Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Za hranicou územia - Prológ a 1. kapitola

11.03.2012 (17:00) • riminii • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 3270×

Prológ

Obrovský vlk pomaly kráčal spoza stromov; so zubami zúrivo vycerenými, s ušami výhražne zatiahnutými a so sivou srsťou, zježenou na lopatkách.

Zabijem ťa, pomyslel si. Zarazil som sa, keď som pochopil, s kým som sa stretol a dokonca to bola žena. Quilletská žena.

Si na našom území, upír!

Vlčica sa odrazu nesmiernou rýchlosťou rozbehla priamo na mňa, bez akéhokoľvek varovania. V sekunde som odskočil od mŕtveho tela jeleňa, ktorého som pred chvíľou skolil. Odrážal som jej neustále útoky a snažil som sa ju upokojiť.

„Nechcem vás zabiť!“ skríkol som naliehavo, jej ostré zuby len o pár centimetrov minuli moju tvár. Nazbieral som všetku silu, aby som jej telo z môjho odhodil a dokázal sa postaviť. S bolestivým šteknutím vrazila do neďalekého stromu a na chvíľu zostala omráčená. Sledoval som, ako sa hrubý smrek, do ktorého jej mohutné telo vrazilo, s pukaním láme a padá priamo jej smerom. Vlčica pár sekúnd ležala na mieste, kým sa spamätala. Nakoniec vyskočila na rovné nohy, aj keď som vedel, že má prednú labu zranenú.

Strom neustále padal, pukal a strácal rovnováhu.

Chcel som to zastaviť, chytiť ho do rúk a odhodiť ho od nej. No ona tvrdohlavo štekala a neustále zúrivo útočila. Pukanie stromu zosilnelo, triesky na prelomenom mieste lietali, až strom nakoniec padol.

Bolestivo štekla a stratila sa pod kmeňom starého smreku.

„Pomôžem vám!“ skríkol som v momente a snažil som sa ju upokojiť. „Len ma k sebe pustite! Nič vám nespravím!“ Bol som pár metrov od nej, keď sa snažila pohnúť a vyslobodiť sa, no každý zúfalý pohyb jej spôsoboval ešte väčšiu bolesť.

„Prosím,“ zaúpel som.

Ako náhle som sa chcel priblížiť, tvár sa jej hrozivo zvraštila a vycerila na mňa svoje zuby, ostré ako britvy. Bezmocne som stál pár metrov od nej a snažil sa ju presvedčiť.

Rozbehol som sa k nej, no zubami znova zúrivo cvakla a takmer mi odhryzla ruku. Skúšal som to ešte párkrát, kým úplne nezoslabla. Opäť som sa priblížil, no jej myšlienky mi zakázali čokoľvek urobiť, už vedela, že jej nepomôžem.

Postupne začala sťažka dýchať, hlavu porazene zložila na zem a nehybne ležala pod hrubým kmeňom stromu, ktorý ju zavalil. Hruď sa jej sťažka dvíhala a pri každom nádychu bolestivo zakňučala. O pár minút na to, s posledných síl, hlboko a plačlivo zavyla do ticha lesa... ešte dlho sa v diaľke ozývala jej ozvena.

Pomaly mi umierala pred očami a ja som s tým nič nezmohol. Kľakol som si k nej a odhodil som strom z jej tela.

„Nechcel som to urobiť,“ mrmlal som. „Nechcel! Nedali ste mi šancu!“

So sykavými nádychmi sa mi pozrela priamo do očí – boli pokojné a úplne vyrovnané. Nakoniec ich zatvorila, jej myšlienky stíchli a viac sa nepohla. Kľačal som pri nej, neschopný čokoľvek urobiť.

Biele páperie začalo potichučky padať a zakrývalo jej nehybné telo do bielej periny.

1. kapitola

o 17 rokov neskôr...

„Nemal by si sem chodiť,“ zašepkala som vystrašene a pohľadom som strelila medzi husté, machom obrastené stromy. „Porušuješ dohodu,“ doplnila som. Opäť, ako už toľkokrát pred tým, si povzdychol a pohladil ma po bledom líci.

„Už som ju párkrát porušil,“ začal bez akejkoľvek emócie, no tvár sa mu nakoniec skrivila v bolestnom úškrne. „Nezáleží mi na tom, či to urobím znova.“

Zúfalo som si povzdychla. „Nájdu ťa tu!“ odhovárala som ho. „Mal by si už ísť, kým to niekto nezistí.“

„Počul by som ich,“ povedal so šibalským úsmevom a palcom si ťukol do spánku. „Bella, poď so mnou.“

„Kam?“ spýtala som sa prekvapene.

„Neviem. Hocikam...“ odpovedal a hlas sa mu nadšením začal zvyšovať, rovnako ako kútiky úst.

„Už by som mala ísť, Emily ma bude hľadať,“ začala som kľučkujúc. Jeho nadšená tvár opäť ovädla.

„Si príliš ustráchaná,“ zamrmlal skleslo.

„Je to príliš nebezpečné, Edward,“ opravila som ho. „Keď sa o nás Jake dozvie, zabije ťa a aj na mne si pochutná!“ Cez hlavu mi prebehli rôzne katastrofálne scenáre nášho stretnutia. Jacoba, ako sa mení na divokého vlka a na Edwarda, ktorý... vlastne, nikdy som ho nevidela v jeho naozajstnej upírskej podobe, ale naše povesti o tom dosť kvetnato rozprávali a tých som sa obávala.

„Mala by som už ísť,“ zakoktala som sa a cítila som, ako sa mi ruky postupne roztriasajú. Z hlavy som nedokázala vytesniť predstavu na ostré tesáky Jacoba.

„Ešte nie,“ zašomral. Pozrela som sa na jeho nešťastnú tvár a v tom momente som sa nechcela ani pohnúť.

„Musím,“ zašepkala som. Chcela som urobiť krok dozadu, keď ma Edward svojou ľadovou rukou chytil za tú moju a zadržal ma. Na jeho tvári panoval nežný úsmev, opatrne sa ku mne približoval a každým jedným centimetrom sa mi srdce rozbúchalo o čosi viac.

„Nemal by si sa ma dotýkať,“ povedala som ustráchane. „Zacítia ťa na mne.“ Povzdychol si a ruku, ktorou ma držal, spustil. Nevinne som sa na neho usmiala.

„Veď hej,“ zašomral podráždene. Zamyslel sa a skôr, ako som sa stihla pohnúť, svoje ľadové pery pritlačil na kútik mojich úst a letmo ma pobozkal, bez akéhokoľvek ďalšieho dotyku. V sekunde som sa rozochvela a oči sa mi prekvapením rozšírili.

„Naozaj si príliš ustráchaná,“ zašepkal nežne a pobavene. O krok ustúpil.

„Zbohom, Bella. Zajtra prídem.“

„Nie,“ odpovedala som, stále mierne omámená. „Je to nebezpečné!“

Keď odchádzal, stále sa usmieval a krútil nado mnou hlavou. Po pár metroch mi jeho dokonalé telo zmizlo v jemnom vánku a ja som sa, konečne, šťastne usmiala a s hlavou plnou jeho. Pozerala som sa na miesto, na ktorom ešte teraz stál a nezostalo tam po ňom ani stopy, akoby tu vôbec nebol.

So sklonenou hlavou a úsmevom na perách som kráčala späť do rezervácie a dávala som si pozor pod nohy, aby som nespadla. Opatrne som sa dotýkala kmeňov stromov a kým som stihla vyjsť z lesa, mala som ruky špinavé od vlhkej kôry.

Bola som tak zaneprázdnená oprašovaním dlaní, až som si nevšimla, kedy ku mne Jacob prišiel. Do mysle sa mi opäť vynorili myšlienky na ostré tesáky. Zachvela som sa, aj keď som nechápala prečo. Videla som ich už miliónkrát.

„Kde si bola?“ spýtal sa ma milo. A keď som začula jeho veselý smiech, zahanbila som sa.

„Na prechádzke,“ zamrmlala som previnilo.

„Objímala si stromy?“ spýtal sa ma s úsmevom a pohľadom zamieril na moje špinavé dlane.

„Čosi také,“ uškrnula som sa. „Prírodu máme predsa milovať, nie?“

Emily pracovito pobehovala okolo svojho malého, dreveného domčeka. Trávila som v ňom viac času, ako u seba doma, no nemohla som si pomôcť, milovala som všetko na ňom; farebné kvety v kvetináčoch položených na oknách, plechovú strechu zarastenú machom, takže dom vyzeral, akoby vyrástol zo zeme alebo dokonalú vôňu, ktorá neustále stúpala z kuchyne a rozvoniavala okolie.

„Upiekla som buchty,“ povedala veselo Jacobovi, ktorý sa okamžite hladne vrútil dovnútra – jeho ťažké, zablatené topánky zadupotali na malej drevenej terase pred vchodom. S úsmevom som si kľakla k Emily, aby som jej mohla pomôcť.

„Zase tu bol, však?“ zašepkala s nervóznym podtónom a ďalej sa venovala presádzaniu fialiek v jej malej záhradke, akoby sa nič nedialo. Nenápadne som sa usmiala.

„Hm.“

„Nemal by sem chodiť.“
„Viem.“

„Sú vynikajúce!“ skríkol Jacob s plnými ústami, keď vyšiel na terasu. Pobavene som sa uškrnula, keď som si všimla, že v rukách drží ďalšie dve voňavé buchty. Zbehli sa mi na ne sliny.

„Nechaj aj bratom,“ upozornila ho materinsky Emily a prevrátila očami, keď si Jacob narýchlo napchal ďalšiu do úst.

„Za chvíľu sa nezmestíš cez dvere!“ skríkla som naňho so smiechom a otočila sa späť na haldu hliny, na ktorej som kľučala. „Bude to krásna záhradka,“ pochválila som Emily s uznanlivo a postavila sa. Opatrne som prekročila fialky a vybrala som sa do kuchyne, uchmatnúť si aspoň jednu teplú buchtu, kým sa úplne nevyparia z plechu.

Kuchyňa bola maličká a osvetlená. Naľavo odo mňa sa rozprestierala stará, bledá kuchynská linka a priamo predo mnou bol širokánsky, drevený stôl so štyrmi stoličkami.

Na okne boli kvetované záclonky a na drevenom strope jednoduchá lampa. Rovno oproti mne boli točivé, uzučké schody, o ktorých som pochybovala, že sa cez ne Jacob prepchá. Strácali sa v tme druhého poschodia, kde mala Emily so Samom spálňu a skromnú kúpeľňu. Bol to veľmi jednoduchý dom, ale mal svoje čaro, o tom niet pochýb.

Topánky mi klopkali na drevenej podlahe, keď som vkročila do malej kuchyne. Niekedy, keď sme sa tu všetci zišli; ja, Emily, Jacob, Sam, Paul, Quil, Embry a Seth, čudovala som sa, že sa dom neprepadol pod zem pod toľkou ťarchou ich mohutných tiel.

„Nad čím uvažuješ?“ spýtal sa ma Jake zvedavo. Zľakla som sa, nečakala som, že bude tak blízko.

„Že to tu mám rada,“ zašepkala som s úsmevom a zahryzla som sa do teplej buchty, plnenej jahodovým džemom.

„Sľúb mi, že ma neopustíš,“ zašomral Jake a ja som sa prekvapene napla.

Že by niečo tušil?

„Neopustím,“ zašomrala som a stratila sa v jeho medveďom, teplom náručí.

Autor: riminii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za hranicou územia - Prológ a 1. kapitola: