Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 52. kapitola

01.02.2015 (15:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2147×

Temnota ma zas a znovu obklopí. Bolesť sa tak pre mňa stávala znesitelnejšou, než keď som vnímala všetko okolo seba. Uzavrelo sa to do znesiteľného oparu. Cítila som sa pokojne. Konečne som dokázala dýchať. Hrudník ma nezvezoval bolesťou a ostatné časti tela som na chvíľu prestala úplne cítiť. Stratila som prehľad o čase - netuším, či ubehli minúty, či hodiny, alebo dni.

Keď som vstala, za oknom bola tma.

Ležím v osvetlenej izbe. Kým som sa rozpamätala, automaticky mi doplo, že som stále vo Volterre - linaje stropu a hrozne drahé starožitné obrazy na stenách o tom svedčili. Moje ruky ma ešte slabúčko pália, nebolo to však nič oproti tomu, čo to bolo predtým. Dohryzené ramená, krk a hrdlo si necítim vôbec, akoby mi nieto pichol akési zvláštne upírie morfium. 

Potom otočím hlavu doprava.

Prvých pár sekúnd sa nedokážem ani pohnúť. Demetri leží vedľa mňa. Je tu, rovnako živý a v bezpečí ako ja. Jeho prirvreté viečka sa mierne trepocú, akoby mal tik v spánku, no nedokážem pochopiť prečo. Hruď sa mu nadvihuje pomaly a spod napoly rozopnutej košele sa črtajú takmer zahojené jazvy. Z profilu vyzerala jeho tvár oveľa zdravšie, než tam dolu. Keď ho prvýkrát zbadám, spoly načatý nádych sa mi zasekne v krku.

Ako v tranze natiahnem dlaň a jemnúčko, akoby bol z papiera, sa dotknem jeho tváre na lícnej ksoti. Keď pocítim jeho teplú pokožku, od eufórie sa mi doslova rozklepú dlane. Pohladím ho bruškami prstov po tvári a zídem nimi nižšie, keď narazím na prvú hmatateľnú jazvu. Od nervov zatnem zuby. Od čeľuste po kľúčnu kosť sa mu tiahne dlhá a tenká, predtým učite veľmi hlboká jazva. Opatrne obkreslím jej tvar ukazovákom a potom mu opakom dlane prejdem po boku hrdla. Cítim sa, akoby som len snívala. Akoby toto po tých rokoch nebolo možné, akoby som to ani nemohla považovať za realitu. Uvedomím si, že podvedome sa k nemu po milimetroch približujem, akoby som si nemohla pomôcť.

Poležiačky sa prisuniem o niekoľko centrimetrov bližšie. So zavretými očami pritisnem nos k jeho hrdlu a pomaly, zhlboka sa nadýchnem. Jeho vôňa mi pohladí pľúca a po tvári sa mi mimovoľne rozleje jemný úsmev. Klesnem nižšie, hlavu si opriem o jeho plece a tou rukou, ktorou som ho hladila, ho teraz chytím za tú jeho a zavriem oči.

„Ľúbim ťa," šepnem potichu a zaborím tvár do jeho košele.

Prejde desať minút. Stále nepočujem nič, nič okrem jeho pomalého dychu, ktorý ma chladí na tvári. To je to jediné, čo mi teraz dodáva nádej. Bojím sa vstať, bojím sa chodiť po hrade a tváriť sa, že sa nič nestalo. Bojím sa, že sa vonku čosi deje. Nedokážem sa rozpamätať, či Caius prežil alebo nie. Viem, že som zabila Jaimeho. A viem, že Caius chcel zabiť mňa. 

Asi sa mu to nepodarilo. Možno nie.

A možno som už mŕtva. Môj odhad ale poprel ďalší dej.

Dvere sa totiž opäť otvorili a dnu vošiel Felix. Vyzeral zdravšie. Jeho pleť bola vyliečená a miesto zjazvených paží s dotrhanými rukávmi mal na sebe čistú bielu košeľu a rifle. Keď ma zbadal, jemne sa usmial.

„Som rád, že už si hore," povedal potichu a jeho úsmev sa prehĺbil.

V rýchlosti som sa posadila, zovrela Demetriho ruku aj svojou druhou a pomaličky si ju vytiahla na kolená. Keď som potom opäť pozrela na Felixa, jemne som sa mu s ňou pohrávala.

„Všetci čakali, kým sa zobudíš," povedal potichu, „si jediná z momentálnych vládcov, ktorá prežila."

„Caius je mŕtvy." Neviem, či som to musela vysloviť nahlas, aby som tomu uverila. Nie je nažive, a už nikdy nebude. Už sa nevráti. A ja som nažive. A Demetri tiež.

„Čo sa vlastne stalo?" Felix na mňa pozrel, akoby som bola totálne mimo. 

„Nevie, čo sa dialo predtým. Keď sme dorazili do ciel, umierala si. Jaime bol už mŕtvy a Demetri s Bellou nemohli nič spraviť, pretože boli zavretí za mrežami. Jane, Caius ťa skoro zabil. S Heidi, Benjaminom, Liamom a Siobhan sme vošli práve včas. Tým, že si zabila Jaimeho, si celú Volterru zbavila jeho daru. Dostali sme Demetriho s Bellou z cely a s Demetrim som roztrhal Demetriho na kusy. Ty si už bola takmer v bezvedomí, Demetri sa ale zrútil pár minút pred tebou. Napravili sme tie najhoršie zranenia, dievčatá ťa potom odniesli do izby, umyli ťa, prezliekli, ošetrili rany a uložili sem. S Demetrim sme spravili to isté. Doteraz ale nemá nikto z gardy vysvetlené, čo sa vlastne stalo. Jediné, čo vedia, je, že Caius s Jaimem su mŕtvi. Musí sa im to vysvetliť, a všetci čakajú len na to, kedy vstanete."

Niekoľkokrát si v hlave prehrám, čo mi povedal, až potom sa nadýchnem a chrapľavým hlasom poviem jediné, čo ma napadne.

„Zachránil si mu život. Zase," šepnem potichúčky a pozriem smerom k Demetrimu. 

„Je to môj priateľ. Nestojí to za reč," povie, ale ja viem, že ho potešilo, čo som mu povedala. Hoci veľmi nerada opúšťam Demetriho čo i len na sekundu, cez to položím jeho ruku späť na periny a silne si k sebe pritiahnem Felixa. Ako ho objímam, po tvári sa mi rozleje šťastný úsmev.

„Ďakujem," zamrmlem mu do ucha vďačne a opäť sa skloním k Demetrimu. Nevyzerá, že je pokojný. Viečka sa mu stále jemnulinko chvejú a keď sa ho dotknem, akoby jeho telo reagovalo za neho a jemne sa cukne. 

„Nemám sem niekoho zavolať? Vyzerá, že sa niečo deje." Miesto odpovede na neho len hľadím. Vyzerá, akoby horko-ťažko s niečím bojoval, no darilo sa mu to.

Po niekoľkých dlhých, náročných sekundách nakoniec pocítim, ako zovrie moju dlaň pevnejšie a otvorí oči.

Keď zbadám jeho pohľad, nálada sa mi zlepší aspoň o tisíc percent. Usmejem sa tak veľmi, ako som sa ešte dnes neusmiala. Demetri tiež vytočí pery vo vyčerpanom, no šťastnom úškrne a natiahne druhú pažu, aby ma pohladil po vlasoch. Keď sa jeho dlaň dotkne mojej tváre, privriem oči a ako mačka si opriem o jeho prsty líce.

„Janie..." šepne chrapľavo a usmeje sa ešte viac, „Jane. Pobozkaj ma, prosím," zažadoní potichu o to, čo som si ja želala už celú čas. Miesto zbytočných slov sa k nemu skloním a priložím svoje pery na tie jeho. Pootvorí ústa a nechá, nech náš bozk prehĺbim. Netuším, ako dlho sú naše pery spojené. Keď sa odkloním, šťastím a spokojnosťou takmer pradiem. 

„Chcel som vedieť, či snívam," šepol a prstami prešiel po mojich perách, akoby som bola drahocennosť, o ktorú sa musí človek dobre starať.

„Ak sa toto nesníva mne, tak ani tebe, neboj," odpovedala som mu s úškrnom pohrávajúcim sa na mojej tvári.

Zvážnie. „Milujem ťa, vieš o tom?" opýta sa ma, v jeho hlase cítim vášeň. Opäť ho pobozkám. Felix sa zasmeje, no nie je to posmievačný smiech. Smeje sa radostne a šťastne, akoby si nemohol pomôcť.

„Chcete ostať tu, kým im vysvetlím okolnosti?" spýta sa nás zdvorilo, a ani nečaká na odpoveď. Stratí sa za dverami rovnako rýchlo, ako sa objavil.

Demetri mi chvíľu pozerá do očí, akoby sa v nich snažil nájsť svoj odraz.

„Poď sem ku mne," šepne a zakvačí sa svojimi pažami o môj pás. Jeho ruky na mojom páse mi odrazú pripomenú Caia. Netuším prečo. Od strachu vo mne hekne a keď si opäť ľahnem k Demetrimu na rameno, cítim, ako sa mi do očí tlačia slzy.

Nie si normálna, Jane, káram samú seba v duchu, toto je Demetri, Demetri ti predsa neubíži.

Chvíľu nič nevraví a len sa hrá s mojimi vlasmi, akoby sa nevedel nabažiť.

„Zabil som ho," povie potom tak temne a satisfikovane, až takmer cítim, ako sa mi tá jeho temná radosť a spokojnosť prenáša na mňa.

„Ja viem, Demeri," s úsmevom otočím tvár smerom k jeho a opäť ho pohladím po líci. Nadvihne hlavu a vtisne mi jemnú pusu na čelo.

„Nebolo to márne, ja som to vedel," mrmle si, skôr sám sebe, než mne. Potichu sa zasmejem a posadím sa. Demetri na mňa zmetene pozrie a skúsi si ma pritiahnúť späť.

„Musím sa ísť pozrieť, čo sa vlastne deje." Keď sa chcem postaviť, opäť silnešie trhne pažou a zvalím sa opäť na jeho hruď. Keď pred seba inštinktívne vystriem druhú ruku a tá na neho dopadne, sykne bolesťou, akokoľvek sa to snaží ukryť.

„Vidíš to. Len si ublížiš," usmejem sa na neho a uhladím mu košeľu tak, ako bola. Potom si jemne vykrútim prsty z jeho zovretia a idem smerom k dverám. Všimnem si, že mám na sebe čierne šaty na ramienka, ktoré strihom neuveriteľne pripomínajú nočnú košeľu, alebo skôr čosi na letnú oslavu. Hľadám v miestnosti čierny plášť, no nedokážem na neho natrafiť. Tak, keď vychádzam z miestnosti, sa cítim príliš odhalená. Nikdy za hodných pár rokov som nemala krátky rukáv mimo stretnutí s Jaimem a Caiom. Ako výjdem z dverí, okolo pásu sa mi ovinie jemné zovretie.

Z hrdla sa mi vyderie prekvapený výkrik. Ten pohyb mi natoľko pripomenul Caia, až som si bola ochotná domyslieť, že to bol naozaj on. Prvú sekundu som sa nedokázala ani nadýchnuť. Keď sa spamätám, do očí sa mi tisnú slzy a sedím na zemi s prstami kŕčovito zarytými do steny, o ktorú sa vydesene opieram. Zdvihnem pohľad plný sĺz a šokovane predýchnem.

„Prepáč," zamrmle Demetri zahanbene a pustí ma, akoby dostal ranu elektrickým prúdom. Vydesene predýchavám a snažím si vytlačiť z hlavy spomienky na to, ako mi na tých miestach Caius stláčal kožu tak silne, až sa mi na páse robili hlboké rany.

„Nie, to je v poriadku. Ty prepáč mne. Za nič nemôžeš," tlachám rýchlo a snažím sa upokojiť svoje telo, ktoré konalo tak neuveriteľne, až ma vnútri pichne osteň bolesti.

Pomaly sa dvihnem na nohy a jemne ho chytím za ruku. Keď prejdeme okolo recepcie, recepčná na nás ľútostivo pozerá, akoby sme boli africké deti. Zase raz je iná, než akú sme mali. Z tejto je jasne vidieť, že je južanka. Má mačacie oči zvýraznené linkami a jej snedú postavu ovíjajú čierne elegantné šaty. Vyzerá, akoby si bola odskočiť z latino klubu ku nám a o chvíľu sa tam mala vratiť. Keď okolo nej prejdeme, kývneme jej na pozdrav, a ona sa zatvári, akoby sme jej preukázali tú najvyššiu úctu.

„Ešte chvíľu ma bude štvať a už dlho u nás nebude," zamrmlem si pod nos a Demetri sa zasmeje. Zvuk jeho smiechu je pre mňa ako balzam na dušu.

Keď vojdeme do trónnej sály, všetky pohľady v miestnosti sa uprú na nás. Vidím, ako sa niektorí rozžiaria ako mesiačiky na hnoji, no po niekoľkých sekundách sa ich úsmev zmení na vydesený pohľad, keď zbadajú, v akom sme stave. Všetci na mňa čumia, a ja mam túžbu zaliezť pod zem a ostať tam, pretože ich oči sú pre mňa ako röntgenový prístroj, akoby mi videli priamo do hlavy a šepkali si, aký som chudák.

„Jane!" Ani len za sebou nestihnem zavrieť dvere, a už ma drví Belliné objatie. Je to pre mňa tak trochu šok, cez to sa ale moje ruky automaticky obvinú okolo jej pásu a pevne ho zovrú. Akonáhle ma pustí, jej náruč nahradí Heidiná. Spolu s Felixom nás oboch objímajú a usmievajú sa, akoby sme boli dávno stratení priatelia. Keď skončia, ich nadšené výkriky a spokojné úsmevy nahradí ticho. Spoločne prejdeme do stredu miestnosti a až potom Felix začne rozprávať.

„Už všetci vieme, čo sa stalo. Jaime bol jediný zradca Volterry, a tvrdo za to zaplatil spolu s Caiom. Jane v tom bola nevinne, tak, ako aj všetci ostatní, bola pod vplivom Jaimeho daru a nemohla sa brániť. Chcem vám povedať, že v tejto chvíli máte voľnú cestu. Ktokoľvek chce odísť, nech odíde. Krutovláda je už dúfam na konci a o nasledujúcich vládcoch sa ešte rozhoduje. Zaručujem vám, že ten, kto ostane, už nebude trestaný za také kraviny, ako sme boli predtým. Budete mať pravidelne čerstvú krv, budete môcť žiť v takých podmienkach, ktoré si zaslúžite. Chceme naozaj bojovať proti zlu, hoci posledné roky to vyzeralo, akoby Volturiovci boli zlo samé o sebe. Končí to. Máme v pláne zaviesť opäť spravodlivosť, česť a spokojnosť, nie krutosť a sadizmus. Preto teraz prosím, aby tí, ktorí napriek tomu chcú odísť, nebránime vám. Pokojne hrad opustite, plne vaše rozhodnutie chápeme."

Po jeho monológu čaká, koľko upírov sa pohne z miesta. Keď však tak nespravil ani jediný, spokojne sa usmeje.

„Nesúhlasil som s Arovou vládou, ktorá utláčala všetky mocnejšie klany, a nenávidel som vládu Jaimeho a Caia, ktorá utláčala naprosto každého. Keď ste boli na tróne vy traja, bola vo svete i na hrade pohoda, cez to nedochádzalo k vážnym priestupkom a každý z nich, ktorý už niekto vykonal, bol vážne potrestaný, presne tak, ako to malo byť. Neplytvali ste mučiacimi technikami zbytočne a ja nevidím jediný dôvod, prečo neostať v garde, keď nemám prečo odísť." Demetri na svojho stvoriteľa spokojne pozrie a stisne moju dlaň pevnejšie. Ostatní gardisti na to súhlasne prikyvujú.

„Mrzí ma, čo sa stalo Jane a Demetrimu," povie odrazu Benjamin. Dych mi zamrzne v polovici výdychu.

„Ja o ľútosť nestojím," poviem potichu, „stačí mi to, aby ste sa ku mne správali, ako k osobe s dušou, nie ako k niečomu, čím sa má opovrhovať."

„Ospravedlňujeme sa," povie Felix. Z jeho úst zas a znova vychádzajú prosby o odpustenie. Mám pocit, že je toho na mňa priveľa. Neznesiem ich ľútostivé pohľady. Neznesiem to, že ma považujú za toho najväčšieho chudáka vo Volterre. Každá ich tvár na mňa kričí: „Zaslúži si smútok. Chudinka malá, ten Caius je hrozný hajzel."

Netuším, čo robím. Moje pery samé od seba vyprodukujú ospravedlnenie odchodu, ale to už sa vytrhnem Demetrimu a bežím preč z miestnosti. Keď sa spamätám, sedím v kúpeľni, ktorá predtým patrila Alecovi. Na hlavu mi tečú prúdy vody a v očiach mám toľko uväznených sĺz, až sa mi okolie rozmazáva. Strhnem zo seba šaty jediným ťahom a začnem sledovať svoje telo. Keď zbadám, ako zle vyzerajú jazvy na mojom tele, z hrdla sa mi vyderie vzlyk. Panicky si začnem šúchať prstami stopy po zuboch na vnútornom stehne a snažím sa zmazať ich, akoby boli namaľované. Keď ucítim pod svojimi prstami jemné vrásnenie zjazvenej pokožky, tresnem hlavou do steny a ešte zúrivejšie si ju snažím vyšúchať, akoby mi to mohlo pomôcť.

V tele sa mi ozve jemná bolesť, ako si kožu rozryjem až do krvi, no neprestávam. Krv, ktorá posilňuje moje telo, sa teraz snaží vyhrať súboj s mojimi prstami, hojí pokožku a stále, keď zbadám, ako sa uzavrie a ukáže neporušenú jazvu, dvihne sa vo mne vlna paniky.

Celé telo sa mi trasie. Keď mi tridsiatykrát zarastie rozrytá koža, tresnem päsťami do steny a z hrdla sa mi vyderie nešťastný a dlhý výkrik. Zosuniem sa na zem a ostanem na nej bez jediného pohybu. Nedokážem sa prinútiť k premýšľaniu - chvejem sa ponížením, nenávisťou a zúfalstvom a celú izbu naplňujú moje úpenlivé stony a vzlyky.

Dobre, nebudeme sa vyjadrovať, táto + niekoľko ďalších kapitol som odflákla, alebo ich písala totálne unavená a potom písala kraviny. Na druhý deň som si našla v texte trópy typu: "S Demetrim sme roztrhali Demetriho" alebo "Má čierne rukávy a dlhé oči." Hlúposť nad hlúposť, opravila som tie najväčšie nezmysly a vopred sa vám ospravedlňujem, ak nájdete nejakú časť, ktorá absolútne nedáva zmysel, som len človek, ktorý je v poslednej dobe stále unavený a s vybitými baterkami :)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 52. kapitola: