Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Výmenný pobyt - 3. kapitola

24.02.2011 (09:15) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 878×

3. kapitola: Hosť

Prechádzali sme letiskovou halou. Otec s mamou sa rozprávali s Edom a ja som si kráčala za nimi. Za ten čas tu pár novinárov pribudlo, ale venovala som im minimálnu pozornosť. Nemohla som uveriť, čo sa to deje. Respektíve, čo sa to deje so mnou. Ešte pred chvíľou som Alicu chcela zamknúť v izbe a nikam ju nepustiť, no teraz som ďakovala Bohu, že vypadla a prepustila tak svoje miesto jemu. Nechápem tomu. Veď je to len malý úbohý chlapček, ktorého sem poslali, aby ho mali z krku. Ale prečo som rada, že je tu?

„Izabella, čo je to s tebou?“ spýtala sa ma matka, keď sme nastupovali do auta.

Prekvapene som sa na ňu pozrela. „Nič,“ povedala som a modlila som sa, nech mi dá už pokoj.

„Mohla by si sa správať lepšie,“ pokarhala ma.

„Ale veď som nič neurobila!“ vykríkla som.

„No veď práve,“ povedala. „Prečo sa s ním neporozprávaš? Reči tvojho otca ho evidentne nudia. Potrebuje cítiť podporu od svojich rovesníkov.“

Odkedy je z mami psychologička?

„Mami, je tu mesiac. Času na rozprávanie je veľa,“ hovorila som. „Len si ho pekne užite. Viem, že si z neho urobíš modela.“

Mama sa začervenala. „No a čo? Má skvelé telo!“

„Mami!“ okríkla som ju. „Veď si vydatá.“ Iba na mňa vyplazila jazyk a zamiešala sa do ich debaty.

Oprela som si hlavu o sedadlo a zavrela som oči. To bol môj obvyklý spôsob, ako utiecť realite. Proste zavrieť oči a letieť niekam do neznáma. Do mimoreality. Pripadala som si neviditeľná; iba ja a moje sny. To je totiž jediná vec, ktorú vám nikto nemôže zobrať. Sny. Tie vás budú prenasledovať stále. A ja sa im snažím nevyhýbať. Prímam ich s otvorenou náručou a snažím sa nad nimi prevziať kontrolu. Keď snívate, vytvárate si vlastný svet, v ktorom je len dobro. V ktorom sa ľudia nestrieľajú len pre pár drobných. Je tam jednoducho všetko dokonalé. A to je ten problém. Zobudíte sa a opäť uvidíte tú krutú realitu. A moja krutá realita je ten panáčik na prednom sedadle.

Nenápadne som sa naňho pozrela. Ruku mal opretú o dvere a pozeral sa z okna. Pri tom sa tváril, že počúva môjho otca. Nevyzeral byť dvakrát nadšený z toho, že tu je, ale nesťažoval si. A ani nemá prečo. Bude si žiť ako kráľ v prezidentskej vile, tak nech radšej svoj zobáčik neotvára.

Pozerala som sa naňho a snažila som sa prísť na to, čo je ten chalan zač. Snažila som sa nájsť nejaký detail, ktorý by mi ho aspoň trochu odhalil. Tieto typy som dobre poznala. Rozmaznaný, namyslený... Myslia si, že im patrí svet. A týchto z duše nenávidím. Len nech chlapček pokojne vystrčí rožky. Nevadí, aspoň bude sranda, keď mu ich budem lámať.

Zaregistrovala som pohyb. Rýchlo som sa naňho pozrela a naše pohľady sa stretli. Usmial sa na mňa a ja som rýchlo sklopila pohľad k zemi. Pocítila som červeň na lícach. Nechápala som, čo sa to so mnou deje. Nikdy som sa takto pri chalanovi nesprávala. Vždy som sa na nich len usmiala a kráčala som si ďalej. Ale pri ňom sa cítim akási nesvoja. Rozhodne to nie je skvelý pocit a chcem sa ho čo najskôr zbaviť.

Auto zastalo a ja som okamžite vystúpila. Nečakala som na ostatných a rýchlym krokom som vošla do domu. Vyšla som na druhé poschodie, vošla som do svojej izby a zavrela som za sebou dvere. Pustila som stereo a ľahla som si na posteľ. Príjemné tóny rockovej hudby mi dopriali aspoň pár minút na oddych. Jednoducho som zavrela oči a nemyslela som. Chcela som opustiť túto izbu a vzniesť sa do nebies. Proste letieť...

Či som chcela, alebo nie, opäť mi ten chalan prišiel na rozum. Nech som sa akokoľvek snažila, stále som mala pred sebou jeho tvár. Tie krásne smaragdové oči, ostré rysy tváre, vždy upravené vlasy, a ten jeho dokonalý zmysel pre módu. Neobliekal sa ako nejaký manekýn. Práve naopak. Vyzeralo to, akoby mu bolo jedno, čo má na sebe. Proste na seba hodil prvé, čo mu prišlo pod ruku. A vždy sa trafil do dokonalosti. Takúto presnosť nemá ani moja mama.

Zobrala som mobil a zavolala som Domči a Miške. Pozvala som ich k sebe; teraz naozaj nepotrebujem byť s ním. A ešte k tomu sama. A mám pocit, že tie dve ho vystrašia natoľko, že sa stiahne a ja budem mať pokoj. Nevedeli sa dočkať, kedy sa dostaví nový materiál. Už sa im naňho zbiehali sliny. To bude skvelé, ak sa mi tu tie dve oňho pobijú!

Zrazu mi do izby vtrhla mama a vykríkla: „Čo to má znamenať?!“

Vystrašene som na ňu pozerala. „Aspoň si mohla zaklopať,“ zašepkala som do ticha.

Jej tvár nabrala fialovú farbu a ja som sa zľakla. Hádam mi tu neodpadne!

„Ako sa to k nemu správaš?“ hovorila pomaly.

Prevrátila som oči. „Bože, mami. Hovorila som ti, že nateraz ho máš ty,“ hovorila som pokojne. „A okrem toho, vôbec ma ten tupec nezaujíma.“

Vyzerala byť už pokojnejšia. Sadla si na stoličku pri písacom stolíku, zhlboka sa nadýchla a začala hovoriť: „Vieš, Izabella, ja chápem, že nemáš radosť, že Alica odišla. Ja to naozaj úplne chápem, veď aj ja mám sestry. Bojíš sa, že pri ňom na ňu zabudneš, alebo že sa dokonca zamiluješ, ale je to len mesiac. Žiadam ťa, aby si to ten mesiac vydržala. Prosím ťa o to ako matka dcéru.“

Pozerala som na ňu s vyvalenými očami. Po chvíli som to nevydržala a začala som sa smiať. „Ja a zamilovať!“ vykrikovala som stále.

„Pssst! Si normálna?“ tíšila ma mama.

Keď som sa ako-tak upokojila, posadila som sa a chytila som mamu za ruku. „Mami, ja to vydržím. Ja s ním problém nemám. Len by som ocenila, keby sa držal ďalej, to je všetko,“ povedala som jej a objala som ju.

„Lenže teraz to nepôjde, Izabella. Buď sa prekonáš a budeš sa mu venovať, alebo znemožníš celú našu rodinu a ja ťa určite zabijem,“ povedala pokojne. Vedela som, že to nemyslí vážne.

Pozrela som na ňu a s utrpením som povedala: „Tak dobre!“

„Juchuchúúú!“ vykríkla a zdvihla sa na odchod.

„Mami?“ zakričala som na ňu. „Príde Miška a Domča.“

Mama sa otočila a povedala: „Skvelé! Aspoň sa zoznámia.“

Usmiala som sa na ňu a zavrela som za ňou dvere. Zvýšila som hlasitosť hudby, prezliekla som sa do tielka a šortiek, a začala som chystať svoju izbu na menší večierok. Priniesla som asi milión filmov, misky s čipsami, cukríkmi, nejaké jednohubky, poháre plné koly a spritu, a zišla som na prízemie. Sadla som si na sedačku a čakala som na ich príchod.

Zapla som si TV a prvé, čo som uvidela, bola reportáž z letiska.

„Prezidentská rodina sa dnes rozlúčila s najstaršou dcérou, a naopak, privítala nového člena, ktorý pochádza až z ďalekej Ameriky. Nevieme, čo má hlava štátu za lubom, ale jedno je isté. Tento mesiac bude ešte riadne pestrý.“

Povzdychla som si a radšej som prepla na iný kanál. Sedela som na sedačke a znudene som pozerala na obrazovku. Programu som však veľa pozornosti nevenovala.

Ozval sa zvonček a ja som nadšene vyskočila. Vypla som telku a išla som otvoriť. Schmatla som ich a už som ich ťahala horu schodmi.

„Hééj, Iz, počkáj!“ smiala sa Dominika.

„Áno, Iz, my ho chceme vidieť,“ povedala Miška.

Nahnevane som si povzdychla a zaviedla som ich do kuchyne.

„Dobrý deň!“ pozdravili zborovo moju matku.

Mama sa od Eda na chvíľu odpútala. „Ahojte, dievčatá. Toto je Edward Cullen,“ predstavila im ho. Obidve vyzerali, že každú chvíľu odpadnú. Iba som pretočila očami a išla som preč.

„Počkaj, Izabella!“ okríkla ma mama. „Zabudla si na našu dohodu?“

Otočila som sa na nich a nasadila som falošný úsmev. Aj amatér by si všimol, že svoje nadšenie len predstieram. Ed sa na mňa usmieval ako pripečený. Asi mu už Slovensko začína škodiť...

„Ideme?“ spýtala som sa ich.

Pozreli sa na mňa. „Aléé, nemôžeme zostať?“ spýtali sa ma.

„Pokojne,“ povedala som a odišla som do svojej izby. Mamin krik som ignorovala.

Edward:

Sledoval som, ako celá rozhnevaná odchádza, úspešne ignorujúc svoju matku. Tie jej kamošky sa na mňa vrhli a zaplavili ma rôznymi otázkami. Ich angličtina bola naozaj hrozná. Ešteže som sa pred cestou sem ako-tak naučil slovensky.

Jej matka sa mi ospravedlňovala za jej správanie. Vraj je to len kvôli tomu, že s tou Alicou od seba nikdy tak dlho neboli. Chápal som to, ale vedel som, že to má na jej správaní len malý podiel. Keby som len vedel, čo som spravil! Hneď by som sa jej ospravedlnil a napravil by som to, ale ona bola ako Čínsky múr. Úplne nedobytná. Nedalo sa s ňou ani porozprávať. Snažil som sa byť milý, ale ona to úplne ignorovala. Naozaj by som ju chcel lepšie spoznať. Vyzerá ako správne dievča.

Tie dve sa rozlúčili a išli za Bellou do izby. Chcel som vedieť, ktoré poschodie je jej, a tak som sa s jej matkou rozlúčil. Povedal som, že som unavený z cesty a že si idem ľahnúť. Sledoval som tie dve. Bohvie, čo si o mne mysleli, ale očividne im to lichotilo. Moja izba – alebo skôr môj byt – bol na prvom poschodí. Ony pokračovali na druhé poschodie. Nenápadne som vyšiel na pár prvých schodov a sledoval som, ako zašli za akési dvere. Zrejme vstúpili do jej izby.

Pousmial som sa a vošiel som do svojej izby. Rýchlo som si ľahol na posteľ a snažil som sa načúvať. Steny v tomto dome boli  tenké, a to nemyslím len metaforicky. Bolo tu počuť každé slovo a tipujem, že tie tri si rozhodne nebudú šepkať. Takže dnes to vyzerá na pohodlné odpočúvanie.

Asi som vás trochu nahnevala Belliným prístupom k Edwardovi, ale ja som z toho nadšená. Ed, samozrejme, nič nechápe, a to nám dáva viac šancí na spoznávanie.

Musím povedať, že ja osobne nie som s touto kapitolou veľmi spokojná. Nie je to to, čo som si predstavovala; niečo mi tam chýba. Ale dúfam, že som to úplne nepotopila. =)

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Výmenný pobyt - 3. kapitola: