Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Za hranicou územia - 6. kapitola

30.03.2012 (17:30) • riminii • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1706×

„Tu neďaleko je malý domček. Je opustený, rozmýšľal som, že by si sa tam mohla prezliecť,“ začal Edward zamyslene a pobozkal ma na spánok.
„Prezliecť?“ skríkla som zmätene. „Ale... ale ja som si nič nevzala a...“ Umlčali ma Edwardove náhlivé pery, okamžite som zmĺkla a zaplietla mu prsty do vlasov.

„Si sladká,“ zašomral. Začervenala som sa a sklopila som zrak k zemi, no prstom ma donútil hlavu opäť zdvihnúť. „Neboj sa, niečo som si pre teba pripravil.“ Bezhlavo som kráčala za ním, za ruku ma viedol až k starej, schátranej chatrči, stojacej neďaleko kostola, v ktorom sa mi zmení život.

Keď otváral dvere, trám trocha zapukal, no otvoril ich ľahko, už tu musel raz byť. Alebo je proste neuveriteľne silný.

„Vieš, moja rodina by si asi všimla, keby som odišiel z domu v obleku,“ zachechtal sa a odrazu bol o poznanie nervóznejší.

Zaprášené, spráchnivené podlahy pukali pod každým jedným krokom, ktorý sme urobili alebo skôr, ktoré som urobila ja. Edward chodil ladne a nehlučne, takmer mi to naháňalo strach... akoby vôbec nebol naozajstný. A vtedy som sa musela uistiť, že je tu so mnou, že ma neopustil.

Rohy boli plné pavučín a na oknách stále viseli potrhané, šedivé záclony. Cez rozbité okno dovnútra fúkal čerstvý, studený vzduch.

„Ja... dovolil som si doniesť ti šaty,“ zašomral nervózne a pohľadom mykol na nepriesvitný obal, ktorý ležal vedľa neho na stole. „Vieš, okradol som ťa o normálny, veľký sobáš... a vlastne... o normálny život... ja, ja... chcel som aspoň...“ V živote som ho nevidela takéhoto nervózneho, zasmiala som sa na tom. Práve v tejto chvíli bol neuveriteľne krásny a ja som sa opäť začudovala, ako si mohol vybrať mňa?!

„Ďakujem ti,“ zašomrala som dojato. „Kedy si to stihol?“

„Keď máš peniaze, môžeš všetko. Aj to, aby kvôli tebe o deviatej večer otvorili obchod.“ Prekvapene som otvorila ústa do O, čosi som chcela povedal, no ušli mi všetky slová, akoby odleteli vo vánku, vejúceho z okna.

„Viem, že nič tak nevystihne tvoju krásu, ale aspoň som sa snažil...“ vysvetlil.

Zips na obale v tomto tichu zavrzol neuveriteľne hlasno, usmiala som sa šťastím, keď z neho vytiahol dokonalú, bielu látku, čistú ako čerstvo napadaný sneh. Musela som sa ich dotknúť, dovtedy by som neverila, že sú ozajstné.

„Predavačky v obchode po mne zvláštne pozerali, keď som ich vyberal.“

„Len chceli, aby boli pre ne,“ zašomrala som podráždene. Nevinne mykol plecami, vedela som, že mám pravdu.

„Neboj sa, ja by som nikoho iného nechcel,“ upokojoval ma, no mňa pochmúrna nálada prechádzala len veľmi ťažko.

„Ty pôjdeš takto?“ spýtala som sa ho. Pobavila som sa pri myšlienke, že by som ja pred oltárom stála v prekrásnych svadobných šatách a on vedľa mňa v jednoduchý rifliach a tričku. No potom ma oblialo kruté poznanie – aj tak by vyzeral lepšie.

„Ja mám, samozrejme, oblek,“ usmial sa a ukázal na ďalší obal, ktorý som si spod šiat vôbec nevšimla. „No hop hop, vyzleč sa,“ povzbudil ma a všimla som si, ako sa mu v očiach zvláštne zaiskrilo a na perách sa mu usadil zbožný úsmev.

„Vieš, že by si nemal vidieť nevestu pred sobášom. Prináša to nešťastie.“

„Ja na povery neverím.“

„Si si naozaj istá, že to chceš urobiť?“ spýtal sa ma kontrolne a jemne ma pobozkal na kútik pier. Nechať sa o toto pripraviť? Bola by som blázon! Slastne som privrela oči a vydýchla som.

Sedeli sme na lavičke stojacej pred kostolom. Vonku bolo príjemne teplo, no slnko nesvietilo. Po neďalekej ceste prechádzali ľudia, veselo na nás kývali a usmievali sa, no nepomáhali mi.

„Naozaj som si istá, Edward.“ Nežne sa usmial, v očiach sa mu takmer zaiskrilo. „Už som ti povedala, že ťa milujem?“ spýtala som sa ho omámene. Odrazu som si nevedela na nič spomenúť.

„Myslím, že nie,“ zachechtal sa.

„Milujem ťa.“

„Aj ja teba.“ Objal ma okolo útleho pása, aj cez vrstvu látky som cítila chlad jeho pokožky a iba vtedy som vedela, že je naozaj pri mne. Zaboril mi tvár medzi krk a plece a zhlboka vdychoval moju vôňu. Každou jednou sekundou som si začala uvedomovať viac a viac, čo sa práve chystám urobiť. Dlane sa mi začali potiť a roztriasli sa, snažila som sa to pred ním schovať.

„Môžeme ísť?“ spýtal sa ma a nastavil ruku, aby som sa ho mohla chytiť. Nervózne som sa poobzerala navôkol. Chcela som povedať áno, no hlas sa mi zasekol kdesi v hrdle.

„Dám ti ešte čas,“ zašomral chápavo a pobozkal na spotené čelo, keď sa postavil. Prikývla som. „Milujem ťa, Isabella Swanová,“ zašepkal nežne a stratil sa za dverami kostola.

Sprudka som dýchala, odrazu som sa cítila neuveriteľne nervózna, aj keď som vedela, že ma tam čaká môj život. Skontrolovala som svoje šaty, pohladila som bielu látku na nich a do roztrasených rúk som vzala kyticu kvetov, ktorú mi podaroval so slovami, že aj kvetinárstva sa dajú podplatiť. Pričuchla som si k vôni červených ruží vo väzbe a poslednýkrát som sa zhlboka nadýchla. Zamračila som sa na svoje ruky, ktoré kyticu úplne roztriasali.

Postavila som sa z lavičky a dávala som si pozor aby som sa chodbičkou do kostola nepotkla. Uslzenými očami som len ťažko videla Edwardovu dokonalú tvár a nadávala som si za to.

Našťastie bola ulička krátka.

Edward sa víťazne usmieval, nastavil mi ruku, aby som v nej mohla nájsť oporu. Svoje dlane som mala úplne spotené, červenajúca som si ich utrela do šiat a potom ho chytila. V tej chvíli som sa zacítila neuveriteľne šťastná a vedela som, že je už len a len môj, aj keď sme si ešte nepovedali tie známe slovíčka.

Kňaz v bledom rúchu sa rozhovoril, jeho slová mi splývali v jedno, vôbec som mu nevenovala pozornosť. Na sekundu mi napadlo, či to nie je neslušné, že celú dobu hľadím len na Edwarda.

„Isabella Marie Swanová, beriete si tu prítomného Edw...“

„Áno,“ skríkla som a vzápätí som sa zahanbila. Edward sa zachechtal a naše spojené ruky stisol pevnejšie. Všimla som si, ako kňaz prekvapene zažmurkal a nakoniec sa pozrel na Edwarda.

„Edward Anthony Cullen, beriete si tu prítomnú Isabellu za svoju zákonitú manželku a budete...“

„Áno!“ odpovedal hrdo, keď kňaz dokončil svoju formulku. Netrpezlivo som sa triasla, čakala som na slová kňaza, ktoré nás vyhlásia za manželov a neustále som hypnotizovala Edwardove pery, a tak som si ani neuvedomila, kedy kňaz skončil. Keď mi Edward nasadzoval prsteň, videla som, ako sa smeje nad mojou nervozitou, a keď sa začal ku mne pomaly nakláňať, srdce sa mi rozbúchalo neuveriteľnou rýchlosťou, myslela som si, že odpadnem.

„Milujem ťa,“ zašepkal mi do pier a potom ma pobozkal. Svet sa mi roztočil, oči som pevne zavrela a snažila som sa vpiť do jeho tela, aby som ho už nikdy nemusela pustiť.

Mesiac svietil vysoko na oblohe, občas sa schoval za tmavé oblaky a nakoniec opäť vykukol, aby zažiaril na jeho kriedovo bielu tvár.

Voda potichu žblnkala o breh, fascinovane som pozorovala, ako naráža o skaly a vyplavuje lístie z vŕby, pod ktorou sme sedeli. Vzduch bol túto noc prekvapivo príjemný, nepršalo.

Opatrne sa mi dotkol dlane, o ktorú som sa opierala. Pod rukami som cítila sviežosť vlhkej trávi, čo ma šteklila medzi prstami.

Pozrela som sa na naše prepletené prsty a zahanbene som sklopila pohľad späť jemné vlnky vody. Keby bol prúd o trochu silnejší, voda by nám zmáčala bosé nohy.

Mesiac opäť vykukol spoza oblakov, videla som, ako sa jeho ruka trblieta, nepochopiteľne som sa mu hanbila pozrieť do tváre. Iskričky svetla sa mu hrali na pokožke, popri ňom som si prišla až príliš jednoduchá a obyčajná. Sklamane som sa pozrela na mesiac, ktorý sa opäť ukryl.

Ruku som si vymanila spod jeho dotyku. Postavila som sa, aby som si mohla ísť namočiť nohy. Členky som si pomaly namáčala do studenej vody. Videla som, ako ma pozoruje. Vlasy, ktoré mi padali do tváre, som si zastrčila za ucho a sťažka som si povzdychla.

„Tie šaty sa do lesa nehodia,“ zašepkala som s úsmevom a pohladila som biely satén na mojom páse.

„Si v nich krásna,“ zašomral Edward a pomaly vstával. „Ale bez nich ešte krajšia,“ zavrčal tlmene a v sekunde stál tesne predo mnou. Jeho bledé, dlhé prsty ma začali pomaly hladiť po odhalených kľúčnych kostiach, až prstami zablúdil k zapínaniu na mojom chrbte.

Jemná látka sa skĺzla po mojom tele, s rozšírenými očami a prudkým dýchaním som sa mu pozerala priamo do tmavnúcich očí a len ťažko sa mi podarilo prehltnúť hrču v krku. Roztrasenými prstami som mu rozopla gombíky na obleku a na košeli. Mesiac opäť žiaril na jeho hruď, trblietala sa a odrážala sa na moju pokožku.

Fascinovane som ju pozorovala, no nevydržalo mi to dlho. Chladnými perami sa pritlačil na moje a naliehavo ma pobozkal. Roztrasené prsty som mu zaplietla do medených, hebkých vlasov a jemne som ich zovrela v pästi.

Dlaňami blúdil po celom mojom polonahom tele, na každom kúsku kože mi naskakovala husia koža.

„Milujem ťa,“ zašepkal mi do pier, jeho sladký dych mi úplne poplietol rozum. Zacítila som mäkkú, vlhkú trávu na chrbte.

„Och!“ skríkla som a pevne som sa chytila Edwarda tak, aby som sa nemusela dotknúť studenej zeme. Nohy a ruky som mu obmotala okolo tela a vystrašene som mu vydýchla do tváre. Edward sa na mňa zmätene pozrel a stiahol ma na seba tak, aby som mu sedela na stehnách.

„Stalo sa niečo?“

„Je to studené,“ zachechtala som sa. Pod jeho pohľadom som sa opäť začervenala a pohladila som ho po nahej hrudi. Jeho ruky sa rozhýbali tak rýchlo, že sa mi pred očami rozmazávali, no aj tak ma nepustil a takmer som necítila, že sa pohybuje. Zrazu bolo podo mnou jeho sako. Pobavene na mňa žmurkol a opäť sa pritlačil na moje pery.

Rukami som mu zablúdila k zapínaniu nohavíc, roztrasene som ich rozopla, no stiahol si ich už sám. S prudkým dychom som ho pozorovala, ako si ma prezerá a hladí ma po celom tele. Dlhým prstom ma pohladil od krku až ku gumičke na nohavičkách. Vzrušene som sa napla.

Keď sme so seba strhli aj ten posledný kúsok oblečenia, poddala som sa citom a Edwardovi, môjmu manželovi...

„Na toto by som si vedela zvyknúť,“ zašomrala som spokojne a pohladila som ho po nahej hrudi. Zhlboka som sa nadýchla, vôňa jeho košele, ktorú som mala na sebe, mi vyvolala úsmev na perách. „Nemusieť sa od teba ani pohnúť...“

„Už by som ťa nepustil,“ zapriadol a rukou, ktorú mal ešte teraz za hlavou, ma pevne objal a pritlačil na svoje kamenné telo. Pobozkala som ho na kamennú hruď.

Vietor ticho rozfúkal listy vŕby, pod ktorou sme ležali. Pozorovala som, ako padajú do vody a miznú v diaľke.

Ležali sme bez pohnutia ešte niekoľko hodín, cítila som, ako mi viečka oťažievajú, pomrvila som sa na jeho hrudi a spokojne som si zívla.

„Bella!“ ozval sa Edward naliehavo. Cítila som, ako so mnou trasie a snaží sa ma zobudiť.

„Hm?“

„Vstávaj! Počujem Rosalie!“ zašomral prekvapene.

„Veď sme za hranicou,“ začala som zmätene a okamžite som začala vstávať. Obliecť sa do svadobných šiat, ležiacich ďalej od nás, nepripadalo v úvahu.

„Očividne jej to nevadí!“ zavrčal a pozeral do diaľky na niečo, čo som ja ešte vidieť nemohla. Košeľu, ktorú som mala na sebe som si stiahla pod zadok a zapla som si všetky gombíky až po krk.

„Ako ďaleko je?“ spýtala som sa nervózne, cítila som, ako sa začínam triasť.

„O chvíľu sa zjaví,“ sykol a zamračil sa na stromy pred nami. Postavil sa predo mňa, vystrašene som ho chytila za ruku a odmietala som sa ho pustiť, čokoľvek by sa dialo.

Odrazu celá krajina stíchla, všetok spev vtákov, ktorý sa v diaľke ozýval zmĺkol, zazdalo sa mi, že aj jemný vetrík prestal viať.

Edward zavrčal do diaľky, v priebehu pár sekúnd, sa pred nami zjavila prekrásna, no nebezpečná Rosalie. Všimla som si, aká zaskočená zostala, keď ma zbadala v jeho košeli. Začervenala som sa.

„Čo si to urobil?“ spýtala sa ho vyčítavo a mňa si poriadne prezrela. Pod jej pohľadom som sa stiahla ešte viac za Edwarda a bielu košeľu som si potiahla nižšie.

„Nemáš sa do toho čo starať!“ sykol nepriateľsky. „Nie je to tvoja vec!“
„Že nie?“ odfrkla nazúrene. „Týmto ohrozuješ celú rodinu! Keď sa to tie jej psi dozvedia, zabijú nás všetkých!“ Pri zmienke o mojich priateľoch som sa zamračila, no keď sa na mňa opäť vrhla spaľujúci pohľad, ostýchavo som pohľad sklonila k zemi.

„Ak sa tak stane, bude to len môj boj, nie váš!“ štekol po nej. „Poď, Bella, ideme!“ Edward ma potiahol prudko za sebou, nebral na mňa žiadny ohľad, a tak som za ním tackavo stúpala a snažila sa nespadnúť. Keď sme prechádzali okolo hrozivo vrčiacej Rosalie, držala som sa tesne pri Edwardovi. Videla som, ako na mňa zazerá. Chápala som ju, ohrozila som celú jej rodinu, vrátane Edwarda.

„Vie o tom, čo sa stalo pred sedemnástimi rokmi?“ spýtala sa ho rýchlo a Edward sa prekvapene napol. Zmätene som sa pozrela na jeho bolestne skrivenú tvár. „Vedela som to,“ zahundrala uštipačne.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa ho vystrašeným, tenkým hláskom. Otočil sa späť k nej a hrozivo zavrčal.

„To neurobíš!“

„Tak sa jej priznaj! Lebo to poviem sama!“ štekla. „Neohrozím Emmetta len kvôli tebe, Edward,“ dopovedala a jej hlas zaznel jemne ľútostivo.

„Čo bolo pred sedemnástimi rokmi, Edward?“

Autor: riminii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za hranicou územia - 6. kapitola: