Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 45. kapitola

18.08.2014 (12:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1433×

(Bella)

Dvanásť rokov.

Od chvíle, kedy som upadla do agónie a takmer umrela, ubehlo takmer dvanásť rokov.

Pre človeka to musí byť neuveriteľné číslo.

Mne to už tak nepríde. Keď som stretla Edwarda, mala som sedemnásť. Mala som osemnásť, keď ma Alec premenil. Ďalšie tri roky som strávila vo Volterre. Tri... To som tam bola naozaj tak dlho?

Po tom, čo ma Stefan takmer zabil, som bola mimo reálneho sveta dvanásť rokov.

Podľa mojich výpočtov je teraz môj reálny vek tridsaťtri rokov. Neprítomným pohľadom pozriem na svoje dlane. Pokožka na rukách je úplne v poriadku. Staré rany sa mi ohňom vypálili a zmizli, pokožku mám bez akýchkoľvek jaziev po odtrhnutí.

Teraz je však môj výzor posledné, čo ma trápi. Potrebujem piť, potrebujem krv. Hlavu mám ako v novorodeneckom opare, nie som schopná uvažovať.

Prudko sa nadýchnem čerstvého vzduchu a pri prvom záblesku arómy ľudskej krvi vyrazím.

Konám inštinktívne. Už dávno nie som malý, vydesený upír, ktorý sa bojí dvihnúť ruku na protivníka. Bez váhania zamierim ku skupine dievčat, ktoré si vyšli na prechádzku. Prudkým úderom pritisnem prvú z nich k svojim zubom a zmiznem tak rýchlo, že ostatné sa ani nedokážu spamätať. Po tom, čo skončím s mladou hnedovláskou, vhrhnem sa po druhej. Nasledujú tri, ktoré nemohli mať ešte ani pätnásť rokov. Nemrzí ma to. Celé to ukončím jedinou ryšavkou. Keď sledujem jej chrbát, v hlave mi vyskočí varovný alarm. Jej silueta je navlas rovnaká Victoriinej.

Prestaň blázniť, Bella, zahriaknem sa potichu a vrhnem sa po nej.

Smäd som síce zahnala, mechanická práca však nedokáže odpútať moje myšlienky. Netušila som, čo presne sa stalo, a prečo to tak bolo. Vedela som však, že vo Volterre nie som. Som stále v Rumunsku, presne tak, ako ma tam tí upíri nechali.

Po tom, čo odpracem mŕtvoly a odstránim dôkazy, sa nadýchnem a vydám smerom k Toskánsku. Musím zistiť, čo presne sa v tú noc stalo. Potrebujem sa uistiť, že všetci sú v poriadku. Alec a Jane tam totiž boli tiež...

Ja len dúfam, že domov sa dostali vo väčšom poriadku, než ja.

(Jane)

Máte pocit, že to už nemôže byť horšie. Že to už proste nejde.

Nastalo peklo.

Od doby, kedy nastúpil Caius opäť na trón, sa nikto nesmie ani nadýchnuť bez súhlasu. Hradu vedú presné rozpisy, presný poriadok vecí, ktoré sa majú dodržiavať. Garda nesmie vychádzať z hradu, baviť sa s cudzími upírmi, klásť odpovede na ich otázky, ten, kto vo voľnom čase ruší vládcov, dostáva tresty. Som už tak zvyknutá na to, že musím mučiť svojich bývalých priateľov, že mi to ani nepríde divné.

Pre mňa okamžite platili špeciálne pravidlá. Od prvej chvíle. Zákazy rozprávať o tom, prečo nie som z trónu zvrhnutá tiež. Príkaz mučiť svojim darom každého, kto teoretickým spôsobom mohol nasrať Caia, alebo Jaimeho. Iný rozpis tréningov, všetok svoj čas som venovala potrebám ostatných. Stačila jediná námietka, jediný krivý pohľad. Ak som sa pokúšala brániť sa tomu a Caius, či Jaime na to prišli, nedostala som dva týždne napiť. Bol tu úplný zákaz hovoriť s hocikým o tom, čo sa vlastne stalo. Za všetko totiž mohli oni dvaja. Myslím, že ak by mnou Caius teraz nebol tak zaujatý, spolu s Demetrim by som teraz ležala niekde v temnotách hradných väzníc.

Pokúsila som sa ho párkrát nájsť. Pri prvom prípade som dostala od Jaimeho bitku takej intenzity, že som sa nemohla nadýchnuť, tak ma bolelo telo. Potom som nedostala mesiac krv. Pri druhom pokuse som si sama okúsila bolesť, ktorú prežívajú mučení trestanci. Mimovoľne si prejdem po chrbte, akoby som cez vrstvu šiat mohla cítiť jazvy. Tie, ktoré mi ostali na rukách, hľadať nemusím. Kvôli nim som dostala zákaz obliekať sa do krátkych vecí.

Pri treťom pokuse som dopadla tak zle, až si sám Caius myslel, že ma svojimi nervami zabil.

Odvtedy sa o to nepokúšam.

V hlave mi totiž stále znejú jeho slová o tom, čo s Demetrim spraví, ak sa ešte raz o niečo takéto pokúsim.

Nenechávajú ma posilniť sa, takmer vždy zo mňa vyšťavia také maximum, až mám pocit, že od vyčerpania mi tečú slzy po tvári. Ku krvi sa niekedy nedostanem celé týždne. Naozaj netuším, ako dlho tento režim vydržím.

V hlave mi víria tieto myšlienky, keď kráčam po chodbe. Je prelom noci a dňa, čas na prvý tréning. Zatiaľ čo predtým pre mňa výcviky znamenali skôr zábavu, než učenie, teraz sa to zmenilo v krutú porážku, kedy som len dúfala, že Caius s Jaimem majú dobrú náladu. Videla som ho všade. Potom, čo som donútená patriť Caiovi v noci, sa ráno oblečiem a nechám sa od nich zmlátiť, pretože v opačnom prípade nedostanem napiť.

Som z toho všetkého tak vyčerpaná, až mám v myšlienkách chute si proste ľahnúť a zaspať. Bez upírstva. Bez nesmrteľnosti.

V telocvični sa ozývajú zvuky boja, počujem ich aj zo vzdialenosti päťstvo metrov. Mlčky vojdem dnu a stretnem sa s Caiovým spokojným úsmevom, ktorý nasadí vždy, keď sa mu niečo podarí. Jaime je na zemi, porazený.

„Vitaj, Janie," pozdraví Caius s úškrnom. Odpovedám so sklopenými očami, nevýrazným kývnutím hlavy. Otočí sa k Jaimemu, ktorý sa práve chystal dvihnúť na nohy, a pomôže mu vstať. Majú dobrú náladu. Netuším ale, či je to v mojom prípade veľmi zlé, alebo veľmi dobré, pretože to, koľko neférových a bolestivých rán dostanem, závisí od ich rozhodnutia, vôle a nálady.

Dohodnú sa na tom, že ten, kto zvíťazí, bude bojovať ďalej so mnou. Nikdy ma nešetria natoľko, aby som neodchádzala vysmädnutá kvôli tomu, že malo moje telo toľko práce s regeneráciou. Kým sa dohadujú, automaticky si vyzlečiem plášť a odhalím tak predlaktia v trojštvrťovom tričku, ktoré hýria všetkými druhami jaziev. Od tých z popálenín, cez odrhnuté cikcakovité kúsky, po dlhé bledé škrvny, ktoré mi ostali po zapaľovači.

Nakoniec ma Caius vyzve k tomu, aby som bojovala. S neprítomným pohľadom podídem dopredu a postavím sa do bojovej pozície. Akonáhle dvihnem zrak, do hrude ma zasiahne jeho päsť. Úder mnou hodí do zadu, spadnem na lopatky, okamžite však stojím na nohách a pokúšam sa jeho ranu oplatiť. Cez to, že ako vládca nikdy bojovať nepotreboval, biť sa vedel dobre. Cez to, že takú horu, ako bol Felix, by neporazil, no menej zdatní gardisti sa neodvažovali vyzvať ho na boj.

Natiahnem ruku a chcem ho zasiahnúť do boku, keď moju dlaň v letku zachytí a podtrhne mi nohy. Rovnováhu si udržím, cez to ale zaklopýtam a snažím sa o vyprostenie si ruky z jeho zovretia. Potom, čo mi ju pustí, sa opäť napriahnem, no skôr, než stihne zopakovať svoj pohyb, trhnem druhou rukou a nečakane sa mi podarí zasiahnuť ho do brady.

Potichu zavrčí, no nie je to nijako agresívne. Chcem pokračovať vo svojom pláne, no odrazu ma zasiahne prudké kopnutie priamo do stredu brucha. Preletím miestnosť a s tichým heknutím tresnem chrbtom o stenu. Keď sa zvalím späť na zem, už stojí pri mne. Má v pláne chytiť ma pod krk, v sekunde sa ale pretočím na bok a sama sa snažím o to isté. Keď sa mi to podarí a zozadu ho chytím rukami pevne za hrdlo, natiahne ruku za chrbát a zdrapí ma za vlasy. Na to sa prudko trhne doľava a trhne dlaňou tak silne, až zacítim, že mi vytrhol niekoľko korienkov.

Tým ma opäť dostane na chrbát. Ruku zovrie ešte silnejšie, až syknem bolesťou, so spokojným úškrnom pritlačí svoje chodidlo k môjmu bruchu a postaví sa. Snažím sa spod tiaže jeho tela dostať, keď prešliapne na nohu, ktorou ma drží a v pľúciach ucítim silný tlak. Zosíli sa, prehluší ho nečakaná bolesť v žalúdku. Z hrdla sa mi vyderie slabý výkrik, mám príliš málo vzduchu na to, aby som zvládala kričať hlasnejšie. Keď bolesť zosíli, rozklepanými prstami oblapím Caiov členok a snažím sa ho dostať zo seba. Počujem smiech, no v ušiach mi však hučí príliš na to, aby som registrovala, ktorý z nich dvoch to je. Nedivila by som sa, ak by to boli obaja.

„Kňučí ako týrané zviera," skonštatuje Jaime s úsmevom. Spoza rozmazaných siluét vidím ich usmiate a spokojné tváre. Ešte raz sa skúsim dostať z toho hrozého tlaku.

„Ešte si nepočul, čo robí v noci," odpovie mu Caius provokatívne a mne sa do tváre opäť nahrnie hrozná chuť plakať. Vzdám to. Až potom, čo sa prestanem cukať, zovretie povolí a konečne dostávam šancu na kyslík. Môj nádych znie chrapľavo a zničene. Rozveselí ich to ešte viac.

Bez slova sa postavím na nohy a podídem ku stene. Medzi malými šrámami a odlepenou omietkou sa teraz tiahne väčšia trhlina, ktorá bola dôkazom toho, akým silným nárazom som na ňu dopadla.

Ešte stále som sa cítim, akoby som bola opitá, je mi zle a mám chuť odísť. Pokúsim sa vziať si svoj plášť a opustiť miestnosť, keď sa ale otočím preč, okolo paže sa mi v tom momente zovrú silné prsty a pri uchu sa mi ozve pobavený hlas.

„Chystáš sa niekam, Jane?" spýta sa ma Caius s úsmevom. V duchu zanadávam, zatnem zuby a otočím sa smerom k nemu. Čaká na moju odpoveď so zlovestným úsmevom.

„Nie," šepnem potichu.

„Nie?" zopakuje to slovo Jaime s nadvihnutým obočím. Trhnem k nemu pohľadom.

Keď však odvrátim zrak od Caia, v ruke sa mi odrazu ozve prudká bolesť. Miestnosťou sa rozľahne praskavý zvuk a končatina prestane patriť k môjmu telu. Skôr, než sa stihnem spamätať, ma Caius zdrapí pod krk a pritiahne si moju tvár k jeho. Bolestivo vydýchnem.

„Ešte raz sa o niečo také pokús a nedostaneš mesiac krv," sykne mi potichu do tváre, pustí ma, a keď od neho ustúpim, hodí po mne moju vlastnú pažu. S ťažkým nádychom ju chytím a mlčky si začnem spájať dve časti k sebe. Keď sa zahlásia prvé náznaky toho, že sa mi začínajú spájať odtrhnuté časti, bolestivo zvraštím tvár a tichúčko syknem.

(Bella)

Vojdem zadnou bránou, tou, o ktorej vedia len členovia hradu. Panuje tu zvláštny pokoj a ticho, taký, aký som tu nikdy nepočula. Potichu sa nadýchnem, no predchádzajúce náznaky vlhkosti a hradného prostredia sú preč. Dýcham príjemnú vôňu, ktorá pripomína lúku v daždi, no nedokážem sa rozhodnúť, či je to náznak dobrého, alebo zlého.

Ako postupne prechádzam do ďalších chodieb, začínam cítiť vône členov hradu. Keď mi do nosu udrie Felixová a Heidiná aróma, začnem sa upokojovať. Pri trónnej sieni prekvapivo nikto nestráži, vo všeobecnosti tu panuje nezvyčajné ticho, a hoci cítim prítomnosť upírov vo vnútri, rozhodnem sa najprv nájsť Jane a Aleca.

Aj cez to, že na chodbe začína byť cítiť čerstvá Janiná stopa, sa mi tu niečo nezdá. Je ostro miešaná s Caiovou a ako sa blížim k telocvični, zachytávam novú, neznámu arómu lesného dreva miešaného s mužským odérom.

Zaskočí ma však to, že ich stopy sú všetky tri čerstvé a vychádzajú práve z tréningovej miestnosti.

Po tom, čo začujem hlasy hádky, stŕpnem. Jeden hlas je neznámy, druhý je Caius a bohato mi stačí prítomnosť Jane v miestnosti. Hádajú sa potichu a zdá sa, akoby im stav, v akom sú, vyhovoval. Keď však započujem úder a slabé heknutie, pochádzajúce z Janiných pier, prestane sa mi to páčiť. Potichu sa priblížim ku dverám a nastražím uši.

„Chystáš sa niekam?" Caius sa evidentne skvele baví. Jeho hlas vo mne vzbudil nenávisť.

„Nie," šepne vydesene Jane, akoby vykonala niečo príšerné. Aj cez stenu jasne cítim jej zrýchlený dych, takmer vidím jej tvár, výraz v jej tvári, rovnaký, aký mala, keď bola na smrť vystrašená.

„Nie?" Tento hlas nepoznám, no ľahko si domyslím, že je to upír, ktorý je pôvodcom vône okolo. Pre istotu aj zadržím dych a snažím sa ani len sa nepohnúť. Vôbec sa mi to nepáči.

Odrazu sa chodbou rozľahne trhanie upírich tkanív a započujem bolestivý výdych, pochádzajúci z jej úst.

Došľaka, kde je Demetri? Prečo ju s Alecom nechránia?! Kde je Felix?!

Ktosi - najpravdepodobnejšie Caius - ju v sekunde drapí pod krkom, usúdila som tak podľa toho, ako sýpavo sa snažila predýchavať. Takmer cítim strach, ktorý vychádza z jej tela. Mimovoľne sa otrasiem.

„Ešte raz sa o niečo také pokús a nedostaneš mesiac krv."

Prečo sa nebráni?!

Prečo nepoužije dar?!

„Heidi o chvíľu donesie potravu," skonštatuje tichý a tenorový hlas, pochádzajúci z úst neznámeho upíra.

„Tak to ju nesmieme nechať čakať." Mám pocit, akoby sa mi zrýchlil neexistujúci tep. Pritlačím si pery na ústa a snažím sa nevykríknuť, keď započujem, ako spravia dvaja z nich niekoľko krokov ku dverám, za ktorými stojím. Už sa chystám zmiznúť, keď odrazu obaja stuhnú.

„Jane, ty choď do izby," zavelí Caius chladne. Započujem smutné vzdychnutie.

„Caius, prosím ťa." Vytreštím oči, akoby práve povedala, že ho miluje, „nejedla som už tri týždne."

Vypúlim oči snáď ešte viac. Prečo jej nedávajú piť?

„Myslím, že sa najprv potrebuješ naučiť slušnému správaniu, drahá."

„Caius, ja ťa prosím," ozve sa opäť plačlivo Jane.

Toto je pre mňa vyvrcholenie. Chystám sa vkročiť do miestnosti, keď ma odrazu čosi neuveriteľno rýchlosťou zdrapí za pás a vtiahne do izby, ktorá je podľa odhadu o dobrých dvesto metrov ďalej. Chcem vykríknuť, no ústa mi zakryje mohutná dlaň a dvere, ktorými sme vošli, potichúčky klepnú. Začnem sebou mykať, no nedokážem sa zo zovretia upíra oslobodiť.

„Buď ticho, Bella!" sykne mi do tváre známy hlas.

V šoku sa prestanem mykať a s prekvapeným pohľadom pozriem do dvoch temnočervených očí. Šokom ani nedokážem zavrieť ústa. Keď sa upír uistí, že nespravím kravinu, zloží dlaň z mojich pier a ospravedlňujúco sa na mňa zahľadí.

Jeho plášť je kdesi preč, v krátkom čiernom tričku sa cez obrovské a mohutné svaly na rukách tiahnu čerstvé, dlhé, cikcakovité, bledé a obhorené jazvy. Jeho oči sú unavené a vyčerpané, iskra, ktorú tam dala chuť do života, je preč. Hľadí na mňa pozostatok tej veselej a spokojnej hory svalov, ktorú som tak zbožňovala.

„Felix," šepnem slabým, vydeseným tónom, ako nepríčetná natiahnem ruku k obrovskej a masívnej jazve, ktorá mu vykúka spod trička a tiahne sa až po jeho čeľusť. Brada mi poklesne dolu. Keď sa dotknem jeho pokožky na mieste jazvy, prejdem po hrubom, hlbokom výčnelku, ktorý musel ostať ako následok niečoho neuveriteľne bolestivého. Mlčky prejdem prstom i pohľadom po línii šrámov. Potom mlčky dvihnem pohľad a stretnem sa s jeho zronenými očami.

„Čo sa to tu, preboha, stalo?"

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 45. kapitola: