Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Výmenný pobyt - 1. kapitola

10.02.2011 (17:00) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2196×

1. kapitola: Darček

Položila som krabicu s pohármi na stôl. Sklo nebezpečne zaštrngalo, ale nechcelo robiť problémy a stiahlo sa. Odľahlo mi. Ešte tak rozbiť poháre pre päťdesiat ľudí v deň sestriných osemnástych narodenín. Nič lepšie skutočne neexistuje... Moja sestra, Alica, je od dnes skutočne dospelý človek, aj keď jej správanie tomu veľmi nenasvedčuje. Nechápte ma zle! Je to skvelá osoba, je ako moja najlepšia kamarátka. Vždy si všetko hovoríme, pomáhame si a smejeme sa. Ale ešte stále má svoje detské vlastnosti. Keď nie je po jej, svet sa ide zrútiť. Vždy si všetko vydupe a to doslova. A ten jej šibalský úsmev! Rozdiel medzi ňou a päťročným dieťaťom by ste nespoznali.

„Izabella! Nestoj tam len tak a pomáhaj!“ zakričala na mňa mama. „Dnes musí byť všetko perfektné!“

Matka bola z toho nadšená. Neexistovalo nič, čo by pre svoju dcérušku neurobila. Mala ju radšej než mňa a ani ma to neprekvapovalo. Mala vždy samé jednotky, robila domáce práce, nikdy neodvrávala... Bola dokonalým dieťaťom, narozdiel odo mňa. Ja som tak trochu rebelka. Najskôr všetko obkecám než to urobím.

„Mami, kam mám dať tie obrusy?“ spýtala som sa. Celú dnešnú oslavu organizuje mama, takže musí byť všetko tip-ťop.

Zamyslela sa a po chvíli povedala: „Vieš čo?“ Nie, neviem. „Porozkladaj ich vo VIP miestnosti. Len ona a jej kamarátky majú rady červenú. Aj keď nechápem, čo na nej vidia. Čo taká levanduľová alebo marhuľová?“ hovorila si už viac-menej sama pre seba.

Zobrala som obrusy a vyšla som hore schodmi. Zabočila som k veľkým dverám z dubového dreva a potiahla som za kľučku. Naskytol sa mi pohľad na obrovskú miestnosť, v ktorej jasne dominovala červená. Biele závesy boli utiahnuté červenou mašľou, na ktorú bolo pripevnených niekoľko červených ruží. Kráľovská posteľ s nebesami bola odsunutá do rohu izby. Na jej pôvodnom mieste teraz stála mohutná sedačka z pravej bielej kože. Boli na nej poukládané červené vankúše a na malom konferenčnom stolíku bola váza s ďalšími ružami. Všetko v tejto izbe bolo bielo-červené. Možno to znie gýčovo, ale svojim spôsobom to bolo celkom pekné. Ale nie podľa mojej chuti.

Položila som obrusy na neďaleký stolík a nechala ich tam. Veď ja som ich nemala porozkladať...

Vyšla som z jej izby a zamierila som na druhé poschodie. Celé druhé poschodie patrilo mne, rovnako ako Alici patrilo prvé a rodičom tretie. Prízemie bolo spoločné. Kráčala som po schodoch s obvyklým výrazom. Zahla som do prava a otvorila som čierne dvere s tabuľou Keep Out!. To viete, ja „mám“ všetkých tak rada. Ako som už spomínala, nie som taká ako moja sestra. Ona je otvorená novým možnostiam, s každým sa hneď spriatelí, rodičom nosí dobré známky a chalani jej padajú k nohám. Je proste dokonalá. Ale ja som jej pravý opak. Som viacej uzavretá do seba, žijem zo dňa na deň, nemám veľa priateľov, učenie ma až tak moc nebaví a známky... No, túto kapitolu nechajme tak. Sme jednoducho úplne rozdielné. Ona si počúva tie svoje slaďáky a popové hlúposti, zatiaľ čo ja som rockerka telom aj dušou. Ona vždy niečo potrebuje, zatiaľ čo mne stačí len čistý papier a zastrúhaná ceruzka. Totižto veľmi rada kreslím. Za svoj krátky život som už pokreslila vyše sto skicov. Asi si myslíte, aký musia byť na mňa rodičia hrdí. Ale sklamem vás. Oni nepodporujú umenie. Lepšie povedané, nepodporujú moje umenie. Pred médiami o mne hovoria ako o najtalentovanejšej slovenskej dievčine. Vraj som krásna a múdra. Ale skutočnosť je iná. Žijem v tieni svojej sestry. Ona bola vždy tá lepšia a ja tá horšia. Ale mne to nevadí, aspoň mám od nich pokoj.

Zvalila som sa na posteľ a na plné pecky som pustila Three Days Grace. Začala som rátať minúty, kým mi s krikom príde mama klopať na dvere. Ani sa neskončila prvá pesnička a už sa celý dom otriasal od jej vreskotu. Radšej som to stíšila. Nepotrebovala som kázeň o tom, že sa musím správať príkladovo, keď je môj otec prezidentom Slovenskej republiky.

Áno. Volám sa Izabella Gašparovičová a som tak-trochu politicky populárna. Politika ma nezaujíma, ale politikov zaujímam ja. Alica je vraj už zavodou, tak chcú budúcu poslankyňu urobiť zo mňa. Ha! Nech snívajú!

Ručička na hodinách sa nebezpečne približovala k päťke, čo znamenalo plný dom ľudí, ktorých ani nepoznám. Asi jej len dám darček a rýchlo sa zahrabem k sebe do izby. Poviem, že mi je zle či čo. Hádam mi na to skočia. V spoločnosti cudzích ľudí sa cítim taká nesvoja. Mám pocit, akoby sa všetci dívali len na mňa, akoby každé slovo, ktoré si povedia, bolo o mne. Mám z toho husiu kožu.

Vyšla som z izby a zamierila som do svojej mini-kuchyne. Nebojte sa, nie je to hračkárska kuchyňa! Keď sa stavalo moje poschodie, nevedela som, čím vyplním poslednú izbu, a tak som si tam dala doniesť chladničku, mikrovlnku a malú kuchynskú linku. Koho by bavilo stále chodiť dole a hore? No mňa teda nie. Takto to bolo praktickejšie. V podstate som mala vlastný byt v rodičovskom dome.

Otvorila som chladničku, ktorá akosi zívala prázdnotou. Boli tu len štyri dvojlitrové fľašky kofoly, nejaká zelenina, niekoľko druhov syra a pár mäsitých potravín. Mala som pocit, že vybuchnem. Koľkokrát som jej to hovorila? Hodila som to nechutné mäso do koša, zdvihla som ho a nahnevaným krokom som zchádzala po schodoch. Keď som bola na prízemí, zahla som do prava a potom do ľava. Vošla som do kuchyne, kde sa chystali všetky torty, zákusky a neviem aké blbosti. Postavila som ten kôš pred mamu a ruky som si založila na prsiach. Aby to bolo viac efektívne, začala som podupkávať nohou. Matka do koša len nazrela a zhrozila sa.

„Prečo si to mäso, to drahé mäsíčko, vyhodila?“ spýtala sa ma karhavým tónom.

Vyvalila som na ňu oči.

„Pretože životy tých zvierat boli drahšie!“ skríkla som. Najskôr vyzerala prekvapene, no potom sa jej výraz zmenil na nechápavý. „Mami, koľkokrát som ti hovorila, že som vegetarián?“ Spýtavo som na ňu hľadela. Preboha, veď má len štyridsať, sklerózu by ešte nemala mať!

„Jaj, ozáj!“ rozpamätala sa. Plesla som sa po čele a pomaly som odcupkala naspäť na druhé poschodie. Tento dom potrebuje výťah.

Nástenné hodiny odbili pol piatej. Nastal čas obliecť sa. Neuvažovala som, čo na seba hodím, aj tak budem dole len niečo cez tridsať minút. Dala som si dlhé biele tričko, čierne džíny a conversky. Vlasy som si vypla štipcom; len po stranách som si nechala tenké pramienky. Niet nad pohodlné oblečenie!

Ľahla som si na postel a zobrala som do ruky telefón. Napísala som esemesku Miške aj Dominike, mojim najlepším kamarátkam. Nie, nepoznáme sa od plienok, poznáme sa len rok a to vďaka môjmu prestupu na inú školu. Všetci v tej triede na mňa len pozerali, no oni dve ma bez problémov medzi seba prijali. Pomaháli mi a starali sa o mňa. Budem im za to nadosmrti vďačná.

Esemeska obsahovala len pár jednoduchých slov: Baby, príďte o pätnásť minút ku mne. Sestra má oslavu – otrava. :)

U mňa trávime väčšinu času. A keď nie tu, tak potom v meste na nákupoch. Asi by ste to do mňa nepovedali, ale predsalen mám so sestrou niečo spoločné. Len nie som na nákupoch závislá, ako je to v jej prípade.

Postavila som sa, vypla som stereo a ako na porpavu som kráčala na prízemie – do centra tejto veľkej “zábavy“. Je to sestrina párty, ale jej párty sú vždy také... uvrieskané! Samé výkriky, objímania, pusinky. Zdvíha sa mi z toho žalúdok.

Dole už boli všetci príbuzní, známi, politici, sestrine kamošky a kamoši a tiež tam už stála Miška s Domčou. Neváhala som a utekala som k nim.

„Baby!“ povzdychla som si. „Čaká nas pol hodinové peklo.“

Usmiali sa a ja som im úsmev opätovala. V miestnosti panovala pokojná atmosféra. Najväčší hluk robili sestriny ľudia, ktorí sa už nevedeli dočkať, kedy sa budú môcť konečne opiť. Dospelí sa bavili väčšinou o politických veciach, ale museli byť po tichu. Mama povedala, že dnes nebude žiadna práca. Lenže čo narobíte, keď je váš otec prezident?

Začínala som mať pocit, že to možno ani nebude také zlé, ale hneď ma tá myšlienka prešla. Z reproduktorov sa ozvala Lady Gaga (panebože!) a na schody sa začali sypať lupene ruží. Sestra pomaly zostupovala v princeznovských šatách, ktoré ale hneď na schodoch zo seba strhla a odhalila svoje pravé šaty, ktoré neboli práve slušné. Mama ich navrhla trošku dlhšie a s ramienkami, ale čo narobíte? Osemnásť je osemnásť. A okrem toho, nebezpečie od nejakého úchyla jej v tomto dome nehrozí, takže sa rodičia nemajú čoho obávať.

Na Alicinej tvári žiaril obrovský úsmev a na každého výskala. Jej kamoši mali radosť aj za ňu a ostatní boli unesení z jej dokonalosti.

Zastavila sa pri mne a s úsmevom ma objala. Blesky fotoaparátov zapracovali a matke bolo až do plaču.

„Mám ťa rada, sestrička moja,“ pošepkala mi.

„Aj ja teba,“ odvetila som jej a pustila som ju.

Po hodine plnej hudby a tanca sme si na ňu všetci pripili a nasledovalo rozbaľovanie darčekov. Bola ich riadna kopa, ale aby nikoho neurazila, začala od darčekov priateľov. Náš spoločný darček si nechala nakoniec. A že sa má na čo tešiť.

Od svojich najvernejších dostala... no, buďme úprimný, samé nepotrebné hlúposti, ako nové oblečenie, kozmetiku, neslušný kalendár (z ktorého mala asi najväčšiu radosť) a tiež bižutériu. Keďže si chcela prenajať svoj vlastný byt, od príbuzných podostávala samé praktické veci do kuchyne, do spálne a tak podobne. Veľavýznamní politici jej podávali len malé dezerty, sem-tam sa objavila nejaká tá fľaša. Nastal čas na najväčšie prekvapenie. Darček od vlastnej rodiny.

Bol to len malý kúsok tvrdého papiera, ale všetci sme vedeli, že pre ňu je to tá najdôležitejšia vec na svete. Vyzerala prekvapene, keď jej rodičia podali len malú obálku namiesto veľkej krabice. Podozrievavo si nás premeriavala, ale neváhala a otvorila ju. Keď to uvidela, srdce jej na minútku prestalo byť a dych sa jej úplne zastavil. Oči jej išli vyskočiť z jamiek a sánka bola len kúsok od zeme. Všetci sme čakali, čo bude nasledovať. Vyskočila z kresla, na ktorom sedela, a skočila nám okolo krku.

„Ďakujem vám. Naozaj vám strašne moc ďakujem. Tak vás ľúbim!“ opakovala stále dookola. Ostatní nemali ani tušenia o čom je reč, a tak im to vysvetlila len jednou vetou: „Idem do Amerikýýý!“

Ozval sa obrovský potlesk. Vedela som, že sa tomu poteší, ale nie až tak. Veď ona išla od radosti vybuchnúť! Nedalo sa poprieť, že svoju sestru poznám. Celé som to totižto navrhla ja. Keď sme boli o niečo menšie, Alica sa mi zverila, že jej veľkým snom je ísť do Ameriky a stretnúť tam svoju pravú lásku. Vždy sa chcela pozrieť do miest ako je New York, Los Angeles, Las Vegas a Washington. Kvôli tomuto snu osem rokov študovala angličtinu a naučila sa ju perfektne. Koľkokrát mi pomáhala s úlohami. Tak som teda navrhla rodičom, nech jej kúpia letenku do Ameriky. Ale bol tu problém so spätným letom. Nevedeli sme, kedy sa bude chcieť Alica vrátiť, tak sme urboili najväčšiu hlúposť, ktorú si Alica ešte nevšimla.

„Al?“ spýtala som sa jej opatrne. „Všimla si si, čo je na tej letenke vpravo dolu?“ spýtala som sa jej. „Je to takým malinkým písmom, skoro nečitateľné.“

Bolo vidieť, ako úpenlivo sa to snaží prečítať. Keď jej tie slová konečne začali dávať význam, zčervenela ako paradajka. Normálne by som povedala, že od zlosti až fučala!

„Výmenný pobyt?!“ zvreskla až mi na pár minút zaľahlo v ušiach.

Ak ste došli až sem, ste úžasní! :) Ale nie. Naozaj prosím o komentár, či má zmysel pokračovať. Ospravedlňujem sa za prípadné chyby. Ďakujem!

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Výmenný pobyt - 1. kapitola: