Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Výmenný pobyt - 2. kapitola

17.02.2011 (19:45) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1322×

2. kapitola: Rozlúčka

Dni plynuli rýchlo a deň Alicinho odchodu sa blížil. Fakt, že pocestuje do Ameriky, prebil jej odpor k tomu, že je to výmenný pobyt. Ona proste chcela, aby mala v Amerike slobodu a nemusela sa každú hodinu hlásiť nejakej cudzej rodine. Chcela si tam užívať, robiť žúrky v hotelovej izbe, a nájsť si tam nejakého chalana, ale teraz sa bude musieť správať ako správne vychované dievča. Vraj môžu byť aj neviem akí bohatí a môžu mať krásnych synov; aj tak by bola radšej sama.

Ale zase chápe, že je to bezpečnejšie. Predsa len, Alica nie je sporstá a vie, že sa jej tam môže niečo stať. A preto je aj trochu rada, že tam na ňu bude niekto dohliadať a bude sa môcť cítiť v bezpečí. A tým pádom budú pokojnejší aj rodičia.

Tá rodina nie je príliš známa, ale za to bohatá. Hlava rodiny je Carlisle Cullen. Alebo by som mala povedať doktor Cullen? Z rodiny zarába najviac, je najlepší vo svojom obore v celom New Yorku. Platia mu tam slušné peniaze. Jeho manželka Esme je bytová dizajnérka. Má veľký zmysel pre módu a detail, a tak sa rozhodla spojiť príjemné s užitočným. Majú troch synov a jednu dcéru. Jasper pracuje ako učiteľ dejín na prestížnej new-yorkskej strednej škole. Svoju prácu má vraj veľmi rád a dejiny ho fascinujú. Emmett s Rosalie žijú vo svojom vlastnom bytíku a myslím, že momentálne si užívajú medové týždne. Ja viem, je to divné. Sú súrodenci, ale im to problém nerobí. Aj keď sú adoptovaní, mohli by byť viacej taktní. Ale láske nerozkážeš... A je tu posledný syn, ktorý sa stane mojou nočnou morou na budúci mesiac. Edward Cullen, miláčik rodiny a zároveň dospievajúci adolescent. Na konte má jeden prúser za druhým, ale stíha byť aj veľmi inteligentný. Je to proste dokonalý synáčik so zmyslom pre humor a magnetom na nehody. Vraj zdemoloval už šesť áut, a to má len sedemnásť! Otec mu chcel kúpiť bycikel; vraj na naše autá ani nesiahne.

Naozaj som sa netešila, že tu budem musieť byť mesiac s anglicky hovoriacim krásavcom, ktorý ma bude pravdepodobne chcieť zabiť. Moje znalosti anglického jazyka sú na výbornej úrovni, ale keď mám začať hovoriť, nejako sa zaseknem a neviem ani, ako sa povie ľúbim ťa. Bude to pre mňa tréning a zároveň aj peklo. Ale čo nespravíte pre milovanú sestru, však?

Novinári boli nadšení z celej tejto situácie a už si kupovali pamäťové karty do fotoaparátov. V posledných dňoch to bola senzácia a nikto sa nevedel dočkať, kedy priletí náš nový spoločník. Otec si z toho nič nerobil. Vraj ich to onedlho omrzí a budeme mať pokoj. Politici v tom videli šancu na väčšie priateľstvo s Amerikou. Nechápala som tomu. Veď je to jeden neznámy človek, ktorý s vládou nemá nič spoločné, ide sem len na mesiac a fakt, že otec je hlavou štátu, na tom naozaj nič nemení. Obama zo stoličky kvôli nejakému bezvýznamnému chudáčikovi určite nespadne. Niektorým politikom naozaj šibe.

Ale o tieto veci som sa nestarala. Na mňa matka uvalila kliatbu zvanú upratovanie. Naši nechcú upratovačky; chcú zostať v pohybe a nemajú radi, keď ich niekto obskakuje. A to sa mi na nich páči. Nie sú to namyslení snobskí pokrytci, za ktorých chodia sluhova aj na toaletu. Len krajšie by bolo, keby som vždy nemusela upratovať ja. A teraz mám k tomu ešte celé poschodie!

Zobrala som kýbel s vodou a mop a dala som sa do práce. Umývanie dlážok mi išlo vždy od ruky; rada som sa šmýkala po podlahe a z mopu som si vždy urobila mikrofón. Bolo naozaj komické sledovať ma. Alica sa na mne vždy nasmiala.

„Potrebuješ pomôcť?“ ozvala sa od dverí.

Usmiala som sa. „Neklam! Chceš ma len vidieť v akcií,“ povedala som so smiechom.

Alica sa ku mne pridala a zapla hudbu. Zobrala si do ruky druhý mop a obidve sme začali s našim malým predstavením. Kĺzali sme sa po vyleštenej dlážke a falošne sme napodobňovali krásny hlas speváka. Škriekali sme na celý dom, ale nám to nevadilo. Smiali sme sa a každú druhú minútu sme padali na zadok. Takto sme pokrstili každú izbu na druhom poschodí a unavené sme padli na práve ustlanú posteľ. Pozreli sme sa na seba a opäť sme vybuchli do smiechu.

„Budeš mi veľmi chýbať, sestrička,“ povedala som po chvíli, keď sme sa obe upokojili.

Smutne sa na mňa pozrela. „Aj ty mne, Iz. Ale nezabúdaj, big sister ťa stále vidí!“ varovala ma a opäť sme sa zasmiali. Boli sme také podobné, ale zároveň úplne odlišné.

„A nie, že ho tu hneď v prvý deň prizabiješ!“ povedala so smiechom a objala ma.

„A nie, že sa hneď v prvý deň opiješ!“ vrátila som jej to.

Povedali sme si, že keď je to posledná noc, urobíme si stanovačku. Keď bol otec ešte normálny bezvýznamný politik, na Alicine trináste narodeniny postavil v našom starom dome stan. Bolo to smiešne. Uprostred našej obývačky sa týčil obrovský stan, do ktorého by sa zmestil celý parlament. Dali sme si tam nafukovacie madrace, notebook a lupienky, a celú noc sme pozerali horory. Vtedy som bola ešte malá a preto som sa, samozrejme, nezabudla od strachu pocikať. Strašne sa na mne smiali a ja som ich nechápala.

Uprostred haly sme si postavili stan a vliezli sme doň. Tentokrát sme horory vynechali – Alica nechcela spať v mokrom. Len sme tak ležali a rozprávali sme sa. Už dlho sme sa takto neporozprávali. Spomínali sme na staré časy, pozerali sme si staré rodinné fotografie, a tiež sme si prezradili pár tajomstiev. Padlo mi to. Nám obom. Zaspali sme niečo pred treťou.

Ráno nás zobudili mama s otcom. Nevedeli sa nabažiť pocitu, aká skvelá rodina sme. Ale naša rodina príde o jedného člena. Aj keď len na mesiac. Má ju nahradiť niekto, koho ani nepoznáme. Tá rodina môže byť nebezpečná, môžu byť podvodníci. Nikdy som nad tým takto nerozmýšľala, ale dnešný svet je hrozný. Môžu nás tu vyvraždiť!

„Izabella, deje sa niečo?“ spýtala sa ma mama pri raňajkách. „Vyzeráš nepokojne.“

Pozrela som sa na ňu. „Nie,“ zaklamala som. „Nič sa nestalo,“ povzdychla som si a dojedla som posledné sústo šunkového chleba.

Alica mala tašky už dávno zbalené, takže sme rovno nasadli do auta a nechali sme sa odviezť na bratislavské letisko. Všetci sme boli nervózni, len Alica nás zásobovala optimizmom. Vraj mesiac ubehne ako voda a ešte budeme chcieť, aby tu ten Edward zostal. Ha! Ani vo sne!

„A sme tu,“ povzdychla som si, keď sa auto zastavilo pred budovou letiska.

Nikomu sa nechcelo vystúpiť z auta a ísť tam. Alica možno navonok pôsobila vyrovnane, no som si istá, že vo vnútri jej tiež nebolo všetko jedno. Ťažko sa jej odchádzalo, to som spoznala už včera večer, ale vedela to dobre skrývať. Rodičia tiež neboli dvakrát nadšení, ale chceli, aby bola Al šťastná. Len ja som si tu ticho trpela s vedomím, že na tridsať dní prídem o sestru. A ktovie, možno si tam nájde nejakého američana a zostane tam s ním. To by bol už naozaj horor!

Vstúpili sme do haly letiska, blesky fotoaparátov sa nezastavili a ja som mala chuť rozbiť im ich. Toto je naozaj smutná chvíľa a oni vážne narušujú našu tragickú rodinnú atmosféru. Ak máme trpieť, tak nie verejne.

Ach, ako som tých novinárov nenávidela! Vyžívali sa v utrpení druhých, doslova prahli po nejakom drahom a smutnom príbehu. Pred ľuďmi sa hrali na chápavých a súcitných, ale v duchu skákali od radosti, že si zase privyrobia o pár eur viac. Ja viem, je to ich práca a možno je každý z nich v skutočnosti úplne iný, ale takto ich vidí väčšina ľudí a to im na “imidži“ moc nepridáva.

Odobrali sme sa k letiskovej kontrole. Bez problémov sme cez ňu prešli a odobrali sme sa do čakárne. Al bola celá naradostená, pobehovala po miestnosti ako malé dieťa a neustále nám niečo hovorila. Vravela, ako sa teší na nákupy, na tú rodinu, na krásne mestské pamiatky a tiež na tých chalanov. Pri tom sa matka zasmiala a otec ju varoval, nech nevyvedie nejakú hlúposť. Posledná vec, čo by nám chýbala, je tehotná Alica s nejakým americkým kreténom. Chudák chlapec, otec by ho asi zabil... Ale Alica vedela, že tieto veci nie sú povolené. Aj keď, kto vie, čo tam bude vyvádzať?

Z reproduktoru sa ozval ženský hlas, ktorý upozorňoval na odlet z Bratislavy do New Yorku. Pozreli sme sa na seba a nie len mne sa začali do očí hrnúť slzy. Chystám sa opustiť svoju sestru. Sestru, ktorá má možno osemnásť, ale vo vnútri je to ešte malé bezbranné dieťatko. Možno zveličujem, ale ak sa jej tam niečo stane, prisahám, že svet zistí, kto je najmladšia Gašparovičová!

„Okej,“ začala Alica. „Nemám rada lúčenia, sú ako svadby. Teda smutné. Vždy pri nich plačem. Takže, mami a oci, ďakujem vám, že ste mi dali možnosť odletieť a splnili ste mi tak môj najväčší sen. Ste tí najlepší rodičia, akých svet kedy videl!“ povedala a objala ich. Mama už z toho bola hotová a od plaču sa až dusila. Otec sa na sestru pozrel pohľadom, ktorým jej povedal viac, než keby svoje slová vyslovil. Alica sa otočila na mňa. „Iz, si jedno skvelé dievča, si moja sestra! Mám ťa neskutočne rada a postaraj sa tu o nich a aj o seba. Neurob nič, čo by si mohla neskôr ľutovať. A ako som vravela, snaž sa toho nového nebrať moc vážne.“ Nevydržala som to a slzy mi začali stekať po lícach. Alica ma objala a pošepkala mi: „Mám ťa rada, moja malá sestrička!“

Nebola som ani len schopná odpovede. Al to chápala a pustila ma. Ešte raz sa na nás všetkých pozrela, odovzdala letenku a nastúpila do lietadla. Sadla som si na najbližšiu sedačku a snažila som sa zhlboka dýchať. Nech je ten chalan akokoľvek úžasný, nech ma v ten mesiac čaká neviem aké dobrodružstvo, jediné, čo chcem, je aby už bolo po všetkom a aby sme boli opäť všetci spolu.

Sledovala som, ako sa lietadlo odpútalo od zeme a vznieslo sa do nebies. Pocítila som maminu ruku na pleciach a okamžite som oprela hlavu o jej rameno.

„No tak, mami,“ tíšila som ju, keď ešte stále neprestávala s plačom, „za chvíľu je tu ten Edo.“

A len čo som to dopovedala, na dráhe pristálo ďalšie lietadlo. Pomaly zastavilo a dvere sa začali otvárať. Z lietadla začali vystupovať ľudia, ale nevenovala som im pozornosť. Podišla som k automatu s kávou a kúpila som si latté.

Dnes bolo toho naozaj dosť, kofeín je teraz môj najlepší kamarát, pomyslela som si. Hala sa zaplnila prichádzajúcimi ľuďmi a mama s otcom sa živo bavili s akýmsi mladíkom. Podišla som k nim s hlavou sklopenou k zemi a snažila som sa prebrať vo mne tú starú optimistickú Izabellu. Márne.

„Izabella, toto je nový člen našej rodiny,“ povedal otec a ja som svoj pohľad presunula na jeho tvár. Zastavil sa mi dych.

Dal si dole slnečné okuliare a tým ukázal svetu svoje nádherné zelené oči. „Hai,“ povedal s úsmevom. „Mai neim iz Edward, vats yor neim?“ (Ahoj, ja som Edward, ako sa voláš?) spýtal sa ma. Stála som tam ako obarená a pohár s mojím laté mi vypadol z rúk. V tú chvíľu som akoby kúzlom zabudla na Alicu a pozerala som sa naňho s vyvalenými očami. Jeho úsmev sa ešte rozšíril a ja som mala pocit, že odpadnem.

Áno, ja viem. Edward nie je upír. Je to také malé prekvapenie. Dúfam, že vám to nevadí a že vás to od tejto poviedky neodradí. A ak už ste prišli až sem, poprosila by som o zhodnotenie tejto kapitoly. Ďakujem! =)

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Výmenný pobyt - 2. kapitola: