Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Za hranicou územia - 7. kapitola

01.04.2012 (11:30) • riminii • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1784×

Hrozivo vrčal na svoju sestru a ruku mi postupne stláčal silnejšie. Sykla som bolesťou a on sa okamžite spamätal, no nepúšťal ma.

„Vidím, že sa k ničomu nemáš,“ povedala posmešne.

„Ideme, Bella,“ zavrčal. Strachom som sa zachvela, odrazu sa mi zazdal neuveriteľne nebezpečný, bála som sa ho.

„Môj brat pred sedemnástimi rokmi zabil vlčicu. Neďaleko odtiaľto,“ prskla odrazu. Edward sa napol a zavrčal omnoho hlasnejšie, napadlo mi, že keby ma nedržal, už by sa na ňu vrhol.

„Bránil som sa!“ štekol po nej. Opäť sa pohol dopredu, ako bez myslenia som kráčala za ním.

„Bola to tvoja matka, Bella!“ skríkla a ja som prekvapene zastala, bolo to akoby ma niekto oblial ľadovou vodou. Pozrela som sa na ňu, kašlala som na to, že som mala voči nej rešpekt a takmer som sa jej bála pozrieť do očí.

„Moja matka nebola vlčica,“ zašepkala som zmätene.

„Tak jej to povedz, Edward!“

„Musela sa začať meniť chvíľu po tom, čo ťa porodila,“ zašepkal. Strelila som na neho pohľadom, doteraz som si myslela, že si Rosalie všetko vymýšľa.

„To nie je pravda!“ skríkla som. Edward sklopil pohľad na zem a zúfalo zaúpel.

„V ten večer padali prvé vločky snehu. Bol som na love, keď spoza stromov vyšla sivá vlčica. Nechcel som jej ublížiť, ani som jej nenaznačil, že by mala vo mne hľadať nebezpečenstvo. Vrhla sa na mňa a ja som sa bránil. Keď ma chcela uhryznúť, hodil som ju do stromu, ktorý ju nakoniec zavalil. Nechcela, aby som jej akokoľvek pomohol...“ vydýchol nakoniec. Zmätene som tikala pohľadom z neho na Rosalie. Stála nehybne na mieste, ruky mala zložené na hrudi a počúvala, čo mi Edward rozpráva bez akejkoľvek emócie v tvári.

„Je to pravda?“ zachripela som so slzami v očiach. Odrazu som sa cítila neuveriteľne slabá a bezmyšlienkovito som postupne púšťala Edwardovu ruku, až sa chlad, ktorý som neustále cítila, stratil.

„Vieš, to miesto, kde som ťa vzal. Ten zlomený smrek zarastený machom...“ Ako bez duše som prikývla, cítila som sa, akoby som mala prázdnu hlavu. Bolesť z poznania ma otupovala, pred očami sa mi začal krútiť svet a Edwarda som videla len veľmi nejasne. Mlčal. Hľadala som vlastný hlas, telo, dych...

„Tam sa to stalo?“ Neprikývol, ale vedela som, že je to pravda. Odrazu som si necítila nohy, padla som na mäkkú trávu, cítila som, ako sa mi odrelo koleno. Okamžite si ku mne kľakol, v čiernych očiach mal toľko bolesti, všetky tie pocity, ktoré sa v nich ešte teraz ukrývali, boli stratené.

To, čo sa stalo ešte pred pár hodinami, bolo akoby nič.
Natiahol ku mne svoju bledú ruku, trblietajúcu sa v rannom slnku. Zbadala som prsteň na jeho palci.

„Povedz mi. Je toto všetko naozaj pravda? Prečo si mi to nepovedal?!“ Nedotkol sa ma, ruku stiahol späť na miesto, aby si mohol schovať tvár do dlaní.

„Bál som sa, že ma opustíš. Ani si nevieš predstaviť, koľkokrát som ti to chcel povedať...“

Zahryzla som si do pery a snažila som sa, aby mi slzy tak prudko nestekali po tvári. Pozerala som sa na stromy obrastené machom navôkol a odrazu sa mi toto miesto zdalo cudzie. Keď ku mne opäť natiahol ruku, aby mi zotrel slzy z líc, uhla som sa.

„Mali by sme ísť,“ zašepkala Rosalie. Pozrela som sa na ňu, v tvári mala výraz, akoby ju toto všetko odrazu mrzelo. Možno nechcela, aby to dopadlo až takto.

„Nie,“ vydýchol, jeho sladký dych mi ovial tvár. Práve teraz, v tejto chvíli, som ho viac nemohla zniesť. „Sľúbil som, že ťa už nikdy nepustím.“

„Choď preč,“ zašomrala som. „Choď...“ Viac som nedokázala zadržiavať vzlyky, naplno som sa rozplakala a Edward sa ma len zúfalo snažil vziať do náručia. Myslela som si, že ho už viac nemôžem cítiť... milovať.

„Choď preč!“ vydýchla som.

„Milujem ťa...“ Postavil sa, dal mi bozk na čelo, pri ktorom som sa opäť znechutene strhla. Cez slzy som nevidela, ale cítila som jemný vánok, ktorý rozvial lístie navôkol.

„Prepáč mi to, Bella. Ide o bezpečnosť nás všetkých. Aj o tvoju...“ zašepkala Rosalie ľútostivo a nakoniec aj ona zmizla v tmavom lese.

Cítila som sa úplne sama, akoby som na svete už nikoho nemala. Môj nový život ma opustil a pochybovala som, že môj starý by ma prijal späť.

Ľahla som si na mäkkú trávu, na ktorej som ešte pred pár minútami ležala s mojim manželom... trávila najkrajšie chvíle života.

Stála som na širokej čistinke plnej bieleho snehu. Brodila som sa ním iba v papučiach, cítila som, ako ma obklopuje zima a otupuje mi zmysli. Na druhej strane čistinky stál Edward v jeho celej kráse, trblietal sa ako sneh všade navôkol, malé iskričky z neho robili ešte neuveriteľnejšiu bytosť.

Zakričala som jeho meno, no márne. Nepočul ma. Odrazu som stála pár metrov od neho, skláňal sa nad niečím, čo mi jeho telo ukrývalo, až sa nakoniec postavil. Červené oči na mňa hrozivo upreli zrak, ustúpila som o krok dozadu, no potkla som sa o vlastnú nohu a padla som do snehu.

Na krvavých perách mu hral úsmev, neustále sa približoval. Odrazu tam nestál, bola som nad telom mladej ženy s gaštanovými vlasmi, ktorá upierala mŕtvy zrak priamo na mňa a vedľa neho plakalo malé, nahé bábätko.

V diaľke sa ozýval Jacobov hlas a volal moje meno, snažil sa prebrať ma z hlbokého spánku. Chlad sa úplne vytratil, vystriedalo ho príjemné teplo, sálajúce z jeho tela. Unavene som rozlepila viečka a okamžite som videla Jakeovu ustarostenú tvár, ako ma kontroluje a starostlivo prezerá.

Cítila som, ako sa jemne hompáľam, aj keď Jacobova chôdza bola veľmi opatrná. Vyzeral, akoby som pre neho nebola žiadnou záťažou, pretože pokojne dýchal a rytmicky kráčal naprieč lesom.

„Čo si to spravila?“ spýtal sa ma nahnevane a pohľadom mykol k ruke, ktorú som mala vyloženú na bruchu. Dlaň som zovrela v päsť a prsteň som sa snažila ukryť. Neodpovedala som mu. „A prečo máš jeho košeľu?“ spýtal sa ma opäť a poznámku o tom, že celá od nej smrdím, som sa snažila ignorovať. Pozoroval ma vystrašeným pohľadom, akoby nechcel uveriť tomu, čo si myslel. A ja som vedela, na čo myslí.

„Ty si sa za neho vydala, však?“ povedal zvláštnym rezignovaným tónom, aj keď sa na mňa neustále mračil a hlas mu zúfalo poskakoval. Schovala som si tvár na jeho hrudi a opäť som sa rozplakala. Snažil sa ma tíšiť, no ja som neprestala, až kým ma opatrne nepoložil na svoju posteľ a potichu nezavrel dvere od izby.

Ako bez duše som sedela za stolom v Emilinej kuchyni a špárala som sa v jedle, ktoré mi pripravila. No na jedlo ako také som vôbec nemala chuť.

„Mala by si niečo zjesť,“ zašomrala starostlivo.

„Nie som hladná,“ zamrmlala som neprítomne a vidličku, s ktorou som sa vŕtala v teplých vajíčkach, som položila na tanier.

„Prosím, Bella. Už sú to štyri dni, čo si nič nejedla!“ zaúpela. S povzdychom som vidličku vzala opäť do rúk, napichla som si na ňu kúsok z praženice a vložila som ho do úst. S nechuťou som požuvala a nakoniec som preglgla ešte horúce sústo.

„Ak to takto pôjde ďalej, budem ťa musieť vziať do nemocnice,“ vyhrážala sa mi a tanier posunula tesne predo mňa s naliehavým pohľadom. Len veľmi ťažko som zjedla celú porciu.

„Ďakujem, bolo to vynikajúce,“ zamrmlala som.

„Nemusíš sa pretvarovať,“ odpovedala s úsmevom. Pozerala som sa na vzory dreva, ktoré boli na stole, keď som začula, ako Emily otvára kohútik a pokojne umýva tanier. Nakoniec stolička oproti mne zavŕzgala a ona si na ňu sadla.

„Nečakala som, že sa vydáš skôr, ako ja,“ zašepkala s jemným, zamysleným úsmevom a moju ruku, ktorú som mala na stole, potiahla k sebe. Zvedavo pozorovala prsteň a pochvalne ho hladila končekmi prstov. „Musel byť drahý,“ zamrmlala pre seba.

„Emily, vydala som sa za vraha mojej matky!“ skríkla som s očami plnými sĺz. Stiahla sa, ruky, ktorými si ešte pred chvíľou prezerala môj prsteň, schovala pod stôl.

„Povedal ti predsa, že ho napadla,“ zašomrala potichučky, akoby chcela, aby som to nepočula. Bledými dlaňami som si utrela slzy z líc.

„Ty to nechápeš, však?“ spýtala som sa jej vyčítavo. Povzdychla si a zrak zahanbene sklopila na stôl.

„Myslím si, že nemal na výber. A predtým predsa nevedel, že je to tvoja matka.“

„A to mu dávalo právo zabiť ju?“

„Nie.“

V kuchyni nastalo ticho, počúvala som, ako o plechovú strechu malého domčeka bubnuje dážď a mierne ma jeho zvuk upokojuje. Po oknách stekali potôčiky vody a za nimi sa hompáľali vysoké stromy pri náraze vetra.

„Neviem, v čom to je, ale vyzeráš dospelejšie, Bella.“

„Cítim sa tak. Bola som naivné decko, teraz už taká nebudem,“ odvrkla som.

„Nie, to nie je v tom. Láska ťa zmenila,“ zašepkala s jemným úsmevom a ja som sa, aj keď nechtiac, predsa len začervenala.

„Ja už nikoho neľúbim.“

„Si jeho žena.“

„Už nechcem byť.“
„Tak prečo stále nosíš ten prsteň?“ spýtala sa a mňa tým zaskočila. Zahryzla som si do pery a pozrela sa na trblietajúci diamant, zdobiaci môj chudý prst.

„Už ho viac nechcem! Nechaj si ho, ak chceš,“ zavrčala som a prsteň som si len horko ťažko zosúvala z palca. Z očí sa mi zase začali tlačiť slzy, myslela som, že to už nikdy neskončí a ja budem plakať až do konca života.

„Prestaň s tým, Bella,“ povedala. „Potom ti to bude ľúto.“

„Nebude.“

„Si taká tvrdohlavá,“ zasmiala sa. Ocenila som, že sa snaží uľahčiť situáciu. Nakázala mi, že si mám prsteň znova nasadiť na prst, chvíľu som nad tým váhala, no keď ma takmer okríkla, nasadila som si ho späť.

Do dverí sa odrazu vrútil zmoknutý Jacob, spolu s ním zavial do malej izbičky aj chlad a pár kvapiek dažďa dopadlo na drevenú zem. Emily zhíkla, keď si všimla zablatené stopy po Jacobových topánkach a namosúrene sa postavila, aby ho vyhodila z domu.

„Cullenovci sa odsťahovali z mesta,“ začal Jacob naliehavo. „Ich vila je úplne prázdna.“

Autor: riminii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za hranicou územia - 7. kapitola: