Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » What about now? 1. kapitola

22.01.2010 (20:45) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1006×

Vôbec som netušila ako mám zareagovať. Mám sa premeniť späť alebo skúsiť nahodiť mierumilovný výraz? (Čo sa mi asi ťažko podarí...) Skôr ako som si stihla vybrať niektorý variant, do popredia vystúpil Carlisle.  Nevyzeral, že by sa ma bál. Boli to skôr obavy... Obavy o svoju rodinu... Práve toto ma donútilo hneď a zaraz sa premeniť. Vďaka Bohu, že sme oblečení, aj keď sa premeníme späť. Ako náhle som tak urobila, všetci sa presunuli o krok dozadu. Nikdy nepochopím prečo sa nás tak boja... Veď aj my sme ,,ľudské“ bytosti tak ako oni. Začala som teda debatu ako prvá.

Nahodila som krásny úsmev a predniesla: ,,Teda Edward, že sa nehanbíš! Vlastnej sestry sa bojíš? A ja som si myslela, že si môj odvážny bráško.“

,,Bráško? Bráško?! Bráško?!!“ ozývalo sa zrazu zo všetkých strán.

Iba Carlisle bol úplne pokojný a ako prvý sa mi vydal naproti. Vôbec sa nezmenil, stále ten istý účes, tentokrát pre zmenu úsmev na tvári a starostlivé oči.

,,Carlisle!“ ani som si neuvedomila, že som sa mu vrhla okolo krku ako malé detsko.

,,Lizzie! Tak rád ťa opäť vidím. Ale čo tu robíš? Nemala by si byť s rodinou?“

Ach jaj, ja som vedela, že na toto hneď príde. To je celý on, nedá si pokoj. No čo už, budem im to musieť vysvetliť neskôr. Teraz sa chystám zoznámiť s rodinou.

,,Noo vieš, to je na dlho. Potom ti všetko porozprávam, ale myslím, že by ste mi mali vy dvaja niekoho predstaviť.“ Vrhla som zaujatý pohľad na ostatných.

Všetci sa na mňa s napätím pozerali, ako keby stále neverili vlastným očiam. Pokúsila som sa o ten najúprimnejší a najšťastnejší úsmev aký som v tej chvíli dokázala vyčariť na svojej tvári. Ďalší ku mne pristúpil Edward.

,,Prepáč Lizzie. Len to, že si naozaj prišla je pre mňa trochu šok...“

Tedaa... Stále ten prejav z 20. storočia. No dnes nemám náladu vytýkať mu to... Veď ho vidím pomaly po 80 rokoch. Neviem ako preňho, ale pre mňa je to stále dlhá doba.

Po zvítaní s ostatnými a hlavne po predstavovaní celej rodiny, sme sa konečne usadili v obývačke. Už som ich poznala všetkých: Esme, Emmeta, Rosalie, Alice, Jaspera, Bellu, Nessie a Jacoba.  Každý sa posadil, iba Ed s Carlislom ostali stáť... Oni boli jedni z mála osôb, ktoré vedeli kto som... Ostatní s napätím čakali, čo im o sebe poviem - či nič, či iba niečo, alebo všetko... No ja som bola odhodlaná neklamať, hovoriť otvorene, aj keď niekedy je to ťažké...

Tak som začala rozprávať môj príbeh:

,,Ako ste sa pred chvíľou dozvedeli, som Edwardova sestra, Elizabeth Masen. Isto sa pýtate, prečo vám o mne nikdy nepovedali. Je to naozaj dlhý príbeh a ja dúfam, že ho pochopíte. Viete, som o rok mladšia ako Ed. Keď v našej dobe zúrila chrípková epidémia, ja som chrípku dostala ako prvá z našej rodiny. Po mne môj otec, mama a nakoniec Edward. Otec sa už neprebral. Najskôr sme mali lôžka pri sebe, ale mňa potom premiestnili do inej izby. Nechápala som prečo... Veď som na tom nebola o nič lepšie ako oni. Tam sa o mňa tiež staral Carlisle, pretože ho mama o to poprosila... V jednu noc, keď bol spln, prišli za mnou nejakí muži. Prvé, čo mi napadlo, bolo to, že ma idú zase previezť inam. Avšak jeden z nich ma vzal na ruky a vstave akom som bola, bezvládna a takmer bez života, ma odniesol niekam preč... Preč od chorých, preč od plaču a beznádeje... Tí muži čo pre mňa prišli sa vôbec nebáli, že ochorejú...

Doteraz vlastne neviem ako dlho ma niesol... Keď som sa zobudila, ocitla som sa v jaskyni... Starala sa o mňa jedna žena, Camille. Keď veľké horúčky a chrípka neustupovali a dokonca som sa pomaly začínala dusiť, zavolala ostatných. Tí, čo ma tam priniesli sa s ňou dlho rozprávali, čo so mnou urobia. Ten najväčší z nich, muž, ktorý ma niesol, stále dookola opakoval, že ten, čo to chcel urobiť, ešte neprišiel... Tak sa rozhodli nechať veci tak ako sú... V tú noc za mnou prišiel nejaký chlap... Moc som naňho nevidela, keďže horúčka bola stále vyššia. Jediné, čo som videla, boli iba jeho žiarivé modré oči...“

Zahĺbená do môjho rozprávania som si ani nevšimla zapadajúce slnko a to, že Nessie sa mi s veľkým záujmom pozerá do očí. Svietili presne tak isto... To je jeden z dôvodov, prečo nevychádzame v noci von ako ľudia.

,,Urobil z teba jedného z nich?“ vyrušila ma z môjho zamyslenia Nessie.

,,Áno, urobil. Avšak najskôr to nedokázal. Ostatní ho ale nakoniec presvedčili. Bola som premenená presne v tú noc, keď Carlisle premenil Eda.“

,,Takže odvtedy ste sa s Edwardom nevideli?“ Ach tá Esme. Je naozaj veľmi starostlivá. Strašne mi pripomína mamu.

Skôr ako som stihla odpovedať, slova sa ujal Ed: ,,Vieš Esme, Carlisle vedel, že ju odviedli. Teda aspoň v to dúfal. Myslel si ale, že to urobili druhí upíry, no keď uvidel neďaleko nemocnice vlčie stopy bolo mu to jasné. S Lucianom sa poznal už mnoho rokov, preto sme ho hneď po mojej premene navštívili. Vysvetlil nám, že Lizzie má naozaj vzácny dar, a ak by sa stala upírom bola by pre Ara, ktorý ju už vtedy hľadal, až priveľkou zbraňou. A ako vieme, nič ho nezastaví od myšlienky obohatiť svoju zbierku talentovaných upírov.“

,,Počkať! Ty máš nejakú unikátnu schopnosť a ešte si nám o nej nepovedala?“ zapojil sa do debaty Emmet.

,,Noo ako viem, tak ste mi nedovolili môj príbeh dokončiť.“

,,Dobre, dobre. Ale kto je vlastne Lucian?“

Ten Emmet naozaj len tak ľahko nesklapne...

,,Takže ako povedal Ed, za štyri dni prišli za nami. Edward bol už novorodeným, no moja premena ešte stále prebiehala. My sa však dokážeme premeniť naspäť do normálnej podoby až o pol roka, čo som vtedy ešte nevedela. Takže, poviem pravdu, keď sa moja premena o deň skončila, úplne som sa zrútila. V tej chvíli to bolo pre mňa utrpenie. Mala som byť 6 mesiacov vlkom. Ed nepočul moje myšlienky, tak sa nemohol so mnou ako rozprávať. Tak som ušla do lesa...Usadila som sa na malej čistinke a pomaly som zistila, že som v Afrike. Videla som nádhernú krajinu. Určite som bola blízko pri snežnej čiare. Ten nádherný sneh nado mnou musel byť vidieť z veľkej diaľky. A keďže podo mnou som zbadala saharu, inde som byť nemohla. Za také dve hodinky prišiel za mnou Lucian. Bol premenený, tak sa so mnou mohol spojiť myšlienkami. Áno, dokážeme sa tak rozprávať, ak chceme.“ Odpovedala som na Emmetovu, našťastie, nevyslovenú otázku.

,,Dlho sme sa zhovárali, povedal mi všetko o jeho živote. To, ako sa stal vlkolakom, ako...“

Na chvíľu som sa odmlčala. Nedokázala som o ňom rozprávať. Ako náhle som si spomenula na náš prvý rozhovor, zalial ma zvláštny pocit. Nedokázala som pokračovať. To, že som ho opustila, kvôli mojej druhej rodine, to bolo až priveľmi bolestivé. Spomenula som si na otázku, ktorá mi napadla ako prvá, ešte predtým, ako som nastúpila do lietadla. Miloval ma niekedy? A miluje ma teraz? Len to nie! Nesmiem o ňom pochybovať. Veď mi to toľkokrát prisahal.

Asi každý v miestnosti vytušil môj vnútorný boj.

Prvá sa potichučky ozvala Esme: ,,Lizzie, myslím, že by si si mala ísť odpočinúť. Určite si unavená. Môžeš si ľahnúť u mňa a Carlisla v izbe.“

,,Ďakujem Esme, asi by som si naozaj mala ísť ľahnúť. V lietadle toho človek moc nenaspí.“

Všetci sme sa naraz zasmiali na slove ,,človek“, a potom ma Esme zaviedla do ich izby. Ľahla som si a zaspávala som s pocitom, že sa musím čím skôr vrátiť domov.

prológ zhrnutie poviedok 2. kapitola

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek What about now? 1. kapitola: