Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 29. kapitola

12.08.2013 (09:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1698×

Spokojne som ležala na Alecovej hrudi a užívala si tých posledných pár minút pokoja a ticha, ktoré sme mali šancu stráviť sami pre seba. Cez okno už prenikali slnčené lúče, spoza závesov sa vydieralo niekoľko svetlých pásikov, ktoré nám v rovnomernom odstupe dopadali na bledú pokožku a vytvárali nádhernú spleť diamantových odleskov. Ožiarovali nám spokojné tváre a dopadali na vyrovnané oči.

 „Som zvedavá, ako bude taký Felix zvládať opicu," šepla som s úsmevom a mlčky sledovala jeho reakciu. Kútiky úst sa mu taktiež vytočili v nádhernom, zákernom úsmeve plnom očakávania. Po chvíli však znova pery spustil a jemne privrel oči. Z úst sa mu vydral poryv vzduchu a doplnil tak prípadný nedostatok  jeho vône v izbe. Milovala som tú vôňu. Niesla sa po kompletne celej posteli, na každom kúsku svojho tela, ktorým som sa dotýkala matraca, som cítila jeho. Bola to nádherná zmes pocitov. Nebola to taká klasická upíria, presladlá vôňa. Niesol sa v nej náznak človeka, hoci mužskej podstaty je nutné dodať tiež. Nedalo sa jej odolať. Ešte raz som sa zhlboka nadýchla, kým som slastne nevzdychla do jeho hrude.

 „Ako je možné, že ťa dokázalo poraziť také bojaneschopné dievčatko ako ona?" uškrnul sa smerom ku mne po chvíli. Spýtavo som sa na neho pozrela.

„Lebo ty máš čo hovoriť," zasmiala som sa jemne, „neporazila ma. Bola to súčasť výpadu. Ona po mne hádzala poháre," dodala som s prevrátenými očami.

„Ja som náhodou dobrý bojovník," opáčil sa proti mne panovačne. So smiechom som sa nadvihla, otočila k nemu a rukou mu zašla do vlasov.

 „Ale veď ja viem," zasmiala som sa srdečne, „ja viem," usmiala som sa s pohľadom upretým na jeho pery. Znovu sme a zasmiali.

„Páči sa mi tvoj smiech," vyšlo mu odrazu z úst. Uškrnula som sa a prikývla, potom sa k nemu naklonila a na žiariace, nehybné pery ho pobozkala. Pocítila som, ako ma objal okolo pásu a pritisol si bližšie k nohám. Zasmiala som sa znovu, ale kývla hlavou na znak nesúhlasu. Potom som sa odtisla, prevalila som sa na kraj postele a zošmykla sa z nej dole.

Na zemi som sa natiahla po svoje šaty a zovrela ich v rukách.

Vrch bol na mieste pásu a vo výstrihu totálne rozpáraný, sukňa ležala potrhaná kdesi nevedno. Zaúpela som a odhodila to do kúta. Potom som sa napriamila a zúfalo sa posadila na posteľ.

„Požičiam ti košeľu, ak chceš," usmial sa na mňa nesmelo, ako sa naťahoval po tričko prevesené na stoličke. Vďačne som sa na neho usmiala a kývla hlavou. Na niekoľko sekúnd sa zohol ku skrini a z dolnej časti vytiahol bielu, čistú košeľu podobnú tej, ktorú si dala Jane, keď sme jej vymenili oblečenie s Demetrim. 

Prevliekla som si do nej ruky a zapla tri gombíky. Potom som zobrala dolný roh, stiahla látku k sebe a zaviazala ju na jemný uzlík. Potom som si prehrabla vlasy a spustila si ich dopredu na plecia. Nakoniec som si natiahla topánky a zvalila sa späť na posteľ. Z košele sa taktiež drala nádherná vôňa.

„Mohli by sme sa pozabúdať častejšie," šepla som s úsmevom, natiahla si k sebe golier a jemne k nemu privoňala. Alec sa mierne rozpačito usmial. Odrazu na chodbe sprudka tresli dvere.

„Jane nás zháňa," skonštatoval Alec, keď sa dvere na našej izbe prudko rozrazili. Jane mi hodila niečo v denime a obrátila sa k odchodu.

 „Heidi sa prebúdza," informovala nás spoza pleca. Zaškerila som sa a vyrazila za ňou ako psík.

V mojej izbe som zbadala celkom spokojného, vyškereného Demetriho sediaceho na stoličke oproti mojej posteli, a Heidi, ktorá si bolestivo zvierala hlavu a nadvihovala sa do sedu z mojej postele. Uškrnula som sa.

Demetri zdrapil zo stola vedľa neho pohár naplnený krvou a ochotne jej ho vrazil do rúk. Vypila ho na ex.

„Čo-som. Včera robila?" zamručala spopod rúk cez tvár, ktorými sa chránila pred slnkom.

„Ak nerátame, že ste sa s Felixom totálne sťali, potom si sa rehotala ako blázon, kričala, že Felix je upír a chcela hystericky vybehnúť z izby, bola si celkom pokojná," zhodnotil Alec, ktorý sa nevedno ako zjavil za mojim chrbtom. S úsmevom som sa mu zavesila na ruku a sledovala Heidi, ktorá si prehrabávala spľasnuté vlasy. 

„Doriti!" zanadávala, keď zdvihla hlavu k slnku.

„Krásna slovná zásoba," prehodila som k nej, „dúfam, že aj Felix bude taký... spokojný," uškrnula som sa, keď sa Jane priblížila ku mne a vytiahla ma z izby. Predpoklad, že som mala na sebe len Alecovu košeľu a obtiahnuté rifle, som momentálne ignorovala.

„Za Felixom," zavelila hneď za dverami. Prikývla som.

„Ten bude nadšený," neodpustil si štipľavo Alec. Zasmiala som sa. Jane odrazu otvorila jedny z dverí po chodbe a vošla bez vyzvania dnu. Zvedavo som ju následovala.

„Dobré ránko," zakričala zvýšeným hlasom cez celú miestnosť nadšene. Zvedavo som vošla dnu.

Felix ležal cez posteľ, hlavu zavrátenú dozadu a vysiacu z kraja. Cez bok mal prehodenú karmínovú prikrívku. Jane akoby tušila, čo ho absolútne naštve. Pricupitala k nemu, to červené niečo mu z boku strhla. Keď nespokojne zamručal, podišla k závesom a prudkým pohybom ich odrhnula. Nepokojne niečo odvrkol, potom otvoril oči a zažmúril do slnka, ktoré mu na koži vytváralo niekoľko odleskov.

„Kurva," zavrčal, keď sa natiahol po tú vec, ktorú vzápätí prehodil cez seba. Potom sa napriamil a rukou si zakryl oči. Jane to čosi s úsmevom zase strhla dolu.

„Nevidíš, že spím?" vyjakol po nej, potom sa napriamil po prvú vec v dosahu jeho rúk - kniha zo stolíka vedľa postele, a hodil ju do Jane. Z úst mi vyšlo pobavené uchichtnutie, ktoré som zamaskovala odkašľaním, keď ju s apatickým výrazom zachytila a hodila po ňom naspäť.

„Ty malá mrcha!" zajačal smerom k vysmiatej Jane.

„Spitý arogantný idiot," oplatila mu pokojne. Zavrčal na ňu.

„Ak tu je niekto normálny, nech mi vytiahne Béčko," zamručal smerom k nám. Nechápala som. Alec však pravdepodobne áno. Podišiel k jeho skrini a otvoril ju. Keď som však pozrela jemu na ruky, zistila som, že uprostred skrine s poväčšmi čiernym oblečením bola vstavaná malá chladnička.

„Plusku?" spýtal sa popod rameno. Felix len so zavretými očami prikývol. 

„Nie je v tom metanol, že?" spýtal sa ho s úškrnom Alec, keď mu podával priesvitný nemocničný sáčok so svetlejšou krvou. Nadvihol sa na lakťoch, pokrútil hlavou, potom mu sáčok vytrhol z rúk a zubami odtrhol jeden roh. Len pre čistú istotu som si zapchala nos. Pobiť sa s Felixom o liter ľadovej krvi mi za tú vôňu naoaj nestálo.

Felix to do seba taktiež nalial na jeden hlt. Potom spokojne odhodil sáčok k nohám Jane a znovu sa zvalil na posteľ.

Jane chvíľku meravo pozerala na prázdny priesvitný obal, v ktorom sa ešte lenivo prevaľovali posledné zvyšky krvi. Potom sa po neho zohla a presne mierenou ranou zasiahla Felixovu spokojnú tvár. Alec sa jemne zachichotal.

„Neznášam ťa," prehodil smerom k nej ospalo Felix a spokojne sa zavŕtal do plachty.

„Podľa seba súdim teba," skonštatovala zlomyseľne, „Aro z teba bude mať radosť," zaškerila sa smerom k nemu, potom sa otočila k nám a podišla smerom od Felixovej postele.

„Priprav sa na jeho prednášku. Heidi ťa bude verne sprevádzať," prehodila s úškrnom ponad plece. 

„Kde je moja červená dečka?! Neznášam ťa!" započula som ešte jednu jeho vetu. 

„Čo teraz?" šepla som s úškrnom. Jane si ma prešla kritickým pohľadom.

„Ty sa choď prezliecť, Alec a ja pôjdeme tú krásnu novinu oznámiť Arovi a spolku," zaškerila sa na mňa Jane. Prikývla som a zamierila do mojej izby. To som ale nesmela zabudnúť, že Demetri s našou Šípkovou Rúženkou sú ešte stále tam. 

Pri otvorení dverí mi to však ako razom doplo. Bez akéhokoľvek záujmu som však aj tak podišla ku skrini, vytiahla z nej čierne tielko a dôkladne vybrala spodnú bielizeň. Až potom som sa s milým výrazom otočila k Demetrimu a zachrípnuto mu prehodila jediný príkaz.

„Mohol by si, prosím ťa, vypadnúť?" usmiala som sa na neho žiarivo. Namiesto odpovede sa zosunul zo sedu na posteli ešte nižšie a spokojne si preložil nohy na seba. On si z toho snáď ide robiť divadlo! Idiot psychopatický.

„Počul si ma? Dala som ti jasný príkaz, je to môj osobný priestor a ja požadujem, aby si padal preč!" S ukazovákom namiereným ku dverám som sa postavila pred neho. Uškrnul sa.

Fajn. Nikto nepovedal, že to docielim psychickým vyjednávaním. Jednoducho som k nemu podišla, napriamila sa... a potom ho zkopla z kresla ako v animovanom seriáli. Nechápavo sedel na zemi a sledoval ma.

„Veď už idem," zamručal nespokojne, potom si kľakol, zdvihol sa na nohy a opustil miestnosť. „Isa," dodal vo dverách. S úškrnom som za ním zabuchla dvere. Potom som podišla ku skrini, v sekunde si navliekla podprsenku aj s tričkom a rozhliadla sa po izbe. Vtom mi čosi došlo.

Heidi tu nie je. 

Keď ja toho idiota nájdem... Sedieť v mojej izbe a tváriť sa nadmieru spokojne? To sa Ise nerobí! Mohla by sa aj nahnevať. Ostatne, mohlo mi to napadnúť, keď som ho jasne videla rozvalovať sa na mojej posteli. Odfrkla som si. Áno, Isabella, tvoj inteligenčný kvocient naozaj zodpovedá úrovni upíra.

V rýchlosti som si nazula topánky a zmizla za dverami. Celkom by ma zaujímala reakcia Ara. Felix a Heidi sa - znovu - dožrali. Ach jaj.

Keď som však vošla dnu, nezdalo by sa, že Aro by riešil práve ich dvoch. Pohľad mal uprený na upírku, ktorú som za celú svoju existenciu nevidela. Mala dlhšie, ebenové vlasy, a oči celkom tmavočervené. Jej tvár bola aj na upírku nádherná, akoby jej ktosi v upírstve ešte vdýchol ďalší znak upírstva. Jej plné, srdcovito vykrojené pery boli roztiahnuté v príjemnom, nevinnom úsmeve a ako klipkala obrovskými, jemnučko zúženými pri vnútorných kútikoch oči, temnočierne riasy sa jej jemne šuchli o seba. Jej jemná, o niečo vyššia ženská postava mala na sebe hodvábne jemné, koralovozelené šaty, ktoré sa jej jemne vrstvili na bokoch a tak s nimi vyzerala ako víla. Šokovane som strnula, keď mi v toľkých smeroch pripomenula Heidi.

„Ách, Isabella, už si tu," usmial sa na mňa Aro široko. Alec, Jane, Demetri, Felix a Heidi stáli kúsok od neho, zaradom. Mlčky som sa pripojila k Alecovmu boku a zvedavo sa prizrela tomu dievčaťu, tej upírke.

„Moji drahí, dnes sa k nám ohlásila na audienciu táto čarokrásna upírka," začal Aro slávnostne, „ukázala mi svoj dar a je priam úžasný!" vyhlásil so šialeným úsmevom.

„Demetri, iste si pamätáš na Benjamina," usmial sa smerom k nemu. Menovaný s jemne sklonenou hlavou prikývol.

„Julieta má dar ešte lepší!" zvolal, pročom komicky rozmáchol ruky. To si zase bude tá nová myslieť. „Dokáže manipulovať so živlami, lenže zatiaľ čo Benjamin vie iba pretvárať veci, čo už boli stvorené, Julieta vytvorí niečo z ničoho," usmieval sa na nás, akoby to bolo niečo ozaj veľkolepé. 

„Mohol by som vás poprosiť, aby ste sa o našeho hosťa postarali? Možno bude chcieť neskôr vstúpiť do gardy," usmial sa na nás nevinne. Jasne, veď Chelsea sa o to postará. Jane o niečo poľavila apatickú masku, potom si upírku so záujmom prehliadla.

„Tak nech ide," zasmial sa Felix, „aspoň bude zábava," zaškeril sa smerom k Juliete. S úsmevom sa k nemu otočila a zažmurkala.

„Tak poď, Julie," zaškeril sa na ňu, potom k nej podišiel a pokojne ju zdrapil za rameno. Pokorne nás nasledovala.

„Ako sa vlastne voláš?" kývla Jane neprítomne, kým sme prešli zo sály do chodbičiek.

„Som Juliete," predstavila sa nám jemným, chrapčivým hlasom, „Julieta Phadrusss, ale volajte ma Jule," doplnila. Felix obdivne pískol, načo ho Heidi tresla po rameni. Jemne som sa zasmiala.

Možno Jule vyzerala ako milá, nevinná a pokorná. Jej tmavé oči mi však nesedeli. A neboli to len ony. Niečo mi jednoducho nesedelo.

Dávaj si pozor, Juliete... Budem ťa sledovať pekne zblízka. S touto myšlienkou som ich nasledovala po spletencoch ďalších chodieb.

No, popravde si nespomínam, kedy som naposledy toto písala... Je to už hrozne dávno.

Cez to vám chcem poďakovať za komentáre pri minulej kapitole. Ja viem, že táto kapitola je znovu po obrovskej odmlke... Mám pred sebou ale dokončovanie kapitol pri SV a taktiež jednej jednorázovky. Vamdn bude mať pravdepodobne niečo cez 33-34 kapitol plus epilóg.

Takže pre tých, ktorí na toto ešte nezabudli... Zanechajte prosím komentáre. Ďakujem.

VJL 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 29. kapitola: