Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 54. kapitola

24.06.2015 (14:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1893×

Neskôr (Jane)

„Jane, poď, zájdeme si na lov." Felix na mňa pozerá psím pohľadom a ja pokrútim hlavou.

„Nemám chuť ísť von," namietnem ticho. 

„Tak poď trénovať," zapojí sa do toho Bella, opretá dlaňami o operadlo na mojom kresle. 

„Nechcem." Sklopím zrak na svoje ruky a sledujem svoje prsty.

„Nebola si von z izby už týždeň. Utrápiš sa." Keď mlčím, Felix si povzdychne a podíde bližšie, aby si sadol na druhú stranu odo mňa. Ich slová sa mi zlievajú do jedného, som smädná a cítim, ako ma pália jazvy po Caiových zuboch - alebo to je len môj dojem. Moje čierne oči tentoraz pozorujú výhľad z okna. Obočie mám zachmúrene zvraštené a cítim, ako ma ťahajú korienky vlasov, ktoré som si až príliš silne uviazala do copu. 

„Trasieš sa," poznamená Bella a jemne sa dotkne mojej dlane. Ruka mi automaticky cukne.

„Doriti," zakľajem potichu a zovriem dlane do pästí, „prepáčte." 

„Sme s tebou," šepne Felix, „už ti neublíži, už sa ťa nikdy nedotkne." Trhnem k nemu tmavými očami a vďačne kývnem hlavou, aby vedel, že si jeho slová cením. 

„Ja viem. Chovám sa hlúpo, zabúdam, že mi už od neho nič nehrozí. Ospravedlňujem sa. Je to moja chyba." Zložím nohy dolu a chystám sa vstať.

„To predsa nikto netvrdí. Nie je to tvoja chyba, nikdy nebola. Nemusíš ísť nikam, ak nechceš." S nádychom prikývnem a vydám sa preč.

Hrad je relatívne tichý a nikoho nestretnem, to je asi aj dôvod, prečo som sa rovno neotočila a nešla späť do svojej izby. Nenávidím pohľady ostatných. V očiach každého vidím ľútosť a súcit, o ktorý nestojím. Každý taký pohľad mi ho totiž pripomenie. Každým dotykom sa znovu dostanem do spomienok, kedy som bola potrestaná za všetko, čo sa mu nepáčilo a tiež zneužívaná schopnosťou manipulovať ľudmi. Kričí to na mňa z každého dotyku, a nenávidím sa za to. Odkedy Caius umrel, ani raz som nestrávila noc s Demetrim. Mrzí ma to, že ho takto odstrkujem, ale mám pocit, že momentálne na to nemám. Hanbím sa za svoje zjazvené telo a nechcem, aby Demetri videl ostatné jazvy, ktoré som mu zatiaľ neukázala. Je ku mne neuveriteľne tolerantný a chápavý, a tým mi to robí ešte ťažšie. On trpí moje nálady a hlavne stavy, kedy nie som schopná žiadneho kontaktu, všetko to akceptuje a to ma zabíja. 

Skončím tam, kde vždy. Pri Alecovom hrobe v záhrade. Oprášila som z neho vrstvu napadanej zeme, a v tureckom sede sa k nemu posadila. S tupým pohľadom som sledovala, ako mi na šaty vietor fúka zoschnuté vetvičky a listy. 

„Chýbaš mi," šepnem takmer nečujne a zľahka prejdem prstami po vyrytých iniciálkach jeho mena v tvrdom kameni. Potom len mlčky čumím do prázdnoty a počítam počet prasklín v zemi.  Ktosi otvorí dvere od vchodu a potom začujem niekoľko pomalých, tupo-znejúcich krokov, ktoré už dobre poznám. 

„Vedel som, že ťa tu nájdem." Ako si sadne, opriem si hlavu o jeho rameno a zavriem oči. Vtisne mi ľahký bozk na čelo a potom ma jemne a opatrne začne hladiť po chrbte ruky. 

„Nemôžeš nad ním stále premýšľať. Zabije ťa to." Sťažka si povzdychnem.

„Myslíš Aleca alebo... Caiusa?" Pri vyslovení toho mena sa musím ovládať, aby som sa nestriasla odporom. Demetriho dotyk na mojej ruke sa na sekundu zamrzne. 

„Nad obomi," odpovie a jemne obtočí ruku okolo mojich ramien. Keď si ma k sebe privinie, chytím ho za ruku a začnem sa hrať s jeho prstami. Koľko bolesti sme si vytrpeli na tomto mieste? Koľko ešte bude treba, aby som sa zložila? Koľko nocí ešte presedím pri otvorenom okne pri škriabaní si zahojených jaziev? Koľko času musí prejsť, aby som sa prestala cukať pri každom dotyku? Čo ak už tá stopa nikdy nezmizne? Čo ak si budem viazať až príliš pevne vlasy sponou, podvedome si rýpať do stôp po zuboch a nosiť dlhé rukávy, aby som zakryla svoje telo až do konca večnosti? Ako dlho ešte budem pred Demetrim skrývať svoje zničené telo?

Nechce sa mi ani myslieť na to, čo by bolo, keby som Jaimeho v tú noc nezabila. 

„Nad čím uvažuješ?" Vyruší ma z premýšľania Demetriho hlas. Kým opäť prehovorím, dlho premýšľam nad tým, čo mu odpoviem.

„Ubíja ma to tu," šepnem nakoniec naprázdno, „každá chodba mi ho pripomína. Takmer na každú miestnosť sa viažu nepríjemné spomienky. Neustále to cítim."

Vymotá si svoju dlaň z tej mojej, ale len preto, aby ju dvihol, dvoma prstami zľahka podložil moju bradu a otočil moju tvár tak, aby som mu hľadela do očí.

„Milujem ťa, vieš o tom?" opýta sa ma s jemným úsmevom, potom sa ku mne nakloní a jemne priloží pery na moje čelo. Omotám okolo neho paže a nechám ho, nech si ma k sebe privinie. 

„Musíš sa napiť," upozorní ma odrazu znepokojene, „zájdem ti do mesta po niečo na jedenie." Vďačne sa na neho usmejem a dvihnem sa zo zeme. Potom sa nadvihnem na špičky a vtisnem mu ľahký bozk. 

Keď sa vrátim späť do svojej izby, nikto v nej nie je. Sadnem si zase do kresla a pozriem von z okna. Všimnem si, že z našeho dvoru výjde laborghini v matnej čiernej farbe, spoznám v ňom auto, ktoré patrí Volterre. Okienko má stiahnuté a keď zabočí na ulicu, v uhle pohľadu sa mi mihnú Demetriho strapaté vlasy. Usmejem sa. Sledujem, ako auto zabočí na ulicu a zaradí sa medzi bežnú premávku, kým mi nakoniec zmizne z videnia a stratí sa za rohom, ktorý smeruje do centra. 

 Jednou rukou otvorím okno a nechám, nech mi na tvár fúka jemný vánok v teplom počasí. Privriem oči a odpútam sa od reality. Keď si ale zložím dlane do lona, opäť mám pocit, akoby ma začali štípať jazvy na rukách. Ruka mi automaticky zájde pod rukáv a začne do nich rýpať. Nechtom si rozryjem kúsanec, ktorý mi Caius urobil pred siedmymi rokmi, a syknem bolesťou, keď si spolu s tým strhnem kúsok kože. Prestanem, namiesto toho sa snažím myslieť na Demetriho. Myslím na jeho úsmev a neskutočnú lásku, ktorú ku nemu cítim. 

A cez to, keď vojde Bella s Heidi do mojej izby, už mám jazvy zo zápästí asi desaťkrát zoškriabané a strhané, to je aj príčina, prečo zase cítim plameň v hrdle o trochu viac.

„Ahoj," pozdravím ich a stiahnem si rukávy nižšie. 

„Kde si bola?" spýtala sa s úsmevom Bella a ja som zneistela.

„V... záhrade," poviem neurčito a prebodnem pohľadom svoje ruky. Nemôžem jej predsa povedať, že pri Alecovom hrobe som osemkrát častejšie než ona. 

„Potrebuješ sa trochu uvoľniť, kráska," povie Heidi s úškrnom, „možno poradím Demetrimu nejaké triky, ktoré na mňa využíva Felix a myslí si, že o nich neviem." Zasmiala som sa. Heidi sa práve k Felixovi náramne hodila. Nič nebrala vážne, a na upírstve využívala všetky výhody, ktoré jej dalo. 

„Demetri to nepotrebuje," zapojí sa vysmiata Bella, „Felixová technika balenia totiž zabrala len na teba, Heidi, nikto iný nie je taký sprostý, aby sa s ním dal dokopy." Heidi po nej hodí vankúš.

„To si iba myslíš. Felix je muž s veľkým M. Stavím sa s vami, že kopa žien mi ho závidí." Ich optimizmus sa preniesol aj na mňa. Začala som sa hlúpo udrbávať. Bella vyprskne smiechom.

„Aj ja som vedela za ľudského života baliť druhé pohlavie lepšie, a to ma premenili v pätnástich." Heidi si odfrkne a s Bellou sme sa rozosmiali.

„To ale bolo v inom storočí. V roku osemsto bolo prirodzené, že dievčatá sa vydávali skoro," snažila sa to obrániť.

„Čiže pokiaľ hádam správne, Felix proste ostal spomalený vo svojom storočí a teraz sa snaží skombinovať svoje tisícročné skúsenosti s modernou dobou." Bella sa tvári zamyslene.

Heidi naduto oduje pery a tvári sa, že je urazená. Po pätnástich sekundách ku nej Bella prelezie cez posteľ až ku nej a objíme ju okolo pliec.

„No tak Heidička, ja som to nemyslela zle." Keď sa nedočká reakcie, začne kňučať ako šteňa. Rozosmejem sa.

Ako potom o tri hodiny odchádzali z mojej izby, cítila som sa o osemdesiat percent lepšie než predtým, ťažko ale povedať, či to bolo nimi, alebo len pocitom, že sa zase môžem nenútene smiať. Hrialo ma pri mŕtvom srdci a cítila som pocit spokojnosti, ktorý ma dlhú dobu nestretol.

Ďalšie zaklopanie sa ozve o malú chvíľu. Čierne matné lamorghini je zase v garáži a ja sa prinútim necuknúť sebou, keď ku mne Demetri prisúpi odzadu a objíme ma pažami okolo ramien. 

„Neubližuj si, láska," šepne mi do ucha. Zmätene sa zamračím.

„Prosím?" Jednou rukou mi zľahka vyhrnie rukáv a pohladí po zápästí, ktoré je opäť v stave hojenia. Skloním ruku a rukáv si rýchlo stiahnem.

„Mám pre teba prekvapenie," šepne mi do ucha potichu. Skôr, než stihnem zareagovať sa otočí o stoosemdesiat stupňov a sadne si do kresla. Potom ma jemne chytí za dlaň a pritiahne k sebe na kolená.

„Demetri, čo robíš?" spýtam sa ho s úsmevom, keď obmotá pravú pažu okolo môjho pásu a pritisne si ma k sebe bližšie.

„Je to prekvapenie," zopakuje a priloží pery na tie moje. Bozk mu opätujem, no prídem si nepohodlne. Keď mi chce zájsť do vlasov, trhnem sebou. Preruší bozk a všimnem si, ako sa mu v očiach opäť zaleskne iskra bolesti, zlosti a ľútosti.

„Prepáč," šepnem smutne.

„Nemal som ho zabiť tak rýchlo. Mal som ho trápiť trikrát toľko ako on teba," zavrčí. Opäť sa mu zvýraznia lícne kosti a šľachy, ako konieckoncov stále, keď sa hnevá. Namiesto odpovede mu venujem dlhý, jemný a vášnivý bozk.

„Keby si to spravil," poviem nakoniec, „bol by si ako on. On si nezaslúžil žiť ani o sekundu dlhšie, než žil."

„Sei tutto per me." Opäť sa ku mne pritisne. Keď sa napokon odtrhneme, pri dlani mi zašuští papier.

„Čo to je?" opýtam sa ho zaskočene, keď sa mi v rukách ocitne obálka. Zasmeje sa.

„Otvor ju." Vyložím si nohy na bok kresla a opriem sa o jeho hruď.

Roztrhnem malíčkom papier a vyberiem vonku niekoľko listov. V ruke sa mi ocitne kus papiera so zajtrajším dátumom a smerom letu. 

„Nechápem to," zašomrem, hoci mi to pomaličky začne dochádzať.

„Jednosmerná cesta na súkromný ostrov Volturiovcov," šepne mi do ucha. Pár sekúnd sa nezmôžem ani na slovo.

„Jane?" spýta sa ma po chvíli s pochybami  v hlase. 

S priduseným výkrikom nadšene zvýsknem a vrhnem sa mu okolo krku. Kreslo sa s nami prevrhne a zvalíme sa dozadu. Začnem ho dusiť v objatí, od radosti ani nevnímam, že je príliš silné a skôr mu robím zle ako dobre. Bolo mi to jedno. Začala som ho obsypávať pusami po celej tvári.

„Ty si neskutočný! Ty ani nemôžeš byť reálny. Bože!" S úsmevom ma oblapí okolo pásu a nadvihne hlavu, aby ma pobozkal. Chcem mu to opätovať, keď si ma pretočí pod seba a opakom dlane pohladí moju tvár.

„Vypadneme odtiaľto, minimálne, kým na neho nezabudneš." Neodpoviem mu. Usmievam sa ako idiot a nehýbem sa, sledujem pohľadom jeho tvár a oči mi žiaria šťastím. 

„Demetri?"

Nakloní hlavu na stranu a pohladí ma po tvári. Usmejem sa ešte viac, vyzerám ako nadrogovaná.

„Milujem ťa tak veľmi, až si to nevieš predstaviť."

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 54. kapitola: