Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Výhodný obchod - 6. kapitola

27.05.2014 (15:45) • beer • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1634×

Plány na nasledujúce hodiny

Bella:

„Ja nemám domov,“ šepla som do tmy. Nechcela som sa sťažovať ani vyplakávať, ani neviem prečo sa s ním o tom vybavujem. Možno to bude tým, že v jeho prítomnosti sa cítim tak pokojne, uvoľnene... To je tiež divné.

„Čo tým chceš povedať?“ opýtal sa milo. Tak o tomto som mu naozaj rozprávať nepotrebovala. Ako odpoveď som len pokrčila ramenami, dúfajúc, že sa nebude vypytovať.

Jasper mlčal. Zazdalo sa mi, že otváral ústa, akoby chcel niečo povedať, ale bol ticho. Náhle sa ku mne otočil. „A môžem ti nejako pomôcť?“

Chcela som odpovedať, ale niekto iný ma prebehol.

„Tak tu ste,“ ozvala sa pri nás útla čiernovláska, Alice, ak si dobre pamätám. „Bella, si v poriadku?“

Automaticky som prikývla na súhlas. Bol to zvyk. Pochybovačne sa na mňa zahľadela, chcela niečo povedať, ale do rozhovoru sa vložil aj Jasper.

„Vlastne tu riešime trošku závažný problém.“ Díval sa na Alice, akoby čakal, že to vyrieši. „Bella nemá kam ísť,“ dopovedal stručne.

„Prečo...“ začala Alice. Jej zvedavé oči mi prezrádzali, že potrebuje vedieť všetko. Povzdychla som si a sklopila oči, na takýto rozhovor som bola až príliš unavená. „Prečo si niečo nepovedala skôr? Poď, vráťme sa dnu do tepla a niečo vymyslíme.“

Ťahala ma za ruku naspäť do toho bytu. Šokovaná jej slovami som sa ani nebránila. Edward a ani ten veľký Emmett tu už neboli. S Alice sme sa usadila na pohovku a Jasper  postával pri okne, tak ako predtým Edward. Napriek tomu, čo som tu pred chvíľou zažila som sa cítila dobre.

„V prvom rade sa ti chcem ospravedlniť, Bella, nemysleli sme, že to skončí takto,“ kým to hovorila, pozerala mi do očí. Psychológia mi prišla fascinujúca, tak som sa od Carly niečo naučila. Na Aliceinej tvári som videla, že niečo skrýva. Voľajaký môj podvedomí hlas mi našepkával, že sa to týka mňa...

„Pozri, Jasper mi to už vysvetlil. Netvrdím, že som nadšená z toho ako ste ma využili, ale späť to už nikto z nás nevráti, takže...“ Takže neviem čo.

Ani jeden z nich neprehovoril. V izbe sa rozhostilo ticho, zatiaľ čo som si plánovala nasledujúce hodiny môjho života.

Carla mi dala nejaké peniaze. Dúfam, že to bude dosť, aby som si zaplatila jednu noc v nejakom penzióne. A zajtra zavolám nasledujúcemu výhercovi. Dúfam, že sa mi do cesty znova nepostaví nejaký súrodenecký konflikt...

„Bella,“ oslovila ma Alice. „Chcela by som ti to nejako vynahradiť. Vravela si, že nemáš kam ísť... Ak chceš, môžeš ostať v tomto byte.“

Čože? Ona by si nechala niekoho cudzieho doma? To mi trošku nešlo do hlavy. Asi vyzerám dôveryhodne... Alebo neškodne.

Bola to síce lákavá ponuka, ale to by som nebola ja, keby ju prijmem. Cítila by som sa potom voči nim zadlžená. A to naozaj nepotrebujem.

„Ďakujem, Alice, vážim si tvoju pomoc, ale nemôžem tu ostať. Dúfam, že sa neurazíš.“ Mlčky prikývla, tak som otočila na Jaspera. „Ehm, Jasper? Ja mám kufor ešte v tvojom aute, však?“ opýtala som sa, keď sa k nám otočil.

„Áno.“

„Ja Seattle nejako extra nepoznám. Mohol by si ma zaviesť do nejakého penziónu, prosím?“

„Samozrejme, že áno. Ale nechceš ešte zvážiť, že by si tu predsa ostala?“ ponúkol mi nocľah aj Jasper.

„Ja by som radšej chcela ísť do toho penziónu,“ povedala som so sklopeným zrakom. Na moje počudovanie sa ťažko odolávalo ich presvedčivým očiam. Čo ma znova vrátilo k tomu, že obaja Edwardovi súrodenci majú zlaté oči a on čierne. Dokonca aj Alice... Vôbec nechápem prečo ma mrzí, že nemá oči aké chcem, aby mal.

„Dobre,“ súhlasil Jasper a pohol sa k dverám. „Alice?“ Tiež vstala. Asi ide s nami. Čo je vlastne celkom logické... Na čo by tu ostávala sama?

Jasper mi otvoril dvere rovnako ako ten prvý krát. Zavrel za mnou a sám nastúpil vedľa Alice, ktorá už sedela na mieste vedľa vodiča.

Celú cestu nikto neprehovoril. Na jednej strane to bolo príjemné ticho, ale na tej druhej to bolo to trápne ticho. Príjemné, lebo som mohla premýšľať a trápne, lebo som chcela niečo povedať, ale nevedela som čo.

Viezli sme sa len pár minút a Jasper už parkoval pred blikajúcim názvom U Ally. No čo, vyberať si nemôžem.

„Nerozmyslela si si to?“ Alice sa ku mne otočila, keď Jasper vystúpil.

Pokrútila som hlavou, že nie. „Rada som ťa spoznala, Alice.“

„Dúfam, že sa nevidíme posledný krát,“ odvetila. Slabo som sa usmiala a vystúpila za Jasperom, ktorý ma čakal, už aj s mojím kufrom, na chodníku.

„Ďakujem.“ Prevzala som si z jeho rúk svoje veci. Nechápala som to, ale bolo mi celkom smutno, že sa s nimi lúčim.

„Dovidenia, Bella,“ povedal jemne a pousmial sa.

„Zbohom,“ odzdravila som a sledovala ako nastupuje do auta, až boli preč.

•••

Doteperila som sa k recepčnému pultu odkiaľ sa veselo usmieval mladík.

„Dobrý večer, slečna, želáte si?“

„Dobrý, chcela by som sa ubytovať,“ povedala som s malou dušičkou. Dúfam, že budem mať dosť peňazí.

„Samozrejme.“ S úsmevom už niečo hľadal v počítači. „Na koľko nocí?“

„Zatiaľ na dnes.“

„Dobre,“ povedal zrejme pre seba. „Budete platiť hotovosťou?“ Prikývla som a hľadala peniaze v kabelke. Prekvapene som zistila, že mám celkom dosť peňazí. „Môžem vás poprosiť o doklad totožnosti?“

„Nebojte sa, nie som hľadaná,“ povedala som s úsmevom a podala mu tie doklady. Úsmev mi opätoval a pritom znova niečo ťukal do počítača. Bol celkom milý.

Suma, ktorú mi povedal, nebola až tak ubíjajúca ako som si predstavovala. Pokojne by mi vyšli aj ďalšie noci. Podpísala som sa a už som v rukách zvierala kľúčik od izby 21.

„Prosím vás, je tu internet?“ Potrebujem predsa kontakt na záujemcu číslo 2.

„Iste, v spoločenskej miestnosti sú počítače s internetom. Tie sa však platia zvlášť. Rovnako ako aj televízia alebo telefón,“ vychrlil na mňa informácie a až potom sa nadýchol.

„Aha, ďakujem.“ Ani ma to neprekvapovalo. Tak lacné ubytovanie musí mať aj nejaké nevýhody.

Moju izbu som našla ľahko. Nebola veľká, ale to mi bolo jedno. V rohu bola pohodlne vyzerajúca posteľ a pri nej nočný stolík. Pod oknom bol drevený stôl s labilne vyzerajúcou stoličkou. A pri dverách, zrejme do kúpeľne, stále väčšia skriňa. Všetko bolo v tlmených hnedých, sivých prípadne iných farieb, ale najviac do očí skákal zelený koberec vojenského odtieňu.  A dekorácia bola celkovo nijaká. Žiaden luxus, ale za tie peniaze som rada, že tu vôbec je tá posteľ.

Zamkla som sa a skontrolovala kabelku, či som náhodou nezabudla na recepcii doklady alebo niečo iné. Mala som všetko, tak som kabelku hodila vedľa kufra. Topánky som nechala presne na mieste, kde som sa vyzula a vliezla som do postele.

Chcela som sa umyť a prezliecť, aby som nespala v nepohodlnom oblečení, ale keď už som raz ležala... Taktiež som sa potrebovala najesť, ale pri predstave, že najskôr musím zistiť, kde môžem zohnať jedlo, sa moja únava ešte zväčšila.

Nakoniec som sa predsa len musela postaviť. Bez svojej bábiky by som nezaspala.

Dotiahla som kufor k posteli a začala sa v ňom hrabať. Vyhrabala som si tepláky a tričko, do ktorých som sa rovno aj prezliekla. Na kúpeľňu som energiu už nemala. Vytiahla som si moju handrovú bábiku a uložila ju vedľa seba na vankúš.

Jasper:

„Toto si isto nevidela, či?“ opýtal som sa Alice sarkasticky, keď už sme sami sedeli v aute.

„Nie. Ale sám dobre vieš, že nevidím nič na sto percent. Nikto z nás nemohol vedieť, že sa Edward prestane takto ovládať.“ Alice bola celkom zdrvená z toho, že ten žartík nevyšiel podľa predstáv.

„A niečo iné si nevidela?“ opýtal som sa jemnejšie.

„Iba niečo, ale môže sa to zmeniť.“ Pohľadom som ju nabádal, nech pokračuje, ale mlčala.

„Alice, toto nie je prvá vízia, čo ti nevyšla. Čo sa deje?“

„Ja práveže neviem a to ma mätie... Tá Bella, je strašne zaujímavá, nemyslíš?“

„Všimol som si to, ale neodbočuj.“

Povzdychla si a začala hovoriť. „Videla som toho viac a viem, že by to bolo dobré. Viem, že by to bolo ľahšie.“

„Nerozumiem ti.“

„Jasper, prepáč, ale neviem, čo sa bude teraz diať, čo je dosť divné. Chcem si byť istá,“ šepla previnilo. Potreboval som jej to uľahčiť.

„Chápem ako to myslíš. Ja by som napríklad nepohrdol tým, keby mi niekto vysvetlí všetky tie emócie...“ nadhodil som, dúfajúc, že sa Alice chytí. Bol by som rád, keby sa mi zverí a mohol by som jej pomôcť, ale nechcel som na ňu tlačiť.

„Čo tým myslíš?“

„Cítil som Edwardov smäd a zároveň som cítil aj to ako s ním bojuje. Neviem ti presne opísať ten pocit, bolo to iné, než na čo som u neho zvyknutý. Bol v tom strach, obdiv, ohromenie, sklamanie a zlosť...“ Alice pozorne počúvala a spracovávala.

„Myslím, že by sme mali nájsť Edwarda,“ povedala nakoniec. 

Autor: beer (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Výhodný obchod - 6. kapitola: