Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 30. kapitola + Epilóg

21.03.2013 (09:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 51× • zobrazeno 7986×

Edward:

Colník sa uprene díval na fotografiu v pase a potom zas dlho na Bellu. Tento pohyb opakoval asi desaťkrát. Bella začínala byť nervózna, a tak som jej ovinul ruky okolo pása a široko sa usmial na colníka.

„Na fotkách vždy vyzerá... Proste nie je fotogenický typ. Čo poviete?“ Colník sa zaškľabil.

„Áno. Vážne na tej fotke vyzeráte trocha...“ Bellu som rytmicky hladil po chrbte, aby jej hádam nenapadlo strestať toho muža dávkou šialenej bolesti. „Vyzeráte tu tak strašne mlado,“ dodal. Bol to chabý pokus zachrániť situáciu.

Jednoducho Isabella Swan, ktorá bola v dokladoch, má vzhľadovo veľmi ďaleko od upírskej Isabelly. Mne prišla samozrejme stále rovnako krásna, aj keď teraz bola odolnejšia a menej vábivá pre moju upíriu, krvilačnú podstatu. Bella sa na muža nádherne usmiala. Bola celá stuhnutá, no držala sa bravúrne. Všade naokolo sa pohybovalo množstvo ľudí a nás čakal ešte dlhý let do Ameriky. Mohli sme ísť aj loďou, ale obaja sme chceli byť čím skôr mimo kontinent. Konečne sme prešli všetkými kontrolami a ocitli sa v odletovej hale. Bella si sadla čo najďalej od hŕstky ľudí a nervózne si vyklopkávala prstami po kolene.

„Neboj sa, zvládneš to,“ šepol som jej, keď som si sadol k nej. Pobozkal som ju na spánok a ona sa mi zložila do náručia.

„Vedia, že prídeme? Volal si im?“ opýtala sa priškrtene.

„Nie,“ povedal som pokojným tónom, na čo sa ona narovnala.

„Mal si im dať vedieť, že prídeme, aby sa na to pripravili. Edward!“ okríkla ma.

„Bella, moja sestra to už aj tak určite videla a my predsa nejdeme nikam na návštevu. My dvaja ideme konečne domov. Zvykaj si na to. Nechcem ťa strašiť, ale keď ťa zbadá moja mama, prebudí sa v nej najhlbší materinský cit.“ Stiahol som ju zas k sebe.

„Ja som príčinou, prečo ťa tak dlho nemali doma. Nemyslím, že sa u nich prebudia iné city, než záporné.“ Vzdychla si.

„Bella, nepoznáš ich. Budú ťa milovať, lebo ja ťa milujem.“ Skreslený hlas v reproduktore ohlásil, aby sme sa presunuli k bráne pätnásť. Nechali sme nastúpiť všetkých nedočkavcov a na samí koniec sme prešli do prvej triedy. Sadli sme si na široké sedadla a Bella pohľadom skenovala každučký kúsok lietadla.

„Hádam sa nebojíš lietať?“ opýtal som sa s úškrnom.

„Edward, keby si mi videl do hlavy, nikdy by si nedovolil, aby som do tohto lietadla nastúpila.“ Zadržala dych a pozrela z okna.

„Neboj sa, zvládneš to. Som pri tebe.“ Chytil som ju za ruku. Let bol nekonečný vzhľadom na to, že Isabella pre istotu nedýchala a ja som sa všemožne snažil rôznymi historkami zamestnávať jej širokú myseľ.

„Je slečne dobre? Donesiem jej vodu?“ opýtala sa letuška, keď si všimla, ako sa Bella kŕčovite drží mojej ruky. Len som pokrútil hlavou a letuška odišla.

„Zvládneš to?“ opýtal som sa neisto. Bella sa na mňa pozrela a pokúsila sa o úsmev. „Ak to zvládneš, dostaneš odmenu,“ povedal som jej laškovne a pohladil som ju po kolene. Ak jej myseľ neodpútali trápne historky, pomôže sex. Belle zaiskrili oči. Zrazu sa začala dvíhať na nohy. Nechápavo som sa tiež postavil a pre istotu ju chytil popod rameno. Letuška si to všimla a pristúpila k nám.

„Pomôžem vám?“ opýtala sa milo. Vážne sa o Bellu obávala. Zdala sa jej tak bledá.

„Musím sa ísť na toaletu trocha opláchnuť a hádam to bude dobré. On mi pomôže,“ povedala letuške cez zuby. Pôsobilo to, akoby jej bolo vážne nesmierne zle, čo v podstate aj bolo.

V hrdle mala žeravé olovo, rovnako ako ja, lenže ja som to zvládal dobre. Bol som trénovaný aj vďaka jej predošlému, ľudskému, dokonalému odéru. Som asi natvrdlý, ale vážne som si myslel, že sa len potrebuje chvíľu zavrieť do súkromia toalety, vydýchať sa, možno opláchnuť tvár. Všetci naokolo ju ľutovali, keď tackavo prechádzala uličkou s mojou oporou. Párkrát zakopla o vlastnú nohu. Otvoril som dvere na toalete.

„Musíš mi pomôcť,“ povedala akoby mala každú chvíľu zvracať. Vtiahla ma na malú toaletu a len čo sa za nami privreli dvere, cestujúci nabrali dojem, že sme vleteli do turbulencie. Bella bola ako tajfún. V sekunde bola bez nohavíc a tie moje mi klesli ku členkom. Úchvatné bolo, ako sa jej pravá noha razom ocitla až na mojom ramene. Jedno sa musí nechať, ani jeden z nás na niekoľko minút ani nepomyslel na lietadlo plné ľudí. Dával som hlavne pozor, aby som niečo nerozdrvil, alebo nepolámal. Bella taká ohľaduplná nebola, ale ja som ju bezpečne krotil, aby s nami toto pomerne nové lietadlo nezahučalo do oceánu. Keď slastne zastonala, rýchlo som ju nasledoval. Prilepený telo na telo sme sa obaja rozosmiali.

„To bolo úžasné,“ šepol som omámene.

„Lepšie než úžasné,“ šepla.

„Vyleziem von prvý. Ty spláchneš a pôjdeš za mnou. Povieme letuške, že si zvracala, ale už ti je lepšie. Podopriem ťa a odprevadím späť na miesto. Zatiaľ si nikto nič nevšimol, teda až na jednu letušku. Potom nám ostáva do príletu už len jedna hodina a to zvládneme.“ Bella mi oddane prikyvovala a potom sa začala smiať.

„Skvelý plán, James Bond,“ povedala pobavene. Upravil som si košeľu, vytiahol nohavice a teatrálne si zapol zips.

„Toto nerob, inak ti ich zas stiahnem.“ Nechcel som to riskovať. Ak by sme sa tu zdržali ešte dlhšie, bolo by to nápadné. Vyšiel som pred kabínku a nahodil zničený výraz. Práve vtedy vyšiel pilot. Chcel ísť na toaletu.

„Je tam priateľka. Nie je jej dobre,“ povedal som s ospravedlňujúcim úsmevom. Na to vyšla Bella. Síce sa pokúšala tváriť, že jej je zle, ale jej tvár hovorila za všetko. Vlasy mala trocha rozcuchané a na tvári úsmev prežitého orgazmu. Pilot sa na mňa uškrnul.

„Že vraj zle...“ poznamenal a vliezol na toaletu. Bol to všímavý muž. Aj vďaka tomu sa iste stal jedným z najlepších pilotov. Naklonil som sa k Belle a chytil ju pod rameno.

„Tvár sa zdrvene, lebo máš v tvári prílišnú blaženosť.“ Bella sa zachichúňala a nahodila výraz trpiteľa. Vrátili sme sa na miesto a sadli si práve včas, lebo pilot sa vrátil do kokpitu a zasvietil nápis, aby sme sa pripútali.

„Tento let sa mi nakoniec celkom páči,“ preniesla kráska vedľa mňa a potom znova prestala dýchať až do pristátia. Lietadlo sme opustili poslední. Už keď ma ovial jemný vetrík, vedel som, že som doma, a že nás čaká celá rodina. Prešli sme pasovou kontrolou a kým sa všetci tisli pri páse s batožinou, my sme sa pustili do haly. Alice stála hneď pri východe s obrovskou ružovou tabuľou s nápisom Vitajte Edward a Bella. Tá je proste uletená. Bella zostala zarazene stáť vo dverách.

„Poď. Alice predsa poznáš,“ šepol som jej. Len čo som zastal pred svojou sestrou, zosypal sa na mňa kŕdeľ upírov.

„Edward, konečne,“ vzdychala moja matka a natlačila sa na mňa hneď vedľa Alice. Pevne som ich objal.

„Synak, rád ťa vidím,“ povedal Carlisle a objal ma cez Esme.

„Ty si nám ale vyrástol,“ poznamenal Emmett a objal ma z boku, kde stála Alice. Rosalie mu podliezla popod ruku a dala priechod svojim citom.

„Už si nám veľmi chýbal,“ zakvílila. Jasper sa samozrejme musel pridať. Aby sa dostal čo najbližšie, pevným objatím nás všetkých k sebe ešte viac natisol. Už som cítil, ako sa mi stláčajú rebrá.

„Toľko lásky ani nemusím prežiť,“ zašomral som, ale bol som rád, že ich tu mám. Chýbali mi. Teraz som sa cítil kompletný. Mal som tu matku, otca, súrodencov a moju lásku, ktorá stála s otvorenými ústami a civela na nás.

„Isabella!“ rozpamätala sa zrazu moja matka a ako ma všetci v jednej sekunde objali, tak ma zas pustili. Esme roztiahla náruč a podišla k Belle, ktorá tlmene zavrčala a krok ustúpila.

„Esme!“ napomenul som ju, no bolo neskoro. Zovrela Bellu v objatí. Vyľakalo ma to. Myslel som, že ju odsotí. To by bola prirodzená reakcia každého upíra. Viac som sa však bál, že ju svojim darom pošle k zemi. Nič také sa nestalo. Bella sprvu len šokovane držala. Nehla sa ani milimeter, no potom sa jej ruky ovinuli okolo Esminho chrbta.

„Som Bella Volturi,“ šepla Isabella, akoby to moja mama nevedela. Carlisle k nej pristúpil opatrnejšie. Keď ju Esme rozcítene pustila a s úsmevom jej povedala, aby ju oslovovala Esme, nastúpil Carlisle. Chvíľku uvažoval, či nebude trúfalé objať ju, no potom pozrel na mňa a ovládol ho pocit šťastia z návratu syna.

„Ďakujem, že si mi ho priviedla späť,“ pošepol Belle a ona mu vlastne sama vbehla do náručia. Na malú chvíľu ju objal, ale samozrejme s väčším rešpektom a opatrnosťou, ako moja matka. Sledoval som každučký Bellin pohyb, aby som si bol istý, že je v pohode.

„Aký bol let?“ zatrilkovala Alice.

„Skôr by ma zaujímalo, ako sa dostali z Volterry,“ povedal Emmett trocha mrzuto. Rosalie sa mu postavila po pravej ruke.

„To by zaujímalo aj mňa. Keď nám Alice povedala, že sa vraciaš, neverili sme tomu.“ Rosalie si nedôverčivo premeriavala Isabellu.

„Vlastne nás vyhostili. Bella sa stala persona non grata. Odmietla odísť bezo mňa.“ Usmial som sa, lebo mysle mojich príbuzných pôsobili naozaj zmetene. Nedokázali si vysvetliť, čo musí vyviesť upír, aby bol vyhodený z Volterry. Slovami môjho brata, Volterra je panoptikum bizarností.

„Ešte som nepočul o nikom, koho by z Volterry vyhostili,“ povedal zamyslene Jasper. Zasmial som sa.

„Nie, naozaj... Ako ste sa odtiaľ dostali?“ Emmett sa nedal odbiť. Díval sa uprene na Bellu, pričom mu po rozume blúdilo množstvo scénarov, čo sa mohlo udiať. Alice im to neprezradila, lebo sama veľmi nerozumela svojim videniam. Isabella sa na mňa ospravedlňujúco pozrela, potom sa poobzerala, aby mala istotu a jemne prižmúrila oči. Emm sprvu stál s uvoľneným úsmevom, ktorý mu razom zomklo do kŕča. Padol k zemi ako podťatý. Rosalie ho rýchlo podoprela a hneď výhražne zavrčala na Bellu. Ona len mykla ramenami.

„Chcel to predsa vedieť. Spýtajte sa Edwarda, ako to bolí v plnej sile. Jeho som len pošteklila.“ Postavil som sa pre istotu k Isabelle, aby hádam Rosalie nenapadlo pomstiť Emmettovu chvíľkovú stratu vedomia.

„To bola šleha!“ zaburácal Emm sčasti ešte dezorientovane a sčasti naozaj nadšene. Jasperovu pozornosť to pritiahlo na sto percent. Uvažoval, že bude druhý v poradí, kto si Isabellin dar vyskúša. Moji súrodenci majú proste príliš nudný život, a preto sa radi vystavia niečomu novému.

„Úžasné... Pôsobíš bolesť?“ opýtal sa Carliesle značne fascinovane. Džentlmensky Belle naznačil, aby šla s ním a sprevádzal ju k autám.

„Nie. Ja mám štít a rovnako, ako dokážem zaštítiť ostatných pred inými psychickými darmi, dokážem im kúsok predať. Nie je to bolesť. Je to vlastne...“ Zamyslela sa. „Ja som to nezažila. Viem to len sprostredkovane. Edward by to vedel skôr opísať.“ Pozrela na mňa cez rameno.

„Mizéria, deštrukcia, utrpenie, rinčanie skla a máš pocit, akoby sa to celé dialo v tvojej hlave. Pohltí to všetky zmysli,“ opísal som to najlepšie, ako som vedel. Carlisle prudko zastal a otočil sa tvárou ku mne.

„To Aro prepustil niekoho s takým ohromným darom?“ Neveriacky pokrútil hlavou.

„Áno. Chcel ju mať čo najďalej od Volterry. Ak si vezmeš do úvahy fakt, že to vôbec nedokáže ovládať a stačí aj najmenšie vyhodenie z kontextu a skončíš na zemi s tým, že si pár minút, ak máš šťastie, prípadne hodín, ak ho nemáš, pripadáš, ako by ti v hlave strelil granát.“ Pobavene som sa zaškeril, ako razom všetci od Belly ustúpili. Ešte aj Carlisle.

„Neovláda sa?“ opýtala sa Rosalie priškrtene. Bella trocha previnilo sklopila zrak, no potom sa pozrela na môjho otca.

„Nespôsobím vám problémy. Viem sa dokonalo ovládať a nikdy som ani len nezabila človeka. Naozaj urobím všetko pre to, aby som tu mohla zostať,“ šepla skľúčene. Bola rozkošná, ako sa snažila na mojich rodičov urobiť dojem. Tí ju však milovali od prvej sekundy, ako sa o nej vôbec dozvedeli.

„Oklamala si Ara? Tak to rešpekt, sekretárka!“ zahulákal Emm a nastavil ruku, aby si s ním Bella tľapla. Ona však pokrútila hlavou.

„Recepčná, aby bolo jasno!“ opravila ho, na čo sa všetci pobavene uškŕňali.

Epilóg

„Dobrý deň. Pamiatkový ústav Volterra. Pri telefóne je Lea,“ ozval sa do slúchadla trocha roztrasený ženský hlas. Bella si povzdychla.

„Dobrý deň. Tu Isabella Cullen. Bola by ste tak láskavá a odkázali Arovi, že som volala?“ opýtala sa moja manželka medovo.

„Iste, madam,“ odpovedalo vystrašene to dievča. Jej hlas napovedal miernemu šoku.

„Ďakujem. Prajem vám príjemný deň,“ šepla a zložila. Trocha som nadvihol obočie. Bella len pohodila hlavou.

„Nedokážeš si predstaviť, aké je to strašné, keď ťa všetci prehliadajú a vlastne sa s tebou ani nebavia. Nemajú ťa za nič. Aspoň som jej ukázala, že nie sme všetci taký.“ Obdarila ma úsmevom.

„Nová volterrská recepčná si najskôr myslí, že hovorila s človekom.“ Nechcel som Belle kaziť radosť, ale najskôr to tak bolo. Upíri si vážne v kontakte s človekom na zdvorilosť nepotrpia.

„Pozri, sedela som na tej recepcii mesiace a Arovi nikdy nevolal človek. Ver mi, vedela, že som upír a momentálne som jej dala nádej.“ Bella prešla ku mne a sadla si mi na kolená. Pohladila ma po tvári a pobozkala ma. „Vieš, bol si jediným svetlým momentom celej Volterry. Zo začiatku som sa ťa síce bála, ale vždy som sa na teba tešila. Cítila som sa s tebou bezpečne.“ Tie slová mi padli dobre. Usmial som sa.

„Teraz sa pri tebe cítim bezpečne ja. Nikto by si netrúfol.“ Objal som ju a pritisol čo najbližšie k sebe.

„Myslíš, že ju Aro niekedy zmení?“ Posmutnela. Jej tvár vyzerala ako z porcelánu, keď sa mračila. Na čo myslela je pre mňa záhadou. Chvíľku som sa jej díval do tváre a potom som pritlačil pery na jej spánok.

„Chcela by si sa niekedy ešte pozrieť do Volterry?“ Bella sa otriasla, akoby som sa jej spýtal, či by si ešte niekedy skočila rybičku medzi žraloky.

„Nie. Ďakujem. Až tak mi nechýbajú. Videli sme ich len nedávno a mám dosť na poriadne dlho.“ Bella sa komicky striasala.

„Zlatko, videli sme ich naposledy pred desiatimi rokmi na našej svadbe.“

„To je už desať rokov?“ Bella vyskočila na nohy a zodvihla telefón, ktorý vďaka jej úžasnej rýchlosti nestihol ani zazvoniť.

„Ahoj, Aro,“ zatrilkovala moja manželka do telefónu.

„Sladká Bella. Dlho si sa neozvala. Už som ti chcel zavolať sám.“ Ten hlas vo mne neustále spôsoboval tŕpnutie tváre. Bella mi stále hovorila, že mi celá tvár zkamenie, ale neuvedomoval som si to. Aj teraz ma určite ovládol ten výraz.

„Chcela som ti poďakovať za dar, ktorý si mi poslal k narodeninám. Netvrdím, že ma tvoje dary netešia, len neustále nechápem, prečo mi chodia dvakrát ročne.“ Bella bola milá, aj keď všemožne pretáčala očami.

„Moja sladká Isabella. Posielam ti predsa dar na tvoje narodeniny a na tvoje narodeniny.“ Aro sa zasmial vlastnému vtipu, ktorý mu len v tej jeho bláznivej hlave pripadal vtipný. Bolo jasné, že hovorí o ľudských a upírskych narodeninách.

„V tom prípade, ďakujem a teším sa na ďalší o štyri mesiace.“ Toto bola zdvorilostná rutina, ktorú sme museli absolvovať. Aro je ješitný. Stačilo by raz nepoďakovať a chcel by to riešiť osobne. To sme naozaj nechceli a preto radšej Bella hrala divadielko. Dar, ktorý tento krát dostala bol vskutku vzácna vec. V kostenej truhličke tak asi z dynastie Jin a v nej sa ligotal náhrdelník približne z tej istej doby. Bella ho uložila do trezoru k ostatným šperkom.

„Aro sa prekonal. Myslím, že odo mňa bude chcieť nejakú službu.“ Bella mala pravdu. Raz za čas sa na nás obrátil, ale chýr o Belle bol tak desivý, že väčšine upírov stačilo povedať, že Isabella je stále v službách Volterry a pre Ara urobí čokoľvek, čo nebolo pravdou, ale malo to účinok ako repelent na komáre.

„Hej, chce niekto na lov?“ zaburácal Emmett. Bella sa zvalila ku mne na pohovku a prevrátila oči. Emm dobehol k nám a zatriasol pohovkou.

„No tak... Decká...“ Bella sa na mňa usmiala.

„Ideme?“ opýtala sa oddane.

„Myslím, že nemáme na výber. Idú všetci.“ Pomohol som jej na nohy a vyrazili sme.

Nebolo nič lepšie, než rodinné lovy, výlety a sťahovania. Bellu moja rodina prijala v prvej sekunde, ako ju zbadala a Alice už deväť rokov predtým.

Rútili sme sa lesom, keď Jasper s Emmettom zacítili medveďa. Vrhli sa obaja tým smerom a začali sa dravo sácať. Isabelle to trvalo trocha dlhšie, kým ho zacítila. Nemohla byť predsa dokonalá vo všetkom. Hodila na mňa spýtavý pohľad. Pokrútil som hlavou, no keď ohrnula spodnú peru, neodolal som.

„Dobre. Zabav sa, ale neublíž im,“ šepol som a chcel jej ešte vtlačiť bozk, no vyrazila ako namydlená. Behom pár minút ich dobehla. Ako to dopadlo? Bella proste miluje medvede a Jasper a Emmett našťastie milujú svoju najmladšiu sestru a samozrejme, Isabella Cullen, moja manželka, bývalá volterrská recepčná, je najmocnejší upír. 

Zazvonil zvonec a ďalšej poviedky je koniec. Chcem sa Vám poďakovať za to, že ste túto poviedku čítali, komentopvali a hlasovali za ňu. Netvrdím, že mi nebude chýbať, ale už som sa vrhla na novú, tak dúfam, že sa na ňu pozrite. Ešte raz ďakujem. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 30. kapitola + Epilóg: