Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 31. kapitola

30.10.2013 (08:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1811×

„Pokračujeme?"

Na ďalší deň bol Edward aj ostatní preč.

S Juliete začala Jane, Alec a vo všeobecnosti ostatní na hrade vychádzať vynikajúco. Nikto nebol nijako znepokojený, možno na mňa. 

Momentálne sme mali naplánovanú s Alecom a Jane ďalšiu cestu ku hraniciam Talianska. Nezvládnuteľný prípad nomáda, ktorý devastoval kompletne celú oblasť v okolí San Marina. Zdivočel, povedala Jane. Nijaký zmetok.

„July ide s nami," oznámila mi Jane na po tom, čo sa vrátila z tréningu. Povzdychla som si.

„Musí?" Pred Juliete som nikdy nevyjadrovala odpor k jej osobe.

„Prečo ju nemáš rada?" spýtala sa ma tónom, z ktorého jasne vyžarovala nechápavosť.

„Ja vlastne ani neviem. Niečo mi na nej nesedí. Viem, že k tomu nemám dôvod, ale vyznám sa v ľudoch. A okrem toho, nevyzeralo to, že sa v Černobyle vyzná viac ako hocikto iný.

„Kde je Demetri?" spýtala som sa zo zaujímavosti. Pohodila plecami.

„Asi znovu čumí do nôt," upresnila mi svoju teóriu, potom podišla k mojej posteli a sadla si na ňu.

„Smiem niečo vedieť?" opýtala som sa po chvíli ticha. S nadvihnutým obočím prikývla.

„Prečo nemáte s Demetrim spoločnú izbu?" Zasmiala sa.

„Nezhodli by sme sa na farbe," zhodnotila. Ech...

„Zmôžem sa len na trápne citoslovcia," upozornila som ju neprirodzeným tónom.

„Vyrážame o pár hodín," upozornila ma, „choď to povedať Alecovi. Idem za Julie," zatrilkovala, potom sa usmiala a zmizla za dverami. Vzdychla som.

Alecová izba sa zdala byť prázdna. Nikde nič, nikde nikto, aspoň po prvom pohľade. On však moju návštevu vytušil. 

Okolo pásu sa mi jemne obmotali ruky a zovreli mi ho.

„Prečo si sa schovával?" usmiala som sa mu do tváre. Mykol plecami, potom si ma pritiahol bližšie a jemne pobozkal.

„Snáď si sa nezľakla?" zapriadol mi do ucha povýšenecky. Zasmiala som sa.

„Odchádzame o hodinku," upozornila som ho, potom si pritiahla jeho hlavu bližšie a jemne sa mu obtrela o pery.

„To je dostatok času," šepol s jemným, no dostačujúcim úškrnom a pritisol sa mi na telo. Ticho som vzdychla, potom si však jeho maličkosť odtisla a zamierila ku dverám.

„Na čo by si nemyslel," zasmiala som sa, stláčajúc pri tom kľučku, keď vtom mi naštvane plesol po ruke a otvárajúce sa dvere zabuchol. Keď som sa chcela otočiť a čosi mu na to povedať, chytil ma jemným ťahom za krk jednou, a pás druhou rukou.

„Na teba," zašepkal mi nežne do ucha, „na teba... A na teba," doplnil s počarovaným poddtónom. Pocítila som, ako sa mi perami prisal na zátylok hlavy a jemne nosom prechádzal po šiji. Pousmiala som sa.

„Milujem ťa," šepol mi ticho do vlasov. 

„No, ja seba tiež," uškrnula som sa kútikom úst. Zľahka pobavene sa zasmial.

„Hrdličky, odchádzame," ozvalo sa ľahké zaklopanie na dvere a tenký Janin hlas spoza nich. Nahnevane som na ňu zavrčala, potom sa vykrútila z Alecovho zovretia a otvorila dvere. Tým, že Jane stála priamo za nimi, som do nich urobila menší-väčší šrám.

„Vďaka," šepla ironicky a napravila si vlasy. A Juliete stála priamo pri nej, jemným úškrnom si nás premeriavala a opierala sa o protiľahlú stenu. Jej úsmev bol zľahka falošný.

„Pripadalo by ti normálne, keby som stále načúval v Bellinej izbe a kedykoľvek by k tebe prišiel Demetri, zaklopal by som?"

„Zabila by som ťa," skonštatovala vecne. Odpoveď na všetko.

O hodinu neskôr sme už mierili v aute preč, smerom od Volterry. Stromy by sa človeku zliali do jednej nepriehľadnej škvrny, pre mňa však nebol problém sledovať to.

Sedela som na zadnom sedadle celkom moderného auta (značka mne neznáma), hlavou položenou na Alecovom rameni a zamyslene hľadela do diaľky. Jednou rukou, obmotanou okolo ramien, mi prechádzal po paži a druhou sa hral s mojou ľavou rukou.

„Netuším, kde som," zašomrala si Jane a zúfalo sledovala cestu okolo nej. Alec len pretočil oči.

„Máš vôbec vodičák?" Prebodla ma vražedným pohľadom na spätné zrkadielko. „Šteňa zaostalé," zašomrala som potichu.

„Už drž ústa," sykla. 

„Ticho," šepla Juliete sústredene a pohľadom nervózne prechádzala po ceste pred nami, „ešte niekoľko kilometrov rovno, Jane."

„Kto ťa premenil?" Obzrela sa mojim smerom a zmätene zaklipkala.

„Netuším," povedala po chvíli potichu, avšak dostatočne jasne na to, aby ju každý počul. Neznelo to presvedčivo. Klame...

Niekoľko minút bol každý ticho, len Juliete si na upíra skutočne na upíra neobvykle hrýzla do spodnej pery, tlačila prsty k sebe tak, až sa jej zarývali do pokožky na zápästiach a zbeleli jej hánky. Sánka jej cukala a oči farby zapadajúceho slnka jej každú chvíľu kmitli niekam pred nás.

„Juliete, si v poriadku?" chcel sa ubezpečiť Alec opatrne. Prikývla a zúfalo sykla.

Po chvíli sa odhodlane obzrela smerom k volantu.

Zmätene som sledovala, ako ho odrazu v sekunde zdrapila a stočila prudko doprava.

Auto dostalo nekontrolovateľný šmyk a začalo neprimerane rýchlo vybočovať. Jane to zdesene sledovala, nestihla použiť ani svoj dar. Niekoľkokrát sebou auto hodilo do strany, skotúľalo sa po jemnom svahu a ostalo ležať na kolesách. Jeho kapota bola rozmlátená a vrazená do stromu na začiatku lesa.

„Koniec hry," zamrmlala si potichu Juliete, vykopla dvere po jej boku a vybehla z auta. Jej dlane odrazu vzplanuli jasným, červenožltým plameňom. Mierila ním na auto.

„Von!" zvrieskol Alec, otvoril dvere a vytiahol ma preč práve vo chvíli, keď zadné sedadlá zachvátili plamene.

„Čo to robíš, Julie?" zavrčal smerom k nej, no ona jeho nesledovala. Pozerala na niečo za jeho chrbtom.

Pozrela som tam a zbadala som, ako Jane, otočená chrbtom k nám, meravo skúma asi osem postáv, ktoré prichádzali spoza stromov.

Alec túto scénu pozoroval s rovnakým výrazom, ako ona. Juliete sa ale jemne pousmiala a vykročila rýchlym krokom smerom k nim. Oklamala nás.

„Rumuni," hlesla Jane pološepotom a v sekunde zacúvala až ku nám.

„Čo to má byť, Juliete?" zavrčal na ňu Alec naštvane. Skromne sa na nás usmiala.

„Predstavím sa znovu. Som Juliete, Vladimirova sestra." Nechápala som.

„Nie... To nie," mrlmal si Alec, keď po jej bokoch vystúpili dvaja upíri. Obaja mali temné, tmavočervené diery miesto dúhoviek, ostro rezané rysy a pokožku podobnú Arovej, Caiovej a Marcovej. Upír s vlasmi, čo vyzerali, akoby ich každý deň umýval peroxidom, sa nápadne podobal na Juliete. Je to Vladimir.

„Prestaň na nás vrčať," sykol arogantne ten blondiak a zadíval sa do Janinej nehybnej tváre. Matne som si uvedomila, že dunivé mačacie pradenie vychádza z jej krku.

„Neprestanem," zavrčala temne a prižmúrila oči ešte viac.

„Ale prestaneš," poznamenal nezamenite škodoradostne a uprel očakávajúci pohľad k Juliete. Tá sa neznesiteľne zaškerila a sústredene sa zapozerala smerom k Alecovi. 

Neprešla ani sekunda, kým sa okolo neho neutvorila hranica. Obklopila ho zo všetkých strán a držala sa dvadsať centimetrov od jeho tváre.

Zachvátila ma panika. Prišla rovnako náhle, ako zúrivosť.

„Pohnite sa, len to skúste," šepol podmanivo nízky, hnedovlasý upír po jej boku. Nasucho som prehltla a uprela pohľad k Alecovi. Boli by schopní ho zabiť... Ľahko.

Ktosi ma odrazu silno zdrapil za krk a trhol hlavou smerom k sebe. Nečakala som to, ruky mi automaticky v obrane vystrelili k tvári protivníka. Kedysi by ma toto odrovnalo, ale dnes nie.

Spoza mňa sa vydralo bolestivé zahýknutie a časť tváre, ktorú som držala, mi ostala v dlaniach. Upír ma pustil, zaklopýtal a bolestivo si zdrapil do rúk časť tváre, ktorá chýbala.

Jane nervózne kmitala pohľadom medzi dvoma upírmi, ktorí okolo nej krúžili ako supi čakajúci na svoju korisť. Boli to tí dvaja.

V jednej chvíli sa k nej rozbehol hnedovlasý a chňapol po nej. Uskočila, blondiak z druhej strany.

Zvrieskla bolesťou a rozklepane si chytila pravou rukou pahýľ, čo jej trčal z miesta, kde bola predtým ľavá ruka.

„Pozri na jej výraz," uchechtol sa brunet.

„Ty parchant," šepla naštvane a upriamila na neho svoj pohľad. Jeho tvár sa skrivila bolesťou. Jeho šľachy boli napäté - až zbeleli hánky -, sánka kŕčovito zaťatá a oči privreté.

Tento pohľad mi však zatienili dvaja ďalší, ktorí sa v sekunde priblížili ku mne a snažili sa ma pripraviť o hlavu. Pipomínali mi Felixa a Demetriho v hrozivejšom vydaní. Vysoký, stavbou tela mohutný, hrozivý. Upír po jeho ľavici bol o niečo menší, zato takmer rovnako mohutný. Ich čierne vlasy nebezpečne viali a ich oči sa zlovestne leskli.

„Nevadí ti, v akej situácii sú tvoji priatelia?" prehodil ten nižší potichu a pritvoril sa ku mne bližšie. Akoby som si jej nebola vedomá.

„Vadí, prečo myslíte, že som tu?" zavrčala som na neho a pripravila sa k skoku.

Môj útok však v sekunde zachytil a pohotovo ma zrazil k zemi. Jeho ruka mi pevne stisla krk a zovrela ho silnejšie, než možno chcel. Ihneď ho začal drviť a deliť od seba. Tvár sa mi zvraštila bolesťou, chytila som ho za zápästie a pokúšala sa prinútiť jeho ruku pustiť ma.

Do uší mi vzápätí prenikol hrozivý, tenký dievčenský výkrik, kovový škripot, a potom len hrobové ticho, sprevádzané poslednými zvyškami ohňa. 

Šokovane som vytočila hlavu tým smerom. Plamene zhasli a pominuli, rovnako ako Janin krik.

Alec meravo sledoval scéneriu pred sebou. Janiné nehybné telo sa sunulo k zemi, jej hlava ostala ležať v blondiakových rukách.

„Nepoškoď ju veľmi," sykol brunet nepríjemne, „Lonel, Petro," kývol bezducho blondiak. Hromotĺk v sekunde vyrazil smerom k Alecovi a bez akéhokoľvek zaváhania sa k nemu natiahol.

Pocítila som, ako mi upír zovrel hrdlo a silne trhol.

Nastala jedna veľká temnota.

Ospravedlňujem sa za veľký časový sklz.

Mám novú poviedku a pracujem aj na SV, takže času nie je veľa.

Cez to sa na konci tejto pilne pracuje. Ďakujem vám za podporu.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 31. kapitola: