie?

Vnútro sa mi sťahovalo a bolesť bola každou sekundou silnejšia. Najhoršia bola tá, čo putovala z oblasti môjho mŕtveho srdca. Niečo hlboko vo mne, v mojej hlave, na mňa revalo ako po tej najväčšej špine. Cúvala som až k dverám. Tá vôňa bola delikátna a každá kamenná bunka tohto prekliateho tela ju chcela, ale moje vnútro nie.

Edward prebehol úzkou chodbou a ja som sa mu s tichými vzlykmi vrhla do náručia. Pevne ma obopol rukami a pritlačil ma k sebe tak tesne, že ma zabolel bok a chrbát.

„Nezabila si ich...“ šepol šokovane a začal ma rytmicky hladiť po vlasoch.

„Vezmi ich preč,“ precedila som cez kŕčovite zaseknuté zuby do vlnenej látky jeho plášťa.

„Bella, koho raz pohltí Volterra, ten sa živý von dostať nesmie,“ povedal Edward strnulo.

„Aro mi ich dal. Sú moje. Nech odtiaľto vypadnú!“ zavrčala som s tvárou stále pritlačenou k jeho hrudi a dychtivo som nasávala do nosa a úst jeho vôňu, aby sa mi vyčistila myseľ.

„Bella, nemôžem ich...“ Prudko som do neho sotila. Ovládla ma vlna zlosti. Ja to proste chcem! Edward v tej chvíli padol na kolená a celý sa napol ako struna do nefyziologického uhla a zapraskalo to. Roztriasol sa a zachrčal.

„Edward!“ Padla som k nemu na kolená.

Urobila som mu to, čo pred tým Arovi a nevedela som to zastaviť. Doslova som videla tú sieť, ktorá sa cez neho prevalila a uväznila ho ako pavučina. Rýchlo som sa snažila myslieť na niečo iné a myseľ mi neustále odbiehala k dvom ženám v kobke za mojim chrbtom. Mňa bolesť v hrdle bičovala žeravým kutáčom, no jemu to pomohlo. Zrazu mi padol k nohám a pár sekúnd sa ani nepohol. Nevedela som mu pomôcť. Nechcela som mu ublížiť. Stalo sa to samé a ja neviem prečo. Zalapal po vzduchu a začal sa zbierať zo zeme. Snažila som sa mu pomáhať a oprela som ho chrbtom o stenu. Zhlboka dýchal a začal potriasať hlavou.

„To bolo... To...“ Zadíval sa uprene pred seba. Vyzeral, akoby nad niečím uvažoval a potom sa pevne postavil na nohy. „Choď do trónnej sály,“ zavelil tým svojim generálskym tónom. Zaskočilo ma to. Nechápavo som sa na neho pozrela. Tak ma vykoľajil, že som na malú chvíľu úplne zabudla na bolesť v krku a na dve srdcia, ktoré bili v extrémne rýchlom rytme pár metrov odo mňa.

„A ty?“

„Choď tam! Prídem potom po teba. Utekaj!“ Počúvla som. Nemala by som sa po pevnosti pohybovať sama. Som novorodená. Pripravovali ma na to, že budem neustále pod kontrolou, nebudem môcť sama absolútne nikam a stále ma budú strážiť. Pripravovali ma na nestálosť pocitov, na výbuchy zlosti a na to, že možno aj nejaký čas strávim roztrhaná na kúsky, ak si so mnou nebudú vedieť poradiť, a teraz ma Edward pošle do trónnej sály, kde narazím na Aleca, Jane a čo je najhoršie, tak aj na princov.

Keď som prichádzala k recepcii, zapálilo ma v nose a krku. Poznala som svoju vlastnú, ľudskú vôňu. Naozaj som pred tým nedokázala ani v najmenšom pochopiť, aká je ľudská aróma lákavá a intenzívna. Otvorila som dvere a Heidi dvihla hlavu od obrazovky počítača. Šokovane sa postavila a vyvalila na mňa tie svoje fialové reflektory. Ani necekla, keď som prechádzala okolo stola a teatrálne na ňu vycerila zuby. Neovládla som to. Prišlo to samé a sprevádzalo to trhavé vrčanie. Niektoré veci sa s mojim telom jednoducho diali podvedome. Na moje prekvapenie a radosť trochu cúvla.

Prešla som chodbou a zastala pred sálou. Ako človek som sem vždy vchádzala s obrovským rešpektom a bázňou, no dnes mám chuť rozraziť tú masívnu bránu. Aro sa prudko presunul k dverám. Kým ostatných som vnímala okrajovo, jeho pohyb a vôňu som identifikovala stopercentne. Zároveň som sa nesmierne sústredila na to, čo sa deje v podzemí. Bolo to ohromne ťažké. Mala som pocit, že počujem všetko cez seba a znelo to, ako bzučanie včiel v úli. Každý pohyb, ťuknutie, kroky na podlahe tu, o poschodie vyššie, nižšie a vôbec, úplne všetko sa mi zlievalo a chcelo to ohromné sústredenie. Zatlačila som na dvere a vošla. Nastalo ticho. Aro v tej chvíli stál predo mnou a ladným, rýchlim pohybom ma chytil za rameno a zápästie.

„Bella, kde je Edward?“ opýtal sa a chcel ma odtlačiť späť za dvere. Ja som sa však vzoprela. Edward mal dôvod, že ma sem poslal.

„Stalo sa to znova a myslím, že som mu ublížila. Teda, bude v poriadku, ale asi som ho dosť vytočila,“ povedala som okázalo. Aro zodvihol obočie z prvotného prekvapenia, no neovládol sa a zasmial sa.

„Tak si mu radšej ušla. Vtipné,“ šepol a zas na mňa zatlačil. To naše naťahovanie na dverách nezostalo bez záujmu. „Nenapila si sa? Necítim krv,“ povedal trocha rozhorčene a z tesnej blízkosti si ku mne pričuchol. Nevedela som, čo na to povedať. Znervóznela som.

„Chcela som, ale potom pribehol on a zrútil sa k zemi. Ušla som,“ povedala som trocha naisto. Nikdy som nevedela klamať, aj keď ma to v tejto pevnosti vlastne celkom dobre začali učiť. Aro naklonil hlavu na bok.

„Loviaci upír by zložil druhého a napil sa. Čo sa tu...“

„Pane?“ ozvala sa Jane a Aro namrzene pohodil hlavou. „Postarám sa o ňu,“ povedala tá malá mrcha vtieravo. Za chrbtom jej už samozrejme sekundoval jej braček. Zavrčala som. Tá potvora sa postavila z boku a vycerila zuby. Aro zodvihol ruku a dotkol sa jej ramena.

„Jane, všetko je v poriadku,“ povedal chlácholivo.

„Novorodená sa nesmie po pevnosti pohybovať sama. Veliteľ gardy to očividne nezvláda. Rada mu pomôžem s výchovou.“ Ten úsmev ma privádzal do zúrivosti. Cítila som nával zlosti, ktorý sa šíril mojim telom v ničivej vlne. Teraz som sa priam modlila, aby to prišlo.

„Jene, povedal som, že je všetko v poriadku.“ Aro ma vzal za rameno a zas ma zatlačil k dverám. Novorodená by si to predsa nenechala páčiť a tak som hrozivo zavrčala. Aro zo mňa stiahol ruky a nakrčil čelo. Nemala som potrebu brániť sa, len som mala pocit, že sa to očakáva.

Jane sa razom presunula pred Ara, akoby ho chcela chrániť, a uprela na mňa pohľad. Bolo mi jasné, že to zase skúša a nielen ona. Cítila som, že sa o moje telo opiera niečo ťaživé a nešlo len o Alecov temný pohľad, ale o celý jeho ničivý dar. To bola jasná provokácia. Nakrčila som čelo a demonštratívne odhalila zuby aj ďasná.

„Teraz ti už hlavu odtrhnúť môžem,“ šepla Jane a to nemala robiť. Aro krok odstúpil, lebo presne vedel, čo sa stane.

Uprela som pohľad do očí tej malej potvory a myslela na bolesť a rinčanie skla, ktoré ma v snoch desilo ešte ako človeka. Jane padla k zemi. Ja netuším, ako som to urobila. Jednoducho som mala zlosť a chcela som, aby trpela. Jane padla na štyri. Ústa sa jej otvorili, oči jej šli vypadnúť z jamiek a chrčala. Alec stál ako skamenený a díval sa, ako sa jeho sestrička tmolí po zemi a podlamujú sa jej lakte. Hlavou niekoľkokrát narazila o dlažbu, ako sa pokúšala dvihnúť, alebo to možno bol len kŕč.

„Bella, dosť!“ skríkol na mňa Aro, no nešlo prestať. „Bella, dosť!“ zreval zas, no ja som to nevedela zastaviť a vlastne ani nechcela. Páčilo sa mi, že trpí. Každý to chcel vidieť. Všetci, čo niekedy na svojej vlastnej koži pocítili jej psychopatickú povahu, sa teraz s istým zadosťučinením dívali.

Niekto ma zdrapol za ramená a než som sa spamätala, bola som tvárou na kamennej dlážke. Nevnímala som, že je niekto za mojim chrbtom. Príliš som sa nechala uniesť týraním tej blondíny. Chcela som sa postaviť, no nešlo to. Sedel na mne, kolenom ma tlačil medzi lopatky a ruky mi držal roztiahnuté a stočené dozadu. Nemohla som sa hýbať a aj keď som zúrila, vedela som, kto je mojim krotiteľom. Stačil mi na to jeden plytký nádych a nos som mala plný tej príjemnej korenistej vône.

„Už bolo na čase, Edward!“ napomenul ho prísne Aro. Jane sa s Alecovou pomocou dvíhala na nohy a híkala ako malé dievčatko.

„Postarám sa o ňu,“ povedal tvrdo veliteľ a obratne ma zodvihol na nohy, stočil ma pred seba a rázne vyviedol z dverí. Vliekol ma polovicou pevnosti a stále ma pri tom pevne zvieral. Nemusel ma tak drviť, lebo som sa vôbec nebránila. Prešli sme na opačnú stranu hradu a tam ma pustil. Chcela som sa pýtať, no pokrútil hlavou.

„Zvládneš sa dostať do lesa? Je to tak desať minút behu. Nikto nás nesmie vidieť a nič ťa nesmie rozptýliť. Keď pôjdeš po ľuďoch, prinesiem ťa späť do pevnosti vo vreci.“ Vyvalila som oči. Hovoril tak tvrdo, že som si zas nebola istá, na čom som. Nemohla som ho predsa až tak vytočiť. Odolala som ľudskej krvi a sám ma poslal do trónnej sály.

Prikývla som. Edward sa prehupol cez zábradlie a dopadol mäkko do trávy. Bol ako veľká šelma. Keď som sa pozrela z päťmetrového múru, na malú chvíľu som dostala strach, že sa tam dole rozsypem na molekuly. Edward na mňa kývol rukou a ja som s dôverou skočila. Bol to ťažkopádny skok a zostala po mne dosť veľká priehlbina v hline a tráve.

„Bež!“ zavelil Edward a ja som vyrazila. Držala som sa popri vysokých stromoch a rieke. Bežala som tak rýchlo, že človek nemal ani najmenšiu šancu zahliadnuť ma. Ak by sa na mňa aj sústredene díval, videl by len nejakú rozmazanú farebnú svetelnú chmáru, ktorá sa mu v stotine sekundy preženie pred očami.

Edward sa držal zo dvesto metrov za mnou. Do nosa sa mi dostávali všakovaké pachy. Boli príjemné a aj menej lahodiace. Ucítila som aj zreteľný pach ľudských tiel. Radšej som dych zadržala, aj keď ostatné moje vnemy mi sprostredkovali celkom slušnú náhradu. Vbehla som do lesa. Edward sa vyhupol do korún stromov a ja som sa pridala. Šli sme stále vyššie, až začali stromy v skalnatom teréne miznúť. Edward zoskočil a ja som dopadla vedľa neho. Naklonil hlavu a ja som si pomalým pohybom sadla na kus skaly. Šaty som mala dotrhané a tak som musela stočiť nohy pod seba.

„Čo je s tými...“

„Vyviedol som ich z pevnosti. Obe budú mať traumu na celý život,“ zachrapčal.

„Ale žijú,“ povedala som rýchlo a naozaj spokojne.

„Ľudskej krvi odolávaš bravúrne a som naozaj hrdý a rád, že sa nechceš živiť krvou ľudí. Ostatní pre to nebudú mať také pochopenie a obzvlášť Aro ťa bude pokúšať.“ Sadol si oproti.

„S tebou to zvládnem,“ povedala som s úsmevom. Konečne nás nikto nepočul.

„Aro bude zúriť, keď zistí, že som ich vyviedol z pevnosti, Bella.“ Edward bol nesmierne vážny.

„Boli moje a ja som to chcela.“

„Poznáš pravidlá. Pamätáš si ich. To, čo upír chce, to dostane, ale aj napriek tomu je všetko podriadené pravidlám. Pravidlo znie, že žiaden človek, ktorý bol do pevnosti privedený ako potrava, sa živý z pevnosti nedostane. Buď bude jeho telo pochované za hradbami, alebo ho premenia. Ja som to porušil. Keď sa vrátime, Aro to už bude vedieť.“

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 26. kapitola: