Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 19. kapitola

01.04.2013 (16:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2169×

Bella,

dlho som na Teba čakala. Pamätáš si ma, že? 

Príď sama na danú adresu. Vieš, čo sa s Tvojou priateľkou stane, keď sa pokúsiš doniesť posily. 

Do štvrtej. Potom už bude neskoro.

V ♣ 

Vyorane som hľade na to jemné, nevinné V. Kto má takéto iniciálky. V mysli ma napadla jediná osoba. Znovu sa mi zatočila hlava.

Victoria to nevzdá, poiaľ nebudem mŕtva. Bude to skúšať stále znovu. Utečie a urobí nejakú fintu, potom sa znovu vráti a skúsi to opäť.

Uvedomila som s však, že situácia je oveľa horšia. Pretože sa do hry dostala Jane, za nič nemohla a ja som ju do toho vtiahla. Jane bola teraz v hre rovnako ako ja. Možno horšie. Otriasla ma predstava, ako tá divoká ženská uniesla moju sestričku. Znovu mnou cuklo.

„Bella? Kto je V?" spýtal sa ma znepokojene Demetri, jednu ruku mi zľahka položil na rameno. List mi vypadol z ruky.

„Victoria," šepla som znepokojene. Keď som vyslovila jej meno, čosi v mojej mysli hrozivo zavrčalo.

„Kto je Victoria? Kde je Jane?" jeho hlas bol čoraz nervóznejší.

„Ona ju uniesla," zlyhal mi hlas a unavene som klesla na zem. Všimla som si, že na druhej strane je ostrým elegantným písmom napísaná adresa. Ruky sa mi roztriasli a sama som sa celá chvela.

„Kto? Odkiaľ ju poznáš?" jeho hlas sa nepatrne zvýšil, hystericky ma zdrapil za ramená a jemne so mnou zatriasol.

„Prestaň s tým," okríkol ho Alec naštvane. 

„Victoria sa chce pomstiť. Edward zabil jej druha, ktorý chcel zabiť mňa. Zrejme aj za tými novorodenými stála Victoria. Neviem, prečo sa rozhodla, že unesie Jane," hlas sa mi stíšil a sama som sa stočila do klbka.

„Kvôli tebe ju zabijú," zasypel neveriacky Demetri. Žalostne som na neho pozrela. Pozeral do prázdna a očami prehľadával rotrhanú látku v izbe. Vyzeral takmer ako bláznivý.

„Demetri, ja som..." zarazil ma mávnutím ruky.

„Modli sa, aby to prežila. Ak sa jej niečo stane, radšej zmizni z povrchu zemského," zavrčal na mňa. Zúfalo som pozrela smerom k Alecovi.

„Čo máš v pláne urobiť?" spýtal sa ma potichu.  

 „Pôjdem za nimi. Vezmem si mobil a keď dorazím, ozvem sa vám. Potom vyrazíte za mnou," rýchlo som vybľabotala a postavila sa.

„Bella, musíme sa sústrediť a premyslieť si to," zavrčal Felix. Naštvane som sa k nemu otočila.

„Máme iba dve hodiny. Dve hodiny," zasypela som. Zúfalo stiahol ruku.

„Kde je táto adresa?" ukázala som neprítomnému Demetrimu list. Naštvane ku mne zdvihol hlavu.

„Microcentro. Esmeralda," šepol potichu a ukázal rukou na stranu. 

„Pripravte sa. Keď vám zazvoní mobil, vyrazte," šepla som smerom k nim ešte a vybehla druhou stranou z hotela.

(Jane)

„Do toho by sme sa mohli pustiť zajtra. Ide niekto so mnou?" spýtala som sa a ukázala na stranu, odkiaľ sme mali hotel.

„Ja idem na lov," namietol pochybovačne Alec, „idete?" zasmial sa smerom ku ostatným. Choďte si do pekla aj so všetkými bratmi. Človek si tu nemôže nikoho stiahnuť na svoju stranu.

„Strč sa," šepla som smerom k nemu a okamžite vyrazila ku hotelu. Ostatných som nechala za sebou.

Bella to zvládala celkom dobre, to sa musí uznať. Spomínam si, ako som mala ja a Alec svoj prvý boj. Takmer som to nezvládla. Takmer ma zabili. Bola som tak hlúpa.

Dobehla som smerom ku izbe a jedným pohybom dopadla na posteľ. Oči sa mi unavene zavreli a sama som bola akási zvláštna. 

Pohmkávajúc si klavírnu pieseň som sa natlačila do kúpelne a opláchla si oči. Moja tvár bola v zrkadle čudne výrazná, oči mali karmínovo-burgunský nádych a perleťovo-rúžové pery som mala pootvorené. Ešt eniekoľko sekúnd som sa vydržala pozerať na svoj odraz. Jane, len nezačni trpieť depresiou. To by bolo naozaj neprirodzené. 

Znovu som sa posadila na pelesť. Ukazovákom a prostredníkom som si niekoľkokrát stlačila koreň nosu, potom sa zahladela na neuveriteľne zaujímavú stenu predo mnou. Áno, veľmi, veľmi fascinujúce vzory. 

Z čumenia do prázdna ma prebudil až buchot na balkóne. Prekvapene som vytočila hlavu tým smerom, podišla ku nemu, odomkla ho a vykukla von. Nič. Už bláznim.

Jemne som dvere privrela, aby do vnútra prenikalo aspoň kúsok svetla a vzduchu. To som samozrejme robiť nemala. Nie, keď som von niečo počula.

Ako som sa vracala ku posteli, do chrbta mi odrazu niečo silne vrazilo. Nečakala som to.

Náraz na zem mi vyrazil dych. Chcela som sa postaviť, ale nešlo to. Tá osoba, čo ma napadla, mi tlačila kolenom do lopatiek, ruky som mala stočené za chrbát, sa tlmene zasmiala. Tlmene som zavrčala a mykla celým telom. To zapríčinilo to, ako som sa mu okamžite vytrhla. Dopadol kúsoček odo mňa. Okamžite som na neho zaostrila myšlienky. Bolesť... 

 Ten upír sebou vyklenul do neprirodzenej polohy a tlmene zachrčal. Spokojne som sa usmiala. Na posteli ostalo niekoľko vylomených kúskov, ale to mi bolo v túto chvíľu jedno. Do chrbta ma zasiahol ďalší úder. Okamih nesústredenia. Dopadla som pol metra od miesta, kde sa tmolil.

Naskytol sa mi pohľad na vysokú upírku. Jej vlasy mali farbu zapadajúceho slnka a v znepokojujúcich kučerách stáli okolo hlavy. Bol z nej cítiť neuveriteľný rešpekt, ešte aj pre mňa. S očami prižmúrenými do tenkých liniek ma sledovala. Okolo rúk som pocítila zovretie a naštvane som zavrčala.

Cez oči mi čosi prešlo. Nepreniknuteľná látka zabraňovala akémukoľvek styku s okolím. Zúfalo som zasyčala.

„Riley, buď poctený. Stretávame sa so samotnou Jane Volturi," ozval sa tenučký sopránový hlások niekoľko metrov odo mňa. Premýšlala som, odkiaľ sa ten hlas berie. 

Riley. Ley. Stvoriteľka. Znovu som zaskučala.

Na líci som ucítila cudziu dlaň. Donútila ma vykrútiť hlavu v neprirodzenom stupni a vlasy mi spadli z ramien.

„Nič nevidí," zhodnotil ten istý hlas. Ktosi ma zdrapil za zátylok. Zavrčala som.

„Čo po mne chcete, dopekla?" pokúsila som sa vytrhnúť všetkým rukám.

„Neboj. Len ťa vezmeme na výlet, maličká," šepol mi do ucha ten tenký hlas. Zaúpela som a pokúsila sa vytrhnúť z jeho zovretia. Ďalší tlak na vlasoch. Hlava sa mi zaklonila ešte viac.

„Radila by som ti počúvať," otriasla som sa. Zovretie na zátylku ma pustilo. Unavene mi klesla hlava dopredu. Na ústach som pocítila cudziu ruku. Toto je zlé... 

(Bella)

Bolo to ťažké. Nedokázala som prejsť davom bez pozornosti. Každá premárnená sekunda bola pre mňa utrpením. Nedokázala som sa sústrediť, stále rýchlejšie kráčala, nakoniec sa to podobalo behu hodnému olimpionikom. Ľudia na mňa nevraživo zazerali, no ja som ich nevnímala. Vnímala som iba Janeinú čoraz silnejšiu stopu. Už som blízko... Tak blízko...

Zbadala som malú uličku, jej ústia viedli ku starým budovám a na stene bola nakreslená elegantná dvadsiatka.

Naprázdno som preglgla a vošla dnu.

Niekoľko opustených obchodov, rozbité tetovacie štúdio, niekoľko okultistických krámkov, všetko tiché, temné, naoko opustené. Na konci viedli takmer neviditeľne dvere do podzemia, aspoň to tak vyzeralo. Otvoril sa predo mnou dvor, temný, starostlivo chránený pred zrakmi ostatných. Očami som blisla na číslo. Sedelo.

Znepokojeným pohľadom som prebiehala po okolitých budovách, skúmala každé jedno zákutie a počas toho som takmer nedýchala.

Za chrbtom sa mi ozval pobavený vysoký chichot. V tú chvílu som mala pocit, že moje mŕtve srdce začne znovu biť.

Okamžite som sa otočila.

Prinútila som sa nevykríknuť, keď ma pohľadom spražili jej karmínové dúhovky.

Bolo to, akoby ma vraždila pohľadom. Bol to pohľad plný zloby, nenávisti a túžbe po pomste. Ale aj zúfalstva a potlačovanej šialenosti. Bolesti. Takej bolesti, ktorú som cítila ja, keď som stratila Edwarda. Možno horšej.

Stála prikrčená, neuveriteľne pripomínala mačkovitú šelmu, bola ako levica, ktorá vyčkáva na vhodnú chvíľu, kedy sa môže vrhnúť na korisť. 

Ruka mi jemne vkĺzla do vrecka. Stlačila som jednotku a vytočila Aleca cez rýchlu voľbu. Ozvalo sa pípnutie. Victoria zaostrila na moje vrecko, v očiach sa jej blisol hnev.

„Kde je?" spýtala som sa jej strnulo. Na tvári sa jej mihol úsmev.

„Riley?" Zvuk jej hlasu ma šokoval tak, až mi spadla sánka. Neznel ako divoké, ostré mačacie vrčanie, ktoré by sa k jej tvári tak hodilo. Bol jemný, sladký, až decký, sopránový. Hlas, ktorý sa hodí do reklám s deckou módou. K jej pevne stisnutým perám a blčiacemu pohľadu sa absolútne nehodil.

Za jej chrbtom sa zjavili ďalšie postavy. Bol to chlapec. Mal možno dvasať. Podľa výzoru som usúdila, že ešte nie je upírom dlho. Na tvári mu blčal zlomyseľný úsmev. Vypúlila som oči.

Jane bola nalepená na ňom. Zúbožená, polomŕtva. Jednou špinavou rukou jej držal vlasy, aby mala zaklonenú hlavu, druhou odhalený krk. Cez oči mala previazanú čiernu šatku. Keď vystúpili do svetla, tlmene vzlykla. Automaticky som vykročila krok ku nej.

„Byť tebou by som to nerobila," zašveholila Victoria. Naprázdno som prehltla.

„Pusť ju. Tvoju podmienku som splnila," vyhlásila som smerom ku nej. Usmiala sa jedným kútikom úst.

„Napísala som ti, že ju nezabijem. O dohode tam nebolo nič," zapriadla. Zarazene som sa na ňu pozerala.

„Taká skúsená a aj tak neuveriteľne naivná," pokrútila hlavou a priblížila sa o niekoľko centimetrov ku mne. Cúvla som.

„Naozaj si si myslela, že ju zachrániš?" podišla ku mne, „hlúpa." Jej dych sa mi obtočil okolo hrdla. Obišla okolo mňa. Potlačila som nutkanie po nej skočiť. Ublížila by som Jane. Len to naťahovať, pokiaľ neprídu ostatní a dúfať, že z tohoto viviazneme živé.

Ignorovala som Victoriu, ktorá v oblúčikoch obchádzala okolo mňa, akoby si chcela vychutnať moju bezbrannosť. Pozerala som na Jane. Snažila sa vyprostiť z jeho oceľového zovretia a ticho pritom vzlykala. Bolelo ma to. Pohľad na ňu bol tak príšerný. A mohla som zato ja.

Za chrbtom som ucítila, ako sa Victoria zastavila. Otočila som sa smerom ku nej. Stála, s rukami prekríženými na hrudi a zvedavo ma pozorovala.

 „Victoria," šepla som smerom ku nej, „viem, že sa chceš pomstiť. Viem, čo si musela cítiť, keď James umrel." Pri jeho mene sa nepatrne zachvela, „Týmto ale nič nevyriešiš. Viem, že je to strašne ťažké, ale on ťa nemiloval. Ak by ťa miloval, dal by na tvoju radu."

Celým telom jej otriaslo, akoby dostala elektrický šok. Demonštratívne na mňa zazrela.

„Nedokážeš si ani len predstaviť, čo pre mňa znamenal. Boli sme spolu tak dlho..." na chvíľu zazrela inde, akoby na niečo spomínala.

„Miloval ma. Zabili ho a ty umrieš tiež. Pomstím ho!" tamer to na mna kričala. Oči jej zčernali a pripravila sa na útok.

„Tvoja priateľka môže ísť hneď za tebou. Alebo vari naopak?" šepla potmehútsky a priskočila ku mne v snahe chytiť ma za krk. Šikovne som sa jej uhla. Ona zase bola v stotine sekundy pri mne.

„Možno si odvážna, ale to ti v tejto chvíli aj tak nepomôže," zavrčala na mňa. Ignorovala som ju, rýchlo uskakovala pred jej rukami a podchvíľou mrkla smerom k Jane.

„Len sa jej prizri," šepla a kývla hlavou ku nej. Ona v tej chvíli bolestivo zakňučala. 

„Trpí kvôli tebe," šepkala ďalej. Zarazila som sa uprostred pohybu a snažila sa dostať sa k nej dostať. Hrdlo jej začalo jemne pukať. Boli to len odtiene, pre človeka neviditeľné, ale boli tam.

Čosi ma zdrapilo za nohu. Dopadla som na zem a od prekvapenia zakričala. Na chrbte som pocítila váhu cudzieho tela.

Ruky som mala vykrútené do zadu, hlava mi niekoľkokrát narazila o zem a ja som potichu zastenala. Victoria ma zdrapila za krk a vytiahla do stoja. Moje telo narazilo o stenu za mnou.

„Hlúpa, hlúpa," vzdychla si takmer unavene, „tak sa rozhodni. Ty," zahľadela sa mi na sekundu do očí, „alebo ona," zdrapila ma za vlasy a natočila smerom ku Jane.

Samozrejme, že ja. Lenže by ma vzala za slovo, a to nechcem. Zaryto som mlčala. Sprudka mi zatlačila na hrdlo a ja som slabučko vzdychla. Cítila som, ako sa mi postupne chradne telo. 

V podvedomí sa ku mne doniesol Victoriin víťazoslávny smiech a tiché Janeino vzlyknutie.

Už som necítila. Pred očami som mala čierno. Do hrdla mi strelila ostrá bolesť.

A vtedy som si uvedomila, že tak vlastne vôbec skončiť nechcem. 

No, komentov nepribudlo, ale ani sa neminulo... Ďakujem vám za vašu podporu. :-)
Jana, AliceCullenHale2, šušu, leny, roel: ďakujem vám za vaše milé i slovné, i smajlíkové hodnotenia, veľmi si to vážim. :)

Darca131: no, som zvedavá, či bolo to malé podozrenie správne. :) Ďakujem ti. :-)

BellaDemetri: naše dlhé debaty o tvojich i mojich poviedkach ma jednoducho bavia. :D Milujem to odpútanie od reality, hoci neustále spamovnanie typu: Píš, píš, píš, sa nedá pokladať. A teraz pekne mazaj za word a píš, kapišto?! 

Vďaka, dievčatá. :-)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 19. kapitola: