Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Výmenný pobyt - 4. kapitola

08.03.2011 (17:15) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1208×

4. kapitola: Výlet

„Čo máš za problém, Bella?“ spýtala sa ma Domča. Už asi pol hodinu ma presviedčajú, že môj prístup k Edwardovi nie je správny. Práve naopak. Vraj je hlúpy a detinský. Ale ja si nedokážem pomôcť! Vždy, keď som pri ňom, som úplné iná. Zmením sa a úplne nad sebou strácam kontrolu.

„Ja neviem, Dominika!“ vykríkla som. „Jednoducho si nie som istá ním... sebou... a všetkým, čo sa deje,“ povedala som. „Ani neviete, aké je niekedy ťažké byť prezidentovou dcéruškou,“ povzdychla som si a zložila som si tvár do dlaní.

„Bells, my ťa chápeme,“ povedala Miška. „Verím ti, keď vravíš, že by si s nami hneď menila. Ale ten chalan za nič nemôže. Nemôže za to, kto si. Nikto za to nemôže. Lenže ty za to všetko viníš jeho!“ kárala ma.

Pozrela som na ňu. „Ale ja ho neviním. Ja...“ zlyhal mi hlas. „Ja len chcem Alicu,“ povedala som napokon a zvesila som hlavu.

Nikdy sme s Alicou od seba neboli tak dlho. Plakala som za ňou, keď chodila do školy a ja som tvrdla v škôlke. Išla som na dva týždne do tábora a Alica sa tu išla zblázniť. Myslela som si, že to zvládnem. Myslela som si, že už som veľká a budem rada, že tu bude aspoň chvíľu pokoj. Ale nie. Naozaj mi veľmi chýba a bojím sa zblížiť sa s ním. Bojím sa, že pri ňom by som zabudla na Alicu. A za to by som sa nenávidela.

„Veď za pokus nič nedáš, nie?“ spýtala sa ma Domča. Pozrela som na ňu. Má pravdu. Skúsiť by som to vážne mohla. Možno prekvapím samu seba.

„No, skúsiť by som to vážne mohla,“ povedala som si viac-menej sama pre seba. Obidve vyskočili od radosti a objali ma. „Tuším ste doňho viac buchnuté, než som si myslela,“ povedala som so smiechom.

Iba sa na mňa vražedne pozreli a opäť sme sa všetky rozosmiali.

Na druhý deň

Zobudila som sa na hlasné chrápanie pri mojom ľavom uchu. Oči som pomaly rozlepila a pozrela sa po šíriteľovi toho vražedného zvuku. Domča bola ku mne otočená tvárou a s otvorenými ústami mi chrápala do ucha. Odvalila som ju na druhý bok, nech si aj Miška užije, vstala som a zamierila som do kúpeľne. Bola už jedna hodina, takže v dome to žilo. To len my sme si po včerajšej žúrke prispali. Telka nám išla asi do trištvrte na štyri a to sme potom ešte kecali a rozoberali rôzne témy. Od najkrajších hercov, cez najhoršie outfitty celebrít, až po Edwarda. Ale dnešné ráno je až moc pekné na to, aby som naňho opäť myslela.

Keď som sa zbadala v zrkadle, skoro som sama zo seba omdlela. Roztečená riasenka a očné tiene, z vlasov hotová farmárska slama a kruhy pod očami tomu všetkému pridávali efekt “dokonalosti“. Naozaj som nevedela, ako som sa, preboha, mohla takto doriadiť. Cítila som sa vyspato, uvoľnene, nabitá novou energiou. Takto som sa už dávno necítila.

„Budeš tu ešte dlho?“ spýtala sa ma Miška.

Začudovane som na ňu pozrela. „Domča?“ hádala som.

„Hej, hej. Pri nej sa jednoducho spať nedá,“ skonštatovala.

Usmiala som sa na ňu a keď som usúdila, že môj vzhľad je už ako-tak schopný, vydala som sa dolu schodmi do kuchyne. Otvorila som chladničku a lačne som sa vrhla na Actimel s jahodovou príchuťou. Túto božskú vec musím vypiť každé ráno, inak by som asi nefungovala.

„Pravidelná dávka?“ Vyrušila ma matka. Prikývla som. „Vieš o tom, že jedná ta fľaštička má až jedno percento tuku?“ vypálila na mňa s – pre mňa –  úplne “novou“ informáciou.

„Vážne?“ zahrala som prekvapenú. Iba sa na mňa uškrnula, nasadila si okuliare a začala sa pozerať po niečom, čo by mohla upraviť, prípadne úplne prerobiť. Dizajnérky sú už raz také.

Presunula som sa do obývačky a zapla som telku. V tej však, prekvapivo, nič nebolo, tak som sa presunula k notebooku. Kým sa naštartoval, stihla som ešte vybehnúť do izby a zavrieť Domči dvere, nech má pokojný spánok. A tiež, aby ju nikto nepočul.

Sadla som si k notebooku a hneď som otvorila facebook. Sociálne sieťe ma naozaj nijako obzvlášť nezaujímali. Preferovala som osobné stretnutia, smiechy, a tiež šťuchance. Tie obzvlášť. Ale aj tak treba mať neustály prísun informácii, aby som zostala ako-tak v obraze. Nechceme byť sto rokov za opicami, všakže?

Keďže tento notebook je len a len môj, okamžite ma prihlásilo na moje konto. Pozrela som novinky. Pár nových vzťahov, niekoľko desiatok upozornení, ktoré som si od dvadsiatky prestala pozerať, a tiež jedna žiadosť o priateľstvo. To ma milo prekvapilo, a tak som nečakala a odkryla som identitu toho neznámeho. Oči mi však okamžite vyskočili z jamiek, keď som zbadala Edwardovo meno. Mal tam naozaj dokonalú fotku v slnečných okuliaroch a v obtiahnutom tričku. Bola fotená kdesi pri mori. Radšej som nad tým ani neuvažovala a klikla som na Potvrdiť. Keby som sa nad tým začala zamýšľať a hovorila som si všetky pre a proti, asi by sme tu boli dlho.

Ani neubehla minúta a na naše priateľstvo dalo like asi tridsať ďalších mojich “friendov“. Iba som sa tomu pousmiala a modlila som sa, aby Edward nemal onedlho dvadsať žiadostí o priateľstvo. A keď áno, aspoň sa zasmejeme.

Za pár minút sa z druhého poschodia nalogoval aj on.

A, na moje prekvapenie, aj on “like-ol“ naše novonadobudnuté priateľstvo. Mala som toho už naozaj dosť a šípkou som namierila na odhlásiť, keď mi vyskočilo chat okno s jeho menom a len jedným slovom – Hi. :)

Ja: Hi.

Edward: Are you still angry to me?

(Si na mňa ešte stále naštvaná?)

Ja: I haven´t been angry to you.

(Nebola som na teba nahnevaná.)

Edward: Ok.

Takéto odpovede naozaj neznášam . Nedá sa na ne nijako odpovedať a začínať novú tému sa mi práve nechce.

Už som to chcela zavrieť, keď mi opäť napísal.

Edward: Can I tell you one of my secrets?

(Môžem ti povedať jedno z mojich tajomstiev?)

Začudovane som hľadela na monitor a odpísala som Of course. (Samozrejme.)

Pri jeho mene sa objavil znak písania a ja som si od nervozity hrýzla nechty. Nechápala som, čo tým myslel. Aké svoje tajomstvo mi chce povedať?

Zablikala mi správa.

Edward: Asi viem tak trochu po Slovensky. :)

Prevrátila som očami.

Ja: To je všetkooo? :(

Edward: A čo si čakala? :D

Ja: Trochu viac akcie. :)

Edward: Prepáč, že som ťa sklamal. :(

Ja: Trdlo. Nie, len som sa zľakla, čo tak zrazu. :)

Trojminútová pauza.

Edward: Teraz by si mi mohla ty objasniť jednu záhadu.

Zľakla som sa.

Ja: Akú? Mám sa báť?

Edward: Nie. :D Ja len, prečo ma od môjho príchodu ignoruješ?

Zásah do čierneho. Ako sa mám z tohto vymotať? preháňalo sa mi mysľou. Ruky sa mi na klávesnici jemne klepali a nenapadala ma žiadna súvislá odpoveď. Po mojej dlhšej odmlke sa opäť ozval.

Edward: Ako vidím, nemáš slov. :D Ja som len chcel vedieť, prečo si voči mne taká chladná. Naozaj ma to mrzí, pretože by som ťa skutočne rád spoznal. Ak chceš, nemusíš mi odpovedať hneď. Ja si počkám. :)

Srdce mi búšilo a nedalo sa nijako skrotiť.

Ja: To tam máš nejaký slovník, či čo? :D

Snažila som sa nenápadne zmeniť tému.

Edward: Nie. Vravel som, že viem trochu Slovensky.

Ja: Medzi trochu vedieť a vedieť je rozdiel, ak ťa to náhodou učiteľka nenaučila. :)

Edward: Si ostrá, I like it. :)

Čože?!

Ja: Začínam sa zamýšľať, či si normálny. :D Ale nie. Ako tak pozerám, vieš toho o mne viac než ja o tebe. Takže hovor a nuď ma. :D

Edward: Ako vravím, ostrá. :)

Reagoval na moju poslednú vetu.

Edward: A čo by si o mne chcela vedieť?

Ja: A vieš, že ani neviem? :D

Edward: :D Tak pre tentokrát som sa tomu úspešne vyhol. :)

Ja: Ale ja mám pamäť dobrú.

Upozornila som ho.

Edward: Veď aj ja. :)

Usmiala som sa a pozrela som sa von oknom.

Edward: Čo keby som zišiel dole a (konečne) by sme sa oficiálne zoznámili? :)

Ja: Tak prídi. :D

Napísala som bez rozmýšľania a odhlásila som sa. O malú chvíľku som už na schodoch počula kroky a usmiala som sa. Náročky som zabehla do kuchyne, aby to mal ku mne ďalej. Naliala som si plný pohár Pepsi Coly a začala ho piť, nech si chlapec na moju ruku počká. Pomaly som uchlipkávala a keď sa dovalil, pustila som sa do toho naplno. Na tvári mal ten svoj dokonalý úsmev a ruky mal vo vreckách. Pomaly ku mne podišiel a trpezlivo čakal, kým moja maličkosť ráči dopiť ten úžasný zdroj kofeínu.

Keď som usúdila, že čaká dosť dlho, položila som pohár a natiahla som k nemu ruku. On ju prijal a usmiali sme sa na seba.

„Izabella,“ povedala som.

Pozrel na mňa s iskričkami v očiach. „Edward.“

Potriasli sme si rukou, no ani jednému sa nechcelo odpojiť ich. Pripadalo mi to neskutočne trápne, ale zároveň som sa tešila, že som tú svoju bariéru voči nemu prelomila a môžem ďalej normálne fungovať.

„To trvalo,“ prehodil po chvíli, čím si odomňa vyslúžil jeden šťuchanec do rebra. Zasmial sa a naša pozitívna energia onedlho naplnila celú miestnosť. Sadli sme si za kuchynský stôl a pohrúžili sme sa do inteligentnej debaty. Spoznávali sme jeden druhého a ja som bola rada, že som sa takto rozhodla. Nakoniec som zistila, že Edward je naozaj dobrý chalan. Dokonca som sa cítila previnilo, že som o ňom najskôr pochybovala. No pravý dôvod mojej počiatočnej nevraživosti voči nemu som mu ešte neodhalila.

Keď sme sa presunuli do obývačky za rodičmi – ešte stále živo diskutujúc o všeličom možnom – matka bola radosťou bez seba, že som sa vzdala. Pohľad na nás ju dokonca tak nabudil, že z ničoho nič zahlásila: „Ľudia, poďme do Tatier!“

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Výmenný pobyt - 4. kapitola: